Slovenské novinárstvo v dobe od likvidácie Matice slovenskej do vzniku slovenskej robotníckej tlače

Tento článok sa zaoberá slovenským novinárstvom v dobe od likvidácie Matice Slovenskej do vzniku Slovenskej robotníckej tlače.

Slovenské obyvateľstvo vo svojom národnom a sociálnom vývoji bolo vážne poškodené nielen dôsledkami “národnej katastrofy" v rokoch 1874 – 75, kedy boli zatvorené všetky tri slovenské stredné školy i Matica slovenská, ale aj veľkou hospodárskou krízou, vysťahovalectvom, narastaním nezamestnanosti i epidémiou cholery. Surovým nacionálnym útlakom, pomaďarčovaním národností v Uhorsku bola poznačená doba vlády ministerského predsedu Kálmana Tiszu (1875 – 1890), ktorý s osobitnou bezohľadnosťou prenasledoval hlavne Slovákov a ich národný život.

Slovenská buržoázia v tejto dobe zostávala ešte pri malovýrobe, bola hospodársky zaostalá a prejavovala aj konzervatívnosť v chápaní spoločenských otázok. Po roku 1880 začína sa v Uhorsku určitý rozvoj priemyselného podnikania, a to aj za štátnej podpory na základe prvého uhorského zákona na rozvoj priemyslu z roku 1881 (článok 44). Maďarská vládnuca trieda však aj tento zákon využívala vo svoj prospech presadzovaním diskriminačnej politiky proti hospodárskemu podnikaniu slovenskej buržoázie.

V takýchto sťažených podmienkach sociálneho i nacionálneho útlaku sa len pomaly rozvíjalo slovenské novinárstvo. Jeho strediskom aj naďalej zostáva Turč. Sv. Martin – centrum slovenského národného života, v ktorom sa aj po likvidácii Matice sústreďovali slovenské kultúrne a spoločenské ustanovizne i redakcie novín a časopisov. Jeho malomestské prostredie však nemalo priaznivý vplyv na modernizáciu a bohatú informovanosť týchto tlačových orgánov. Ich redakcie, vzdialené od hlavného mesta krajiny, nemohli prinášať všestranné a aktuálne spravodajstvo, a preto im po tejto stránke vážne konkurovala inojazyčná periodická tlač, hlavne medzi vzdelancami ovládajúcimi maďarčinu a nemčinu.

V Martine sa v rokoch 1876 – 96 upevnilo vedenie Slovenskej národnej strany a jej reprezentatívny orgán Národné noviny, ktoré vtedy mali vedúce postavenie v celom našom novinárstve. Dosiahli takmer 80 ročníkov, čo je skutočne v dejinách slovenského novinárstva ojedinelým zjavom. V tomto období mali predovšetkým národnoobranný charakter. Ich význam sa znásobil hlavne potom, keď zaujali v slovenskom živote monopolné postavenie po splynutí s bobulovskými Slovenskými novinami a po zániku Novej školy slovenskej. Národné noviny do 8. VIII. 1872 vydávalo Consortium Pavla Mudroňa a spol. Niektorí zo slovenských národovcov im venovali dlhé roky svojho života. Patril medzi nich napr. ich vedúci redaktor Ambro Pietor v rokoch 1874 – 1898 a 1899 – 1906, Svetozár Hurban-Vajanský /r. 1898 – 1899 a 1906 – 1916/ i Jozef Škultéty – šéfredaktor v rokoch 1916 – 1918.

Národné noviny, ani po roku 1875, ani v dvadsiatom storočí do konca prvej svetovej vojny, nemali na výške zahraničnopolitické spravodajstvo, no nedokázali si vytvoriť ani bohaté domáce spravodajstvo, čo súviselo s ich nedostatkom dopisovateľov a so slabou publicitou, hlavne medzi ľudovými vrstvami. Napriek tomu, ako hlavný reprezentant Slovenskej národnej strany, pomáhali vytvárať jej politiku. Pretože všetci významnejší redaktori Národných novín boli súčasne aj spisovateľmi, udomácnili sa v nich, a to na vysokej úrovni, beletristické novinové žánrové formy – hlavne zásluhou Viliama Paulíny- Tótha, Svetozára Hurbana Vajanského i Jozefa Škultétyho.

Národné noviny sú verným odrazom situácie v našom národnom hnutí s jeho prednosťami i dobovými obmedzeniami. (Preceňovanie úlohy rodového statkárstva, nedostatočná orientácia na roľnícke masy a robotníkov, izolačné tendencie v celouhorskom verejnom živote, neúspechy slovenských kandidátov do snemu vo volebných bojoch, nedôvera vo vlastné sily a izolácia od ľudových vrstiev, vyúsťujúca vo vyhlásení slovenskej politickej pasivity roku 1887 atď.) Rezignácia na politický boj v Uhorsku priviedla tieto noviny, po roku 1887, k orientácii na kultúrnopolitické podujatia. V priamej závislosti na vyhlásení politickej pasivity klesal aj náklad a spoločenský vplyv týchto novín. Ich náklad v tejto dobe kolísal v rozmedzí 600 – 1000 exemplárov. Národné noviny ešte roku 1898 mali iba 1200, roku 1908 asi 1000 a roku 1917 asi 600 predplatiteľov – čo bolo naskrze nedostatočné.

Národné noviny sa orientovali prevažne na inteligenciu, čomu podriadili aj výber svojho materiálu, žánrové formy aj štýl článkov. Izolovanosť martinského vedenia od politických akcií liberálnej buržoázie, roľníctva i robotníctva, hlavne koncom minulého storočia, spôsobila ich nepochopenie alebo odmietanie robotníckeho hnutia, vedeného sociálnou demokraciou v Budapešti i v Bratislave, ale aj hlasizmu, ktorého strediskom sa postupne stáva Praha, Skalica, Ružomberok i Pešť.

Aj keď doteraz nemáme dôkladne preskúmaný a zhodnotený význam Národných novín v dejinách slovenského novinárstva, možno povedať, že ich vedúcemu postaveniu v národnom hnutí, okrem spomínaných nedostatkov, vážne prekážalo ignorovanie viacerých pálčivých sociálnych a politických problémov Slovenska, Slovákov i celého Uhorska, prílišná orientácia na zahraničnú politiku, preberaním línie vyhovujúcej ruskému carizmu, zdržanlivý, ba aj zamietavý postoj k revolučnému hnutiu na území Ruska a pod.

