Preskočiť na obsah

Štefan Dušan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Stefan Uroš IV. Dušan)
Štefan Dušan
cár Srbov a Grékov (1346 – 1355)
srbský kráľ (1331 – 1346)
mladší srbský kráľ (1322 – 1331)
Freska srbského cára Štefana Dušana, Kláštor Lesnovo
Freska srbského cára Štefana Dušana, Kláštor Lesnovo
Štefan Dušan, erb
Panovanie
DynastiaNemanjićovci
Panovanie1331 – 1355
Korunovácia8. september 1331 (kráľ)
15. apríl 1346, Skopje (cár)
PredchodcaŠtefan Uroš III.
NástupcaŠtefan Uroš V.
Biografické údaje
Narodenieasi 1308
Úmrtie20. december 1355
Devol
PochovanieKláštor svätých archanjelov, neďaleko Prizrenu
Vierovyznanieortodoxné kresťanstvo
Rodina
Manželka
Potomstvo
OtecŠtefan Uroš III.
MatkaTeodora Bulharská
(dcéra bulharského cára Smilca)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsŠtefan Dušan
(multimediálne súbory na commons)

Štefan Dušan[1][2] (* asi 1308 – † 20. december 1355) bol najväčší stredoveký srbský panovník, spočiatku srbský kráľ, neskôr „cár Srbov a Grékov“. Vládol v rokoch 1331 – 1355.[3][4][5]

Viedol početné výboje na byzantské územia. Obsadil územie Macedónie, Epiros a Thesáliu. V roku 1345 sa nechal korunovať za cára Srbov a Grékov[1] (resp. Rimanov)[5]. Srbsko za jeho vlády dosiahlo najväčší mocenský a kultúrny rozmach. Rozprestieralo sa od Dunaja ku Korintskému zálivu. Štefan Dušan bol významným mecenášom umenia. Do správy krajiny prebral viaceré vyspelé byzantské formy riadenia, v správe využíval grécky jazyk. V roku 1345 vydal Zákonník vychádzajúci z byzantského práva.[1][3][5]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Štefan Dušan[2], Štefan Uroš IV. Dušan[6]
  • srb. Стефан Урош IV. Душан – Stefan Uroš IV. Dušan alebo len Stefan Uroš IV.[3] či Uroš IV.[7]
  • lat. Stephanus[8]
  • starogr. Ούρεσις – Ouresis[8]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Bitka pri Velbužde (1330), freska vo Visoki Dečani, 16. storočie

Štefan Dušan sa narodil okolo roku 1308 ako najstarší syn Štefana Uroša Dečanského. V detstve strávil spolu so svojim otcom sedem rokov v exile v byzantskom hlavnom meste Konštantínopole.[5]

Do Srbska sa vrátil po nástupe jeho otca na trón. V roku 1322 obdržal titul mladšieho kráľa (mladi kralj, lat. rex iunior) a spravoval oblasť Zety (oblasť Čiernej Hory). Spolu so svojím otcom bojoval proti Bosniakom[4] a v roku 1330 sa podieľal na veľkom víťazstve srbských vojsk nad Bulharmi pod vedením Michala III. Šišmana v bitke pri Velbužde (dnes Kiustendil). V bitke sa mal Štefan Dušan osobne vyznamenať, čo zvýšilo jeho prestíž medzi šľachticmi. Víťazstvo umožnilo následnú expanziu Srbska na juh a viedlo k usporiadaniu vzájomných vzťahov s Bulharmi.[9][10][11]

Nástup na trón

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1331 mal byť Štefan podľa prameňov na popud srbských šľachticov (vlastelov) zbavený nástupníctva. V dôsledku toho Štefan s podporou zetskej šľachty povstal. V boji svojho otca porazil a nechal uväzniť v pevnosti Zvečan. V septembri 1331 bol Štefan následne korunovaný srbským kráľom. Šľachta v krajine získala v značný vplyv.[9][11]

V novembri roku 1331 starý kráľ Štefan Dečanski zomrel, bol zrejme zavraždený. Okolnosti jeho úmrtia a priame zainteresovanie jeho syna dodnes nie sú úplne vyjasnené. Ľudová tradícia Uroša III. vykresľovala ako martýra oslepeného vlastným otcom a usmrteného vlastným synom.[12]

Svadba Štefana Dušana, Paja Jovanovič (1904)

Prvé roky vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po nástupe na trón Štefan Dušan uzavrel mier s Bulharskom a za ženu si vzal Jelenu, sestru cára Jána Alexandra. Počas svojej vlády následne s Bulharmi udržiaval relatívne priateľské vzťahy.[9][10][11]

