Stratégia výhra-výhra
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Stratégia výhra-výhra alebo stratégia dvojitého víťaza alebo stratégia win-win (z angl. win = výhra) je riešenie konfliktu, pri ktorom obidvaja účastníci dosiahnu nejaký osoh (úžitok). Predpokladom pre takúto formu riešenia konfliktu sú podobné záujmy. Táto stratégia sa môže vnímať ako extrémny prípad kooperatívnej súťaže.
Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Jeden zo základných konceptov riešenia problémov (konfliktov) Win-win sa rozvinul v roku 1970 a v 80. rokoch na Harvardovej univerzite, v rámci Hardward Negotiation Project sa vedecky preskúmal vývoj vylepšených metód rokovaní. Metódy primeraných rokovaní boli známe ako Harvard – koncept a položil základ ku riešeniu konfliktu, ako napríklad aj mediácia. Ona bola vyskúšaná v ekologických činnostiach a v bojoch za občianske práva, v politických rokovaniach, pri hospodárskych a právno-problémových postojoch a v sporných prípadoch.
Riešenie konfliktu bez porazeného
[upraviť | upraviť zdroj]Win-win sa môže docieliť len vtedy, keď sa nepredkladajú žiadne záujmové protiklady a keď sa podarí záujmy artikulovať. Tieto záujmy odzrkadľujú opäť v nejakom konflikte pozície osobných predpokladov a myšlienok a sú najčastejšie tvrdo vybojované, oni sú zviazané s emóciami a sú identifikované s podielom ich pozície. V extrémnom prípade stojí myšlienka proti myšlienke a predpoklad proti predpokladu. Za tým sa ukrývajú jednoduché záujmy, ktoré sa musia s pozíciami dosiahnuť. Len čo sa dosiahne vyfiltrovanie, predpoklady a vyjadrenia sa vyčlenia a namiesto zaujatia s povrchnosťou sa môže o tom viesť vecná diskusia, ktorá odkryje varianty riešenia všetkých záujmov podielom. Konflikty sa riešia v dvoch variantoch, buď sa presadí skupina s predstavami alebo sa nájde zúčastnenému kompromis. Obidva prípady zobrazujú riešenia podľa víťazno-stratového modelu. V prvom prípade sú očividne strácajúci, v prípade kompromisu stráca každý polovicu svojho ako citovo oprávnený. V dôsledku toho sú kompromisy v ďalšom vývoji tiež menej spoľahlivé a vedú najčastejšie k ďalším konfliktom, ku ukrytým protiútokom, tak ako aj k prelomeniu motivácie pre zúčastnených. Vedľa toho sú ešte konfliktné výhody, v ktorých obidvaja protivníci stroskotajú (stracajuco-stracajúci model), ktorý nie je zriedka vítaný “aby prinajmenšom iný z toho tiež nič nemal“. Obnova hádky pri najbližšej kritickej príležitosti sa zaoberá sociológia v rámci výmennej teórie ako antagonistickej výmeny. V teórii hry ľudového učenia hospodárstva je tento vývoj známy ako minimax-princíp a v psychológii ako lenivý kompomiss respektíve odňatie objektu podľa Sigmunda Freuda. Pri Win-win-stratégii ide o to, vlastné pozície presadiť alebo urobiť vnútené škrty, alebo nájsť nejaké trvajúce riešenie, ktoré sa akceptuje od všetkých zúčastnených. Tak je situácia zvládnutá, v každom vnímaní a tiež pocite, cez riešenie niečo vyhrať a niečo stratiť. Sociologický sa to chápe tiež ako synagonistická výmena, v ktorej antropológia necháva mosty k biosociologickým ľuďom predostretým dispozíciám biť a psychologický sa nejaké win-win – rozhodnutie ako uľahčený konečný bod, ako uspokojenie prežije, ktoré resultuje z riešenia rozhodnutých problémov.
