Preskočiť na obsah

Schneider CA-1

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Schneider CA1)

Schneider CA-1
Tank Schneider CA-1

Tank Schneider CA-1

Základná charakteristika
Posádka 6 (vodič, delostrelec, 2 nabíjači, 2 guľometníci)
Dĺžka 6,32 m
Šírka 2,05 m
Výška 2,3 m
Hmotnosť  kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie 14,5 mm
Hlavná zbraň 75 mm kanón
Sekundárne zbrane 2x 8 mm guľomet Hotchkiss 1914
Pohon a pohyb
Pohon 4-valcový benzínový motor Schneider alebo Peugeot
(55 k)
Odpruženie
Max. rýchlosť 8 km/h
Pomer výkon/hmotnosť
Dojazd
Priechodnosť

Schneider CA-1 (char d’assault – útočný tank; iné názvy: Schneider CA1, Schneider CA) bolo obrnené bojové vozidlo vyvinuté a sériovo vyrábané vo Francúzsku, použité v bojoch 1. svetovej vojny. Je považované za prvý sériovo vyrábaný francúzsky tank, a to aj napriek tomu, že ešte nešlo o tank v modernom zmysle slova – teda obrnené vozidlo s otočnou vežou.

Podnetom na jeho vývoj bola snaha prelomiť patovú situáciu zákopovej vojny, ktorá prvý veľký svetový konflikt charakterizovala. Cieľom bolo skonštruovať vozidlo schopné prekonať zátarasy z ostnatého drôtu a zákopy, vytvoriť cestu pre útok pechoty a následne likvidovať nepriateľské strelecké stanovištia.

Prvý koncept navrhnutý v novembri 1914 Jacquesom Quellennecom bol od mája 1915 ďalej rozvíjaný francúzskym inžinierom menom Eugène Brillié, pričom paralelný vývoj prebiehal aj v Anglicku. Plukovník Jean Baptiste Eugène Estienne začal v decembri 1915 volať po vytvorení formácii obrnených francúzskych jednotiek, čo nakoniec vo februári 1916 vyústilo do objednávky 400 kusov tankov Schneider CA-1. Tieto boli montované firmou Somua (dcérska spoločnosť fy. Schneider) na predmestí Paríža v období medzi septembrom 1916 a augustom 1918.

Tank mal tvar „krabice“ bez otočnej veže; hlavná zbraň – krátky kanón kalibru 75 mm – bol umiestnený vpredu na pravej strane. Celkovo je jeho dizajn považovaný za nedokonalý, a to aj s ohľadom na čas jeho vzniku. Jednotlivé časti vozidla boli zle rozmiestnené, malo slabú palebnú silu, nevhodne riešený interiér, nedostatočnú pohyblivosť a priechodnosť terénom pre vyčnievajúci "nos" určený na prekonávanie zátarasov z ostnatého drôtu. Prakticky okamžite sa začalo pracovať na vylepšených typoch, no ich produkcia (CA-2, CA-3 a CA-4) bola rýchlo zastavená a stroj bol nahradený konštrukčne modernejšími typmi.

Tanky Schneider CA-1 boli v posledných rokoch vojny nasadzované do bojov často. Ich prvé bojové nasadenie 16. apríla 1917 sa síce skončilo neúspechom a Francúzi utrpeli ťažké straty, neskoršie pokusy už boli úspešnejšie. V roku 1918 zohrali tanky Schneider dôležitú úlohu v zastavení nemeckej jarnej ofenzívy a v prelomení nemeckého frontu počas letnej francúzskej ofenzívy. Boli aktívne až do konca septembra 1918, teda menej ako dva mesiace pred podpísaním prímeria 11. novembra 1918; ich počet sa však v dôsledku strát a opotrebovania výrazne znížil.

Po vojne boli zostávajúce kusy väčšinou prestavané na úžitkové vozidlá. Šesť tankov Schneider bolo vyslaných Španielskom do Maroka, kde bojovali v Rífskej vojne, a svoju poslednú bojovú akciu tento typ zaznamenal na začiatku Španielskej občianskej vojny.

Vznik

[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj obrneného pásového traktora

[upraviť | upraviť zdroj]

Už pred 1. svetovou vojnou spolupracoval mechanik Charles Marius Fouché s inžinierom Édouardom Quellennecom a jeho synom Jacquesom na úpravách existujúcich pásových traktorov na podmienky egyptských a francúzskych fariem. Patril medzi ne i Holt, model 75. V tejto súvislosti sa v roku 1914 skontaktovali s inžinierom Eugènom Brillié zo spoločnosti Schneider & Co., s cieľom upraviť Castéranov trakor. Keď v tom istom roku vypukla vojna, Jacques Quellennec bol odvedený ako seržant pechoty. Stal sa svedkom toho, ako bola väčšina jeho jednotky povraždená v prvej bitke na Marne a na konci októbra bol on sám ťažko ranený. Keď sa zotavil, navrhol plány na obrnený traktor vyzbrojený guľometom, schopný ničiť nemecké guľometné hniezda. Mnohí mali v tomto období podobné nápady, no na rozdiel od väčšiny mal Quellennec vynikajúce kontakty. Fouché sa stal podporučíkom Grand Parc Automobile de Réserve, armádnej zložky zodpovednej za motorizáciu, a Brillié bol hlavný konštruktér jednej z hlavných francúzskych zbrojoviek. Na začiatku decembra sa Quellennec stretol s Fouchém v Paríži a obaja následne navštívili Brilliého, aby mu ukázali návrhy obrneného bojového vozidla. Počas druhej návštevy Quellennec naliehal na Brilliého, aby dopravil dva traktory Holt, model 75, ktoré sa v tom čase nachádzali v Tunisku, do Francúzska na testy. Brillié nebol nápadom príliš nadšený, argumentujúc tým, že na traktore nebude dosť miesta pre posádku i zbrane. Vo februári 1915 bol Quellennec vyslaný na leteckú tréningovú vojenskú základňu a poveril Fouchého, aby sa pokúsil presvedčil Brilliého on, no bez väčšieho úspechu.[1]

Spoločnosť Schneider dostala v januári 1915 úlohu vyvinúť traktor vybavený delom. 30. januára preto vyslala svojho hlavného konštruktéra Brilliého preskúmať pásové traktory americkej firmy Holt, ktoré sa v tom čase podieľali na testovacom programe pri Aldershote v Anglicku.[2] Po svojom návrate Brillié, predtým zapojený do konštrukcie obrnených vozidiel pre Španielsko, a zjavne bez spomenutia, že bol v tomto ovplyvnený Quellennecom,[1] presvedčil vedenie spoločnosti aby začalo práce na vývoji obrneného bojového vozidla, založeného na šasi Baby Holt, ktoré boli objednané v počte dvoch kusov. Úmyslom bolo predať ho francúzskej kavalérii.[3]

Experimenty s pásovými traktormi Holt začali v máji 1915 v továrni Schneider. Použitý bol kolesami riadený model s výkonom 75 koní a pásový traktor s výkonom 45 koní Baby Holt, pričom sa ukázala zrejmá prevaha druhého modelu.[4] Testované a nakoniec zamietnuté boli tiež traktory Castéran a Killen-Strait.[1] Následne začali práce na auto-mitrailleuse blindée à chenilles ("pásový obrnený samohybný guľomet"). 16 júna prebiehali experimenty za prítomnosti francúzskeho prezidenta Raymonda Poincarého, čo viedlo k objednávke šiestich,[1] neskôr až desiatich obrnených vozidiel pre ďalšie testy. Od júla sa vozidlo označovalo ako machine offensive à chenilles ("pásové útočné vozidlo") a bolo založené na šasi Baby Holt so závesmi predĺženými o 30 cm. V auguste boli vytvorené kresby toho, čo je dnes označované ako tracteur blindé et armé ("obrnený a ozbrojený traktor").[5] V septembri 1915 bol program Schneideru skombinovaný s oficiálnym vývojom obrneného stroja na prekonávanie zátarasov z ostnatého drôtu vedeného inžinierom a členom parlamentu Jules-Louisom Bretonom, známeho ako stroj Breton-Prétot. Desať z pätnástich dostupných vozidiel Baby Holt malo byť obrnených a vybavených strihačom ostnatého drôtu, ktorého bolo objednaných 7. augusta desať kusov. Táto časť projektu sa označovala ako Service Automobile. 10. septembra prebehli nové testy pred veliteľom L. Ferrusom, dôstojníkom, ktorý bol zapojený do projektu (a jeho konečného zamietnutia) tanku kapitána Levavasseura v roku 1908.[6]

Experiment Souain

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Souain
Prototyp Souain prekonávajúci zákop, 9. decembra 1915.

9. decembra 1915 bol demonštrovaný francúzskej armáde experiment Souain, prototyp obrneného tanku od firmy Schneider v podobe šasi Baby Holt s nitovaným pancierom.[7][8] Medzi pozorovateľmi bol generál Philippe Pétain a plukovník Jean Baptiste Eugène Estienne – delostrelec a inžinier, ktorý bol vo francúzskej armáde vysoko oceňovaný pre svoje mimoriadne technologické a taktické znalosti. Závery testu prototypu tanku boli, aspoň podľa Estienna,[1] vynikajúce, ukazujúce pozoruhodnú pohyblivosť v ťažkom teréne bojiska pri Souain. Dĺžka podvozku Baby Holt sa však ukázala byť príliš krátka na to, aby bola schopná prekonať nemecké zákopy, čo oprávňovalo vývoj dlhších pásových podvozkov pre francúzsky tankový projekt.[9] Pre Estienna bol stroj stelesnením konceptu obrneného bojového vozidla, za ktoré loboval od augusta 1914. Už 1. decembra napísal maršalovi Joffremu list, v ktorom upozorňuje na možnosť využitia pásových traktorov Holt ako pohyblivých nosičov delostrelectva.[5][10] 11. decembra Estienne nechal istého poručíka Thibiera nakresliť skeč dvoch koncepcií: jednu s šasi Baby Holt vybavenú vpredu a vzadu dodatočnými kladkami na vylepšenie schopnosti prekonávania zákopov; druhú s predĺženým závesom chráneným bočným pancierom.[5]

Estiennov návrh

[upraviť | upraviť zdroj]

12. decembra 1915 Estienne predložil Vrchnému veleniu, ktoré predstavoval generál Maurice Janin, plán na vytvorenie obrnených síl vybavených pásovými vozidlami. V pláne formuloval aj príslušné špecifikácie: Vozidlá mali vážiť 12 ton, byť chránené 15 až 20 mm pancierom. Ich rozmery doporučoval 4 metre na dĺžku, 2,6 m na šírku a 1,6 metra na výšku. Pohon s výkonom 80 konských síl mal umožňovať maximálnu rýchlosť 9 km/hod. Vozidlo malo byť schopné prekonať 2 metre široký zákop a schopné ťahať 7-tonové obrnené „sane“ vezúce 20 mužov s plnou výzbrojou a vybavením. Malo byť vyzbrojené dvomi guľometmi a 37 mm delom, schopným prestreliť obrnený štít akéhokoľvek guľometu. Posádku mali tvoriť štyria muži.[5]

20. decembra Estienne pri odchode z Paríža navštívil spolu s Ferrusom Louisa Renaulta v Boulogne-Billancourt, v márnom pokuse presvedčiť výrobcu áut aby sa zapojil do produkcie nového zbraňového systému. Ten istý deň neskôr prijali Brilliého, ktorý predstavil prácu, ktoré urobil Schneider na jeho projekte. Augustová objednávka 10 vozidiel bola potvrdená 7. decembra; 15-ho bol podpísaný oficiálny kontrakt. 22. decembra začala spoločnosť Schneider prípravy na produkciu obrneného vozidla. Naznačila, že má na rok 1916 kapacity na montáž 300 až 400 kusov. Predstavila projekt 10-tonového vozidla vyzbrojeného 75 mm delom, chráneného 10 mm pancierom z chrómovej ocele a poháňaného špeciálne vyvinutým motorom s výkonom 50 koní, ktorý umožňoval dosiahnuť max. rýchlosť 7 km/hod.[11] 27. decembra bol dizajn upravený tak, aby zahrnul niektoré Estiennove nápady; pretože originálne nákresy sa nezachovali, nie je možné povedať, v akom rozsahu. Ten istý deň prebehli ďalšie testy s traktorom Baby Holt pri Vincennes; nasledujúci deň Estienne ďalej upresnil svoj návrh pre GHQ. Prototyp bol v prednej a zadnej časti vybavený rozšíreniami, ktoré zvýšili jeho schopnosť prekonávať zákopy, a bol úspešne testovaný 5. januára 1916.[5]

Konečný test „traktora“ 21. februára 1916, tesne pred hromadnou objednávkou tanku Schneider CA-1 25-ho. Na fotografii vidieť osemkolesové vozidlo. Muž s rozpaženými rukami v zákope je Fouché.

Estienneov plán sa časovo stretol so schválením vrchného veliteľa Josepha Joffreho, ktorý 7. januára 1916 navrhol ministrovi výzbroje Albertovi Thomasovi produkciu "útočného stroja". 18. januára bol Estienne osobne prijatý u Joffreho, aby mu objasnil svoje nápady.[5] V liste ministerstvu, s dátumom 31. január 1916, Joffre požaduje výrobu štyroch stoviek tankov typu navrhovaného Estiennom.[12] Hoci v spoločnosti Schneider prebiehal pomerne dlhý vývoj už pred Estiennom, jeho zásadná úloha v rozhodnutí o masovej produkcii CA-1 mu zaistila historické označenie tvorcu prvého francúzskeho tanku.[5] Estienne sa pritom na technickom dizajne vozidla podieľal iba v malej miere;[5] už v januári 1916 bola konečná kompletácia zverená do rúk ministerskej kancelárie na čele s generálom Murettom, riaditeľom Armádnej automobilovej služby ("Army automobile service"). Mourret s Estiennom úzko nespolupracoval, ktorý tak bol v podstate vyradený z rozhodnutí technického charakteru.[5]

V januári bolo rozhodnuté o výrobe dlhšieho závesu. Schneider už pred 9. decembrom 1915 vymyslel o 30 cm dlhší systém so siedmimi pojazdovými kolesami, namiesto pôvodných piatich.[13] Mourret prikázal postaviť alternatívny systém. Od 2. februára 1916 boli dva traktory Baby Holt 2 týždne kombinované v armádnej dielni do jedného predĺženého vozidla, caterpillar offensif allongé, poručíkom Charlesom Fouché a malou skupinou mechanikov. Dielňa bola v Billancourte a pôvodne patrila spoločnosti l'Automobilette.[14] Výsledok bol opäť o stopu dlhší ako Schneiderov prototyp, celkovo s ôsmimi pojazdovými kolesami.[5] Nový systém závesu nebol postavený podľa presných plánov ale improvizovane vytvorený Pierrom Lescudéom.[13] 17. februára bol 8-kolesový prototyp, neskôr označovaný ako L'appareil n° 1 Type A ("Zariadenie Číslo 1 Typ A"), testovaný pri Vincennes, pričom ľahko prekonával zákopy široké do 1,75 m a zátarasy z ostnatého drôtu. 21. februára prebehli ďalšie úspešné testy na rovnakom mieste, keď spoločnosť Schneider predviedla na porovnanie nepredĺžené šasi Baby Holt.[13] Vtedy sa rozhodlo, že prototyp je dostatočne dobrý na to, aby bolo možné rozhodnúť o masovej výrobe. 25. februára 1916 objednalo Ministerstvo vojny tajne výrobu 400 kusov tracteurs-chenilles type Schneider & Cie blindés ("pásových a obrnených traktorov typu Schneider"),[15] za cenu 56 000 francúzskych frankov za kus. Z bezpečnostných dôvodov sa predstieralo, že ide o jednoduché ťažné stroje, tracteurs Estienne.[5] Zároveň bola touto objednávkou nahradená skoršia zmluva na 10 vozidiel z 15. decembra.[16] Fouché bol poverený vylepšením prototypu, čo viedlo k mierne zmenenému L'appareil n° 1 Type B, ktorý bol testovaný 2. marca. Ďalšie zmeny, zahrňujúce improvizovaný bočný pancier, niesli typové označenie L'appareil n° 1 Type C alebo Machine Profilée, a boli testované 17. marca. 27. februára bol Schneider požiadaný o prvú obrnenú nadstavbu z kotlovej ocele, ktorá bola koncom marca umiestnená na 8-kolesové šasi.[13] Obrázky tohto vozidla sú často uvádzané v knihách ako "prvý prototyp Schneider CA". Ale táto celá vývojová línia, aj keď na nej bola založená oficiálna objednávka, nebola "predkom" tanku Schneider.[13] Na jar 1916, z dôvodov, ktoré nie sú celkom jasné, došlo k zásadnej roztržke medzi francúzskou armádou a spoločnosťou Schneider.[13] Spoločnosť vyvíjala a vyrábala svoj tank Schneider na základe vlastného 7-kolesového šasi, ktoré bolo patentované 17. januára; armáda vyvíjala 8-kolesový systém, ktorý sa stal základom pre ťažký tank Saint Chamond.[13]

Označenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci prvá objednávka hovorila o tracteurs Estienne, továrenské označenie tanku bolo Schneider CA. Význam skratky "CA" nie je jasný. Neskôr sa obyčajne pod ňou rozumelo Char d'Assaut, doslovne "bojový voz", dnes plne francúzske slovo pre "tank".[17] Ale prídavok "CA" sa prvý raz objavil v roku 1916 pri Tracteur CA,[18] ako ďalšom vývojovom kroku po Tracteur A (predĺžený armádny prototyp alebo L'appareil n° 1 Type A), Tracteur B a Tracteur C. Termín char d'assaut v obsahovom zmysle "tank" prvýkrát použil Estienne v októbri 1916.[5] Niekedy sa používalo aj obrátené označenie: Schneider AC.[19] Kombinácia s "char" bola typicky v podobe Char Schneider.[19] Delo ťahajúci či vlečný traktor (remorqueur), založený na šasi CA a vyrobený v roku 1918, bol označený ako Schneider CD[20] a jeho prototypový variant porteur, zamýšľaný ako nosič ťažkého dela, CD3.[21] To skôr naznačuje, že prípona CA bola iba produktový kód výrobcu, podobný tomu, ktorý používal Renault.

Na konci roku 1916 bol tank označovaný ako Schneider CA 1, aby sa odlíšil od odvodeného projektu tanku Schneider CA 2. V roku 1917 je Schneider CA 1 tiež nazývaný Schneider 1916, z dôvodu odlíšenia od modelu Schneider 1917, ďalšieho mena pre iný tankový projekt, Schneider CA 3.[18] Malo to svoj pôvod v Estiennovej požiadavke z 30. januára 1917 dohodnúť sa na štandardizovanej terminológii. Generál Mourret následne navrhol používanie oficiálnych označení Schneider Modèle 1916 a Saint-Chamond Modèle 1916.[22]

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]
Posledný existujúci CA v Musée des Blindés v meste Saumur

Tank bol konštrukčne jednoduchý a súčasné modely pripomína iba veľmi vzdialene. Základom bol podvozok pásového traktora Holt, ktorý mal hnacie a napínacie koleso, 8 menších pojazdových kolies a perovanie riešené kolmými vinutými pružinami. Pancier trupu bol čiastočne nitovaný, s dnom hrubým 5, stenami 11,4 mm,[23] ktoré boli neskôr vylepšené pridaním 5,4/5,5 mm panciera (čo zvýšilo hmotnosť tanku z 12,5 na 13,5 tony). Strop mal pancier hrubý 5,5 mm.[24] Nadstavba bola zväčša skrutkovaná. Boky a zadok mali krabicovitý tvar, predok bol tvarovo zložitejší a tvorili ho šikmé pancierové pláty, odolnejšie voči ostreľovaniu.

Základné rozmery tanku boli dĺžka 6,32, šírka 2,05 a výška 2,3 metra.[5] Jeho dizajn sa zaraďoval do skupiny raného typu tzv. "krabicového tanku", v ktorom posádka, pohonný systém a všetka ďalšia výbava od seba neboli oddelené. Do veľmi stiesneného priestoru pre posádku, osvetleného tromi malými elektrickými lampami,[25] sa vstupovalo cez dvojité dvere v zadnej časti tanku. Posádku tvorili veliaci dôstojník, ktorý bol zároveň vodičom (sedel vpredu v strede, vľavo bol uložený motor); poddôstojník s funkciou delostrelca (vpravo od vodiča), dvaja guľometníci, nabíjač, ktorý asistoval delu i guľometom, a mechanik, ktorý pomáhal v prípade potreby nabíjačovi.[5][26] Štyria z týchto šiestich mužov mali na svojich určených miestach medzi podlahou a stropom tanku priestor s výškou iba 1,5 m. Pritom museli stáť v dvoch úzkych uličkách; jedna bola za sedadlom vodiča a používal ju delostrelec, druhá bola viac vzadu medzi súčasťami závesov, používaná nabíjačom a guľometníkmi. Väčšina priestoru mala výšku necelý meter medzi stropom a krytmi prevodov a závesov:[27] ak chcel mechanik nabiť pravý guľomet, musel si ľahnúť na brucho.[28] Časťou každej posádky tanku Schneider boli tiež traja pridelení vojaci s puškou, ktorí slúžili ako akýsi druh vonkajšieho družstva a počas bitky priamo sprevádzali vozidlo.

Prečnievajúci predný "nos" obmedzoval pohyblivosť.

Netradičným prvkom bol šikmý presah prednej časti šasi formovaný do špicatého "nosa", zakončený šikmo nahor smerujúcou oceľovou ostrohou. Bol navrhnutý na prerážanie a ničenie zátarasov z ostnatého drôtu s cieľom vytvárať prechody ktorými by následne prenikala pechota; pôvodne to bola vlastne hlavná úloha vozidla.

Chladič i motor bol uložený v prednej časti tanku, vľavo od vodiča. Motor mal výkon 60 koní (podľa iného zdroja 55)[23], bol to benzínový štvorvalec Schneider (135×170 9753 cc), špeciálne vytvorený pre Schneider CA. Maximálny výkon dosahoval pri 1000 otáčkach za minútu.[5] Bol vybavený trojstupňovou mechanickou prevodovkou a dokázal udeliť tanku maximálnu rýchlosť 8,1 km/hod. Diferenciály, ktoré spolu s brzdami tank riadili, boli umiestnené na zadnej náprave. S motorom vpredu boli spojené hnacím hriadeľom a hlavnou spojkou. Sekundárna spojka bola spriahnutá s každým ozubeným kolesom a mohla byť odpojená pri ostrom odbočení.[29] Hlavná spojka a hlavné brzdy sa spúšťali pedálmi, škrtiaca klapka pákou. Tank bol schopný i jazdy dozadu.[29]
Riadenie tanku bolo veľmi namáhavé, pričom mal sklon k poruche prevodovky, ak sa spojka stlačila príliš energicky.[13] V teréne dosahovalo vozidlo praktickú rýchlosť okolo 2 až 4 km/hod. Prvý prevodový stupeň na 100 rpm zodpovedal rýchlosti 2 km/hod, druhý 3,95 km/h, tretí 6,75 km/h.[29] Pri rýchlosti 2 km/hod dokázal tank vystúpať prevýšenie so sklonom 55%.[5] Schopnosť prekonávať prekážky, obmedzená ich výškou do 80 cm,[17] bola vylepšená dvoma krátkymi nadstavcami, upevnenými vľavo a vpravo na zadnú dolnú časť trupu. Dolný okraj nadstavcov mal zakrivený tvar a umožňoval tak vozidlu plynulo nastúpať nad okraj zákopu, až kým sa jeho ťažisko nepresunulo a následne sa celý stroj neprehupol von. Tank dokázal prekonávať zákopy s max. širkou 1,75 metra.[17] Brodivá schopnosť bola 80 cm.[30]
Vybavený bol dvomi benzínovými nádržami, uloženými nad motorom pod stropom vpredu vpravo a v nose, s celkovou kapacitou 145 litrov.[29] To umožňovalo praktický dojazd cca 50 km,[17] hoci oficiálny údaj je 80 km.[30] Závesy pozostávali so siedmych dvojitých cestných kolies pripojených k dvom podvozkom, predný niesol tri, zadný štyri kolesá.[5] Zadný podvozok bol odpružený dvomi menšími vertikálnymi pružinami, predný väčšími. Predné podvozky, odpružené vertikálne uloženou pružinou s úzkym priemerom, sú vzájomne spojené jarmu podobným priečnym trámom, upevnenom na spodku trupu dvomi širokými vertikálnymi pružinami, tlmiace nežiaduce pohyby pri prechode ťažkým terénom. Svetlá výška je 41 cm.[5]

Výzbroj tvorilo delo a dva guľomety:

  • Delo Blockhaus Schneider kalibru 75 mm bolo špeciálne vytvorené práve pre toto vozidlo, postavené na barbetu v pravom prednom rohu tanku, vo výreze trupu. Toto miesto bolo zvolené preto, lebo delostrelec musel stáť vľavo od hlavne, aby s delom mohol manipulovať.[31] Typovo vychádzal zo 75 mm zákopového mínometu, ktorý bol upravený pridaním kompenzátora spätného nárazu a pancierového štítu; v tejto konfigurácii vážilo 210 kilogramov.[32]
  • Delo strieľalo štandardnými francúzskymi 75 mm granátmi HE (vysoko explozívnymi) Model 1915, ktoré mali zredukovanú hnaciu náplň a ich dĺžka tak bola skrátená z 350 na 241 mm; jeden vážil 7,25 kg. To malo za následok zníženie úsťovej rýchlosti na 200 m/s a skrátilo maximálny dostrel na 2 200 metrov. Praktický dostrel bol cca 600 metrov, pri streľbe na menší cieľ sa musel tank priblížiť až na 200 metrov. Pohyblivosť dela bola 60° vo vodorovnej rovine, maximálny sklon nadol bol -10° a nahor 30°.[17]
  • Guľomety boli určené na obranu proti pechote, išlo o typ Hotchkiss Model 1914 s kalibrom 8 mm. Boli umiestnené v poľguľovitých strieľňach na bočných stranách trupu, čo umožňovalo streľbu i paralelne s dlhou osou trupu.[5][26] Pravý guľomet bol vzhľadom na väčšej potrebe miesta pre delo posunutý o niečo viac dozadu ako ľavý. Pohyblivosť guľometov bola 106° vo vodorovnej rovine, maximálny sklon nadol bol −45° a nahor 20°.[17]


Tank so sebou niesol 90 vertikálne uložených granátov. Vpravo od dela bol dobre dostupný zásobník na 20 granátov. Tri ďalšie zásobníky boli umiestnené v pravom zadnom rohu (14 granátov), naľavo od motora (32 granátov) a v ľavom zadnom rohu (24 granátov). Úplne v zadnom ľavom rohu bol vedľa neho umiestnený ďalší zásobník pre 4 000 nábojov do guľometu.[33] V roku 1918 boli náboje uložené v podobe 50-tich pásov (každý s 96 nábojmi) s celkovým počtom 4800 nábojov.[34]

Keďže pohyblivosť dela bola obmedzená, muselo byť najskôr namierené smerom na cieľ vodičom, a to otáčaním celého tanku. Aby sa tento proces zjednodušil, bol na pravú stranu nosa tanku pripevnený malý štvorcový rám. Pri pohľade cezeň mal vodič pohľad paralelný s delom v neutrálnej pozícii.[35] V praxi mal však veliteľ cez malé poklopy príliš obmedzený výhľad, a často musel vykláňať hlavu cez štvorcový horný poklop, aby získal prehľad o nepriateľovi.[36] Malé obdĺžnikovité poklopy s výhľadovou štrbinou sa nachádzali pred každým guľometom. Hlavné vetranie poskytovala dlhá strešná štrbina, prebiehajúca stredom vozidla. V neskorších verziách znečistený vzduch unikal cez širokú ventilačnú mriežku v nose, pod ktorou bol zapustený pancierový plát. Na streche boli po stranách obdĺžnikovité únikové poklopy.

Vozidlá boli dodávané továrňou v štandardnej sivej farbe, ktorú používalo delostrelectvo a ďalšie armádne zložky. Označovala sa preto často ako "delostrelecká sivá". Išlo o mierne svetlosivý odtieň. Section Camouflage pridala osobitne vytvorený komplexný pruhovitý vzhľad, pozostávajúci z úzkych vertikálnych červenohnedých, tmavo zelených a žlto okrových škvŕn, ohraničených čiernou farbou. Cieľom bolo narušiť kontúry vozidla. Pôvodná sivá farba bola zrejme prekrytá iba čiastočne; alternatívne vysvetlenie najsvetlejších škvŕn na čiernobielych fotografiách je, že mohlo ísť o svetlozelený odtieň. Neskôr bola používaná jednoduchšia schéma s rovnakými odtieňmi tvoriacimi väčšie nepravidelné škvrny, znovu ohraničené čiernou.[5][37] V prvých bojových akciách sa ukázalo, že nemeckí strelci sústreďujú paľbu na priezory. Aby sa im sťažila ich identifikácia, v lete 1917 sa na pôvodný maskovací náter aplikovala schéma navzájom sa krížiacich tenkých vertikálnych a horizontálnych tmavosivých pruhov.[37] Pruhy pokračovali guľometné strieľne na bokoch, pričom vynechávali okrúhlu oblasť a vytvárali tak dojem falošného priezoru.

Jednotlivé tanky Schneider CA mali seriálové čislo od 61001 do 61399. Prvé taktické označenia pozostávali z jednoduchých čísiel, aby sa odlíšil jednotlivý tank od jednotky. Na začiatku roka 1917 používali bojové jednotky malé nenápadné symboly hracích kariet; každý zobrazoval jednu zo štyroch batérií v skupine (groupe). Tieto boli spejované bielou farbou na bok tanku, často v kombinácii s identifikačným číslom vozidla.[37]

Modernizácia

[upraviť | upraviť zdroj]
Vystavený exemplár v Saumur ukazuje všetky neskoršie vylepšenia

Počas výroby bol tank postupne vylepšovaný, čo spôsobovalo ďalšie výrobné odklady. Od 245-ho vyrobeného kusu malo každé vozidlo automatický štartér, spúšťaný pákou,[29] keďže pôvodný manuálny systém neumožňoval dostatočne rýchlu odpoveď na meniacu sa situáciu na bojisku. Tiež sa zistilo, že vozidlo je nedostatočne chránené. Po prvom nasadení britských tankov Mark I 15. septembra 1916, Nemci začali práce na konštrukcii protitankových zbraní. Jedným z ich opatrení bolo nasadenie Kerngeschoss alebo „K-náboja“, s projektilom s jadrom z tvrdenej ocele a protipancierovým účinkom. Aby tomu Schneider odolal, od 210-ho vozidla bol každý tank dovybavený 5,4 mm pancierovými plátmi v prednej časti a bokoch, pričom tieto pláty boli uložené tak, že medzi nimi a hlavným pancierom bol 4 cm široký priestor. No aj bez tohto vylepšenia malo byť predné plátovanie odolné voči paľbe K-nábojmi do vzdialenosti 200 m a väčšej, a to z dôvodu 60-stupňového sklonu,[38] ktorý tak vytváral efektívnu hrúbku panciera v línii paľby 22,8 mm. Počas jari 1917 bolo existujúcim vozidlám doplnené pancierovanie (na tzv. verziu surblindé) v armádnej manufaktúre v Champlieu. Niektoré vozidlá, napríklad tank so sériovým číslom 61213, boli vybavené dodatočnými pancierovými plátmi na kolmých predných plochách, vrátane prídavného štvorcového štítu okolo delovej hlavne.[39] 1. apríla 1917 z 208 dostupných tankov bolo dovybavených iba sto. Žiadny zo starších tankov v tomto čase ešte nedostal nový štartér, táto časť modernizačného procesu trvala až do konca leta.[5]

Prvé bojové nasadenia ukázali, že zásobníky paliva po zásahu delostreleckou paľbou často vybuchovali. Aby sa tomu zabránilo, zásobníky boli nahradené palivovými nádržami s dvojitou stenou, vyplnenou plsťou, zachytávajúcou úniky benzínu. Ďalej boli tieto nádrže, každá s objemom 80 litrov, presunuté na bezpečnejšie miesto,[26] pod pancier ale mimo ale mimo samotné teleso tanku, do vertikálnych obdĺžnikovitých oceľových boxov vpravo a vľavo od zadných dverí. To si vyžiadalo konštrukciu dodatočného únikového východu na ľavej strane vozidla. 8. septembra 1917 dostalo túto novú konfiguráciu iba 12 tankov. 21. marca 1918 bolo všetkými tromi hlavnými vylepšeniami vybavených 245 tankov.[5]

Počas testovacej fázy a produkcie boli vykonané ďalšie početné drobnejšie modifikácie. Prvá zahŕňala vylepšený chladiaci systém a lepšiu ventiláciu, ako prevenciu hromadenia oxidu uhoľnatého, ktorý by inak hrozil zadusiť posádku do jednej hodiny. Aby sa zabránilo vnikaniu nečistôt do šasi, na spodok vozidla bol pridaný pancierový plát.[24] Neskoršie dodatky boli periskop, výfuk a komunikačná rúrka.[40] V roku 1917, aby sa umožnil určitý stupeň komunikácie s vyšším velením, okolitými tankmi a pechotou, bol na okraj strešného okna pripevnený sklopný kovový štít. Jeho zadná časť bola natretá výraznou trojfarebnou horizontálnou červeno-bielo-červenou trikolórou. Keď sa tento štít pomocou oceľového kábla zvnútra tanku zdvihol, ukazoval spriazneným pozorovateľom vzadu pozíciu tanku.[41] Existovalo viacero verzií tohto systému, líšiacich sa umiestnením a tvarom štítu. Špeciálne bol určený na signalizáciu pechote, že je bezpečné pokračovať potom, čo tank neutralizoval všetky guľometné postavenia nepriateľa.

Niektoré vylepšenia sa zvažovali, no neboli nakoniec aplikované. K tým jednoduchším patrili úpravy pásov na zlepšenie priľnavosti.[24] Tiež sa pôvodne uvažovalo o použitý blokov peroxidu sodného ("oxylitu") na odstraňovanie oxidu uhoľnatého, no vzhľadom na riziko požiaru sa od toho upustilo.[42]

Prvý test s vybavením francúzskeho tanku rádiostanicou sa konal v lete 1917, pričom tento bol vybavený 12-metrovou prútovou anténou s dosahom 8,5 km. Po druhom teste so 14-metrovou anténou 18. augusta 1917, kde sa otestovala možnosť kontaktu s lietadlom vzdialeným 2 km, (za predpokladu, že tank stál) rozhodlo sa o vybavení veliteľských tankov dvoch jednotiek, AS 11 a AS 12, rádiovým setom Émitteur 10.[43]

Oveľa ďalej zachádzali rané návrhy na zásadnú zmenu dizajnu, implementovateľné počas výroby. Boli inšpirované nešikovným rozložením, v ktorom, aby sa obmedzila šírka tanku, bola hlavná zbraň inštalovaná do nevyhovujúcej pozície. 1. decembra 1916 istý poručík Saar odoslal náčrty ukazujúce vozidlo, na ktorom bolo 75-mm delo nahradené 47-mm delovou vežou, počet guľometov sa zvýšil na 6, počet priezorov na 11 a motor bol uložený v strednej časti tanku. 28. a 29. decembra 1916 Schneider uvažoval o presune 75-mm dela do oblasti nosa vozidla s horizontálnym uhlom 120°.[44]

Výroba

[upraviť | upraviť zdroj]

V pôvodnom kontrakte z 25. februára 1916 bolo stanovené, že všetkých 400 kusov bude dodaných v tom istom roku: prvá stovka do 25. augusta a posledná do 25. novembra, teda všetky vozidlá do 9 mesiacov. Pretože Schneider nemal skúsenosti s produkciou pásových obrnených bojových vozidiel a chýbal i skutočný pilotný model, išlo o značne optimistický predpoklad. Schneider sa tiež domnieval, že bude schopný do výroby zapojiť ako subkontraktora iného veľkého francúzskeho armádneho producenta, Forges et Aciéries de la Marine et d'Homécourt. Ten však pokračoval vo vývoji alternatívneho prototypu objednaného Mourretom, ťažkého tanku Saint Chamond. Výsledkom bolo, že prvý prototyp mohol byť Ministerstvu výzbroje prezentovaný až 4. augusta.[45] Sesterská spoločnosť Schneideru, Société d'outillage mécanique et d'usinage d'artillerie alebo SOMUA v Saint-Ouen blízko Paríža bola schopná dokončiť prvé šasi pre tank až 5. septembra.[45] To bolo následne 8. septembra dopravené do tréningového centra v Marly. Prvé armádne testy prebehli 12. septembra.[45] V deň pôvodnej konečnej dodávky 400 vozidiel ich bolo v skutočnosti vyrobených iba osem; 4. januára 1917 ich bolo tridsať dva. Čo bolo ešte horšie, išlo o tréningové vozidlá, nevybavené tvrdenou, ale iba boilerovou oceľou.[5]

Koncom januára sa produkcia zvýšila na 3 až 4 kusy denne. Ale čoskoro došlo znovu k poklesu, pretože nový vrchný veliteľ Robert Nivelle vydal príkaz, aby dostala prioritu výroba vlečného traktora Schneider CD. Výsledkom bol pokles produkcie zo 70-tich tankov medzi 28. januárom a 27. februárom na 60 ďalší mesiac a na iba dvadsať v období medzi 28. marcom a 12. aprílom. 15. marca bol celkový počet tankov dodaných armáde 150; 1. apríla tento počet stúpol na 208, k 1. júnu na 322. Potom sa produkcia takmer zastavila, hlavne z dôvodu poklesu záujmu o tento typ a potrebe vyrábať dostatočný počet náhradných dielov. Počet vyrobených kusov dosiahol 340 30. septembra 1917, 370 1. decembra a 372 19. decembra. Kompletná objednávka bola dokončená až v auguste 1918.[5] Celková cena projektu bola okolo 50 miliónov francúzskych frankov.[1] Oficiálne továrenské dodávky boli 50 v roku 1916, 326 v roku 1917 a 24 v roku 1918. Z nich 397 bolo zaradených do francúzskej armády.[46]

Na začiatku roka 1917 bolo jedno vozidlo dodané do Talianska.[47] Tank bol Talianmi objednaný potom, čo kapitán Alfredo Bennicelli sledoval prvé francúzske armádne testy v septembri 1916. Jedno vozidlo bolo v roku 1917 testované a nasadené na fronte v pohorí Kras. Tu zanechalo priaznivý dojem a na jeseň 1917 talianske vrchné velenie žiadalo nákup 20-tich tankov Schneider alebo technológií schopných ho vyrábať. Od tohto plánu sa upustilo po ťažkej porážke talianskej armády v bitke pri Caporette.[48] Jej vrchné velenie tentoraz žiadalo vybavenie oveľa väčším počtom tankov, požadujúc import alebo výrobu 1500 Schneiderov. Keď sa ukázalo byť zrejmé, že francúzsky priemysel nemá kapacity, ktoré by boli schopné tieto požiadavky naplniť, rozhodlo sa o produkcii lacnejšieho a modernejšieho typu FIAT 3000, kópie modelu Renault FT.

Zapojenie do armádnej štruktúry a bojov

[upraviť | upraviť zdroj]

Tréning

[upraviť | upraviť zdroj]

Bojové nasadenie tankov vyžadovalo tréning posádky a vytvorenie operačných jednotiek či skupín. 14. júla 1916 začal Estienne pracovať na vytvorení tréningového centra vo Fort du Trou-d'Enfer, pevnosti pri Marly-le-Roi. Z dôvodu utajenia bolo toto miesto oficiálne pridelené k 81. regimentu ťažkého delostrelectva. 15. augusta bol tábor formálne otvorený a rýchlo naplnený odvedencami, väčšinou mladými dobrovoľníkmi z rôznych francúzskych armád.[49] V Marly dostala posádka prvé inštrukcie: základy údržby a výdatný tréning jazdy so zameraním na prekračovanie zákopov, vyhýbanie sa kráterom po výbuchoch a prerážanie stromov a múrov. Pretože spočiatku neboli k dispozícii žiadne vozidlá Schneider, namiesto nich sa používali traktory Holt;[50] neskôr bolo nasadené tréningové šasi s boilerovej ocele, s odstránenou nadstavbou nahradenou ochranným dreveným rámom. Od jari 1917 bolo na tieto účely používaných sedem vozidiel. Na tréning jednotiek a skúšky ostrej streľby, vyžadujúce rozsiahlejšiu plochu na manévre, bol 30. augusta 1916 založený tábor pri Cercottes. Ten dostal svoje prvé tréningové vozidlá 17. novembra 1916. Aby sa lepšie zoznámili s mechanickou stránkou tankov, väčšina posádky musela na približne mesiac Cercottes opustiť a pracovať ako stážisti v továrni SOMUA. Nové vozidlá boli normálne dodávané najskôr do Cercottes. V roku 1917 sa báza v Cercottes rozšírila až na 5000 mužov, pričom väčšina z nich sem bola vyslaná svojimi jednotkami s cieľom zbaviť sa nežiaducich elementov.[51] To prinútilo vedenie bázy znížiť celkový počet opätovným presunutím časti mužov. 28. septembra 1916 bolo založené veľké inštruktážne centrum v Champlieu, južne od Compiègne. Toto miesto, blízko frontovej línie a oficiálne časť bojovej zóny, mohlo slúžilo pre konečný tréning a vysielanie vycvičených jednotiek armádam, ktoré ich potrebovali.[52] Nachádzali sa tu tiež opravovne tankov.[5] Bázy v Cercottes a Champlieu používali okolo 64 tankov čisto na tréningové účely, obmedzujúc tak opotrebovanosť bojových vozidiel.

Organizačné a bojové formácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska armáda nemala v úmysle vytvoriť nezávislé tankové sily; jednotky mali byť súčasťou delostrelectva, čo sa odrážalo aj v organizačnej terminológii. Základné jednotky boli oficiálne nazývané Groupes (skupiny, prápory), ale mali označenie „AS“, ako Artillerie Spéciale. Každá skupina pozostávala zo štyroch batérií, batéria mala 4 tanky. Celkový oficiálny počet tankov skupiny tak bol teoreticky 16, no štvrtá batéria bola skôr záložná, určená primárne ako zdroj náhradných vozidiel a posádok pre ostatné tri batérie. Mala takisto oficiálne o jeden tank menej a tak kompletný počet skupiny AS bol 15 vozidiel. Aktuálna operačná sila sa však výrazne rôznila, hlavne pre časté poruchy. Personálnu zložku tvorilo 12 dôstojníkov – každý velil jednému tanku z troch štandardných batérií – 16 poddôstojníkov a 110 vojakov nižších hodností.[53] V praxi boli často do boja nasadzované štyri batérie s tromi tankmi, čo umožňovalo väčšiu taktickú flexibilitu. Prvé jednotky Schneider CA sa formovali od 17. novembra 1916.[54] Šesť AS skupín dolo vytvorených do konca januára 1917, tri ďalšie vo februári a tri v marci a ďalšie dve v apríli a dve v máji – celkovo teda 17 nasaditeľných Groupes, očíslovaných AS 1 – 17.[53] Tri ďalšie boli vytvorené 2. júna 1917: AS 18, 19 a 20, ale boli takmer okamžite rozpustené, ich posádky precvičené na tankové jednotky Saint Chamond. Medzi 1. marcom a májom 1917 boli AS kombinované do piatich väčších jednotiek, nazývaných Groupements, s rôznou silou.[54] V máji 1918 boli tri zo štyroch ešte existujúcich Groupements, I, II a IV, pripojené k trom bataliónom ľahkých tankov Renault FT a vytvorili tak väčšie Régiments de Artillerie Spéciale (RAS), s číslami 501e, 502e a 504e.[55]

Nasadenie v I. svetovej vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

Berry-au-Bac

[upraviť | upraviť zdroj]
Západný front v roku 1917. Modré šípky zobrazujú oblasti Nivellovej ofenzívy.

