Preskočiť na obsah

Sarakacani

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Deti v sarakacanskom kroji

Sarakacani (gréc. Σαρακατσάνοι) alebo v Bulharsku Karakačani (bulh. Каракачани) je po grécky hovoriace etnikum obývajúce horské oblasti Grécka, ale aj oblasti v Albánsku, Bulharsku a Severnom Macedónsku.

Pôvod a dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Ich pôvod je sporný. Už od staroveku hovoria po grécky, žijú v endogamii a nepovažujú sa za osobitné etnikum. Niektorí bádatelia zastávajú názor, že ide o potomkov starovekých nomádov Pelasgov, ktorí obývali hornaté oblasti Grécka už v predklasickom období či dokonca (napr. Makris, 1990) už pred neolitom a po príchode Grékov sa s nimi pomiešali a prijali ich jazyk. Výskumy tiež ukazujú, že patria ku kontinentálnemu, nie k mediteránnemu typu europoidov, a že sú blízkymi príbuznými brniansko-předmostských kromaňoncov. Z tohto pohľadu ide o najstaršie etnikum v Európe (staršie než Baskovia).

Podľa iných názorov sú to potomkovia gréckych roľníkov, ktorí okolo 14. storočia, teda od tureckej nadvlády, boli nútení opustiť svoje pôvodné sídla a stali sa nomádskymi pastiermi. Túto teóriu potvrdzuje aj folklór Sarakacanov, kde sa v mnohých piesňach a porekadlách spomína, že na nomádsky život boli prinútení Turkami. Sarakacani sami seba zvyknú označovať ako Grékov. Niektorí bádatelia poukazujú na geometrické motívy ľudových krojov Sarakacanov, ktoré podľa nich majú pôvod v temnom období gréckeho staroveku a tak ich môžeme považovať aj za potomkov protogréckych kmeňov, ktorí žili separovane v horách už od dôb staroveku, prípadne za potomkov Dórov. Fyziognomicky sa Sarakacani neodlišujú od ostatného gréckeho obyvateľstva.

Za pravlasť všetkých Sarakacanov môžeme považovať horskú oblasť Agrafa, ktorá leží na hranici Eurytánie a Tesálie. Túto oblasť obývajú Sarakacani a odtiaľto počas tureckej nadvlády (16.-19. stor.) obsadzovali ďalšie územia Grécka. Usadili sa v Epire (hlavne kraj Tzumerka), severnej gréckej Macedónií, Trácií (hory Rodopy) a aj v dnešnom južnom Bulharsku, kde žijú dodnes a tvoria tu grécku menšinu. Menšie územia obývané Sarakacanmi boli Atika (oblasť Maratónu), Boiótia (Kopaidské jazero) a ostrov Eubója.

Sarakacani z hôr robili výpady na turecké oddiely, preto ich Turci často prezývali klefti (zlodeji). Sarakacani žili na vysokých horách gréckeho pohoria Pindos v Agrafe a v Macedónií, kde si zabezpečovali jednoduchý spôsob obživy. Počas obdobia tureckej okupácie Grécka sa k Sarakacanom pridávalo stále viac rebelov, ktorí túžili vyhnať Turkov z krajiny. Sarakacani definitívne zostúpili z hôr až koncom 19 stor., teda keď Grécko získalo nezávislosť.

Sarakacani si dodnes si v Grécku udržujú vlastnú kultúru a folklór. Ich kultúra a ľudové tradície sú vo všetkých miestach ich osídlenia rovnaké, typické stredogrécke, čo značí, že všetci Sarakacani pochádzajú z kraja Evrytania, z pohoria Agrafa.