Spôsob počínania
[upraviť | upraviť zdroj]Jadrovým elementom win-win rokovania je vysporiadanie záujmov a nie pozícii alebo vôbec osôb. Toto znamená súčasne, že zúčastnený konfliktu musia viesť nejakú diskusiu v rovine veci a nie vo svojom hneve a strachu, ktoré by obojstranne zaplietli ochorenia a pocity viny. Súčasne by sa mali oceniť očakávania, dôvera a strach zúčastnených. Účastníci konfliktu musia konflikt alebo riešený problém spoločne napadnúť a nie bojovať proti sebe, alebo by mali svoje domnienky a možné nedôverčivé opatrenia vylúčiť. K použitiu win-win-stratégie je potom potrebné sa naučiť, nejaké techniky komunikácie, aby sa zamedzilo typickým nedorozumenia a spätným pádom pri hádkach. Podstatný element pri tom je napríklad vyvarovnanie od verbálnych útokov, zdôvodňovanie viny a odsúdenie strany proti. Nejaké férové vysporiadanie môže byť obsiahnuté cez zhodnotenie argumentov (víď argumentáciu, špeciálne analýzu úžitku). Je to okrem iného bezpodmienečne potrebné, pri stanovisku partnera premiestniť konflikt dnu (pozri empatiu), aby sa zabránilo vzdialenosti k vlastnej pozícii a vyvinula sa nepotrebná konfrontácia a je potrebné diskusiu vždy na nejaké vyjadrenie o záujmoch viesť (pozri počúvanie), taktiež zacielené sa pýtať a ja – posolstvo dať. Zobrazovať vlastné záujmy patrí presne taktiež ku týmto technikám, ako aj rozdelenie problémovej analýzy a problémového riešenia a vytvorenie okolia konfliktných rozhovorov. Autori takzvaného Harvard – konceptu vyvinuli v dodatku zobrazenie metód ďalších techník pre tvrdé prípady, hraničné prípady a stroskotané rokovania. Táto metóda, ktorá sa opiera o Win-win, striktne rozdeľuje osobu a tému (“mäkko ku ľudom a tvrdo ku veciam”). Tiež je tu ešte možné zapojiť ku brúseniu nejaký tretí, nejaký mediator. Niekedy je na týchto cestách zreteľnejšie, keď sa urobia zvláštne vlastnosti nejakého človeka, ktoré sú zriedkavo potrebné, ktoré skutočne proti sebe pracujú, aby dosiahol svoj cieľ respektíve bol šťastný. Kto je dostatočne statočný, to urobiť, a čo najlepšie môže, nájde viac kooperativného partnera, ako ten kto dychtí len po finančných prostriedkoch suseda.
Príklad
[upraviť | upraviť zdroj]Keď sa hnevám na nejakého kolegu, pretože je nedbalý a zanedbáva veci, možno reagovať klasický a napadnúť ho. Ako Win-win-stratég sa pokúša oproti tomu nájsť cestu, prečo je nedbalý? Má nejaký súkromný stres? Nie je on chorý? Má starosti, ktoré ho odvrátili? Možno sa popýtať, počúvať, vlastné rozpaky tematizovať a spoločne nájsť možnosti na vylepšenie situácie. Keď sa to z tejto strany vyskúša, neuskutoční sa žiadny útok, kolega má možnosť k vysvetleniu a môže sa nájsť riešenie, ktoré všetkým zúčastneným pomôže.
Win-win-hra v teórii hry
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci pojem win-win nepochádza pôvodne z teórie hry, Christian Rieck v roku 1992 formuloval princíp ako elementárnu hru, ktorá znázorňuje, vyjadruje podstatné elementy Win-win-situácie: žiaden originálny záujmový protiklad, ale predsa možnosť stroskotania kooperácie. Riecková win-win-hra sa zobrazuje ako hra dvoch v normálnej forme (hru čítame tak, že obaja hráči majú teraz stratégiu a alebo b k použitiu, vyplatenie, ktoré sa cez hru obsiahne, závisí od kombinácie obidvoch stratégii, teda napríklad, keď obaja svoju stratégiu a zvolia, potom dostanú obidvaja 2, to je hodnota, ktorá je zadaná v Matrixpoliach. Prvá hodnota vyplatenia na hráča 1 a druhá na hráča 2.