Národné noviny sa po roku 1881 pre nedostatok predplatiteľov a chudobu svojho vydavateľstva, udržiavali za pomoci ročnej subvencie 5 000 rubľov, ktorú ich redakcii dával Slavianskij blagotovriteľnyj komitet. Suma bola zvýšená po roku 1885 zásluhou ruského slavistu Lemanského – a to po návšteve redaktorov novín Svetozára Hurbana – Vajanského a Jozefa Škultétyho v Moskve. Administrácii Národných novín ju vyplácali členovia ruského veľvyslanectva vo Viedni až do roku 1914. Silnou stránkou Národných novín boli mnohé úvodníky, besednice, estetické a historické štúdie, písané na základe intímnej znalosti témy adekvátnym štýlom.

V rokoch 1875 – 1897 vidíme odraz úpadku slovenského národného hnutia, v porovnaní s matičným obdobím, nielen v počte vydávaných novín a časopisov, ale aj v ich výške nákladu a v tematickej skladbe, a teda v konečných dôsledkoch aj v ich spoločenskej účinnosti. V tejto dobe vychádzalo spolu 43 slovenských novín a časopisov. V skutočnosti ich bolo iba 39, pretože ďalšie štyri síce vychádzali po slovensky, ale slúžili tzv. uhrofilskej myšlienke, teda boli nástrojom maďarskej vládnucej triedy na pomaďarčovanie Slovákov. V polovici osemdesiatych rokov sa počet významnejších slovenských novín a časopisov ustálil na čísle desať (roku 1884 ich bolo len osem), ale z nich len päť-šesť slúžilo záujmom slovenského národného hnutia. Okolo roku 1890 sa ich počet podstatne zvýšil. Bolo to hlavne zásluhou vysokej cirkevnej hierarchie, ktorá investovala finančné prostriedky aj na vydávanie náboženských slovenských novín a časopisov, v snahe ich prostredníctvom upevňovať medzi ľudom maďarizáciu.

Medzi odnárodňujúcimi slovenskými novinami v matičnom, ale aj v neskoršom období, vyvodila smutne známa Svornosť, ktorá vychádzala od roku 1873 v Banskej Bystrici dva razy do týždňa. Jej zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Karol Kubányi. Od roku 1878 vychádzala ako týždenník s podtitulom: Časopis pre politiku, školstvo a hospodárstvo. Od 4. marca 1883 Svornosť vychádzala v Trenčíne, kde aj zanikla roku 1885. Stála, ako sme spomínali, pod ideovým vplyvom duchovného otca maďarizácie na Slovensku, zvolenského podžupana Bélu Grünwalda. Svornosť viedla surovú ohováračskú kampaň proti predstaviteľom slovenského národného hnutia a bola najvýbojnejším podnecovateľom zatvorenia Matice slovenskej a troch slovenských stredných škôl, ako aj široko rozvinutej maďarizácie po roku 1875.

Priamym pokračovaním Svornosti boli Slovenské noviny pre politiku, spl. život, priemysel a hospodárstvo vychádzajúce v Budapešti v rokoch 1886/1919 tri, od druhého ročníka štyri razy do týždňa. Ich zodpovedným redaktorom bol Anton Zatopek a v rokoch 1887 až 1911 Viktor Hornyánszky. Maďarizačný tlak orientovaný už aj na ľudové vrstvy vytváral od roku 1883 hlavne Hornouhorský vzdelávací spolok (Felvidéki magyar közmüvelödési egysület) známy pod zkratkou FEMKE. Podobnú funkciu mal aj roku 1885 založený a z majetku zatvorenej Matice slovenskej vydržiavaný Uhorský kráľovský slovenský vzdelávací spolok, ktorý dostával aj vládnu podporu. Rovnako ako tieto spolky, boli aj odnárodňujúce slovenské časopisy a noviny, alebo vládou vydržiavané, subvencované, alebo inakšie podporované rozličnými výnimkami a poskytovaním výhod, ktorých sa nedostávalo slovenskej národnej periodickej tlači.

Nevyjasnenú politickú líniu oscilujúcu medzi uhrofilstvom a slovenským národným hnutím mal mesačník Františka Kabinu a B. Teodoroviča, zvaný Uhorské noviny s podtitulom: Časopis pre politiku, vedu, umenie, obchod, hospodárstvo, spoločenské záujmy a zábavu. Jeho osem čísel z roku 1883 bolo však len epizódou v dejinách slovenského novinárstva. Podobnou epizódou bol aj novinársky čin Samuela Štefanoviča – súčasníka a kritika štúrovcov, ktorý z pozície slobodomyseľnosti a demokratizmu viedol ostré polemiky s predstaviteľmi Slovenskej národnej strany. Sám roku 1887 vydal v Budapešti päť čísel "časopisu pre politiku, spoločenský život a blahobyt ľudu", zvaný Svetlo. Majiteľom a vydavateľom tohto mesačníka bol Vojtech Jeník.

Odnárodňujúce slovenské noviny a časopisy pre svoju hustú periodicitu, aktuálnosť spravodajstva boli nebezpečným konkurentom slovenskej národnej periodickej tlače, napriek tomu, že ich slovenskí národovci bagatelizovali, a vyslovovali sa o nich veľmi pohŕdavo. (Svornosť napr. volali Srsť a Hornyanszkého Slovenské noviny Slonoviny.)

Význam národných novín a časopisov sa u nás po likvidácii slovenských kultúrnych ustanovizní ešte zvýšil, pretože noviny museli nahrádzať aj mnohé organizačné úlohy. Vyčerpávali sa však čoraz viacej v národnoobranných bojoch, pričom zanedbávali iné naliehavé potreby kultúrneho i hospodárskeho života. Konzervativizmus a únikovosť do slovenského novinárstva vnášalo hlavne jedenásť náboženských časopisov, medzi ktorými vynikal Kazateľ (1873 – 1880), Kazateľňa (1880 – 1908), Pútnik Swato-Wojtešský (1887 – 1900), Kresťan (1894 – 1918), Naša nádej (1896 – 1899), Opravdový kresťan (1896 – 1901), Slovo života (1881 – 82), Stráž na Sione (1893 – 1918), Korouhev na Sionu (1878 – 1883), Sion (1876) a Cirkevné listy (1887 – 1918). Najvýznamnejšie z nich z hľadiska obrany slovenských národných požiadaviek boli aj po Hurbanovej smrti Cirkevné listy, kde sa vyskytovali aj články “svetského", nenáboženského zamerania.