Estienne dúfal, že vytvorí silnú a veľkú útočnú silu predtým, ako svoje tanky pošle do boja. Zásadne nesúhlasil s, v jeho očiach predčasným, použitím britských tankov v septembri 1916, len dva mesiace po prvých dodávkach typu Mark I. Ale politické okolnosti ho prinútili nasadiť Artillerie Spéciale skôr, ako nadobudla plnú silu a posádky boli adekvátne vycvičené. V decembri 1916 bol Robert Nivelle menovaný vrchným veliteľom francúzskych síl s predstavou, že jeho taktická inovácia „postupujúcej baráže“ zabezpečí rýchly kolaps nemeckého frontu. Nivelle, ktorý nebol naklonený nezávislému nasadeniu obrnencov, dúfal, že dovtedy vyrobené tanky by mohli mať určité pomocné využitie v ním plánovanej ofenzíve. Nakoniec sa však Nemci o úmysle Francúzov dozvedeli; strategická výhoda tak bola stratená a informácia umožnila Nemcom posilniť ohrozené oblasti frontu; nešlo ani o taktické prekvapenie, pretože bolo už známe, že Francúzi tanky majú a že v dohľadnej dobe budú nasadené do bojov.[56] Nasadenie troch skupín AS, zostavených na frontovej línii blízko Beuvraignes koncom marca 1917, s cieľom využiť možný úspech ofenzívy Tretej armády, muselo byť nakoniec odvolané, pretože Nemci sa strategicky stiahli na Hindenburgovu líniu.[57] Nakoniec tankové jednotky museli podporiť útok Piatej armády pri Aisne a boli koncentrované v 9 km širokej oblasti južne od Juvincourt-et-Damary, zvolenej pre jej pevný podklad.[58] Nemci v tejto oblasti vytvorili silný pás obrany, bránený štyrmi divíziami Bavorskej armády, zasahujúci do hĺbky až 9 km a rozdelený do štyroch hlavných zákopových systémov.[56] Francúzsky plán útoku počítal s obsadením prvých dvoch zákopových systémov pechotou do štyroch hodín, pričom tátom mala postupovať za postupujúcou barážovou delostreleckou paľbou. Následne mali tanky okamžite využiť tento úspech a pokračovať v ofenzívnom tlaku s rýchlym postupom k tretiemu systému zákopov, priamo nasledované pechotou; spoločne mali dobiť tretiu a štvrtú radu zákopov.[59] Takto vytvorený "Strategický prielom", spolu s ďalšími súbežnými útokmi mal byť využitý na hlboké prieniky veľkých rezervných armád pechoty, ktoré by obišli Hindenburgovu líniu z juhu.[58] Do ofenzívy boli zapojené tri Groupements. Dve z nich, pomenované podľa svojich veliteľov Louisa Bossuta a Louisa Léonarda Chaubèsa, boli pripojené k 32. a 5. armádnemu zboru a mali útočiť od prvého dňa. Groupement Bossut bola zložená s piatich groupes: AS 2, 4, 5, 6 a 9, s celkovým počtom 80 tankov, keďže AS v tejto fáze vojny operovali s plnou silou štyroch batérií po štyroch tankoch. Groupement Chaubès, vytvorená 8. marca, zahŕňala AS 3, 7 a 8, so 48 tankmi.[56] Každá Groupement bola posilnená zásobovacou a opravnou jednotkou (Section de Réparations et de Ravitaillement), ktorá bola vybavená dvomi nevyzbrojenými tankmi Saint Chamond, niekoľkými traktormi Baby Holt a dvomi nevyzbrojenými tankmi Schneider CA, ktoré ťahali vlečky Troy s palivom. Celkovo teda bolo nasadených 132 vozidiel Schneider,[60] do toho času najväčšia tanková sila v histórii. 13. apríla sa tankové jednotky zhromaždili za frontovou líniou. Tu sa spojili s podpornými skupinami pechoty: päť z 154e R.I. (165e D.I.) pre Groupement Bossut a tri z 76e R.I. (125e D.I.) pre Groupement Chaubès.[61]

Väčší sektor frontu v čase útoku 16. apríla. V skutočnosti tanky prenikli hlbšie ako je naznačené na mape, do pozície severovýchodne od Juvincourt-u.

Nivellova ofenzíva začala skoro ráno 16. apríla 1917. V oblasti, kde operovali tanky, sa prvým vlnám francúzskej pechoty za cenu veľmi ťažkých strát podarilo dobiť prvé dva systémy nemeckých zákopov tak, ako bolo plánované. Francúzske delostrelectvo bolo počtom nedostačujúce na to, aby dokázalo dlhodobo udržať barážovú paľbu a zlikvidovať početné delostrelecké batérie protivníka. Stav ešte zhoršila vzdušná nadvláda Nemcov, ktorá umožňovala lietadlám presne navádzať nemeckú obrannú paľbu na postupujúce francúzske jednotky. Groupement Chaubès utrpela značné straty ešte predtým, ako vôbec opustila francúzske línie. Keď krátko poobede dorazila na frontovú líniu, musela asistovať pechote pri čistení druhej zákopovej línie od zvyškov nemeckých obrancov. Tí pri objavení sa francúzskych tankov nespanikárili, ale tak, ako boli trénovaní, ukryli sa pred nimi, a po ich prechode naďalej zamestnávali francúzsku pechotu. Na konci dňa sa ukázalo, že vzhľadom na straty nie je francúzska pechota schopná v ofenzíve pokračovať a posledné preživšie tanky sa museli stiahnuť.[62]
Viac na východ, severne od dediny Berry-au-Bac, po ktorej bola neskôr celá tanková akcia nazvaná, bola Groupement Bossut úspešnejšia. Podarilo sa jej prekročiť viaceré zákopové línie, utrpela iba menšie straty a koncom rána pokračovala v ofenzíve. Ale okolo 11:00 hod Bossutov tank Trompe-la-Mort, idúci na čele útoku a nesúci trikolóru (tzv. fanion) posvätenú v Sacré-Cœur na Montmartri, dostal priamy delostrelecký zásah, ktorý zabil väčšinu posádky, vyhodil Bossututa z bočného vstupu, odkiaľ viedol útok a zabil ho zásahom črepiny do srdca.[63] Napriek tomu pokračovali Schneidery v postupe a prenikli niekoľko míľ plytkým údolím k tretej línii nemeckých zákopov. Oslabená pechota však už nebola schopná tanky nasledovať, čo ich prinútilo počkať na rezervné jednotky. Niekoľko hodín sa preto pohybovali tam a späť dobitým územím, aby neposkytovali nepohyblivý terč pre nemeckých delostrelcov. Napriek tomu bolo viacero vozidiel zasiahnutých, keďže booli v priamej línii viditeľnosti batérií z okolitých kopcov. Bočné útoky bavorských Sturmtruppen boli odrazené. Podvečer pechota spolu s tankmi dobyla tretiu líniu nemeckých zákopov a dosiahla tak vrchol francúzskeho postupu počas celej tzv. druhej bitky o Aisne. Schneidery potom ustúpili, znovu utrpiac straty pri delostreleckej paľbe.[64]

Jeden z tankov zničených pri Berry-au-Bac

Nivellova ofenzíva bola veľkým sklamaním, demoralizovala francúzskych vojakov a viedla k vzburám a hromadným dezerciám v armáde. Pocit zlyhania postihol aj tanky Schneider. Ich straty boli skutočne ťažké: 76 zo 128 útočiacich tankov bolo zničených. Veľa z nich zhorelo: celkovo 57, 31 v Groupement Bossut a 26 v Groupement Chaubès. Väčšinu zapálilo nemecké delostrelectvo: 23 vozidiel Groupement Chaubès a 15 Groupement Bossut bolo zasiahnutých nepriamou paľbou; druhá skupina mala 14 tankov s priamym zásahom. Vyšetrovanie ukázalo, že väčšina vozidiel mala ešte zvýšené riziko požiaru: aby kompenzovali obmedzený dojazd, boli vzadu pripevnené dva 50 litrové kanistre a niektoré posádky dokonca uložili tretí kanister dovnútra; niekde boli dokonca zvonku upevnené zásoby streliva; každý tank mal fľašu éteru, ktorý po zmiešaní s benzínom poskytoval vyšší výkon a na zvýšenie bojovej morálky boli na začiatku boja rozdávané tri litre tvrdého alkoholu. Tiež ľudské straty boli vysoké: zahynulo 180 zo 720 členov posádok a 40% podpornej pechoty.[65] Boli však aj pozitívne správy: z bojového poľa sa podarilo zachrániť 20 poškodených tankov, všetky útoky nepriateľskej pechoty zlyhali a vrstvený pancier sa ukázal byť odolnejší proti ručným zbraniam a delostreleckým črepinám než sa čakalo. Hlavná technická sťažnosť bola na zlú viditeľnosť vodiča a strelcov z vozidla.[66] Taktické poučenie z boja bolo, že tanky sa musia viac rozptýliť, aby sa lepšie vyhli delostreleckej paľbe a musia viac spolupracovať s pechotou.[67]

Groupement III, ktorej velil kapitán Henri Lefebvre, mala 17. apríla pri Moronvilliers podporovať útok Štvrtej armády. Pozostávala z dvoch skupín Schneiderov, AS 1 a AS 10, doplnenených niekoľkými tankmi Saint Chamond. Keď počiatočné útoky pechoty v značnom rozsahu neuspeli, tankový útok bol odvolaný, aj s prihliadnutím k udalostiam predchádzajúceho dňa.[68]

Moulin-de-Laffaux

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek celkovému zlyhaniu Nivellovej ofenzívy a následným vzburám a dezerciám, francúzske najvyššie velenie sa v máji 1917 pokúsilo využiť koncentráciu síl pri Aisne aspoň na dobitie povestných pozícií pri Chemin-des-Dames. Časť plánu mala obmedzený, no strategicky dôležitý cieľ: nemecký saillant východne od Laffaux, kde sa časť Hindenburgovej línie obtáčala o Chemin-des-Dames, pomenovaná po návrší Moulin-de-Laffaux. Útok mal byť podporovaný Groupement Lefebvre. Na zlepšenie spolupráce s pechotou bol Groupement posilnený bataliónom pechoty 17e Bataillon de Chasseurs à Pied, špeciálne trénovaným v kombinovanej zbraňovej taktike. Koordinácia s delostrelectvom bola vylepšená špeciálnym pozorovacím lietadlom, chráneným šiestimi stíhačkami SPAD VII, ktorého úlohou bola identifikácia nemeckých protitankových batérií a ich následne zameranie pre protibatériovú delostreleckú paľbu; malo tiež hlásiť polohu tankov vyššiemu veleniu.[69]

Generálna ofenzíva začala 5. mája. Kým väčšina útokov pechoty pozdĺž Chemin-des-Dames v tento deň skončili krvavými porážkami, útok tankov na Moulin-de-Laffaux z väčšieho rozsahu splnil svoje strategické ciele. Schneidery, postupujúce nie za sebou ale v rade vedľa seba, využili počiatočné dobitie prvej línie zákopov protivníka pechotou, prekročili druhú líniu a potom asistovali pechote v ťažkých bojoch s nemeckými rezervami. Nakoniec bola väčšina tankov vyradených z boja a musela byť ponechaná za postupujúcou pechotou. Ich vyzdvihnutie sa ukázalo problematickým, pretože búrky zmenili pôvodne pevný kriedový podklad na veľmi šmykľavý; navyše bol terén veľmi ťažký, pokrytý ruinami a krížený roklinami. Väčšina vozidiel bola opravená počas noci, ale pôda bola tak rozmáčaná, že šiesteho bola nasadená iba jedna batéria zo štyroch. Napriek tomu si Schneidery urobili dobré meno. Z 33 tankov bolo úplne zničených iba 5, z nich boli iba 3 Schneidery. Straty medzi posádkami sa vyšplhali na číslo 55, tri smrteľné.[70]