| Hráč 1\Hráč 2 | a | b |
|---|---|---|
| a | (2,2) | (0,0) |
| b | (0,0) | (1,1) |
Len riešenie, v ktorom obidvaja hráči a hrajú a aby práve vyplatenie 2 obsiahli, je Pareto-efektívny. Napriek tomu je klasické teoretické riešenie tejto hry nie zreteľné. Síce je Pareto-effizientné riešenie nad rovnováhu, ale neeficientné vyplatenie od 1,1 je také isté. Najprv teória výberovej rovnováhy od Johna Harsanyia a Reinharda Seltena dodáva princíp vyplatenej dominancie ako zreteľné riešenie tejto hry eficientnej rovnováhy, v ktorej obaja hráči stratégiu a hrajú. Síce sa spravidla ľudskí hráči bez dohovoru k eficientemu riešeniu nájdu, ale sú aj iné situácie, v ktorých takýto prípad nie je. Keď sa hra hrá ako napríklad populačná hra, potom sa môže stať, že sa ineficientná rovnováha cez historickú náhodnosť rýchlejšie rozšíri a cez tento náskok primárnej výhody eficientnej rovnováhy prekompenzuje. Cez tento vzniknutý spôsob (technologický vývoj) sa dnes vysvetľuje, prečo rozšírene technológie tiež potom nie sú vytlačené, keď súčasne existuje súčasne technické premyslené riešenie. Hoci by teda Win-win-situácia bola možná, neuskutočňuje sa pre isté podmienky.
Hranice win-win-stratégie
[upraviť | upraviť zdroj]Nejaké riešenie konfliktu zodpovedajúce win-win-stratégii nie je možné, keď sa predpokladajú protiklady záujmov. Taktiež keď moc medzi vyjednávacími partnermi veľmi neproporcionálne rozdelená je, je potom slabšia stránka skôr v nejakej neriešiteľnej situácii. Protivník Win-win-stratégie by vystupoval na základe sociálnej pozornosti ako asymetrickej informácie známej skreslenia komunikácie v ďalších kruhoch tvoriacu spoločnosť okrem toho nie otvorený proti konceptu. V klasických chybných scenároch, pod časovým tlakom, v predaji, pri politických ovplyvneniach pre vlastné spoločenské kruhy alebo hospodárske vetvy sa koncept často naproti tomu stranám veľmi nevedomé používa aby sa revír, voľný čas na finančné prostriedky alebo jednoducho vlastné pracovné miesto obsiahlo. Niekedy v silne orientovaných spoločenských vrstvách, na niektorých gymnáziách a vysokých školách a nakoniec pri hľadaní pracovného miesta alebo pri obhajobe majú povinnosť vyhrať súťažiaci alebo kolega práve nie rovnako, ešte zaujme svojou motiváciou pre prípadné zlyhanie. Preprava, ktorá po výkone je prepáčená, láka takých komunikačných partnerov v tímovom rozhovore k demontáži osoby svojho protisediaceho. A obraz prešibaného predavača, ktorý svojím zákazníkom síce najlepšie želá, ale súčasne by mohol tiež povedať: Win-win-princíp vyžaduje spolu myslenie pre súpera, takže tiež také pole nájde, na ktorom môže vyhrať. K tomu sú viacerí ľudia nie pripravení alebo v pozícii. Koncept sa používa práve v hospodársky ťažkých časoch.
Konflikty môžu eskalovať tiež, keď sa o nebezpečenstvách vie a koná sa opatrne. Niekedy je takýto nárast tiež plánovaný a mal by sa protivníkovi vedome diskreditovať. Žiadna sociálna situácia sa nenechá na tento spôsob kontrolovať, že sa môžu stať nepredvídanými alebo vplyvy nato účinkovať, ktoré všetku snahu k stroskotaniu prinesú.
Niekedy sú zrušenie komunikácie, návrat ku výherno-stracajucému modelu, tak ako viac alebo menej násilným riešeniam možnosti, cez ktoré strácateľ najprv svoje vlastné sily nájde. Aby v nejakých sociálnych spoločných, napríklad podnik, rodina, projekt, skupina atď. K nejakej trvajúcej vylepšenej kultúre, ktorá rieši konflikty prišiel, potrebné je cvičenie, výdrž a pohotovosť sa vždy opäť na spoločný cieľ usporiadať a v zlom prípade od predu začať alebo zasunutý cieľ premyslieť. Zriedkavo v dejinách/v histórii viedli čisto egoistické motívy k trvalým alebo vyčnievajúcim úspechom.
Prameň
[upraviť | upraviť zdroj]- Christian Rieck: Spieltheorie - Einführung für Wirtschafts- und Sozialwissenschaftler. Wiesbaden 1992. 7. Auflage 2007, ISBN 3-924043-91-4.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Win-win na nemeckej Wikipédii.