V tomto období tiež pokračovala izolácia slovenského novinárstva od významných hospodárskych a politických stredísk monarchie. (Viedeň, Budapešť, Bratislava.) Redakcie novín a časopisov sa usadzujú v malých slovenských mestách (Martin, Skalica). Tento proces už začal v matičných rokoch a mal z čisto novinárskeho hľadiska závažné nedostatky. Významné postavenie si aj v tejto dobe naďalej udržiaval Martin, kde zo štyridsiatich spomínaných slovenských novín a časopisov vychádzala takmer polovica (19). Martin však po roku národnej katastrofy (1875), ani zďaleka nemohol výrazne ovplyvňovať národný život tak, ako tomu bolo v matičnej dobe. Poprední slovenskí národovci, ktorí patrili medzi jeho obyvateľov, sa snažili, pravda zbytočne, roku 1885 o obnovenie Matice slovenskej i o založenie výchovného ústavu pre dievčatá. Medzi ich významné podujatia v tejto dobe patrilo postavenie Domu v Martine roku 1889, ktorý sa nesmel pre výslovný zákaz úradov volať Národným domom. Ani augustové slávnosti, organizovanie výstavy slovenských výšiviek roku 1887, ani účinkovanie Živeny, založenej roku 1869 nemohlo nahradiť zlikvidované slovenské kultúrne ustanovizne. Napriek tomu, aj vďaka tu zotrvávajúcim redakciám slovenských novín a časopisov i vydavateľstvám, si Martin zachováva vyvodiace postavenie v slovenskom živote.

Okrem redakcií najvýznamnejších – Národných novín a Národného hlásnika, tu bola redakcia humoristického mesačníka Černokňažníka (1876 – 1900), vedená postupne Gustávom Zechenterom-Laskomerským i Jurajom Čajdom. Tu tiež v rokoch 1885 – 1897 vychádzal mesačník “pre rodičov a učiteľov" zvaný Dom a škola. Viedol ho najprv Karol Salva s Martinom Kollárom a od roku 1897 Karol Salva s Karolom Kálalom. V Martine bola tiež redakcia Orla – časopisu pre zábavu a poučenie (1870 – 1880). Po roku 1875 sa v jeho redakcii vystriedali Andrej Trúchly-Sytniansky, Mikuláš Št. Ferienčík a S. J. Zachej. Pokračovaním Orla boli Slovenské pohľady – časopisu pre literatúru, vedu, umenie a politiku (1881 – 1916; 1919-doteraz). Pohľady vychádzali prvých päť rokov raz za dva mesiace a od roku 1886 ako mesačník. Ich redaktormi boli postupne Svetozár Hurban-Vajanský a Jozef Škultéty, ak do toho nepočítame dvojmesačné redigovanie časopisu Žigmundom Paulínym-Tóthom roku 1900 miesto Jozefa Škultétyho. Z ostatných novín a časopisov v tejto dobe vychádzajúcich v Martine spomenieme ešte Cirkevné listy (1887 – 88), Nový priateľ ľudu (1881), Obzor (1883 – 1886), Priateľ dietok (1887), Sion (1876), Slovo života (1881 – 2). V Martine sa len tlačili Stráž na Sione (1893), Včelka (1878 – 1883), Veselé listy (1877) a Zora (1876).

Vedľa politických Národných novín mal v Martine významné postavenie Národný hlásnik (1868 – 1914), ktorý bol popri Národných novinách a Slovenských pohľadoch najdlhšie vychádzajúcim slovenským tlačovým orgánom. Po roku 1875 vychádzal ako mesačník za redakcie Mikuláša Št. Ferienčíka a Samuela J. Zacheja. Po Ferienčíkovej smrti, od 5. marca 1881 jeho zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Ambro Pietor a od 5. XII. 1898 Andrej Halaša, pričom majiteľom a vydavateľom zostal naďalej Ambro Pietor. Národný hlásnik od 15. marca 1897 vychádzal ako dvojtýždenník a od začiatku roku 1911 ako týždenník. Po smrti Ambra Pietora, ktorý súčasne pracoval aj v redakcii Národných novín, sa stal jeho redaktorom syn Miloš Pietor, ktorý sa roku 1907 postaral o rozšírenie jeho rozsahu i obsahu. Keď sa stali noviny týždenníkom, bol spoluredaktorom /spolupracovníkom/ Miloša Pietora dr. Milan Ivanka, Jozef Gregor-Tajovský, dr. August Ráth, dr. Ivan Dérer. Od 24. júla 1914 zodpovedným redaktorom Národného hlásnika bol Jozef Gregor-Tajovský, ktorý ho viedol v radikálnom, protivojnovom duchu, pravda, len veľmi krátko.

Národný hlásnik bol medzi slovenskými čitateľmi dosť obľúbený. Roku 1898 mal napr. 2500 predplatiteľov, čo bolo na naše pomery úspechom. Veď v tom istom čase mali Národné noviny len 1200 predplatiteľov. O tento úspech sa pričinil hlavne Ambro Pietor, s ktorým vtedy spolupracovali Juraj Čajda, Jozef Škultéty i Svetozár Hurban-Vajanský. Národný hlásnik bol tematicky dosť bohatý. Jeho najvýznamnejšími rubrikami boli: Čo nového doma? Čo nového vo svete? Chýrnik, Dobré rady pre dom a hospodárstvo a Dopisy. Tu vychádzali aj poviedky slovenských spisovateľov i preklady hlavne z poľštiny a z chorvátštiny. Nedostatkom novín bola ich zriedkavá periodicita, zastarané spravodajstvo a konzervativizmus, typický pre vedenie Slovenskej národnej strany koncom minulého storočia.

Na slovenských dedinách sa hojne čítal aj Obzor s podtitulom Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktorý za Lichardovho vedenia vychádzal v Skalici tri razy do mesiaca. Po Lichardovej smrti (17. novembra 1882) pokračoval v jeho redigovaní Romuald Zaymus a to až do roku 1887. Keď bol roku 1889 v Ružomberku obnovený Jozefom Miloslavom Hodžom, vychádzal už so samostatným uvádzaním ročníkov, čo zachovali aj jeho ďalší redaktori Karol Salva, Ľudovít Vladimír Rizner, Juraj Babka... až do konca roku 1905. Za Lichardovho vedenia, ako sme spomínali, bol Obzor najvýznamnejším slovenským hospodárskym časopisom minulého storočia. Jeho nástupcovia už nedokázali Obzor udržať na takej vysokej úrovni.

Obmedzený, lokálny význam mali ďalšie dva poľnohospodárske časopisy. Jedným z nich boli Zprávy hospodárskeho spolku údolia Nitry. Tento dvojtýždenník vychádzal v Starom Krásne za redakcie baróna Gergely Friensenhofa. Podobný spoločenský dosah mal aj v Martine vychádzajúci mesačník Včelár a Ovocinár (1893 – 96) redigovaný Andrejom Černianskym.