La Malmaison

[upraviť | upraviť zdroj]
Bitka o La Malmaison

V čase nástupu dezercií bol za hlavného veliteľa francúzskej armády ustanovený Philippe Pétain. Pokúsil sa vrátiť jej dôveru tým, že sa nepúšťal do prehnane ambicióznych útočných plánov. Až v roku 1918, kedy príchod amerických vojakov a nových obrnených vozidiel mohol nakloniť rovnováhu síl v prospech Dohody, začal uvažovať o veľkých ofenzívach. Jeho moto bolo: J'attends les Américains et les chars ("Čakám na Američanov a tanky"). No zostať úplne pasívny by podlomilo morálku; aby ju podporil, bola realizovaná séria veľmi starostlivo pripravených ofenzív malého rozsahu, pri ktorých bol zaručený úspech vďaka veľkej početnej a materiálnej prevahe, najmä v delostrelectve. 23. októbra 1917 Pétain jediným úderom zabral notoricky známy hrebeň Chemin-des-Dames, vrátane pevnosti La Malmaison. Útok bol podporovaný Groupement Chaubès, v tom čase pozostávajúcej z AS 8, 11 a 12.[71] V dôsledku aprílových strát mala každá AS iba dvanásť tankov.[72] Vrátane podporných vozidiel bol celkový počet Schneiderov 41.[73] Útoku sa zúčastnila aj skupina dvadsiatich tankov Saint Chamond.[71] Veliteľské tanky skupiny AS 11 a AS 12 boli v tento deň prvými francúzskymi tankmi vôbec, ktoré použili v boji rádiové spojenie.[43][71]

V bitke tanky nezohrali rozhodujúcu úlohu. V dôsledku dopravnej zápchy mnohé z nich dokonca neboli schopné ani opustiť svoje vlastné línie; mnoho ďalších vyradili poruchy alebo zapadli v močiari skôr, ako sa dostali do kontaktu s nepriateľom. Ale tie, ktoré sa priamo zapojili do boja, efektívne spolupracovali s pechotou. Prízemná hmla kryla vozidlá pred delostrelectvom protivníka a vrstvené brnenie odolávalo nemeckým guľometným nábojom Kerngeschoss. Straty boli preto nízke; dva tanky zhoreli a padlo menej ako 10 % posádok. Šesť vozidiel, ktoré museli byť v máji opustené pri Moulin-de-Laffaux, bolo teraz možné zachrániť.[55]

Napriek ich skromnému zapojeniu tak bola potvrdená efektivita nasadenia tankov, ktorá oprávňovala plánované rozšírenie tankových síl.[74] Počas troch bitiek v roku 1917 tanky Schneider obsadili 175 cieľov protivníka.[73] Straty zahŕňali v tom istom roku 86 vozidiel.[75]

Boje v roku 1918

[upraviť | upraviť zdroj]
Bitka o Soissons, najúspešnejšia bojová akcia tankov Schneider

Francúzske velenie sa rozhodlo zahájiť v lete 1918 ofenzívne akcie veľkého rozsahu, profitujúc s rastúceho počtu obrnených bojových vozidiel. V tomto bode vojny, menej ako rok po ich prvom nasadení, boli už tanky Schneider považované za zastarané. Napriek tomu stále tvorili zásadnú časť tankových síl: vývoj ich nástupcu na miesto stredného tanku, Schneider Modèle 1917, bol zastavený; ľahký Renault FT ešte nebol vyrábaný v dostatočnom počte, najmä verzia so 75 mm kanónom; ťažký Saint Chamond mal obmedzené použitie, takže Schneidery museli dodať potrebnú palebnú silu. Ich trvajúca dôležitosť sa stala zrejmou v okamihu, keď boli 21. marca 1818, kedy bolo v operačnom nasadení 245 tankov Schneider,[73] francúzske plány narušené nemeckou jarnou ofenzívou; masívnym útokom pechoty, ktorý bol umožnený uzatvorením Brestlitovského mieru dovoľujúcim Nemecku presunúť jadro svojich síl na západný front. V apríli došlo k malým protiútokom na rieke Somma, ktorých sa zúčastnil menší počet tankov Schneider: päť vozidiel piateho pri Sauvillers-Mongival (podpora útoku pechoty smerom na Adelpar, pri ktorom boli zničené dva tanky)[71], šesť siedmeho pri Grivesnes (podpora protiútoku 355. pešieho pluku, ktorá zásadne prispela k jeho úspechu)[71] a dvanásť osemnásteho apríla pri Bois de Sénécat, západne od Castelu (AS3, úspešný útok)[71]. 28. mája, takisto pri Somme, dvanásť vozidiel (AS 5) podporujúcich Americké expedičné sily zaútočilo v bitke o Cantigny; bolo to prvý raz v histórii, kedy americkí vojaci bojovali v súčinnosti s tankmi. Spočiatku bola nemecká ofenzíva smerovaná najmä proti Britskému expedičnému zboru, ale keď nakoniec v snahe o rozhodujúci prielom vo vojne zlyhala, koncom mája sa Nemci obrátili proti Francúzom v tretej bitke na Aisne. Nemecký postup ohrozoval základňu Champlieu, ktorá bola preto opustená, čo ťažko narušilo opravy a údržbu tankov Schneider.[76] Na začiatku júna ofenzívy vytvorili vo francúzskych líniách veľké "výbežky" v okolí Compiègne a Erich Ludendorff sa rozhodol ich zničiť v tzv. operácii Gneisenau. Čoskoro sa situácia stala pre Francúzov kritickou, keďže nemecký úspech by otvoril cestu na Paríž. 11. júna boli tanky po prvýkrát masovo použité v mobilnom protiútoku v bitke o Matz. Hoci väčšina vozidiel boli tanky Saint Chamond, na útoku sa podieľali aj dve Groupements (II a III) tankov Schneider v celkovom počte 75 vozidiel. Koncentrácia francúzskych obrnencov, ktorá napadla bok nemeckého útočného klinu, úspešne zastavila nemecký postup a operácia Gneisenau tak bola zastavená. Úspech však stál vysokú cenu: Francúzi stratili 35 Schneiderov.[77] Na západe "výbežku" došlo 9. júla k malému miestnemu protiútoku, pomenovanému po farmách Porte a Des Loges, ktorý bol podporovaný 15 tankmi Schneider z AS 16 a AS 17.[78]

Tanky Schneider, tu s neskoršou verziou kamufláže, boli väčšinou premiestňované po železnici

15. júla 1918 začali Nemci svoju poslednú veľkú ofenzívu, útok na Reims v druhej bitke na Marne. Ich postup sa čoskoro spomalil a dostal ich do veľmi zraniteľnej situácie, s príliš natiahnutými zásobovacími líniami a vyčerpanými vojakmi bez dobre opevnených pozícií. 18. júla začali francúzske a americké divízie spolupracujúce so značným počtom tankov veľkú ofenzívu, známu ako bitka pri Soissons, v ktorej prvý raz od roku 1914 sily Dohody na Západnom fronte zaznamenali významný postup a zredukovali výbežok frontu, ktorý Nemci získali počas tretej bitky na Aisne. Na tejto operácii sa podieľali tri Groupements Schneiderov (I, III a IV) spolu s ďalšími 123 vozidlami;[79] bolo to ich druhé najväčšie nasadenie počas vojny. Bitka bola pre Nemcov strategickou katastrofou, viedla k zničeniu značnej časti ich síl a začala obdobie takmer neustále pokračujúcich ústupov. Hoci konečne nastal stav, ktorý vyhovoval ofenzívnej úlohe pre ktorú boli Schneidery vytvorené, nemohli významnejšie zasiahnuť z dôvodu zdecimovania svojich stavov. 1. augusta 1918 klesol počet do boja nasaditeľných tankov Schneider na 50.[73] Keďže v rovnakom mesiaci bola zastavená ich produkcia, straty nemohli byť nahradené a naopak zintenzívnenie bojov viedlo k ich rýchlejšiemu opotrebovaniu. Následkom bolo to, že nasaditeľné počty tankov zostali nízke; 40 vozidiel k 1. septembru, 60 k 1. októbru, 51 k 1. novembru.[73] Adekvátne k tomu v nasledujúcich operáciách nasadenie Schneiderov už nikdy nedosiahlo počty z júla 1918.


16. augusta tri skupiny s celkovým počtom 32 tankov útočili blízko Tilloloy; 20. augusta sa jedna skupina dvanástich tankov podieľala na bojových akciách v blízkosti Nampcel. 12. septembra Groupement IV s 24 tankmi podporila Američanov v bitke o Saint-Mihiel. Od 26. septembra, počas bitky o Argonský les, pokračovala Groupement IV v podpore Američanov s 22 tankmi, Groupements I a III podporovali francúzsku 4. armádu s 34 vozidlami. Počas októbra sa väčšina Schneiderov spamätávala s poškodení, pričom nemecká špionáž predpokladala, že tento typ už bol definitívne vyradený, nahradený novším a efektívnejším tankom Renault FT. V skutočnosti sa plánovalo znovu nasadiť približne 40 Schneiderov vo veľkej ofenzíve v Lotrinsku, ktorá mala začať 11. novembra.[80] V tento deň však 1. svetová vojna skončila podpísaním prímeria s Nemeckom.

Počas bojov v roku 1918 tanky Schneider obsadili, resp.zničili 473 cieľov protivníka.[73] Vo vojne boli ich celkové straty 308 kusov, 86 v roku 1917 a 222 v 1918: 301 bolo zničených delostrelectvom, tri mínami, tri protitankovými puškami a jeden neznámou príčinou.[81]

Po vyradení z bojovej línie slúžili ešte ako tréningové vozidlá a pásové ťahače. Nadbytočné kusy sa Francúzsko snažilo predať do zahraničia, no bez veľkých úspechov. Taliansko sa dostalo k jedinému kusu, ktorý slúžil ako skúšobné a tréningové vozidlo.[60]

