Preskočiť na obsah

Skopas II.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Skopas (starogr. Σκόπας – Skópas) bol starogrécky miestny vládca v tesálskom Krannóne.[1]

Skopas, syn Kreóna z Krannónu, patril k tesálskej dynastii Skopadovcov, ktorú založil jeho starý otec Skopas I. Skopadovci patrili k najmocnejších šľachtickým rodom, ktorí aj bez kráľovského titulu spravovali svoju krajinu (často svojou prefíkanosťou a peniazmi). Radi podporovali umenie a literatúru, ako mnohé iné slávne rody snažili sa obklopovať najslávnejšími mužmi Grécka, ktorí by šírili ich slávu medzi všetkými Hellénmi (patril medzi nich napr. básnik Simónides).[2]

O Skopasovi sa zachovalo len málo historických správ. Jeho matka Echekrateia bola pravdepodobne dcérou Echekratida z rodu Aleuovcov, ktorý vládol v Larise (je pravdepodobné, že manželsky zväzok Kreóna a Echekrateie bol v prospech spoločného záujmu ich rodov, básnik Theokritos opisuje ich až idylické spolunažívanie[3]).[4][5] Rímsky básnik Ovidius označoval Skopasa ako sanguis Aleuae („z krvi Aleuovcov“), čo zrejme odkazuje na jeho pôvod zo strany matky.[6][7] Niektorí historici (K. J. Beloch, E. Mayer) uvádzajú, že Skopas bol tesálsky tagos (tagos bol hlavným úradníkom v Tesálii, civilným i vojenským vodcom (jeho úrad sa volal tageia), keď v roku 369 pred Kr. založili nový tesálsky spolok, prestal existovať úplne[8]). Vyvodzujú si to z Fainovho písomného diela O zabíjaní tyranov z pomsty. Uvádzajú, že jeho úrad nasledoval po úrade Antiocha (Antiochos, Skopas a Aleuas), a to medzi rokmi 511 až 498 pred Kr. Tento zoznam tagoi je však zostavený iba na dohade. Presvedčivý dôkaz o tom, že Skopas bol tagos zatiaľ nie je. Skopas vládol v druhej polovici 6. stor. pred Kr.[9]

Podľa spisovateľa Athénaia peripatetik Fainias z Eresu v knihe O zabíjaní tyranov z pomsty uvádzal, že Skopas, syn Kreóna a vnuk bývalého Skopasa, počas celého svojho života veľmi rád pil a že sa z večierkov vracal sediac na tróne nesený štyrmi nosičmi. [10][11] V príbehu, ktorý zaznamenal Cicero, (Cicero, De Oratore II, 352-353 [12]) sa Skopas ukázal ako zlý hostiteľ a zaplatil za to. Skopas totiž na hostine obvinil Simónida, že v oslavných piesňach chváli Dioskúrov viac ako jeho. Bola to dvojitá urážka proti jeho hosťovi básnikovi a proti božským bratom. Čoskoro nasledoval trest (príbeh je typickou ukážkou theoxenie[13]). Strecha domu sa náhle zrútila pričom zabila Skopasa i s jeho rodinou. Jediný, kto z domu unikol, bol jeho priateľ Simonides, zázračne zachránený dvojčatami, ktorí ho na poslednú chvíľu privolali k dverám.[14][15] Quintilianus považoval časť tohto príbehu za vymyslenú: „Čo sa mňa týka, časť príbehu, ktorý sa týka Kastora a Polluxa, považujem za čisto fiktívnu, keďže sám básnik túto udalosť nikde nespomenul; a sotva by mlčal o prípade, ktorý mu slúžil ku cti.“[16] Simonides však v skutočnosti napísal epinikion (oslavnú pieseň, báseň) na Antiocha, ktorý v ruinách domu zomrel.[17] Antiochos bol syn Echekratida a Dysirisy, ktorá bola Skopasovou sestrou.[18]

