Symfónia Turangalîla

	Turangalîla-Symphonie
Druh skladby	symfónia
Vznik	1946 – 1948
Približná dĺžka	78 min.
Časti skladby
	Introduction; Chant d'amour I; Turangalîla I; Chant d'amour II; Joie du sang des etoiles ; Jardin du sommeil d'amour ; Turangalîla II ; Developpement de l'amour ; Turangalîla III ; Final;
Inštrumentácia
	Picc., 2 Fl., 2 Ob., Cor.i., 2 Cl., Cl.b., 3 Fag. – 4 Cor., 3 Tr. in B, Tr. in D, Corn., 3 Tromb., Tb. – G. C., Tamb. picc., 4 Ptti, Vib., 2 Camp-la, Camp-ne, Trg., Tamb., Tam-tam, templbloky, paličky, Maracas, Tabor – Cel. – Pno. Solo, ondes Martenot Solo – Archi.
	Hudobný portál

Symfónia Turangalîla (Turangalîla-Symphonie) je dielo francúzskeho skladateľa Oliviera Messiaena.

Vznik

Skladateľ skladbu komponoval v rokoch 1946 – 1948 na objednávku šéfa Bostonského symfonického orchestra Sergeja Kusevického, ktorého zásluhou vzniklo niekoľko významných orchestrálných diel (okrem iného Bartókov Koncert pre orchester). Kusevickij nekládol Messianovi žiadne požiadavky týkajúce sa druhu, rozsahu alebo obsadenia skladby. Originálny francúzsky skladateľ na požiadavku zareagoval kolosálnym dielom, ktoré patrí z vývojového hľadiska medzi piliere umeleckej hudby 20. storočia. