Septembrové povstanie

Vyhlásenie k potlačeniu Septembrového povstania.

Septembrové povstanie (po bulharsky: Септемврийско въстание) zorganizovala Bulharská komunistická strana pod tlakom Komunistickej Internacionály 13. septembra 1923. Jeho cieľom bolo ustanoviť robotnícko-roľnícku vlády v Bulharsku a nie však vytvoriť spoločenské komunistické zriadenie v krajine. Povstalci sa v ňom pokúsili zvrhnúť vojenskú vládu, ktorá bola v krajine ustanovená po zavraždení Alexandra Stambolijského 9. júna 1923.

Príprava povstania

Bulharská komunistická strana bola spoluorganizátorkou tretej Komunistickej internacionály založenej v Moskve v roku 1919. Úlohou tejto Komiterny bolo koordinovať a - ako sa aj veľmi skoro ukázalo - smerovať kontrolnú činnosť ľavých socialistických strán na svete. Podľa jej ústavy boli všetky národné strany povinné dodržiavať jej predpisy. Od samého začiatku mala BKS v Bulharsku veľký vplyv. Preto dostala dôležitú úlohu v štruktúrach novej svetovej organizácie. Vasil Kolarov sa dokonca stal generálnym tajomníkom Komiterny.

V BKS sa ale objavili rozpory. Jej starší členovia sa pridŕžali dobre známych a tradičných postupov politického boja, zatiaľčo mladší energickí vodcovia strany pokladali odporúčania Komiterny za sväté a prospešné nielen pre Bulharsko, ale aj pre nich samých. Ihneď po štátnom prevrate (9. jún 1923) vedúci predstavitelia Komunistickej internacionály skritizovali BKS za jej prílištnú neutralitu. V Moskve totiž snívali o nových revolučných bojoch. Nemohli pochopiť, že Európa je unavená napätím vojnových rokov (1912 - 1918). Udalosti v Bulharsku vnímali ako znak začiatku novej európskej revolúcie. Vasil Kolarov preto odišiel do Sofie. Napriek nesúhlasu časti vedúcich predstaviteľov BKS sa poslanci na zasadnutí ÚV KSB v dňoch 5. - 7. augusta 1923 rozhodli ísť cestou ozbrojeného povstania a podporiť Komiternu vychádzajúcimi hviezdami - Georgiom Dimitrovom a Gavrilom Genovom.

Do povstania musela BKS vtiahnuť všetkých svojich možných spojencov. Vnútroná macedónska revolučný organizácia prisľúbila, že bude zastávať neutrálny postoj, ak BKS nezorganizuje povstanie v Pirinskom Macedónsku. Obe strany však neskôr nedodržali slovo.

Priebeh povstania

Dňa 12. septembra 1923 v Starej Zagore vznikol akčný výbor, ktorý stanovil dátum vypuknutia povstania v noci z 19. - 20. septembra 1923. Tento pokus však bol bulharskou vládou zmarený. Povstalci sa však nevzdávali a ďalej organizovali viaceré akcie v iných oblastiach Bulharska (Nova Zagora, Čirpan), ktoré však tiež boli neúspešné. O vyhlásenie povstania sa teda pokúsili komunisti v dedine Măgliž v oblasti mesta Kazanlăk v noci z 13. - 14. septembra 1923. Postupne sa k nim pripojila aj organizácia BKS z dediny Goljamo Drjanovo. Povstalci prevzali kontrolu nad týmito dvoma dedinami, nemali však podporu druhých organizácii v iných oblastiach, ktoré čakali na oficiálne vypuknutie povstania.

Po prvých sporadických bojoch v oblasti Trácie začiatok povstania oficiálne vyhlásil revolučný výbor v zložení Georgi Dimitrov, Vasil Kolarov a Gavril Genov. Bolo to 22. septembra 1923 na území severozápadného Bulharska a v oblasti miest Razlog, Nova Zagora, Burgas a Pazardžik. O deň neskôr (23. september 1923) povstalci obsadili mesto Montana (vtedy Ferdinand). Bulharská armáda však rýchlo zaútočila a vytlačila komunistov z mesta a na krátky čas bolo zase mesto pod kontrolou brániacej sa bulharskej vlády. Povstalecké vojská pod vedením Georgia Damjanova však znova zaútočili a opätovne prevzali toto strategické mesto do svojich rúk.

Medzitým vypuklo povstanie takmer na celom území severozápadného Bulharska. Dňa 24. septembra 1923 komunisti obsadili Lom a vytlačili z neho zle vyzbrojených prívržencov bulharskej vlády. Tí však na druhý deň - vedomí si podpory svojich ľudí - útok opätovali a s ich pomocou po troch dňoch mesto obsadili.