Následníci

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé projekty s cieľom vytvoriť nové verzie tanku Schneider CA boli založené na jeho pôvodnom dizajne. 27. septembra 1916 Estienne napísal Hlavnému štábu memorandum, v ktorom načrtol svoje predstavy o podobe možného veliteľského tanku. Vzal do úvahy, že tankové jednotky neútočia iba na statické pozície protivníka ale musia tiež na bojovom poli manévrovať proti pohybujúcim sa nepriateľským vojakom. Preto predvídal, že ich velitelia budú potrebovať pohyblivejšie vozidlá s pancierom a výzbrojou koncentrovanou v prednej časti, aby mohli viesť prenasledovanie alebo kryť ústup. Pre tieto účely bol potrebný variant vybavený vežou s 37 mm delom a jedným alebo dvomi guľometmi vpredu a nie na bokoch, chránený 15 mm pancierom, štvorčlennou posádkou a maximálnou rýchlosťou aspoň 10 km/hod. Malo by byť postavených 50 takýchto vozidiel. 2. októbra Joffre požadoval výrobu päťdesiatich voitures cuirassées de commandement. 13. októbra mal Schneider na papieri pripravený dizajn; 17. októbra bola objednávka potvrdená Mourretom. Do konca roku 1916 bola pripravená "napodobenina" pod označením Schneider CA2. 26. a 27. marca 1917 bol v Marly testovaný prototyp vyrobený z bojlerovej ocele, možno identický s "napodobeninou".[82] Mal štandardný podvozok Schneider CA, ale jeho trup bol výrazne skrátený a typický "nos" zmizol. 75 mm kanón bol nahradený cylindrickou vežou uloženou v zadnej časti trupu, ktorá mala byť vybavená 47 mm delom a guľometom. Trup bol ďalej zmenšený čo sa týka rozmerov i váhy predovšetkým významným zúžením a stropnou strešnou štrbinou, ktorá znížila i jeho výšku. Výsledkom bol pokles váhy vozidla na 8 ton.[81] Počas testovania sa ukázalo, že hoci sa už vozidlo nezasekávalo v priekopách o prečnievajúci nos, napriek tomu nebolo schopné výjazdu z rozbahnených kráteroch po bombách. Bolo rozhodnuté, že podvozok by mal byť predĺžený o 40 cm a 13. apríla 1917 sa predpokladalo rýchle začatie produkcie. V skutočnosti sa Estienne už 22. marca rozhodol projekt zastaviť v prospech veliteľskej verzie Renault-u FT. Prototyp CA2 bol následne využívaný ako tréningové a testovacie vozidlo a okamžitá potreba veliteľských vozidiel bola saturovaná vybavením dvoch štandardných Schneiderov CA1 rádiovou súpravou.[83] 29. decembra 1916 padol návrh vyvinúť z typu Schneider CA2 dva prototypy ľahkého tanku.[84]

Na začiatku r. 1917 boli navrhnuté modifikácie niektorých vozidiel do podoby plameňometných tankov. Plameňometné zariadenie sa malo inštalovať do dvoch obrnených veží; jednej v ľavom prednom a druhej v pravom zadnom rohu. Každá z nich by pokrývala rozsah 180°. Nádrže s horľavinou mali byť umiestnené vnútri trupu. K výrobe nakoniec nedošlo.[85]

Vo februári 1917 Schneider navrhol konštrukciu variantu s o 32 cm širším trupom, vybaveným vpredu 47 mm delom a dvomi guľometnými vežami uloženými diagonálne za pozíciou vodiča. Motor bol preložený do zadnej časti vozidla.

2. apríla 1917 požiadalo Ministerstvo výzbroje Schneider o navrhnutie dizajnu dvoch vylepšených verzií tanku Schneider CA: jedného z delovou vežou, ktorej kaliber by nepresahoval 47 mm; druhého s dlhým 75 mm delom v prednej časti trupu.[44]

Po neúspechu Nivellovej ofenzívy Schneider pochopil, že pokiaľ má tank zostať životaschopným zbraňovým systémom, je nutné vytvoriť lepšie dizajnované vozidlo. 1. mája 1917 analyzoval spektrum dostupných možností, pričom návrhy boli označené číslom jedna až päť. Všetky mali spoločné to, že používali prakticky tie isté mechanické komponenty ako tank Schneider CA-1, hoci často vylepšené, a že podvozok sa zmenil iba čiastočne: bol predĺžený pridaním ôsmeho pojazdového kolesa a používal namiesto tridsiatich troch, tridsaťpäť širších (45 cm) pásových dielcov. Všetky návrhy boli výrazne modernizované: zmizol previs trupu, predok trupu mal šikmý klinovitý tvar a vnútorný priestor bol rozčlenený na miestnosť s motorom vzadu a miestnosť s vodičom vpredu. Pancier mal v základe 16 až 20 mm. Prvé dva návrhy boli pravdepodobne zhodné s projektmi z apríla 1917 a boli zrušené firmou ako nedostatočné. Zostávajúce tri, doporučované samotným Schneiderom, boli všetky vozidlá s vežou: dizajn číslo 3 mal 47 mm delo v trupe a jednu guľometnú vežu; číslo 4 sa odlišovalo pridaním druhej guľometnej veže a číslo 5 malo delo presunuté priamo do veže.[86] Počas diskusii o týchto návrhoch Estienne upozornil, že zamýšľané dlhé 47 mm delo sa ešte nezačalo vyrábať a že doň neexistuje žiadna výkonná explozívna munícia s dostatočným efektom na živú silu.[87] Preto trval na osadení štandardným 75 mm poľným delom, aj keď by to malo za následok zvýšenie váhy na 14 a pol tony. O týždeň neskôr Schneider predložil návrh číslo 6, ktorý predstavoval vozidlo vážiace 14 ton a vybavené skráteným 75 mm delom vo veži. 5. júla 1917 boli pripravené príslušné nákresy vozidla, ktoré sa teraz označovalo ako Schneider CA3. Tieto však obsahovali alternatívnu verziu so skráteným 75 mm delom v trupe. Estienne mal o funkčnosti tejto úpravy obavy; spochybňoval jej schopnosť prekonávať zákopy a predpovedal, že výkon motora nebude k váhe, ktorá medzičasom dosiahla až 16,6 tony, dostačujúci. Takisto požadoval strieľňu, umožňujúcu aspoň nejakú formu streľby počas pohybu.[88] Napriek tomu sa 24. júla Konzultačný výbor Artillerie Spéciale rozhodol, že 400 vozidiel Schneider Modèle 1917, objednaných 10. mája 1917,[89] by mal byť typ CA3. Tieto mali byť dodávané od mája 1918.[90] Z každej verzie bol objednaný prototyp – mechanické časti v máji a pancierované trupy v júli – ale spoločnosť sama obmedzila svoje konštrukčné aktivity iba na verziu s delom v trupe. Bolo to pravdepodobne z dôvodu, že delová veža bola posúdená ako „absurdná“ z dôvodu absencie nepriateľských tankov a preto, že veža vybavená guľometom bola považovaná za rovnako potrebnú na blízku obranu proti útokom pechoty protivníka.[91] Neskôr toho roku, v oficiálnej odpovedi na otázku poslanca Paula Doumera ohľadne pokroku dosiahnutého vo vývoji francúzskeho tanku, bol použitý dizajn "Schneider CA4". Tento bol vytvorený v rámci kontextu väčšej objednávky dvoch prototypov, vážil 20 ton a bol vybavený vežou vyzbrojenou skráteným 75 mm delom. Schneider u neho nebol schopný ani predpovedať, kedy bude dokončený prvý prototyp, pričom prvé dodávky mali byť začaté v apríli 1918.[92] Bola zatiaľ postavená iba napodobenina prototypu Schneider CA3,[91] a jeho šasi bolo 24. októbra testované v SOMUA.[90] Ale počas leta začali mať Estienne a Pétain obavy, že výroba stredného tanku sa môže stať prekážkou pre plánovanú masovú produkciu ľahkého tanku Renault FT. 27. októbra výbor odporučil zastaviť konštrukciu typu Schneider CA3 v prospech výroby ľahkého tanku.[90] Argumentoval, že tento typ aj tak pravdepodobne nebude dodaný skôr ako v auguste 1918, príliš neskoro pre plánované tohoročné letné ofenzívy, a namiesto toho by sa mal do vývoja dostať stredný tank s vylepšeným dizajnom. Definitívne rozhodnutie nevyrábať Schneider CA3 padlo až vo februári 1918.[91] 19. januára 1918 padol návrh, že časti CA3, ktoré už boli vyrobené, by mohli byť použité na výrobu ďalších dvoch stoviek "delostreleckých traktorov" Schneider.[93] 3. novembra 1917 bola zrušená objednávka na prototyp Schneider CA4.[91] Projekt nového stredného tanku začal už 15. augusta 1917 a usiloval sa o technicky pokročilé 17-tonové vozidlo vyzbrojené skráteným 75 mm delom a profitujúce z podstatne lepšej mobility.[94] Aj ten zostal nakoniec iba na papieri.

Časťami tanku Schneider CA boli vybavené i niektoré projekty širšieho výskumného rozsahu. V januári 1917 inžinier Louis Boirault navrhol kĺbový tank; vozidlo, ktoré by bolo dostatočne dlhé aby prekročilo široké zákopy a dostatočne flexibilné, aby si zachovalo mobilitu. Staršia literatúra niekedy uvádza, že spojil dva Schneidery koniec ku koncu, aby tento koncept vyskúšal.[90] V skutočnosti to bolo iba 8. mája 1917 odporúčané komisiou, ktorá posudzovala podstatu návrhu, ako ľahšia alternatíva k Boiraultovým pôvodným plánom, ktorý predpokladal tri trupy s úplne novým dizajnom. Spoločnosť Schneider následne stroj odmietla postaviť a projekt potom pokračoval založený na trupe tanku Saint-Chamond.[95]

CA-1 po I. svetovej vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsko

[upraviť | upraviť zdroj]
Prezentácia tanku Schneider CA-1 v Saumur, najstaršieho funkčného tanku na svete (2000)

Ešte pred koncom vojny, 6. októbra 1918, navrhol Estienne vyradiť všetky všetky tanky Schneider z operačných jednotiek, odstrániť ich výzbroj a premeniť ich na inštruktážne a vyprosťovacie vozidlá.[96] Dali sa odlíšiť od tých vozidiel, ktoré boli od začiatku určené ako podporné tým, že mali odstránené delo a otvor preň prekrytý pancierovým plátom.[97] Skutočne na konci roku 1918 boli všetky použiteľné tanky Schneider zaradené ako pomocné vozidlá,[75] hoci nie je známe, do akej miery a akým tempom boli prerábané. 1. decembra 1918 Groupements I a IV splynuli s jednotkami Renault FT a Groupement II a III, spolu s AS 9 z Groupement I, boli reformované do troch nových Groupements Lourds (I, II a III) vybavených britskými tankmi typ Mark V*.[98] Niektoré so stále servisovateľných tankov Schneider boli prestavané na vyprosťovacie vozidlá a tankové transportéry, slúžiac s jednotkami Renault FT.[90] V roku 1928 bol prezentovaný projekt vyprosťovacieho tanku Schneider CA Modèle 1928, s horným trupom nahradeným motorom poháňaným žeriavom, ktorý mohol byť stabilizovaný veľkým zdvihákom v zadnej časti vozidla.[93]

Španielsko

[upraviť | upraviť zdroj]

Španielsko po skončení I. svetovej vojny získalo na urgentnú žiadosť svojej vlády 6 kusov tankov Schneider CA-1. Príčinou žiadosti bola séria ťažkých porážok, ktoré Španieli utrpeli od Berberov v Rífskej vojne. Keďže Francúzi mali takisto snahu vzburu a novo vyhlásenú Rífsku republiku potlačiť, predali 16. septembra 1921 svojmu susedovi 6 tankov. Tie vytvorili jednotku menom Bateria de Carros de Asalto (Carro de Asalto Schneider M16), ktorá sídlila v Madride. Tanky boli modifikované pridaním strieľne v priehľade pre vodiča. Do Maroka sa dostali 28. februára 1922.[99]

Do boja sa po prvý raz zapojili 14. marca 1922, kedy poskytovali blízku podpornú paľbu. Účelovo boli považované za mobilné delostrelectvo a boli preto skombinované s útočnou delostreleckou batériou, ktorej velil kapitán Carlos Ruiz de Toledo, a ktorú podporoval jeden Renault FT. V septembri 1925 sa zúčastnili veľkého obojživelného výsadku v zálive in zálive Al Hoceima.
Batéria sa zúčastnila obrany prístavu Melilla aj následnej protiofenzívy. Po zničení Rífskej republiky v roku 1929 sa tanky bez straty vozidla vrátili do Madridu a 4 z nich boli zakonzervované v sklade vojenskej techniky (Regimiento Ligero de Carros de Combate N° 1).[100] Zvyšné dva sa stali časťou uskladnenej zálohy RLCC N° 2 v Zaragoze.[101]
Po vypuknutí Španielskej občianskej vojny boli v tom čase už beznádejne zastarané tanky opäť reaktivované: prvá skupina zostala pod velením Republikánov a určená k obrane mesta. Tanky sa v Madride aktívne zúčastnili krvavých bojov o Cuartel de la Montaña, hlavné vojenské budovy v meste. Niektoré z tankov mali posádku z členov milície Unión General de Trabajadores a Unión de Hermanos Proletarios.[102] Po kapitulácii mesta sa ich zmocnila nacionalistická armáda, ktorá ich vzápätí vyradila.
Aj tanky umiestené v Zaragoze sa zúčastnili v prvých fázach bojov.
Dva kusy boli odoslané k obrane Toleda, pričom jeden ukoristili nacionalisti a druhý sa po čase vrátil do Madridu.[100]
Pravdepodobne všetky tanky Schneider sa stali počas roka 1936 nefunkčnými..