Slabú publicitu a nízky náklad mal aj martinský štvrťročník Adolfa Petra Zatureckého Nový priateľ ľudu (r. 1881), ako aj zábavnopoučné mesačné prílohy Obzoru zvané Pod lipou a Pri kozúbku redigované Karolom Salvom a jeho hlavným spolupracovníkom Ľudovítom VI. Ríznerom, v Ružomberku v rokoch 1891 – 1899.

Pedagogické časopisy

Určitým ústupom, v porovnaní s matičným obdobím, je aj zníženie počtu pedagogických časopisov. Patrila k nim Evanjelická škola (1877 – 79) s podtitulom “Časopis pre školu a dom", ktorý vychádzal dva razy do mesiaca v Banskej Bystrici. Za jeho vydavateľa sa označoval “Poradný spolok evanjelických učiteľov zvolenských". Jeho redaktorom bol Adolf Peter Zaturecký.

Oveľa väčšiu autoritu medzi slovenskými učiteľmi a pracovníkmi s mládežou si však získal interkonfesionálny pedagogický časopis Dom a škola (1885 – 1897) s podtitulom Vychovávateľský časopis pre rodičov a učiteľov. Vychádzal v Martine raz do mesiaca. Od 11. čísla IV. roč. (rok 1888) sa preniesla jeho tlač do tlačiarne Karola Salvu v Ružomberku. Spočiatku jeho redaktormi boli Karol Salva – ev. učiteľ v Liptovskej Sielnici a Martin Kollár – kaplán a redaktor Katolíckych novín v Dolnej Krupej. Od 1. júla 1885 časopis viedol sám Karol Salva so spolupracovníkmi. Roku 1897 sa ako jeho redaktor uvádza Karol Salva a Karel Kálal – český profesor, osvetový pracovník a známy slovakofil. Bolo to však už len niekoľko mesiacov pred zánikom Domu a školy.

Hlavnou úlohou tohto časopisu boli akcie za zachovávanie a udržiavanie zvyšku základných slovenských konfesionálnych škôl, v ktorých sa ešte, aj to nie všade, udržala ako vyučovacia reč slovenčina. Proces maďarizácie už v tejto dobe i neskoršie, veľmi zhubne zasahoval slovenské školy a podlamoval ich životné korene. Ako uvádza dr. Juraj Čečetka (Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku, Bratislava SPN 1958), bolo v školskom roku 1913/14 na Slovensku už len 2,2 % slovenských ľudových škôl z celkového počtu ľudového školstva v Uhorsku, ale aj v týchto školách sa po slovensky vyučovalo len 6 – 7 hodín týždenne. Meštianske, stredné a odborné školy so slovenským vyučovacím jazykom sme vôbec nemali.

Dom a škola pre nedostatok špecializovaných slovenských časopisov musel nahrádzať viaceré úlohy. Bol to nielen pedagogický časopis pre učiteľov, ale aj popularizačnovedecký a osvetový časopis pre širšiu verejnosť i tlačový orgán, venujúci sa sporadicky tzv. ženskej otázke. Jeho program bol teda dosť široký, aj keď jeho ťažisko zostáva v didaktike, v metodike vyučovania, v dejinách pedagogiky, ale aj v propagácii významných slovenských osobností (Samuel Ormis, Fr. V. Sasinek, dr. Andrej Radlinský, Štefan Moyzes, Adolf Hayduk...), jeho redaktori tiež venovali veľkú pozornosť popularizácii diel Jána A. Komenského, ale aj prekladom z dejín svetovej pedagogiky (Rousseau, F. Wiedermann, Pestalozzi...). Pozoruhodným je tiež tzv. Obzor pedagogických časopisov, a to aj maďarských “Néptanitók Lapja a Hivatalos Közlöny", ktoré boli vydržiavané vládou a zadarmo rozosielané na všetky školy Uhorska. To bola tiež jedna z foriem podlomenia životaschopnosti slovenského pedagogického časopisu udržiavaného len zo skromných finančných prostriedkov chudobných slovenských národovcov.

Dom a škola patrila medzi časopisy, ktoré u nás propagovali česko-slovenskú vzájomnosť. Roku 1895 zásluhou agitácie Karola Kálala i Karola Salvu sa zvýšil počet odberateľov tohto časopisu v Čechách a na Morave o 300, kým na Slovensku v tej istej dobe ku starým 128 predplatiteľom pribudli iba dvaja. Dom a škola upadla do nemilosti predstavenstva Slovenskej národnej strany, vedenej Svetozárom Hurbanom Vajanským pre svoj kritický postoj ku konzervatívnym kruhom “národniarov".

Detské časopisy

Do tohto obdobia spadá aj niekoľko pokusov o vydávanie detských časopisov, ktoré mohli nadväzovať na dobré a pokrokové tradície z matičných rokov. Mládežnícke i detské časopisy mali u nás pred prvou svetovou vojnou veľký význam pre národnú výchovu mladej generácie, ktorá bola takmer všetka prinútená navštevovať maďarské školy. V rokoch 1878 – 1883 vychádzal v Martine mesačník Včelka s podtitulom “Časopis pre školskú mládež". Jeho redaktorom a vydavateľom bol A. Sokolík. Podľa úvodníka v prvom čísle boli “úlohou Včelky zdeľovať deťom spôsob známosti z každého odboru vedenia, ktorými um... by sa zveľadil, srdce a myseľ šľachtili a rozum rástol...". Išlo predovšetkým o poznatky zemepisné, historické a literárne, dotýkajúce sa Slovenska a jeho najbližšieho okolia.

Lepšiu úroveň ako Včelka i väčšiu publicitu mal Priateľ dietok – časopis pre našu mládež, ktorého zodpovedným redaktorom bol Karol Salva. Vychádzal v Martine ročne v desiatich zošitoch. Jeho prvý ročník (1887) sa tlačil v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine, druhý a nasledujúce v Salvovej ružomberskej tlačiarni. Roku 1890 vyšli z neho len dva zošity. Karol Salva namiesto tohto časopisu začal vydávať poučno-zábavnú knižnicu pre slovenskú mládež “Priateľ dietok", z ktorej vyšiel jeden zošit roku 1894.

Humoristické časopisy

V období dvadsiatich rokov (1876 – 1896) vychádzal iba jediný významnejší slovenský “humoristickosatirický časopis" – a to martinský Černokňažník (1876 – 1910). Bol to mesačník redigovaný Štefanom Pinkom (pseudonym Gustáva Zechentera-Laskomerského). Od roku 1879 bol jeho zodpovedným redaktorom Juraj Čajda. Jeho vydavateľom bolo Consortium Černokňažníka, od roku 1879 Pavel Mudroň a Matúš Dula a od nasledujúceho roku len Juraj Čajda. Druhým humoristickým časopisom boli martinské Veselé listy. Začali vychádzať roku 1877 tri razy do mesiaca, za redakcie Andreja Černianskeho. Ich vydavateľom bol Andrej Halaša. Nenašli však veľa priaznivcov a podporovateľov, a tak už po prvých piatich číslach prestali vychádzať.