Povstanie v severozápadnom Bulharsku

Vláda Alexandra Cankova, opierajúc sa o bulharskú armádu, 22. septembra 1923 vyhlásila mobilizáciu. Mobilizácie sa zúčastnili aj civilní dobrovoľníci tzv. spitzkomandanti. Komunistov v tejto napätej situácii tiež nelenili a zmobilizovali všetko svoje obyvateľstvo v nimi obsadených mestách.

Dňa 25. septembra 1923 armáda pod vedením Gavrila Genova napadla bulharskú armádu v meste Montana a v boji proti nim zvíťazila. Toto víťazstvo zvýšilo komunistom nádej na víťazstvo v povstaní. V bojoch pri meste Vraca im však bulharské vojská z Vidinu uštedrili krutú porážku. Rokmi vojny vycvičená a skúsená bulharská armáda koncom septembra povstanie v krajine potlačila. Povstalci zutekali do okolitých oblastí Juhoslávie.

Povstanie v iných častiach Bulharska

V Plovdivskej oblasti povstanie nebolo podporované miestnym obyvateľstvom, preto ani prakticky nevypuklo.

Po odchode Georgia Dimitrova a Vasila Kolarova do oblasti severozápadného Bulharska sa v Sofii nechystali žiadne prípravy na vypuknutie povstania. Príčinou pokojnej situácie v tejto oblasti bola dominancia prívržencov legálneho odporu proti režimu Alexandra Cankova združených sofijskej organizácii BKS. Vytvorený bol iba vojensko-revolučný výbor komunistov v zložení Anton Ivanov, Dimităr Gičev a Todor Atanasov, členov ktorého však bulharská vláda 21. septembra 1923 zatkla. Nevypuknutie povstania v Sofii preto dovolilo bulharskej vláde použiť svoje zvyšné vojská na potlačenie povstania v iných oblastiach Bulharska.

Akékoľvek pokusy o vypuknutie povstania v priľahlých oblastiach Sofijskej oblasti (Ichtiman, Samokov, Pirdop) boli bulharskou armádou potlačené. Povstalcom sa však aj tu podarilo obsadiť niekoľko miest, ich vláda v nich však rýchlo padla a mestá boli zase v rukách bulharskej armády.

Príčiny neúspechu povstania

V konečnom dôsledku sa do povstania išlo predovšetkým s podporou komunistických sympatizantov a ľudí, ktorí boli nespokojní s dedinským obyvateľstvom. Celá idea povstania však bola samovražedným bláznovstvom nadiktovaným cudzími záujmami boľševikov. Povstanie nemohlo mať úspech, pretože bulharská armáda a vláda bola proti komunistom a nešla v šľapajach Komiterny. Navyše susedné štáty Bulharska od zainteresovanosti Sovietskeho zväzu čakali iba výhodu, ale zväz nemohol byť nápomocný, pretože jeho pokusy nastoliť komunizmus v Nemecku a Maďarsku - v štátoch, ktorých miestna armáda mala v povstaní pomôcť - neboli úspešné.

Zajatí povstlaci v meste Vraca na jeseň v roku 1923.

Nespokojnosť bulharskej vlády bola teda príčinou prečo povstanie bolo dedinské a nie ako súdruhovia z BKS vopred zamýšľali - vojenské.

Dôsledky povstania

Bez súdu a trestu bolo zastrelených stovky účastníkov povstania. Dodnes nie je jasné koľko ľudí zahynulo v bojoch a následných represáliách po povstaní, ich počet sa však odhaduje na viac ako 2000. Prehra komunistov v povstaní splodila v nich pocit pomsty, ktorý nakoniec v r. 1925 vyústil až do krvavého teroristického útoku v Sofii. Pre víťazov sa stala úrodnou pôdou pre ďalší rozvoj boja proti sociálnym konfliktom v krajine a zámienkou pre potláčanie akejkoľvek opozície.

Takto sa bulharský národ povzniesol nad dvoma krutými konfliktmi, ktorých príčinou bol štátny prevrat v krajine a zavraždenie Alexandra Stambolijskeho 9. júna 1923.

Pozri aj

• Dejiny Bulharska

Zdroj

• Protoerej J. P. : Úryvky z nebulharských povstaní, Sofia, 1992.
• Protoerej J. P. : Encyklopédia Bulharsko, zväzok 6, Sofia, 1988.
• Fol A. a kol. : Dejepis pre 11. ročník stredných škôl, Anubis, Sofia, 1998, str. 316 - 317.