Slovenskí pozorňík

Slovenskí pozorňík boli slovenské politické noviny, ktoré v čase revolúcie 1848/49 od 4. 4. do 27. 4. 1849 krátko vydával Daniel Lichard.

Predohra

Daniel Lichard sa na rozdiel od štúrovcov sa nezúčastnil slovenského povstania so zbraňou v ruke. Sám tvrdil, že aj v tejto revolučnej dobe sa zúčastňoval politického, ale nie vojenského boja za slovenské národné záujmy. Príčina jeho neúčasti v povstaní môže byť v nechutí k bojovým zrážkam, ale aj v niečom odlišné politické názory od názorov Ľudovíta Štúra a J. M. Hurbana. Počas revolúcie nemohol Lichard ani len pomyslieť na vydávanie politických novín a bol rád, že si zachránil život. Preto ani nedošlo k vychádzaniu jeho politických novín Slovenskej Zorňice s hospodárskou prílohou Žitva, ktorých skoré založenie oznamoval slovenskej verejnosti, ako sme spomínali už v septembri roku 1848.

Až vo februári nasledujúceho roku, keď už väčšina územia Slovenska bola obsadená cisárskym vojskom, začínajú sa ozývať prvé nesmelé hlasy za obnovenie slovenských politických novín - tohto dôležitého prostriedku informácií i organizovania ľudovýchovnej, osvetovej i politickej činnosti. Veď počas revolúcie sa popretŕhalo spojenie štúrovského bratislavského národného strediska so všetkými slovenskými krajmi, ktoré bolo v predchádzajúcich rokoch pomerne dobre vybudované.

Preto aj Daniel Lichard, po dohode so štúrovcami, už začiatkom roku 1849 pokúšal sa vymôcť si vo Viedni povolenie na vydávanie politických novín, zvaných Slovenskí pozorňík. V marci toho istého roku mali slovenskí národovci vo Viedni porady o svojom budúcom politickom postupe. Tu medzi iným prejednávali aj možnosti obnovenia slovenských politických novín. Ich nádeje však neboli ružové. Ministri sa stavali k ich žiadostiam o slovenskú národnú rovnoprávnosť veľmi neochotne, pričom ich aj často podvádzali. “Moje návštevy u Stadiona a kniežaťa Schwarzenberga", spomína J. M. Hurban, “bývali dlhé a prázdne...nasledovala stereotypná odpoveď: “my nič nemôžeme teraz urobiť pre slovenský národ". “...Hneď boli ministri sladkými ako mäd, studenými ako ľad, hneď zas mrzutými...„.

Ani slovenskými deputáciami a intervenciami u vlády i mimo nej, nepodarilo sa Štúrovi, Hurbanovi a ich spolupracovníkom dosiahnuť oddelenie Slovenska od ostatného Uhorska a vytvorenie slovenského kniežatstva. Vláda odmietla aj splnenie iných slovenských politických a kultúrnych požiadaviek. Po tomto odmietnutí a sklamaní sa, štúrovci videli, že sa môžu spoliehať len na vlastné sily, čo ako slabé a nejednotné. V tejto situácii, keď bolo treba prebúdzať národné povedomie ľudu a nadviazať popretŕhané spojenia počas revolúcie, bolo potrebné čo najskôr obnoviť vydávanie samostatných slovenských politických novín. Preto aj Lichardove akcie za ich vydobytie našli na Slovensku vtedy plnú podporu národovcov.

Získavanie povolenia

Ako sa však Lichardovi podarilo za zložitej situácie roku 1849 vymôcť si povolenie na vydávanie politických novín? Pustil sa snáď do tohto zápasu len z nevyhnutnosti, že sa na takúto úlohu momentálne iný národovec nepodobral? Rozhodne nie! Veď sám považoval novinársku i politickú prácu za prvoradú, tesne spojenú s celým svojím dovtedajším účinkovaním.

Lichard, ako sa zdá, ešte koncom roku 1848, alebo začiatkom nasledujúceho roku, žiadal písomne ministra vnútra grófa Stadióna nielen o povolenie vydávania novín, ale aj o vládnu finančnú podporu, ktorú mu však vláda, podľa všetkého, neposkytla. Povolenie na vydávanie novín mu stále nechodilo, preto si Lichard hľadal iné cesty vedúce k vydobytiu ich povolenia. 12. marca 1849 bola porada slovenských národovcov vo Viedni (M. M. Hodža, Karol Štúr, Andrej Caban, Karol Hájiček, Ján Mandelík a Daniel Lichard), ktorí sa dohodli, že budú na viedenských ústredných úradoch intervenovať za povolenie vydávania plánovaných Lichardových novín, prípadne za ich premenu na noviny úradné. Na osobitnej audiencii u ministra Bacha dostali potom títo národovci uistenie, že možno počítať s vládnou podporou pri vydávaní slovenských novín, pravda za podmienky, že ich program vláda schváli. Bach bol, zdá sa ovplyvnený pri predbežnom súhlase so založením slovenských novín, spomínanými návrhmi slovenských vládnych dôverníkov a grófa Jána Majlátha.

