Syleus (Euripides)

Syleus (starogr. Συλεύς) bola satyrská hra, ktorú napísal Euripides približne v roku 438 pred Kr. ^[1]

O starogréckych satyrských drámach je toho známe menej ako o ostatných typoch drám, lebo sa väčšinou zachovali len vo fragmentoch (jedine Euripidova hra Kyklop sa zachovala celá^[1]).^[2] Euripidova satyrská hra Syleus je tiež do značnej miery neznáma. Čiastočné informácie o tejto hre uvádza Filón Alexandrijský na fragmente (frs 686a-94 TrGF) a v ďalších dvoch jeho dielach (Leg. 3.202; Ios. 78). Podobný fragmentárny text uvádzajú Artemidóros z Efezu (Oneirokritika 4.59), Eusebios z Kaisareie (Praeparatio Evangelica 6.6.2) a Michaél Psellos (Poemata 21.275-76). Vzhľadom na to, že táto hra bola už menej známa, je prekvapujúce, že Filón z nej cituje v takom rozsahu, a to so znalosťou niektorých zápletiek. Aj keď nie je možné s istotou povedať, ako Filón dospel k týmto informáciam, zdá sa, že sa musel zaoberať dodatočným výskumom (Filón vlastnil malú zbierku starogréckych kníh, ale tie boli väčšinou filozofického charakteru).^[3]

V Euripidovej hre Syleus si Herakles musel svoje zločiny odpykať v otroctve. Hermes ho preto predal Syleovi, u ktorého pracoval vo vinici.^[4] Herkules však vinič vyklčoval a na dreve viniča si upiekol vola, pochutnal si na ňom a napil sa i z vína svojho pána (zdá sa, že Herakles s pomocou Satyrov vyplienil aj dom svojho pána^[5]).^[6] Do príbehu bola zapletená aj dcéra Xenodoké alebo Xenodiké, ktorú spomína aj Apollodóros: „pokiaľ ide o Sylea z Aulidy, ktorý nútil okoloidúcich cudzincov okopávať jeho vinicu, Herakles ho zabil aj s jeho dcérou Xenodoké a potom vinič vypálil.“^[7] Jeho dcéra figuruje aj v romantickejšej verzii zaznamenanom mytografom Konónom^[4] (FGrH 26F1.17), v ktorej sa Herakles a Xenodiké do seba zamilujú a keď on odíde preč, ona zomrie od žiaľu.^[6]

O niekoľko rokov skôr ako Euripides napísal satyrskú drámu Syleus, bol tento príbeh zobrazený na atickom červenofigúrovom stamnose (datovanom približne do roku 480 pred Kr.), ktorý je dielom anonymného maliara s konvenčným menom Maliar Sylea (Kodaň, Nationalmuseet 3293). Herakles je tu zobrazený s dvojsečnou sekerou v sprievode Atény, zatiaľ čo mu Syleus niečo hovorí. Všetky ostatné ich atické znázornenia pochádzajú z obdobia približne medzi rokmi 490 a 460 pred Kr. a sú identifikovateľné podľa náradia, ktoré Herakles drží, buď je to čakan alebo dvojsečná sekera.^[6]

Referencie

↑ ^a ^b Elizabeth Simpson. The Adventure of the Illustrious Scholar. Leiden : BRILL, 2018. ISBN 978-90-0436-171-3. S. 63.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 276.
↑ Ken S. Brown, Alison L. Joseph, Brennan Breed. Reading Other Peoples’ Texts. London : Bloomsbury Publishing, 2020. ISBN 978-05-6768-734-0. S. 162.
↑ ^a ^b Anthony Francis Natoli. The Letter of Speusippus to Philip II. Stuttgart : Franz Steiner Verlag, 2004. ISBN 978-35-1508-396-6. S. 127.
↑ Erkki Koskenniemi. Greek Writers and Philosophers in Philo and Josephus. Leiden : BRILL, 2019. ISBN 978-90-0439-192-5. S. 53.
↑ ^a ^b ^c Emma Stafford. Herakles. Abingdon : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3651-927-7. S. 60.
↑ Apollodoros z Atén, Bibliotheca, 2,6,3. [1]

[:63-1] Elizabeth Simpson. The Adventure of the Illustrious Scholar. Leiden : BRILL, 2018. ISBN 978-90-0436-171-3. S. 63.

[:276-2] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 276.

[:162-3] Ken S. Brown, Alison L. Joseph, Brennan Breed. Reading Other Peoples’ Texts. London : Bloomsbury Publishing, 2020. ISBN 978-05-6768-734-0. S. 162.

[:127-4] Anthony Francis Natoli. The Letter of Speusippus to Philip II. Stuttgart : Franz Steiner Verlag, 2004. ISBN 978-35-1508-396-6. S. 127.

[:53-5] Erkki Koskenniemi. Greek Writers and Philosophers in Philo and Josephus. Leiden : BRILL, 2019. ISBN 978-90-0439-192-5. S. 53.

[:60-6] Emma Stafford. Herakles. Abingdon : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3651-927-7. S. 60.

[7] Apollodoros z Atén, Bibliotheca, 2,6,3. [1]

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]