Súkromné právo
Súkromné právo alebo civilné právo je časť právneho poriadku, ktorá v európskom kontinentálnom právnom systéme tradične zahŕňa:
- občianske právo
- obchodné právo a rodinné právo (v niektorých štátoch, aspoň sčasti, aj pracovné právo)
- medzinárodné súkromné právo.
Opakom je verejné právo. Delenie práva na súkromné a verejné pochádza zo starovekého Ríma.
Pojem sa často zamieňa s občianskym právom, pretože tvorí jeho najpodstatnejšiu časť.
V širšom zmysle súkromné právo zahŕňa aj časti verejného práva slúžiace na presadenie nárokov vyplývajúce pre konkrétne osoby zo vzťahov upravených vyššie uvedenými právnymi oblasťami, teda najmä procesné právo.
Normy, ktoré tu patria, sú - na rozdiel od verejného práva - založené na princípe rovnosti a nezávislosti, sú formulované ako dovolenia, charakterizuje ich zmluvný princíp a spory sa riešia z iniciatívy zainteresovaných osôb.
Zásady súkromného práva
[upraviť | upraviť zdroj]Zásady súkromného práva predstavujú zásady, na základe ktorých je súkromné právo (ako časť právneho systému) vybudované.
- Zásada rovnosti účastníkov
- Zásada individuálnej autonómie
- Zásada ekvity(spravodlivosti)
- Zásada "všetko je dovolené, čo nie je zakázané"
- Zásada zákazu zneužitia subjektívnych práv
- Zásada istoty a stability v súkromnoprávnych vzťahoch
- Zásada prevencie
Systém slovenského súkromného práva
[upraviť | upraviť zdroj]- občianske právo ako všeobecné súkromné právo
- obchodné právo
- pracovné právo (individuálne pracovnoprávne vzťahy)
- medzinárodné právo súkromné