Simónides napísal pre Skopasa epinikion (oslavnú pieseň, báseň), ktorý sa podľa talianskeho historika Luigiho Morettiho zdá byť spojený s jeho víťazstvom v panhelénskych hrách zrejme v preteku dvojkolesových vozov so štvorzáprahom (oslavovaný bol majiteľ víťazného vozu, nie vozataj[19]). Moretti ho ale do svojho zoznamu olympijských víťazov staroveku nezaradil, lebo podľa neho nič nedokazuje, že tu išlo o olympijské víťazstvo.[20] V archeologickej lokalite egyptského Oxyrhynchu sa našiel fragment papyrusu (P. Oxy. XXV 2432[21]), na ktorom je zrejme zaznamenaná oslavná pieseň na Skopasa od Simónida.[22]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ John H. Molyneux. Simonides: A Historical Study. Mundelein : Bolchazy-Carducci Publishers, 1992. ISBN 978-08-6516-223-5. S. 122.
  2. ↑ Enrico Cesati. Simonide di Ceo. Roma : C. Cassone, tip., 1882. S. 29.
  3. ↑ Theokritos, Eidyllia, XVI, 34 [1]
  4. ↑ John H. Molyneux. Simonides: A Historical Study. Mundelein : Bolchazy-Carducci Publishers, 1992. ISBN 978-08-6516-223-5. S. 124.
  5. ↑ Simon Hornblower. The Greek World 479-323BC. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3496-386-7. S. 80.
  6. ↑ Ovidius, P. Ovidi Nasonis: Ibis, 321 a 509 [2]
  7. ↑ William Aldis Wright, William George Clark, John Eyton Bickersteth Mayor. The Journal of Philology. Cambridge : Cambridge University Press, 2012. ISBN 978-11-0805-667-0. S. 245.
  8. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 37.
  9. ↑ John H. Molyneux. Simonides: A Historical Study. Mundelein : Bolchazy-Carducci Publishers, 1992. ISBN 978-08-6516-223-5. S. 136.
  10. ↑ Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 11,51.
  11. ↑ Athenaeus. The Learned Banqueters. Harvard : Harvard University Press, 2006. ISBN 978-06-7499-632-8. S. 95.
  12. ↑ Marcus Tullius Cicero. De Oratore: De oratore, books I, II. Harvard : Harvard University Press, 1976. ISBN 978-06-7499-382-2. S. 465.
  13. ↑ Morris Silver. Taking Ancient Mythology Economically. Leiden : BRILL, 1992. ISBN 978-90-0409-706-3. S. 104.
  14. ↑ Maria Mili. Religion and Society in Ancient Thessaly. Oxford : Oxford University Press, 2015. ISBN 978-01-9871-801-7. S. 298.
  15. ↑ Gregory Nagy. Greek Literature and Philosophy. London : Routledge, 2016. ISBN 978-11-3654-072-1. S. 370.
  16. ↑ Quintilianus, Oratoriae institutionis, XI, 2, 16.
  17. ↑ Anna M. Komornicka. Simonides z Keos, poeta i mędrzec. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich, 1986. ISBN 978-83-0401-520-3. S. 51.
  18. ↑ Vasilēs Papazachos. The Earthquakes of Greece. Thessaloniki : Editions Ziti, 1997. ISBN 978-96-0431-416-4. S. 169.
  19. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 438.
  20. ↑ Luigi Moretti; Maria Elisa Garcia Barraco; Ilaria Soda. Luigi Moretti e il catalogo degli Olympionikai : testimonianze epigrafiche, letterarie, papirologiche e numismatiche sui vincitori degli agoni olimpici panellenici (Ellade e Magna Grecia: 776 a.C. - 393 d.C). Roma : Arbor sapientiae, 2014. ISBN 978-88-97805-32-8. S. 151.
  21. ↑ P. Oxy. XXV 2432 [3][nefunkčný odkaz]
  22. ↑ Sullivan. Psychological and Ethical Ideas. Leiden : BRILL, 2018. ISBN 978-90-0432-949-2. S. 158.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Skopas_II.&oldid=7672045“