Stranícka patronáž
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Stranícka patronáž je veľmi starý koncept, ktorému sa venoval už Max Weber ako patronáž úradov. Webber popisuje patronáž ako systém, v ktorom sú významné úrady vždy po voľbách pridelené do rúk stúpencov víťazného kandidáta, respektíve strany. Príklad je možné hľadať aj v našej krajine, aj keď podložené informácie je len ťažko nájsť. Príkladom straníckej patronáže môžeme brať aj uchopenie moci HZDS a jej personálnej politiky kde išlo primárne o stranícku patronáž, teda zvyšovanie kvality života vyvolených straníkov, a nie o zvyšovanie kvality riadenia verejného sektora. Hlavným miestom kde to bolo najviac vidieť boli roky medzi rokmi 1995 – 1998. V tomto období prebehla územná reforma verejnej správy, kedy prudko vzrástol počet štátnych zamestnancov miestnej štátnej správy, čo korešpondovalo s nárastom členskej základne HZDS z 28 000 na 70 000. V tomto období bolo na získanie postu prednostu okresných a krajských úradov členstvo v jednej z vládnych strán nevyhnutné. Kandidáti, ktorí sú dosadení do týchto funkcií často nemajú pre výkon v danej funkcii žiadne dostačujúce kvality, sú dosadzovaní do funkcie len z dôvodu preukázať strane dobré služby. Stranícky patronát je vnímaný rôzne. Jeden pohľad uvádza, že stranícka patronáž môže mať podoby korupcie a klientelizmu a to v kontexte osobných odmien a darov alebo o presmerovaní tokov verejných financií. Takže akákoľvek deliaca línia medzi straníckou patronážou a týmito javmi tak zaniká a koncept, ktorý sa nedá odlíšiť od korupcie.
Warner (1997) definoval stranícku patronáž ako použitie verejných zdrojov na získanie hlasov. Usudzoval hlavne z toho, že politické strany a ich lídri majú nekontrolovateľnú moc. Ďalší pohľad na túto tému ponúkol Downs (1957), ktorý sa pozeral na politické strany ako na racionálne správajúce sa tímy ľudí, ktorí sa snažia o kontrolu vládnuceho aparátu získaním verejného úradu v procese volieb. Muller (2000) sa pozeral na patronáž hlavne pre z pohľadu použitia verejných zdrojov na politické ciele, napríklad sa to môže týkať menovania alebo rozhodnutí vo verejnej politike, v neposlednom rade pri prijímaní politík.
Stranícka patronáž nemusí vždy automaticky znamenať klientelizmus alebo korupciu. Daná pozícia môže byť obsadená z najrôznejších dôvodov. Nemusia to byť hlavne dôvody z kupovania daného miesta alebo lojality daného človeka. Často sa stáva, že jedinec je tam dosadený z dôvodu kontroly dodržiavania danej politickej línie, formulovanie politických cieľov alebo aby plnil funkciu akéhosi spravodajcu. Teda hlavným cieľom pre patronáž môže politické strany zvoliť hlavne z dôvodu kontroly. Cieľ je teda jasný strana chce cez menovanie podobne rozmýšľajúceho jedinca kontrolovať politické procesy a smerovať k politickému cieľu, ktorý si strana zadala. Takže tento princíp alebo dôvod sa nedá považovať za klientelizmus alebo korupciu.
Rozdiel medzi korupciou, klientelizmom a patronážou sa dá vymedziť takto. Pri patronáži ide o kontrolu, vplyv alebo snahu odmeniť. Pri klientelizme ide o získanie výhody a pri korupcii zohráva veľkú úlohu finančný zisk aj keď zisk z korupcie môže mať aj nefinančný charakter.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- 1. Sičáková-Beblavá , Pavel. Pridaná hodnota transparentnosti, 2008.[online], dostupné na internete: [1]
- 2. Politika na úradoch nevyzérá vždy rovnako.[online], www.denikn.sk., [9.2.2015],cit.[9.11.2011], dostupné na internete [2]
- 3. Staroňová, Maliková. Pohľad politológie na fenomén korupcie,2007. .[online],dostupné na internete: [3]
- 4. Naxera, Stranická patronáž a její vztah ke korupci a klientelismu: Teoretický koncept a nástin uplatnění v postkomunistickém prostředí,2014. .[online], dostupné na internete: [4] Archivované 2015-05-11 na Wayback Machine