Lichard, ale aj štúrovci ešte na jar a v lete roku 1849 verili, že viedenská vláda má úprimnú snahu uskutočniť národnú rovnoprávnosť. Preto aj Lichard, ako jeden z vedúcich osobností slovenského národného hnutia, poslal 16. marca 1849 prípis grófovi Alexanderovi Bachovi, ktorý bol ešte vtedy ministrom spravodlivosti, v ňom mu predložil návrh na budúce organizačné a politické zriadenie Slovenska. K tomuto prípisu predložil aj prílohu s programom svojich nádejných novín, ktorá sa však nezachovala.

Po niekoľkých intervenciách, overovaní si Lichardovho politického zmýšľania na okresných a krajských úradoch, sa viedenské ministerstvo vnútra konečne rozhodlo udeliť Lichardovi povolenie na vydávanie slovenských politických novín.

Udalosti pred vydaním novín a charakter novín

Krátko pred uverejnením ich prvého čísla dostáva Lichard ešte posledné direktívy, v akom smere a duchu smie svoje noviny viesť. Vrchné vojenské veliteľstvo v Bratislave poslalo 1. IV. 1849 prípis Jozefovi Vietoriszovi c. kr. komisárovi v Nitre, aby na tieto noviny a na ich vydavateľa a redaktora dával bedlivý pozor. Program Slovenského pozorňíka musel okrem iného Lichard predložiť aj hlavnému veliteľovi cisárskych vojsk poľnému maršalovi Windischgrätzovi, ktorý sústreďoval vo svojich rukách nielen vojenskú, ale aj politickú moc. Windischgrätz žiadal, “aby pri vychádzaní týchto novín sa dával hlavne pozor na to, aby tá čiastka programu, ktorá je venovaná záujmom všetkých Slovanov, bývajúcich v rozličných krajinách cisárstva, nebola zneužívaná k panslavistickým prechmatom, alebo ku poškodzovaniu ostatných národností a neprivodila tak trenice medzi nimi“. Windischgrätzova pripomienka, aby Lichard vo svojich novinách nerobil “panslavistickú agitáciu", bola prejavením nedôvery k nemu. Týmto Windischgrätz vlastne len tlmočil želanie rakúskych i maďarských vládnucich kruhov, sústredených v maďarskej Starokonzervatívnej strane. Títo chceli za každú cenu zabrániť vyčleneniu Slovenska z ostatného uhorského územia a jeho pretvoreniu na kniežatstvo, či vojvodstvo priamo podriadené viedenskej vláde. Rovnako chceli zamedziť rozvoju slovenskej periodickej tlače, ktorá by takéto koncepcie presadzovala v súlade s propagovaním slovanskej vzájomnosti. Pravda, ani jeden z nich už dodatočne nemohol zmeniť povolenie na vydávanie Slovenského pozorňíka, ktoré Lichard dostal od ministerstva vnútra. Snažili sa preto aspoň dosiahnuť zákaz uverejňovať v nich články o politických cieľoch rakúskych Slovanov, o potrebe ich rovnoprávnosti nacionálnej i sociálnej. Tým chceli Licharda zbaviť možnosti Slovenským pozorníkom aktívne pôsobiť na vývoj udalostí.

Lichard vo svojich novinách síce mienil presadzovať slovenské národné požiadavky, ale pritom sa nechcel odchyľovať od základnej línie oficiálnej vládnej politiky, tak, ako ju bol formuloval František Jozef a jeho vláda v tzv. oktrojovanej ústave roku 1848. V “Oznámení Slovenského pozorňíka", ktoré Lichard rozoslal ako leták, písal, že od 4. apríla 1849 začne vychádzať v Skalici tento tlačový orgán s hospodárskou prílohou Žitva. Píše tu doslova: “Záměr novín těchto bude napomáhati vyvinovaní národu slovenského v životě duchovním i materiálním, aby měl radostnou budoucnost dle cisářské zásady: “Jedna mocná austriácka monarchia, na základe rovnoprávnosti všetkých jej národov. Budouť tedy podávati Noviny tyto obraz věrný života mocnářství Rakouskeho, především ale Slovenska; Děje cizozemské též se budou ve stručných zprávach líčiti; Záležitosti literatúry, životopisy, básne atď. budou se klásti ve zvláštní oddělení, pod jménem: Světozor, ostatek pak budou zajímati Oznamovaní úředné. Příloha Žitva bude hleďeti zvláštně ku potřebám lidu obecného a zajímati tedy články hospodářské a podobné…".