Okrem politických novín mali v tejto dobe mimoriadne ťažké postavenie aj slovenské humoristickosatirické časopisy. Boli vystavené surovej cenzúre, konfiškáciám, tlačovým pravotám. Ich redaktori sa pre tlačové delikty často dostávali do väzenia, ale to hlavne vtedy, keď protestovali proti národnostnému útlaku a nezákonnosti.

V Uhorsku síce aj po vyrovnaní roku 1867 formálne platil tlačový zákon z roku 1848, ktorý poskytoval isté ústupky v prospech slobody tlače, ale bol doplnený príkazom, podľa ktorého týždenník musel mať kauciu 10.000 korún, denník 20.000 korún. Z nich sa sťahovali všetky súdne peňažité tresty a pokuty, a tých sa opozičným novinám dostávalo hojne. Rafinovaným útokom proti opozičnej, a teda aj slovenskej národnej tlači – boli tiež §§ 170 – 174 z roku 1878 trestného zákonníka, ktoré stanovili toto: 1. Nielen ten je trestaný, kto k akémukoľvek trestnému skutku slovom na schôdzi, alebo písmom (i v novinách) podnecuje, ale i ten, kto tie veci (trebárs len neskoršie za trestné uznané) rozširuje, a to väzením až do dvoch rokov a pokutou 2000 korún. 2. Kto poburuje proti panovníkovi alebo proti jeho zástupcom, alebo proti dualizmu, ústave, alebo snemu, trestá sa päťročným väzením. 3. Kto vychvaľuje niektorý z uvedených skutkov (laudatio criminis), podlieha trestu až šesťmesačnému".

Aj to sa zdalo primálo a preto najvyšší súd tieto ustanovenia doplňuje takým výkladom, podľa ktorého priamym podnecovaním podľa § 172, je každé “prehovorené, alebo napísané slovo, každý skutok, ktorý môže vzbudiť v inom človeku nenávisť k národnosti...„.

Takto formulované zákonné ustanovenia umožňovali potom pod rôznymi zámienkami veľmi prísne vystupovať proti opozičným a nepohodlným novinám, perzekvovať redaktorov, a tiež otvorene útočiť na uvedomelých príslušníkov slovenského národného hnutia. Peštianska vláda sa napriek týmto prísnym obmedzeniam s veľkou okázalosťou chválila so “slobodou tlače v Uhorsku“. Blahodárne účinky tejto “slobody" často pociťovali na vlastnom tele aj slovenskí redaktori. Preto aj Svetozár Hurban Vajanský v Národných novinách (30. VII. 1881) v článku Tlačová sloboda v Cislajtánii, za ktorý bol prenasledovaný, označil takúto slobodu za prázdnu formalitu a právom vyhlásil, že v Uhorsku panuje “úplná cenzúra".

Vedecké a literárne časopisy

Rozvoj slovenskej časopiseckej tvorby utrpel vážne straty likvidáciou Matice slovenskej, ktorá súčasne zapríčinila aj zánik jej spolkového a vedeckého zborníka – Letopisu Matice slovenskej. Slovenské národné hnutie a rozvíjajúci sa vedecký výskum v sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch minulého storočia, však veľmi pociťovali potrebu založenia vedeckého časopisu, orientovaného predovšetkým na publikovanie vlastivedného výskumu, týkajúceho sa slovenského územia, ako aj popularizovania vedeckých poznatkov.

O oživenie a ďalšie rozvíjanie spoločenskovednej, predovšetkým historiografickej periodickej tlače, sa staral skúsený slovenský historik, bývalý tajomník Matice slovenskej, opatrovník jej zbierok a redaktor posledných dvoch ročníkov Letopisu Matice slovenskej – Franko V. Sasinek. Zaoberal sa nielen historickým výskumom, ale aj kritickým vydávaním archívneho materiálu (Archív starých československých listín, Martin 1872 atď.), čo malo význam nielen pre národnú históriu, ale aj pre dejiny slovenského jazyka. Svoje vedecké práce Sasinek postavil do služieb slovenskej národnej myšlienky. Často preto otvorene polemizoval s maďarskými šľachtickými i buržoáznymi historikmi, ktorí sa snažili o zdôrazňovanie kultúrnej i politickej nadradenosti maďarského národa v Uhorsku, aby tým ospravedlnili jeho hegemóniu a potláčanie ostatných národov v krajine. Sasinek pre svoje nebojácne presadzovanie názorov o autochtonnosti (prvotnosti) slovenského obyvateľstva v Uhorsku pred Maďarmi si vyslúžil takú nenávisť vládnucej triedy, že sa musel z Uhorska vysťahovať a uchýliť sa do Prahy.

Keď sa 4. augusta 1869 stal plateným funkcionárom Matice slovenskej, stal sa jej veľkou oporou nielen pri budovaní zbierok matičného múzea, ale aj pri obrane tejto vrcholnej slovenskej kultúrnej ustanovizni proti útokom mnohých nepriateľov. (Napr. jeho prejav pri slávnostnom otvorení záhrebskej univerzity roku 1874 atď.) Sasinek zostal neohrozeným obrancom Matice slovenskej a jej majetku aj po jej zatvorení. (Jeho list biskupovi Czászkovi z roku 1885).

F. V. Sasinek už niekoľko mesiacov po zastavení Letopisu Matice slovenskej, pristúpil k vydávaniu a redigovaniu Slovenského letopisu pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, ktorý vychádzal štyri razy do roka v skalickej škarniclovskej tlačiarni. Roku 1876 vyšiel len jeden zväzok, ale v rokoch 1877 – 1882 po štyri zväzky.

V slovenskej verejnosti sa udržiaval už od matičných rokov živý záujem o literárnozábavné časopisy a revue, čo vyplývalo aj z toho, že väčšina príslušníkov národne prebudených vrstiev pochádzala z rodín dedinskej inteligencie a maloburžoázie (farári, učitelia, obchodníci, remeselníci), ktoré mali k umeleckej literatúre blízky vzťah. Tento typ nepolitických časopisov bolo okrem toho v chudobnej slovenskej spoločnosti ľahšie vydávať, pretože ak ich periodicita bola riedka, nebolo potrebné zložiť na ne ani zďaleka takú vysokú kauciu, ako tomu bolo pri politických, často vychádzajúcich novinách a časopisoch. Okrem toho neslobodno zabúdať, že začiatkom osemdesiatych rokov, hlavne po vyhlásení slovenskej politickej pasivity, sa ťažisko národného boja u nás prenieslo na literatúru a novinárstvo.