V roku 1332 posilnil svoje pozície v Srbsku po tom, čo porazil povstalcov v Zete. Následne využil nepokoje v Byzantskej ríši a s podporou povstalcov na čele so Syrgianneom[5] obsadil mestá Ochrid, Prilep a Strumica v Macedónii. Boje s Byzantíncami pokračovali až do roku 1344/1335, keď Štefan mierovou dohodou s Andronikom III. potvrdil svoje územné zisky. Štefanovi sa tým rozviazali ruky na severe, kde musel v roku 1335 odrážať inváziu Uhrov do Srbska.[9][10] Uhrom pod vedením Karola Róberta sa síce podarilo preniknúť až k Zićskému kláštoru, boli však odrazený a Dušan k svojej ríši pričlenil Mačvu.[11]

Expanzia na juh

[upraviť | upraviť zdroj]
Ríša Štefana Dušana
Mapa Dušanovej ríše v období najväčšieho rozmachu
Územné zisky

Koniec tridsiatich rokov 14. storočia Štefan vyplnil bojmi o Albánsko, kde obsadil väčšinu územia s výnimkou dobre opevnenej pevnosti Drač. Po smrti Andronika III. v roku 1341 vypukla v Byzancii občianska vojna medzi Jánom Kantakuzénom a Jánom Palaiologom. Štefan sa pôvodne postavil na stranu Kantakuzéna. Jeho tábor však neskôr pre mocenské záujmy a prítomnosť Osmanov v jeho vojsku opustil.[5] Počas občianskej vojny výrazne vzrástla srbská moc. Štefan obsadil zvyšné územia byzantskej Albánie a Macedónie (1344), ako aj polostrov Chalkidiki (1345), Epiros a Thesáliu (1347/1348). Svoje územie tak relatívne bez námahy zdvojnásobil a pričlenil k nemu významné centrum východnej spirituality, horu Athos.[9][10] Sám Štafan na Athose strávil niekoľko mesiacov v rokoch 1347/48.[5] Z významnejších balkánskych miest Srbom odolal iba Solún.[10]

Alfons Mucha, Korunovácia Štefana Dušana, Slovanská epopej (1926)

V roku 1346 sa pod usporiadal Štefan vo svojom hlavnom kráľovom sídle Skopje koncil, na ktorom bolo srbské arcibiskupstvo svojvoľne povýšené na patriarchát. Nový srbský patriarcha Ioanikije I. následne Dušana v Skopje korunoval cárom (cisárom) Srbov a Grékov (Rimanov). Titul srbského kráľa však nezanikol, keďže bol udelený Dušanovmu synovi Urošovi. Udalosť vyvolala v byzantskom Konštantínopole značné rozhorčenie. Dotýkala sa totiž svetských práv a cti byzantských cisárov, ako aj práv konštantínopolských patriarchov. Konštantínopolský patriarcha Kallistos I. v roku 1351 dokonca vyhlásil exkomunikáciu (resp. anatému) na Dušana, srbského patriarchu i na celý srbský klér.[4][9][11]

Príchod Dušana Štefana do Dubrovníka, olejomaľba, Marko Murat, Srbské národné múzeum

Štefan Dušan bojoval aj na severe krajiny, svoju moc rozšíril ďalej do Bosny v ktorej vládol Štefan II.[10] V októbri 1350 zahájil výpravu, ktorá dočasne dobyla Zachlumsko a pokračovala na západ k rieke Krka. Pri nej Dušana privítali obyvatelia Trogiru a Šibeniku. Štefan mal pravdepodobne v úmysle navštíviť a pomôcť svojej sestre Jelene, vdove po chorvátskom šľachticovi Mladenovi III Bribirskom. Jelena totiž v mene svojho maloletého syna bránila pred Benátčanmi mestá Omiš, Klis a Skradin. Z výpravy však nakoniec zišlo, keďže na juhu povstalo nebezpečenstvo v protiofenzíve Jána VI. Kantakuzéna. Kantakuzénova moc však už upadala. Definitívny koniec Kantakuzénovej moci nastal v roku 1354, keď bol byzantský proticisár zvrhnutý. Vojna Dušana zblížila s cisárom Jánom V., ktorý ho v liste dokonca oslovoval ako srbského cára a svojho strýka.[13]

Vnútorná politika

[upraviť | upraviť zdroj]
Dušanov zakonik, Prizrenský kódex, 15. storočie

Dušanova vláda bola obdobím kultúrneho a ekonomického rozmachu Srbska. Za jeho vlády bolo vystavaných viacero monastierov, sám v roku 1348 nechal vystavať Kláštor svätých archanjelov.[4] Na novodobytých územiach ponechával pôvodnú správu a súdnictvo, do vrcholných pozícií však dosádzal vysokú srbsko-grécku šľachtu. Dušanova vláda bola silne ovplyvnená byzantským svetom, v dôsledku čoho v Srbsku v 14. storočí vyvrcholil proces grecizácie.[11]

