Svätokrádež

Konstantin Makovsky, Bulharské mučeníčky, 1877. Zobrazuje bašibazúkov Osmanskej ríše, ktorí znásilňujú prívržencov bulharskej pravoslávnej cirkvi v jednom z jej chrámov.

Svätokrádež je porušením alebo poškodením posvätného predmetu, miesta alebo osoby. Keď je svätokrádež slovná, nazýva sa rúhaním, a keď je fyzická, často sa nazýva znesvätením. Vo všeobecnom zmysle by bol svätokrádežou každý priestupok proti tomu, čo sa považuje za cnosť náboženstva, a teda aj priblíženie sa k posvätnému miestu bez povolenia.

Väčšina starovekých náboženstiev má pojem analogický s pojmom svätokrádež, ktorý sa často považuje za druh tabu.

Etymológia

Pojem „svätokrádež“ pochádza z latinského sacer, čo znamená posvätný, a legere, čo znamená kradnúť. V rímskych časoch sa vzťahoval na vykrádanie chrámov a hrobov. V čase Cicera sa svätokrádež rozšírila a zahŕňala slovné previnenia proti náboženstvu a nedôstojné zaobchádzanie s posvätnými predmetmi.

Latinské podstatné meno sacrilegus teda znamená „ten, kto kradne posvätné veci“.

Kresťanstvo

Stredoveká maľba zobrazujúca znesvätenie hostie Židmi.

S príchodom kresťanstva ako oficiálneho náboženstva Rímskej ríše cisár Theodosius I. kriminalizoval svätokrádež v ešte širšom zmysle, vrátane kacírstva, schizmy a priestupkov proti cisárovi, napríklad daňových únikov.

V stredoveku sa pojem svätokrádeže opäť obmedzil na fyzické akty proti posvätným predmetom, čo tvorí základ všetkých neskorších katolíckych učení o tejto téme. Hlavným trestným činom bolo manipulovanie s konsekrovanou hostiou, inak nazývanou Telo Kristovo. Okrem toho viedlo znesvätenie Biblie k trestnému stíhaniu.

Väčšina moderných národov z úcty k slobode slova upustila od zákonov proti svätokrádeži, s výnimkou prípadov, keď dochádza k ujme na zdraví alebo majetku. V Spojených štátoch amerických Najvyšší súd v prípade Burstyn v. Wilson (1952) zrušil zákon proti svätokrádeži, keď rozhodol, že tento pojem nemožno úzko vymedziť spôsobom, ktorý by chránil pred ustanovením jednej cirkvi nad druhou, a že takéto zákony porušujú slobodu náboženského vyznania a slobodu prejavu.

Napriek dekriminalizácii sú činy svätokrádeže stále niekedy verejnosťou vnímané s veľkým nesúhlasom, a to aj zo strany nominálnych alebo bývalých príslušníkov urážaného náboženstva, najmä ak sú tieto činy vnímané ako prejav nenávisti voči určitej sekte alebo vierovyznaniu.

Katolícka cirkev

Podľa rímskokatolíckej teológie sa svätokrádež klasifikuje ako osobná, miestna alebo pravá.

Osobná svätokrádež je neúcta k osobe zasvätenej rehoľným sľubom (mnísi, mníšky atď.) alebo sviatosťou kňazstva (diakoni, kňazi, biskupi). Zosmiešňovanie, alebo urážanie členov duchovenstva sa považuje za osobnú svätokrádež, pretože nepriateľstvo často nie je namierené proti samotnej osobe, ale proti cirkvi alebo Bohu, ktorého zastupuje. Vždy, keď osoby v rehoľnom alebo kňazskom živote porušia šieste prikázanie a porušia sľub cudnosti, považuje sa to z ich strany za osobnú svätokrádež. Napadnutie člena duchovenstva zvykne znamenať automatickú exkomunikáciu. Od roku 1983 je exkomunikovaný len ten, kto fyzicky napadne pápeža.

Miestna svätokrádež je porušovanie a znesväcovanie posvätných miest a priestorov. Do tejto kategórie by patrilo vykradnutie alebo poškodzovanie kostola, kaplnky, oratória, kláštora alebo opátstva. Mohlo by to byť aj páchanie nemorálnych a hriešnych činov v posvätnej budove, ako je vražda alebo sexuálny akt. Kódex z roku 1917 považoval za svätokrádež pochovanie verejne exkomunikovanej osoby na katolíckom cintoríne alebo posvätnej pôde. Súčasný kódex z roku 1983 sa o tom nezmieňuje.

Pravá svätokrádež je pohŕdavá neúcta k posvätným veciam, najmä ku siedmim sviatostiam alebo ku všetkému, čo sa používa na bohoslužbu (oltáre, rúcha, kalichy, svätostánky atď.). Môže sa to stať predovšetkým udeľovaním alebo prijímaním sviatostí v stave ťažkého hriechu, ako je napríklad prijímanie eucharistie. Používanie posvätných nádob na svetské účely, napríklad kalicha na pitie koktailov, alebo používanie bežných predmetov, ako sú papierové taniere a polystyrénové poháre, na liturgické uctievanie, sú tiež príkladmi pravej svätokrádeže. Najhorším druhom je znesvätenie eucharistie, keďže je to najdôležitejší a najposvätnejší predmet v katolicizme (oveľa viac ako akákoľvek relikvia alebo historický artefakt).

Anglicko a Wales

V reformovanom Anglicku bola svätokrádež po stáročia trestným činom, hoci jej zákonná definícia sa značne líšila. Väčšina anglických slovníkov zo sedemnásteho a osemnásteho storočia sa odvolávala na primárny význam krádeže predmetov z kostola.

Trestné právo bolo konsolidované Peelovými zákonmi z roku 1828:

• Ak sa niekto vláme do akéhokoľvek kostola alebo kaplnky a ukradne v nich akýkoľvek hnuteľný majetok, alebo ak po krádeži akéhokoľvek hnuteľného majetku v kostole alebo kaplnke z nich ujde, každý takýto páchateľ, ak bude za to odsúdený, bude potrestaný smrťou ako zločinec.

Tieto paragrafy boli nahradené v zákone o krádeži z roku 1861:

• Ktokoľvek, kto sa vláme do akéhokoľvek kostola, kaplnky, modlitebne alebo iného miesta bohoslužieb a spácha v ňom akýkoľvek trestný čin, alebo kto sa nachádza v akomkoľvek kostole, kaplnke, modlitebne alebo inom mieste bohoslužieb, spácha v ňom akýkoľvek trestný čin a ujde z neho, je vinný z trestného činu, a ak je zaň odsúdený, podlieha podľa uváženia súdu doživotnému trestu odňatia slobody alebo trestu odňatia slobody v trvaní najmenej troch rokov, alebo trestu odňatia slobody v trvaní najviac dvoch rokov, s ťažkými prácami alebo bez nich a so samotkou alebo bez nej.

Tento trestný čin nebolo možné súdiť na štvrťročných zasadnutiach.

Ako násilie, sebapoškodzovanie a pýcha

Násilie voči Bohu bolo znakom pýchy, ktorá prinášala atribúty božskej povahy do hmotného sveta, zatiaľ čo ich existencia patrila bohom, a preto bola nedotknuteľná.

Pozri aj

• Hriech

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sacrilege na anglickej Wikipédii.