Najvyššiu úroveň v osemdesiatych rokoch z literárnych a zábavných časopisov u nás dosiahol spomínaný Orol s podtitulom Časopis pre zábavu a poučenie, ktorý od 31. júla 1871 do 15. júna 1878 viedol Andrej Trúchly-Sytniansky. Po jeho odchode až do zániku roku 1880 časopis viedol Mikuláš Št. Ferienčík, ktorému v tejto práci pomáhal S. J. Zachej. Zachej však Slovensko opustil a odišiel do Bulharska.

Aj v tomto časopise sa však po roku 1875 objavuje úniková tematika. Sytniansky sa tu vyhýbal riešeniu aktuálnych spoločenských problémov súdobého Slovenska. Radšej uverejňoval preklady z ruskej realistickej literatúry (Turgenev a Tolstoj) i z literatúry škandinávskej (Björnson). V Orle tiež vychádzali básne, povesti a cestopisy, a tzv. obrazy zo života. Medzi jeho najhorlivejších dopisovateľov patrili Miroslav Dumný, A. E. Timko, Janko Štúr, Július Plošic, Daniel Maróthy... Sytniansky sa vyhýbal domácej problematike a svojich čitateľov radšej podrobne zoznamoval s priebehom rusko-tureckej vojny i s vojvodcami ruských a srbských vojsk.

Orol vo svojich posledných ročníkoch však už podliehal konzervativizmu, ktorý prenikal aj do slovenského národného života. Kríza Orla bola vlastne krízou súdobej slovenskej literatúry, trpiacej nedostatkom nových talentov. Niektorí žijúci štúrovci sa vtedy už odmlčali (Samo Chalupka, Ján Botto), ba najvýznamnejší z nich – Jozef M. Hurban – podliehal už v tejto dobe cirkevnému dogmatizmu a neschopnosti prispôsobiť sa novým, pokrokovejším názorom nastupujúcej generácie.

Sytniansky, ako redaktor Orla, nebol ochotný vo svojom časopise dať miesto mladým literátom (Koloman Banšell, Pavel Országh), ktorí predtým hojne publikovali, ba aj polemizovali v tlačových orgánoch Novej školy slovenskej. Tým sa robili vážne prekážky rozvíjaniu novej literárnej generácie, ktorá sa práve na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dostáva do popredia. Preto aj Orol trpel na nedostatok spolupracovníkov, čo Sytnianskeho prinútilo otláčať state starých, alebo aj zomretých spisovateľov (štúrovci, Janko Čaják, Ľudovít Kubáni), alebo uverejňovať preklady.

Od začiatku šesťdesiatych rokov sa do slovenských novín a časopisov dostávajú fejtóny (besednice), humoristického, dokumentárneho a cestopisného typu, ktoré pomáhali literatúre zbavovať sa romantického poetizovania a nachádzať cestu k realizmu. Ich najvýznamnejšími autormi boli Gustáv Zechenter-Laskomerský, Juraj Kello-Petružkin, Jaroslav S. Zachej a Daniel Šustek.

Určitý vývoj k lepšiemu nastal, keď sa redaktorom Orla stal Mikuláš Št. Ferienčík, ktorý do časopisu zaviedol kritickú rubriku. Vtedy začínajú v Orle vystupovať už aj mladí, napr. literárny kritik Jaroslav Vlček, spisovateľ a básnik Svetozár Hurban-Vajanský, Jozef Škultéty a Pavel Országh-Hviezdoslav. Sám Mikuláš Št. Ferienčík publikoval v posledných ročníkoch Orla poviedky, ktoré sú reakciou na súčasné spoločenské problémy. (Anjel strážca r. 1879, Sestra koketa r. 1879). Pravda, Ferienčík mohol v Orle len čiastočne realizovať svoje plány. Sťažoval sa na nedostatok dopisovateľov i na slabé kontakty s redakciami iných slovanských literárnych a kultúrnych časopisov. Sám sa však pritom snažil sústavne informovať čitateľov Orla o všetkom “čo, kde znamenitejšieho na poli slovanskej literatúry sa zjaví". (Orol r. 1878 č. 4.)

Nastupujúca generácia realisticky orientovaných autorov (Vajanský, Hviezdoslav, Škultéty, Jar. Vlček...), si vytvorila svoj hlavný tlačový orgán roku 1881, ktorý podstatne širšie, ako tomu bolo dovtedy v našom verejnom živote zvykom, vymedzuje úlohy literatúry a jej bezprostrednej zaangažovanosti na verejnom živote. Vyplývalo to aj zo snahy nahrádzať národu to, čo mu zobral národnostný útlak a politická pasivita, a to prostredníctvom literatúry, ktorej úspechy sa považovali za víťazstvo aj v národnom boji.

Boli to Slovenské pohľady – s podtitulom Časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku. Od 1. januára 1890 Časopis zábavno-poučný. Roku 1881 – 1886 boli Slovenské pohľady dvojmesačníkom a po roku 1886 mesačníkom, a to až do roku 1916. Roku 1922 boli znovu obnovené a vychádzajú nepretržite až doteraz. Boli len formálnym pokračovaním Orla, pretože ich program bol oveľa širší. Predstavujú teda kvalitatívne nový druh časopisu. Ich redaktormi boli Svetozár Hurban-Vajanský, ktorý sa už predtým osvedčil ako redaktor Národných novín a Jozef Škultéty – dopisovateľ Národných novín od roku 1876. Obidvaja sa už predtým preukázali v posledných ročníkoch Orla, do ktorého nielen dopisovali, ale aj pomáhali Ferienčíkovi, ako neoficiálni spoluredaktori tohto časopisu. Kým však Orol bol prevažne zábavným časopisom, Slovenské pohľady už vo svojich prvých troch ročníkoch mali charakter vedeckého a literárneho časopisu, ktorému nebol cudzí ani súčasný slovenský politický život. Uplatnila sa tu tiež literárna kritika, fejtón i cestopisná, či dokumentárna próza. Bez preháňania možno povedať, že vznik Slovenských pohľadov znamená aj nástup novej realistickej literatúry.