Toto ohlásenie prijala pokroková slovenská verejnosť ovplyvnená štúrovcami s veľkým uspokojením, pretože Slovenský pozorňík mal nadväzovať popretŕhané spojenie v revolúcii a oživiť národné hnutie i ľudovýchovné spolky.

Organizátorská funkcia Slovenského pozorníka bola o to významnejšou, že v týchto mesiacoch, keď pohasínali revolučné boje a nastupovala reakcia cisárskeho absolutizmu, nejeden z príslušníkov nášho národného hnutia stál bezradný a nevedel, na ktorú stranu sa pridať. Lichard vtedy cítil veľkú zodpovednosť pred slovenským publikom. Svojou publicistikou chcel v prvom rade bojovať za nacionálne požiadavky vlastného národa, aj keď sa pritom nechcel vzdať podpory oficiálnej viedenskej politiky. Domnieval sa, že prostredníctvom svojich novín pomôže vymáhať vytvorenie slovenského vojvodstva nezávislého od Maďarov.

Ako skúsený novinár však Lichard vedel, že sa nestačí spoliehať len na vlastné slovenské sily. Preto sa aj obrátil na popredných českých politikov, ktorých vyzýval k česko-slovenskej spolupráci. Ešte roku 1848, v dobe zasadania kroměřížskeho snemu, oznámil písomne jednému z vodcov českej buržoázie - Františkovi L. Riegrovi svoj úmysel vydávať politické noviny. Pritom ho žiadal, aby zabezpečil rozobratie 60-tich akcií na ne medzi českými národovcami a tým pomohol ich finančne stabilizovať. Ako vidieť, Lichard sa pokúsil pre nedostatok peňazí svoje noviny udržať pri živote akciovým kapitálom.

Rieger mu v odpovedi sľúbil pomáhať pri založení Slovenského pozorňíka a volal ho do Kroměříže, aby sa s ním dohodol na podrobnostiach. Sám však odmietol prevziať starostlivosť o takéto akcie, údajne pre nedostatok času. Či sa vtedy uskutočnila schôdza D. Licharda s Fr. L. Riegrom - nevieme. Aj z tohto listu však vidieť, že Rieger pripisoval veľký význam týmto slovenskými politickým novinám a mal záujem na nadviazaní spolupráce s Lichardom a s jeho stúpencami.

Aj iní predstavitelia českého národného života prijímali so sympatiami Ohlas o vydávaní Slovenského pozorňíka. Takým bol napr. A. V. Šembera - redaktor Moravských novín v Brne i Jozef Růžička a Bedřich Vilém Košuth, redaktori Českobratského hlásatele z Prahy. Títo sa však domnievali, že noviny budú vychádzať v češtine, pretože vraj štúrovci sú ochotní sa navrátiť k jazykovej jednote Čechov, Moravanov a Slovákov.

Keď sa však presvedčili, že Lichard Slovenského pozorníka vydáva v štúrovskej v tzv. opravenej slovenčine, netajili sa svojím sklamaním. Najvýraznejšie vtedy vystúpil proti štúrovskej slovenčine Vilhém Dušan Lambl, ktorý nazval tento čin skalického redaktora odtrhnutím sa od spolupráce s českým národom i od ostatných Slovanov a takto vyčítal štúrovcom: “Vůdcove lidu slovenského! Neuznali jste již potřebu našeho těsného spojení? Či to bylo jenom klam a mam, a nyní zamýšlite snad literaturu svou zvelebovati v paterém, neb šesterém různořečení?"

Lichard teda v tejto dobe zastával rovnakú politickú i nacionálnu líniu ako Štúr a jeho stúpenci. Veď ak chcel aj získať podporu a sympatie domácich čitateľov, musel nadväzovať na štúrovskú slovenskú predrevolučnú publicistiku. Na tento Lichardov pokrokový úmysel ukazuje už motto vytlačené pod titulom Slovenského pozorňíka. V ňom vydavateľ a redaktor sľuboval, že svojimi novinami bude “obecného muža na Slovensku vzdelávať". Treba povedať však, že sa to celkom Lichardovi týmito politickými novinami nepodarilo dosiahnuť nielen preto, že vychádzali krátko, ale aj preto, že ich prílišná proviedenská politika nedosiahla náležitý ohlas medzi slovenskými čitateľmi.

