Tajná cirkev
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (15. 4. 2021) |
Tajná cirkev (tiež podzemná cirkev, skrytá cirkev, angl. Underground Church) predstavuje všeobecné označenie aktivít miestnej cirkvi, ktoré z dôvodu prenasledovania kresťanov v danej krajine nemôžu byť vykonávané verejne. Podľa miery represií je v tajnosti časť (napr. teologické štúdiá, výchova mládeže, vydávanie samizdatovej literatúry, vedenie náboženských spolkov či neformálnych komunít) alebo celá činnosť cirkvi (vrátane svätenia kňazov a biskupov). Navonok býva tajná cirkev označovaná ako súkromná náboženská aktivita.
Činnosti zaraďované medzi aktivity skrytej cirkvi sa dajú dohľadať najprv u prvotných kresťanov v Jeruzaleme, potom v antickom Ríme, neskôr u prenasledovaných veriacich naprieč dejinami až po prenasledovanie veriacich v Japonsku počas 17.-19. storočia, Mexiku začiatkom 20. storočia, v Španielsku počas občianskej vojny, v krajinách východoeurópskeho komunistického bloku v 2. polovici 20. storočia a v súčasnosti v Čínskej ľudovej republike. Skryté cirkevné štruktúry v niektorých krajinách pretrvávajú doposiaľ, vrátane Slovenska a Česka.
Skrytá cirkev v Československu
[upraviť | upraviť zdroj]Dejinný vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Počiatky fungovania skrytej cirkvi na území ČSR je možné dohľadať už v období Prvej Slovenskej republiky v práci kňaza Tomislava Kolakoviča.[1] Rozvinutie skrytej cirkvi súvisí najmä s tajnou jezuitskou líniou biskupských svätení (od roku 1951), ktorá odovzdala apoštolskú postupnosť aj nejezuitským biskupom v roku 1967. Od tohto času sa skrytá cirkev na našom území delila na viacero vetiev: jezuitskú (rehoľnú) vetvu, gréckokatolícku vetvu a skrytú cirkev Koinotés.
Aktivity
[upraviť | upraviť zdroj]František Mikloško, pochádzajúci z jezuitskej línie, definoval tajnú cirkev v bývalom Československu ako „“všetko zo života cirkvi, začo hrozí zo strany štátu perzekúcia. Prednostne do nej patrili mužské a ženské rehole, ale súčasťou tajnej cirkvi boli tiež kňazi v pastorácii, ktorí, napríklad, rozmnožovali na farách samizdaty, dávali mladým ľuďom na chatách duchovné cvičenia a podobne“.[2]
V rámci skrytej cirkvi v Československu boli vysvätené desiatky vlastných tajných biskupov aj stovky kňazov.[3] Na Slovensku bolo vysvätených asi 150 rehoľných a približne rovnaký počet nerehoľných kňazov. Tajní kňazi z gréckokatolíckej vetvy a z Koinotés boli väčšinou ženatí. V týchto vetvách boli ženatí aj niektorí biskupi a svätenie na diakonát i presbyterát prijalo aj niekoľko žien.
Vedúce osobnosti na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]- PhDr. Felix Maria Davídek (1921 – 1988), tajný biskup od 1967
- Dušan Špiner , PhD. (* 1950), tajný biskup od roku 1979
- Ján Eugen Kočiš, tajný biskup od roku 1967
- Ivan Ljavinec, tajný biskup od roku 1968
- ThDr. Martin Hrbča, tajný biskup od roku 1968
- ThDr. Nikodém Mikuláš Krett OSBM, tajný biskup od roku 1975
- JUDr. Ján Marián Potáš OSBM, tajný biskup od roku 1973
- Ján Krajňák , tajný biskup od roku 1971
- ThDr. Bartolomej Urbanec , tajný biskup od roku 1975
- Andrej Fogaš, tajný biskup od roku 1981
- Anton Novobilský, tajný biskup od roku 1981
- Oskar Formánek SJ, tajný biskup od roku 1972
- Peter Dubovský SJ (1921 – 2008), tajný biskup od 1961
- Ján Chryzostom Korec, SJ (1924 – 2015), tajný biskup od 1951
- Pavol Hnilica SJ, tajný biskup od roku 1951
- Dominik Kaľata SJ, tajný biskup od roku 1955
- Silvester Krčméry (1924 – 2013)
- Vladimír Jukl (1925 – 2012)
- František Mikloško (* 1947)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Skrytá cirkev na Slovensku [online]. getsemany.cz, [cit. 2021-04-04]. Dostupné online.
- ↑ VYBÍRALOVÁ, Eva. Tajná církev v Československu byla prorockým hlasem [online]. ustrcr.cz, [cit. 2021-04-04]. Dostupné online.
- ↑ Ján Krempaský, Ján Krempaský . Tajná cirkev fungovala na dôvere. SME (Bratislava: Petit Press), 2009-10-20. Dostupné online [cit. 2021-04-04]. ISSN 1335-4418.