Tvorcovia Slovenských pohľadov žiadali, ako to výstižne povedal Svetozár Hurban-Vajanský v recenzii Vrchlického zbierky Dojmy a rozmary, “.... aby i kritika bola seriózna a nezažmurovala oči pred falošou a manýrovitosťou básnikov". Škoda len, že Vajanský po sľubnom prvom ročníku vedenie časopisu dosť zanedbával, dajúc pred ním prednosť vlastnej literárnej tvorbe. Koncepciu a program Slovenských pohľadov formulujú jeho tvorcovia už v poslednom čísle Orla takto: “Hlavný zreteľ náš, samo sebou rozumie sa, obrátený bude na život náš slovenský, ďalej na slaviansky a konečne na úkazy vedecké, literárne a umelecké vôbec”. V úvodníku ich prvého čísla naznačuje Svetozár Hurban-Vajanský v súlade s literárnohistorickou štúdiou Jozefa M. Hurbana, publikovanou v starých, predrevolučných Slovenských pohľadoch “Slovensko a jeho život literárny", v mene svojej nastupujúcej generácie: “Život náš literárny musí byť rýchlejšou ešte tepnou, lebo je i našim jediným nateraz životom. My chceme vydobyť to, čo nám zobral marazmus slabého pokolenia, zrada šľachty, bezmyšlienkovitosť meštiactva a zapustlosť sedliactva, snúbiť duše naše s národnou pravdou.....bojovať proti faloši...a bleskami pravdy našej odháňať jej tmy a hmly".

Význam Slovenských pohľadov dobre charakterizoval aj doc. dr. A. Baník v úvode k P. Halašovmu Registru Slovenských pohľadov (1881 – 1938): :....predstavujú výsostné duchovné fórum slovenského národa, plne reprezentujúceho literárnokultúrne snahy všetkých Slovákov". Časopis okrem ukážok z prózy, z poézie a z literárnej kritiky, prinášal často aj kultúrnopolitické úvodníky i spravodajstvo v rubrike Beseda. Bývali tu tiež recenzie, preklady zo svetovej, zväčša z ruskej literatúry, články historické, jazykovedné, folkloristické (Jozef Holuby, Andrej Kmeť, Franko V. Sasinek, Ľudovít A. Reus...) i publicistické príspevky.

Desiatky ročníkov Slovenských pohľadov majú niekedy vzostupnú, inokedy klesajúcu úroveň. Po troch-štyroch rokoch sa z nich vytratila kritická a dopisovateľská aktivita. Aj ich tematická náplň sa postupne okliešťovala, čo vidno aj zo zmeny ich podtitulu: Časopis zábavno-poučný. Za pozitívne považujeme aj to, že už v prvých ročníkoch Hurban-Vajanský zdôrazňuje kontinuitu so štúrovskou generáciou aj tým, že dáva tu miesto pre rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a Rozpomienkam od Jozefa M. Hurbana. Ich najvýznamnejšími autormi však zostávajú Vajanský a Hviezdoslav, ktorí boli verní tomuto časopisu po celý svoj život.

Roku 1886 sa Svetozár Hurban-Vajanský pokúsil zvýšiť rentabilitu i popularitu Slovenských pohľadov zmenou ich formy i grafickej úpravy. Snažil sa z nich namiesto vedeckoliterárneho zborníka vytvoriť ilustrovaný časopis, príťažlivý aj pre menej školených čitateľov. Udomácňoval tu tiež otláčanie portrétov významných slovenských a slovanských osobností, krajiniek, alebo iných motívov blízkych nášmu národnému naturelu. Vajanský tu ako človek, ktorý mal výrazné výtvarné vzdelanie a cítenie, vlastne sprístupňoval tento druh umenia, čo bolo v slovenských pomeroch nesporne priekopníckym činom. V tejto snahe mu pomáhal český maliar Jaroslav Věšín (1859 – 1915). Z finančných dôvodov, ale aj pre nedostatok slovenských umelcov, ktorých reprodukcie mienil tu Vajanský prinášať, sa toto osožné podujatie po troch rokoch skončilo a prinútilo redakciu časopisu od roku 1889 sa vrátiť nielen “k starej zošitovej forme", ale aj ku dvojmesačnému vydávaniu.

Pretože Vajanský už v tejto dobe viedol Slovenské pohľady dosť povrchne a publikoval v nich aj zastarané príspevky periférnych autorov, začalo sa v Martine, i mimo neho uvažovať o vytvorení konkurenčných literárnych časopisov. (Rokovanie prof. Tomáša Masaryka roku 1890 o vytvorení literárneho časopisu, vedeného Žigmundom Paulínym-Tóthom. Tento časopis mal reprezentovať mládež. Karol Salva sa tiež v tejto dobe pokúšal vytvoriť v Ružomberku nové národné stredisko opozičné proti Martinu, reprezentované aj nádejným literárnym časopisom Slovenské besedy a pod.)

Aj keď sa tieto pokusy nepodarilo realizovať, predsa sa len stali jedným z impulzov výmeny redaktora Slovenských pohľadov i zlepšenia ich úrovne. Stal sa ním roku 1890 Jozef Škultéty, ktorý ich už naďalej vydával presne každého prvého v mesiaci. Škultétymu sa skutočne potom podarilo znovu sústrediť okolo Pohľadov takmer všetkých významných slovenských literátov a publicistov. Tu sa Škultéty ukázal byť veľmi schopným redaktorom a vychovávateľom mladej spisovateľskej generácie. Jeho húževnatosti, umiernenosti a spoločenskému taktu možno ďakovať, že Slovenské pohľady sa nielen regenerovali, ale stali sa aj miestom uplatnenia sa staršej i mladšej spisovateľskej i básnickej generácie (Slovenskí kritickí realisti: Ľudmila Podjavorinská, Božena Slančíková-Timrava, Janko Jesenský, Jozef Gregor-Tajovský, príslušníci moderny na čele s Ivanom Kraskom, ale aj vedeckí pracovníci – napr. jazykovedec dr. Samo Czambel.)

Jozef Škultéty vlastným vedeckým výskumom, vedeckou popularizáciou i publicistikou, ako aj redigovaním Slovenských pohľadov a prácou s dopisovateľmi, vedome sa snažil nielen o zveľaďovanie slovenskej literatúry, ale aj o vedecký, pramenný výskum slovenskej literatúry, jazyka a národnej kultúry vôbec. V Slovenských pohľadoch venoval tiež veľkú pozornosť literárnej kritike a uverejnil v nich aj množstvo vlastných štúdií a článkov. Prostredníctvom tohto časopisu sa u nás udomácňuje pozitivizmus – ako vtedajší vrchol vedeckej presnosti a vierohodnosti – a to aj v oblasti estetiky. Za Škultétyho vedenia boli Slovenské pohľady spoľahlivým organizátorom a dokumentátorom nášho kultúrneho života. Venoval im, spolu so svojou ženou Bohdanou, administrátorkou časopisu a neúnavnou prekladateľkou, hlavne z ruskej literatúry, dlhé roky života, ba aj svoj majetok, pretože vydávanie tohto časopisu často len v tristo, či päťsto exemplároch bolo nevyhnutne stratovým. Bolo preto nepísanou povinnosťou Jozefa Škultétyho, ktorý bol od roku 1893 aj jeho majiteľom a vydavateľom, aby tieto straty hradil z vlastného.