V roku 1349 vydal Dušan prvý srbský právny kódex zvaný Zakonik (resp. Dušanov zakonik). Neskôr bolo dielo rozšírené článkami z koncilu z rokov 1353/1354. Obsahovalo niektoré významné idey, ako napr. akúsi úpravu právneho štátu. Obsahoval napríklad právo poddaných zažalovať svojich pánov, ak ich nadmieru vykorisťovali.[11] Vznikli tiež preklady starších byzantských cirkevnoprávnych diel (napr. Syntagma Mateja Blastera[5]).[9][10]

Posledné roky vlády

[upraviť | upraviť zdroj]
Sarkofág Štefana Dušana v Belehrade

Štefanove ambície pod vplyvom jeho úspechov silneli a pomýšľal dokonca nad obsadením Konštantínopola a ziskom univerzálneho (byzantského, t.j. historicky rímskeho) cisárskeho titulu, ktorý si nárokoval. Pripravovaný útok sa však Štefaniovi Dušanovi nepodarilo zorganizovať pre vpád Uhrov do Srbska v roku 1354.[9]

Keďže Dušanove vzťahy s byzantskou cirkvou boli značne negatívne, viedol rokovania s rímskym pápežom Inocentom IV. Pápež sa snažil obnoviť vplyv rímskej kúrie a rokoval tiež s Dušanom o organizácii spoločného boja proti Osmanom.[10][11] V dôsledku toho tiež pôsobil ako mediátor medzi Srbmi a uhorským kráľom Ľudovítom I. Dušan bol tiež v kontakte s českým kráľom a rímsko-nemeckým cisárom Karolom IV.[11]

Svoje plány už Dušan nestihol zrealizovať. V decembri 1355 náhle zomrel na infarkt. Hoci bol mocným vládcom, ktorý v krajine zaviedol početné reformy, nepodarilo sa mu reformovať správu krajiny. Značnú moc držali srbskí a grécki aristokrati, ktorí ovládali rozsiahle územia. Po Dušanovej smrti nastúpil na srbský trón jeho syn Uroš V. Nový vládca nedokázal zabrániť odstredivým tendenciám v dôsledku čoho sa Dušanova srbská ríša rozpadla na drobné panstvá miestnych šľachticov.[9]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c Štefan Dušan. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 496.
  2. ↑ a b Štefan Dušan. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 710.
  3. ↑ a b c Stefan Dušan. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ a b c d Stephen Dusan. In: ENGLISH, Edward D. Encyclopedia of the Medieval World. Vol. II. M to Z. New York : Facts On File, 2005. ISBN 0-8160-4689-1. S. 678.
  5. ↑ a b c d e f g h ALLEN, Jelisaveta Stanojevich; KAZHDAN, Alexander. STEFAN UROŠ IV DUŠAN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1950 – 1951.
  6. ↑ HURBANIČ, Martin. Stredoveký Balkán: kapitoly z politických, sociálnych a hospodárskych dejín juhovýchodnej Európy v 6.-15. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010. ISBN 978-80-7165-818-4. S. 227.
  7. ↑ Slovo. Zagreb : Staroslavenski institut, 2009. Dostupné online. S. 78.
  8. ↑ a b DĄBROWSKA, Małgorzata. Stefan Duszan. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 444.
  9. ↑ a b c d e f g h i STEFAN UROŠ IV DUŠAN. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 11. SCANDINAVIAN LANGUAGES – TEXTILES, ISLAMIC. New York : Charles Scribner's Sons, 1986. ISBN 0-684-18278-5. S. 475.
  10. ↑ a b c d e f g h 12. S. Dušan. In: Lexikon des Mittelalters. Bd. 8. Stadt (Byzanz) – Werl. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 90 – 91.
  11. ↑ a b c d e f g h i ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9. S. 33 – 35.
  12. ↑ ALLEN, Jelisaveta Stanojevich. STEFAN UROŠ III DEČANSKI. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1950.
  13. ↑ ĆIRKOVIC, Sima M. The Serbs. Preklad Vuk Tošić. Malden, Oxford, Carlton : Blackwell Publishing, 2004. (The Peoples of Europe.) ISBN 0-631-20471-7. S. 65 – 66.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Nemanjiči. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 344 – 345.
  • ŠTĚPÁN DUŠAN UROŠ IV. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 885 – 886.
  • DU[Š]AN, STEFAN (ca. 1308–20 December 1355). In: ELSIE, Robert. Historical Dictionary of Kosovo. Lanham; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2011. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 79.) ISBN 978-0-8108-7231-8. S. 140 – 141 [pdf].
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Štefan_Dušan&oldid=7732411“