Pôsobenie novín

Slovenský pozorňík vychádzal v Skalici dva razy do týždňa od 4. IV. do 27. IV. 1849. Mal aj prílohu Žitva. Spolu vyšlo len jeho sedem čísel. V rámci daných možností chcel Lichard týmito novinami slúžiť predovšetkým slovenským národným záujmom, snažiac sa ich dať do súladu s viedenskou cisárskou politikou, čo sa mu vždy nepodarilo. Tu, či už chcel, alebo nie, sa musel dostávať do určitých rozporov s viedenskou vládou, ktorá robila podvodnú dvojakú politiku. Predstierala ochotu realizovať národnú rovnoprávnosť v krajine, no v skutočnosti robila mnohé opatrenia na upevnenie centralizácie a germanizácie. Preto aj Lichard v novinách zdôraznil, že je ochotný vládnu politiku podporovať len vtedy, keď táto bude nacionálnu rovnoprávnosť dokazovať činmi. V úvodníku Naša politika tvrdil, že “ak by sa nám na tej vymienke života nášho či zjavné, či tajná ujma urobila: slovo naše popozdvihneme za právo aj proti vysočizným pánom...Preto môže byť veľactené obecenstvo ubezpečené, že račím krokom nebudeme postupovať".

V tejto dobe sa Lichard veľmi kriticky vyslovoval o tzv. konštitučnej ústave zo 4. III. 1849 preto, že v nej nebolo jedinej zmienky o štátoprávnom usporiadaní Uhorska z hľadiska životných národných záujmov Slovanov. Nesúhlasil ani s optimistickým názorom Karla Havlíčka-Borovského, ktorý vtedy veril, že cisár to s ústavným zabezpečením nacionálnej rovnoprávnosti Slovanov myslel vážne. Lichard v týchto novinách niekoľko razy sa kategoricky dožadoval vytvorenia slovenského vojvodstva, oddelenie Slovenska od ostatného uhorského územia a varoval pred podvodnou cisárskou politikou, ktorá na Slovensku do úradov dosadzovala maďarských šľachticov, zemanov a predstaviteľov buržoázie organizovaných v maďarskej Starokonzervatívnej strane. Označoval ich za nepriateľov slovenského ľudu a hrobárov národnej rovnoprávnosti.

V Slovenskom pozorňíku vychádzali ostré polemiky s tými maďarskými i nemeckými novinami, ktoré boli protislovensky zamerané a nesúhlasili s platnosťou požiadavky nacionálnej rovnoprávnosti aj pre Slovanov. V článku Dosavadný stav národnosti našej uverejnenom v poslednom čísle Slovenského pozorňíka, sa Lichard kriticky pustil aj do vlastných radov, odsudzoval slovenských odrodilcov zemanov a inteligentov, pričom tiež vyčítal slovenskej inteligencii jej odtrhnutosť od ľudu a sebeckosť. Takto charakterizoval ich vzťah k národnému hnutiu: “Zo Slovákov jedni o národnosti svojej a o slovenskom národe nič neznali, druhí žili v tej nebezpečnej bezpečnosti, že už čo všetko, ale reč im už predsa nikto odňať a jazyky vyrezať nemôže; tretí vzdychali síce nad pretrpenými krivdami, ale i tí hrozbami naplašení, naposledy pokrčili plecami a zanechali to Pánu Bohu. V takomto stave zastihnul náš osudný rok 1848". V Slovenskom pozorňíku Lichard však už prejavoval aj niektoré svoje politické omyly. Jedným z nich bol názor, že cisár a jeho vláda budú i naďalej zachovávať revolučný výdobytok - slobodu tlače, tento “najzávažnejší poklad v pominulých búrkach vydobytý". Bolo to aj v priamom protiklade so skutočnosťou. Veď i Slovenský pozorňík bol povolený len veľmi ťažko a samého Licharda vrchnosť neustále kontrolovala. Musel tiež predkladať každé číslo svojich novín na kontrolu generálovi Kempenovi v Bratislave. Lichardov optimizmus o zachovaní slobody tlače po víťazstve kontrarevolúcie bol neoprávneným. Darmo sľuboval svojim čitateľom, že sloboda tlače mu umožní v novinách “bojovať za pravdu a právo, bez strachu a pobočných záujmov". Lichard napriek tomu, že v novinách niekoľko razy vyslovil nespokojnosť s politickou praxou cisárskej Viedne, predsa len presvedčoval svojich čitateľov o oprávnenosti viedenskej politickej línie.

Lichard po siedmich číslach náhle prerušil vydávanie Slovenského pozorňíka. V osobitnom ozname čitateľom z 18. mája 1849 tvrdil, že tak musel urobiť preto, lebo ho minister vnútra pozval do Viedne a vyjednával s ním o prevzatí redakcie vládnych Slovenských novín. Súčasne tu vyvracal klebety viedenských novín Lloyde stojacích v službách maďarskej Starokonzervatívnej strany, ktoré tvrdili, že vláda zakázala Slovenskí pozorňík pre jeho “slobodomyseľný boj za slovenskú národnosť".