Slovenský veslársky klub

Slovenský veslársky klub je budova v Bratislave, ktorej autorom je slovenský architekt Emil Belluš. Nachádza sa na pravom brehu Dunaja. Budova Slovenského veslárskeho klubu pribudla k existujúcej budove Maďarskému klubu a popri týchto dvoch stavbách bol v tom istom roku (1931) postavený Nemecký veslársky klub architektom Josefom Konradom. Emil Belluš, ktorý sám vesloval, prišiel s myšlienkou projektu , ktorý predstavoval erbový typ avantgardnej stavby. Hľadanie tvaru architektúry vyústilo do budovy, ktorá svojim tvarom pripomína loď alebo minimálne čln. Okrem požiadaviek vyplývajúcich z vlastností fyzického okolia, bolo treba najmä zladiť funkciu klubu samotného so špecifickými požiadavkami životného štýlu zo začiatku tridsiatych rokov.

Hmotovo-priestorové riešenie

Prízemie je funkčne rozdelené na dve časti - krídla. Vo väčšom krídle budovy bol hlavný priestor určený pre ukladanie skifov. Oceľobetónová kostra s konzolami výborne vyhovovala tejto funkcii a dovolila použiť neprerušované pásové okno. Zatiaľ čo prvé krídlo je železobetónovým skeletom druhé je tradične murované. Tu sa umiestnili vstupné priestory klubovne a priestor pre motorové člny. Kontinuita jednotlivých častí je prerušená vertikálnym komunikačným jadrom, prejavujúcim sa nielen dispozične, ale aj vizuálne z exteriéru. Je spojovacím miestom všetkých funkčných častí stavby a zároveň vstupom do vrchného poschodia, kde sa nachádzali priestory samotnej klubovne. Navrhnutá lineárna hmota budovy svojím tvarom pripomínajúca kubus, cez ktorý je asymetricky preložená ďalšia hmota schodiska je 33,53 metrov dlhá, 13,62 metrov široká a navrhovaná s prísnou východo-západnou orientáciou. Zvolená pozdĺžnosť architektúry mala rozhodujúci vplyv na vnútornú dispozíciu a umožnila funkčné radenie lineárne za sebou.

Tvaroslovie a architektúra

Pôvodne bola budova ľahkou sezónnou stavbou s veľkými sklenenými plochami a pobytovými terasami. Pri prestavbe ( architekti Juraj Fecanin, Henrich Kupec, Štefan Polakovič, 1993 ) ju lepšie tepelne izolovali a namiesto skladu motorových člnov sa tu v súčasnosti (2007) nachádza reštaurácia. Voľné priečelie hlavnej časti, pásové okná, vzdušné terasy a horizontalita, značia, že prevládajúcim architektonickým smerom je funkcionalizmus. Pásové okno tejto veľkosti architekt navrhol vo viacerých projektoch, ale prakticky ho použil iba raz – na sklade múky v Banskej Belej. Fasádu ako takú tvorí sčasti zasklená plocha, ktorá sa snaží vytvoriť funkciu sprostredkovateľa medzi vnútornou povahou klubu a prostredím, v ktorom sa klub nachádza.

Významní členovia

Slovenský veslársky klub má veľké zásluhy na úspechoch slovenského veslovania. Medzi najúspešnejších veslárov klubu patrí Albert Krajmer, František Reich, Juraj Fecanin, Jaroslav Filip, Ján Žiška, Vladimír Urbánek, Martin Balažoviech, ktorí sa umiestnili na vysokých pozíciach na Majstrovstvách sveta, a iní. Veľmi talentovaní sú aj chlapci z dvojskifu ľahkých váh Martin Verdonič a Stanislav Gajdošík. Martin momentálne trénuje mládež a zatiaľ ako jeho najväčší triumf vo veslovaní vyzerajú jeho zverenci Branko Rajič a Peter Zelinka.

Externé odkazy

Zdroje

Dulla M., Moravčíková H.: Architektúra Slovenska v 20.storočí. Slovart 2002.
Kusý M.: Architektúra na Slovensku 1918-45. Vyd. SFVU 1971.
Dulla M.: Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok. Perfekt 2007.
Foltyn, L.: Slovenská a Česká avantgarda 1918-1939. Vyd. Spolku architektov Slovenska 1993.

Súradnice: 48°08′12″S 17°06′11″V / 48,136655°S 17,102998°V / 48.136655; 17.102998