Spôsob života a organizácia

Sarakacani sa tradične organizovali do kmeňových zoskupení (Tselingades), na ich čele stál Tselingas, zvyčajne nastarší, nabohatší a najskúsenejší pastier. Po ňom nasledovala rada starších (Jerusia), ktorá spoločne s tselingasom rozhodovala o rôznych činnostiach kmeňa. Tselingády sa starali o svojich príslušníkov a spoločne chovali ovce a kozy. Tselingáda bola dobre organizovaná a jej príslušníci sa presúvali so svojim stádom na rôzne určené miesta na zimu a na leto. Niektorí Sarakacani však neboli súčasťou Tselingádu a žili osamotene, nazývali sa (Tsopanarei). Tradičné obydlie Sarakacanov sa nazýva konaki a ide o jednoduchý slamenný kruhový domček, na jeho vrchole bol často umiestnený kríž. Hlavou rodiny bol muž, otec (pateras), ktorý rozhodoval o tom, čo bude rodina robiť, spoločnosť bola tvrdá patriarchálna, čo je opakom Gréckych Arumunov, kde ženy mali veľký vplyv a voľnosť. Ženy Sarakacanov sa starali o domácnosť, tkali šaty, pripravovali oheň a nosili drevo. Očakávalo sa od nich, že budú milé a pokorné. Vďaka kočovaniu a ťažkému životu Sarakacani nepoznali školy, no každý tselingas mal na starosti najať učiteľa, ktorý vyučoval deti z Tselingátu. Sarakacani boli kresťania, no kvôli ich spôsobu života nechodili do kostola a iba zriedkavo prišli do kontaktu s kňazmi, ktorí ich často brali za polopohanov. Sarakacani oslavovali tradičné kresťanské sviatky iba tancami, spevom a často podivnými pohanskými tradíciami. Veštili z kostí a vnútorností zvierat a vykonávali aj iné tradície, ktoré majú pôvod v antickom gréckom náboženstve. Staroveký pôvod má aj ich spomínaný spôsob organizácie do Tselingátov a ich tvrdá patriarchálna spoločnosť. Sarakacani nenosili žiadne cudzie šaty, iba svoje tradičné. Muži nosili prevažne suknicu-fustanellu, tak ako aj iní Gréci, a čiernu košeľu. Ženské kroje boli čierne s bohatou pestrofarebnou geometrickou výzdobou, ktorá má pravdepodobne pôvod v temnom období starovekého Grécka.

Piesne a tance

Sarakacani spievajú svoje piesne prevažne v špecifickom sylabickom a prízvukovom orientálnom tóne, teda jednotlivé slová delia na slabiky, pričom každá strofa sa vždy zopakuje. Ako príklad môžeme uviesť pieseň Stafyli mu krostalino-Moje kryštáľové hrozno: Ai-sta-fy-li mu, re sta-fy-li mu kro-stali-no. Sta-fy-li mu kro-stali-no pes mas pu me-menis vra-dy. Tento druh hudby vychádza z dórskeho štýlu starogréckej hudby a na základe toho boli vyslovené teórie o dórskom pôvode Sarakacanov. Piesne začínajú tradične povzdychom aide more. Spievajú sa piesne o pastierstve, o prírode o láske, o ženách, o rozchode, o smútku a o cudzine. Pieseň začne v pomalom rytme a ku koncu sa zrýchli, neskôr nasleduje už iba hudba kde sa tancuje samotné Tsamiko. Tancujú sa tance do kruhu, tak ako aj u ostatných Grékov. Tradičným tancom Sarakacanov je tanec Klistos (zavretý), čo je sarakacánska verzia tradičného gréckeho akrobatického tanca Tsamiko. Tradičným hudobným nástrojom je dychová Flojera, ktorú neskôr nahradil jej podobný Klarinet (klarina). Sarakacánska hudba patrí pod ľudovú hudbu kraja Rumélia, tzv. Dimotiki musiki.

Sarakacani rozprávajú po grécky, presnejšie jazykom zaraďovaným pod severogrécke dialekty gréčtiny. Jazyk Sarakacanov si uchoval čistotu v porovnaní s ostatnými nárečiami. Nachádza sa tu málo cudzích slov a takmer žiadne turkizmi. Ich jazyk si uchoval mnohé slová zo starogréčtiny, ktoré sa v štandardnej novogréčtine nezachovali.

Názov Sarakacani je pravdepodobne odvodený od tureckých slov kara (čierny) a kačan (utečenec). Toto pomenovanie dostali vďaka svojim čiernym krojom a spôsobom utečeneckého života, ktorý viedli. Turci ich teda volali "čierni utečenci". Iná, menej pravdepodobná teória hovorí, že ich meno je valašského pôvodu a je odvodené od valašských slov sarac-tsani, čiže chudobní ľudia. Sarakacani žijú aj v Bulharsku, kde popri ďalších Grékoch tvoria grécku menšinu.

Známi Sarakacani

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Antonis Katsantonis-známy grécky kleft
  • Georgios Karaiskakis-generál vo vojne za nezávislosť
  • Nikolaos Katsaros-bývalý viceprezident parlamentu, poslanec a autor knihy Starogrécky pôvod národu Sarakacanov
  • Εuripidis Μakris: Život a zvyky Sarakacanov – Ιoannina 1984.
  • Νίκος Ζυγογιάννης, «Οι Σαρακατσαναίοι του χθες και του σήμερα»