Z ostatných literárnych časopisov tejto doby, určitý ohlas medzi slovenskou katolíckou inteligenciou vzbudila príloha k časopisu Kazateľňa zvaná Literárne listy. Bol to dvojmesačník vychádzajúci zo Salvovej ružomberskej tlačiarne v rokoch 1891 – 1900, ktorý redigoval František R. Osvald. Pojem dvojmesačník však treba chápať relatívne, pretože tento literárny časopis s výlučnou katolíckou orientáciou vychádzal veľmi nepravidelne. Vzhľadom na svoju katolícku orientáciu bol časopis nepriateľsky naladený proti uhorskej i slovenskej sociálnodemokratickej strane a jej ideológii. Súčasne však Literárne listy oprávnene kritizovali protislovenskú a protiľudovú politiku maďarskej Ľudovej strany.

V tomto časopise vychádzali však aj pozoruhodné literárnohistorické a kritické štúdie Tichomíra Milkina. Ich redaktor venoval veľkú pozornosť aj pramennému historickému výskumu o Učenom slovenskom Tovaryšstve i bernolákovskej básnickej škole.

Redaktor Literárnych listov Fr. V. Osvald mal už novinárske skúsenosti z vedenia cirkevného časopisu z rokov 1873 – 78, keď bol spoluredaktorom (hlavným spolupracovníkom) Pavla Blahu, pri vydávaní Kazateľa – časopisu pre katolícke duchovné rečníctvo. Keď Kazateľ roku 1880 zanikol, hneď naň nadviazala Osvaldova Kazateľňa s literárnou prílohou. Literárne listy mali byť pôvodne tlačovým orgánom Spolku katolíckych spisovateľov slovenských, ktorí mienili roku 1888 v Trnave založiť Andrej Kmeť a Fr. R. Osvald. Pre tento spolok vypracovali aj stanovy. Keď sa táto myšlienka pre odpor funkcionárov Spolku sv. Vojtecha nemohla realizovať (M. Kollár, A. Kubina, Matzenauer), rozhodol sa Osvald, že bude sám vydávať a redigovať Literárne listy. Myšlienky na založenie takéhoto spolku sa však nevzdal a propagoval ju aj v prvom ročníku svojich Literárnych listov navrhujúc, aby tento spolok mal širšie zameranie a to aj “na pestovanie spisby ľudovej, vydávanie periodických spisov pre ľud". Literárne listy mienil predovšetkým orientovať na literárnu kritiku a históriu, ale aj na publikovanie archívnych materiálov k dejinám slovenskej katolíckej literatúry.

V programovom úvodníku prvého čísla Literárnych listov z roku 1891 sa Osvald osvedčuje, že “chce slúžiť spisbe slovenskej, oznamovaním akýchkoľvek slovenských kníh a spisov, rozšírením známosti o starých i súčasných dielach slovenskej literatúry, rozhovormi, návrhmi a pokynmi, týkajúcimi sa vecí spisovateľských". Význam Literárnych listov oceňoval aj Jozef Škultéty, ktorý sa vyslovil, že ich ročníky “sú celým vzácnym archívom pre dejiny slovenskej literatúry". Okrem toho sú cennou pomôckou pre spracovanie bibliografie slovenskej umeleckej a vedeckej literatúry.

Medzi spolupracovníkov Osvaldovho literárneho časopisu patril J. Kohúth, J. Donoval-Tichomír, A. Trúchly-Sytniansky (pseudonym Argus) a iní. Časopis vychádzal vo veľmi nízkom náklade 150 exemplárov a bol preto stratovým. Za dva roky napr. vydal Osvald na Literárne listy spolu s expedíciou 330 zl. 84 gr. a dostal za ne iba 65 zl. 40 gr.

Proti uvedomelej slovenskej národnej línii Literárnych listov sa ostro stavala aj katolícka cirkevná hierarchia, vedená banskobystrickým biskupským úradom. Fr. R. Osvald, ktorý bol roku 1893 organizátorom osláv storočnice založenia Slovenského učeného Tovaryšstva v Trnave, postaral sa aj o zostavenie a vydanie najvýznamnejšieho zborníka, venovaného tomuto pre slovenské národné hnutie tak významnému spolku: “Tovaryšstvo; Sborník literárnych prác v storočnú pamäť prvého Učeného Slovenského tovaryšstva. Ružomberok 1893-1900". Bola to reprezentačná publikácia prinášajúca prehľad tvorby slovenských katolíckych spisovateľov, žijúcich nielen doma, ale aj v Spojených štátoch severoamerických. Podmienky pre vydanie tohto zborníka sa už pripravovali aj v Literárnych listoch.

Ostatné časopisy v tejto skupine majú skôr zábavné, ako literárne, alebo kultúrnopolitické zameranie. Takým bol Perún – odbornopoučný a spoločenskozábavný časopis, z ktorého roku 1878 v Banskej Štiavnici vyšlo deväť čísel v dvojtýždenných intervaloch. Jeho majiteľom a zodpovedným redaktorom bol Franko Kabina, ktorý tu vychvaľoval bosniansky národohospodársky program – návrat k feudálno-patriarchálnemu zriadeniu. Propagoval tu síce slovanskú spolupatričnosť, no tieto sympatie a obdiv venoval aj ruskému carizmu i politike reakčného ruského slavianofilstva.

Takmer bez povšimnutia slovenskej verejnosti zostalo šesť čísel budapeštianskeho štrnásťdenníka, poučnozábavného časopisu Tatranka, redigovaného roku 1878 M. Bulgarským. Istým prísľubom pre rozvoj slovenskej literatúry a ľudovýchovy bol roku 1878 v Martine vychádzajúci mesačník Zora – s podtitulom “Časopis záujmom slovenského ľudu venovaný", ktorého zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Jaroslav Zachej. Po prvom ročníku časopis zanikol. Mal vedecko-popularizačný charakter. Po prvých šiestich číslach sa však odklonil od aktuálnej domácej problematiky a orientoval sa výlučne na opis a oslávenie národnooslobodzovacieho boja južných Slovanov proti Turkom. Ostatné časopisy “na poučenie a zábavu" napr. Svet – vydávaný a redigovaný dr. J. Wagnerom v Ružomberku, z ktorého roku 1890 vyšli tri čísla, a Nový priateľ ľudu Adolfa Petra Zatureckého, vychádzajúci ako kvartálnik roku 1881 v Martine, už podstatnejšie neovplyvnili vývoj slovenskej literatúry a publicistiky.