Taliansko

[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko v lete 1918 vytvorilo svoju prvú tankovú jednotku, Reparto speciale di marcia carri d'assalto. Bola tvorená jedným tankom Schneider a tromi Renaultmi FT; Schneider bol v v novembri 1918 nahradený Fiat-om 2000.[103]

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Dokiaľ nebol posledný tank Schneider reštaurovaný, múzeum v Saumur vystavovalo drevenú repliku

Do súčasnosti sa zachoval jediný kus tanku Schneider CA1. Je vystavený v Musée des Blindés vo francúzskom meste Saumur a je to najstarší existujúci funkčný tank. Na konci vojny bol darovaný francúzskou vládou Spojeným štátom, kde bol uchovaný v Aberdeen Proving Ground Ordnance Museum v Marylande a v roku 1985 darovaný späť Francúzsku na reštaurovanie. Pôvodný štvorvalcový benzínový motor Schneider a prevodovky boli plne reštaurované do funkčnej podoby pracovníkmi Musée des Blindés. Toto konkrétne vozidlo bolo vybavené neskoršími vylepšeniami, ako napríklad palivovými zásobníkmi v jeho zadnej časti.[104]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f Jean-Pierre Fouché, Jean-François Monginoux & François Vauvilliers, 2013, "Fouché et la 2e équipe – les maîtres de la chenille", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel, 104: 33 – 42
  2. ↑ Jeudy 1997, str.22
  3. ↑ Zaloga 2010b, str.6
  4. ↑ Gougaud 1987, str. 102 – 111
  5. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y VAUVILLIERS, F. Et vint le Schneider – Brillié, Estienne et la chenille Holt. Tank Zone, 2009, roč. 3, s. 6 – 17.
  6. ↑ Gougaud 1987, str. 100, 111
  7. ↑ Gougaud 1987, str.111
  8. ↑ CROW, Duncan. Armoured fighting vehicles of the world. [s.l.] : [s.n.], 1970. "On December 9, 1915, the Baby Holt, modified with a mock-up armoured driving position... was demonstrated on a crosscountry course at Souain.". S. 68. (po anglicky)
  9. ↑ Landships [online]. Free servers, [cit. 2015-04-07]. (stránka nefunkčná). Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Pejčoch 2014, str.19
  11. ↑ Malmassari 2011, str. 39
  12. ↑ Gougaud 1987, str. 119
  13. ↑ a b c d e f g h Jean-Pierre Fouché, Jean-François Monginoux & François Vauvilliers, 2013, "Fouché et la 2e équipe – les maîtres de la chenille. II. La deuxième équipe forge la nouvelle arme", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel, 105: 25 – 38
  14. ↑ Jeudy 1997, str. 18
  15. ↑ Gougaud 1987, str. 124
  16. ↑ VAUVILLIERS, F.. L'idée de Puissance. Histoire de Guerre, Blindés & Matériel, 2012, čís. 100, s. 11 – 47.
  17. ↑ a b c d e f Chant, C., 1994, World Encyclopaedia of the Tank—An international history of the armoured fighting machine, Patrick Stephens Limited, Sparkford, 392 strán; po anglicky
  18. ↑ a b Malmassari 2011, str. 99
  19. ↑ a b Ramspacher 1979, str. 26
  20. ↑ Guerre, Blindés & Matériel, 2009, čís. 86.
  21. ↑ Guerre, Blindés & Matériel, 2009, čís. 87.
  22. ↑ Malmassari 2011, str. 94
  23. ↑ a b Pejčoch 2014, str. 19
  24. ↑ a b c Malmassari 2011, str. 40
  25. ↑ Jeudy 1997, str. 25
  26. ↑ a b c Pejčoch 2014, str. 20
  27. ↑ Jeudy 1997, str. 20
  28. ↑ Malmassari 2011, str. 36 – 7
  29. ↑ a b c d e Guénaff a Jurkiewicz 2004, str. 19
  30. ↑ a b Touzin 1979, str.107
  31. ↑ Malmassari 2011, str. 40
  32. ↑ Malmassari 2011, str. 41
  33. ↑ Malmassari 2011, str. 36 – 7
  34. ↑ Malmassari 2011, str. 69
  35. ↑ Jeudy 1997, str. 70
  36. ↑ Malmassari 2011, str. 41
  37. ↑ a b c Zaloga 2010b, str. 8
  38. ↑ Malmassari 2011, str. 39
  39. ↑ Zaloga 2010b, str. 10
  40. ↑ Ramspacher 1979, 26
  41. ↑ Zaloga 2010b, str. 12
  42. ↑ Jeudy 1997, str. 24
  43. ↑ a b Aimé Salles, 2012, "La radio dans les Chars, 1re Partie – une Station TSF mobile et blindée", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel, 101: 45 – 50
  44. ↑ a b Malmassari 2011, str. 46
  45. ↑ a b c Jeudy 1997, str. 24
  46. ↑ Malmassari 2011, str. 86
  47. ↑ Malmassari 2011, str. 56
  48. ↑ John J. T. Sweet, 1980, Iron Arm: The Mechanization of Mussolini's Army, 1920 – 1940, 2007 edition, Stackpole Books, str. 63
  49. ↑ Ramspacher 1979, str. 31
  50. ↑ Ramspacher 1979, str. 32
  51. ↑ Ramspacher 1979, str. 33
  52. ↑ Ramspacher 1979, str. 34
  53. ↑ a b Ramspacher 1979, str. 24
  54. ↑ a b Ramspacher 1979, str. 39
  55. ↑ a b Ramspacher 1979, str. 70
  56. ↑ a b c Ramspacher 1979, str. 42
  57. ↑ Dutil, str. 38
  58. ↑ a b Ramspacher 1979, str. 41
  59. ↑ Ramspacher 1979, str. 43
  60. ↑ a b Pejčoch 2014, str. 21
  61. ↑ Ramspacher 1979, str. 44
  62. ↑ Ramspacher 1979, str. 52 – 53
  63. ↑ Ramspacher 1979, str. 48
  64. ↑ Ramspacher 1979, str. 49 – 52
  65. ↑ Ramspacher 1979, str. 54
  66. ↑ Malmassari 2011, str. 48 – 49
  67. ↑ Malmassari 2011, str. 49
  68. ↑ Ramspacher 1979, str. 55
  69. ↑ Ramspacher 1979, str. 64
  70. ↑ Ramspacher 1979, str. 65 – 66
  71. ↑ a b c d e f Pejčoch 2014, str. 23
  72. ↑ Ramspacher 1979, str. 67
  73. ↑ a b c d e f Zaloga 2010b, str. 39
  74. ↑ Zaloga 2010b, str. 20
  75. ↑ a b Malmassari 2011, str. 86
  76. ↑ Zaloga 2010b, str. 30
  77. ↑ Zaloga 2010b, str. 31
  78. ↑ Guénaff a Jurkiewicz 2004, str. 102
  79. ↑ Ramspacher 1979, str. 71
  80. ↑ Ramspacher 1979, str. 75
  81. ↑ a b Jeudy 1997, str. 40
  82. ↑ Michel Souqet & François Vauvillier, 2014, "Schneider CA 2 – Le Char de Commandement décommandé", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel 109: 41 – 45
  83. ↑ Malmassari 2011, str. 61
  84. ↑ Malmassari 2011, str. 66
  85. ↑ Malmassari 2011, str. 41
  86. ↑ Malmassari 2011, str. 51
  87. ↑ Malmassari 2011, str. 52
  88. ↑ Malmassari 2011, str. 53
  89. ↑ Malmassari 2011, str. 95
  90. ↑ a b c d e Touzin 1979, str. 108
  91. ↑ a b c d Malmassari 2011, str. 54
  92. ↑ Malmassari 2011, str. 54, 56 – 57
  93. ↑ a b Malmassari 2011, str. 79
  94. ↑ Malmassari 2011, str. 55 – 57
  95. ↑ Malmassari, Paul (2013) (francúzsky), "Les trains blindés d'assaut Boirault, 1917 - 1918", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel n° 106 
  96. ↑ Malmassari 2011, str. 59
  97. ↑ Touzin 1979, str. 107
  98. ↑ Ramspacher 1979, str. 115
  99. ↑ DE MAZARRASA, J. Los Carros de Combate en la Guerra de España 1936–1939. Valladolid : Quirón, 1998. S. 160. (španielsky)
  100. ↑ a b Pejčoch 2014, str. 24
  101. ↑ Zaloga 2010, str. 14
  102. ↑ Zaloga 2010, str. 8
  103. ↑ John J. T. Sweet, 1980, Iron Arm: The Mechanization of Mussolini's Army, 1920-1940, 2007 edition, Stackpole Books, str. 167
  104. ↑ Zaloga 2010b, str. 14

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Gougaud, Alain (1987) (po francúzsky), L'Aube de la Gloire, Les Autos-Mitrailleuses et les Chars Français pendant la Grande Guerre, Musée des Blindés, ISBN 2-904255-02-8 
  • Jeudy, Jean-Gabriel (1997) (po francúzsky), Chars de France, ETAI 
  • Malmassari, Paul (2011) (po francúzsky), Les chars de la Grande Guerre, 14-18, le magazine de la Grande Guerre, HS 3 
  • Pejčoch, Ivo (2014) (po česky), Obrněná technika 13 – První světová válka, Cheb: Svět křídel, ISBN 978-80-87567-45-6 
  • Zaloga, Steven J. (2010) (po anglicky), Spanish Civil War Tanks - The Proving Ground for Blitzkrieg, Osprey, ISBN 978-1-84603-512-8 
  • Zaloga, Steven J. (2010b) (po anglicky), French Tanks of World War 1, Osprey, ISBN 978-1-84603-513-5 
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Schneider CA1 na anglickej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Schneider_CA-1&oldid=6702462“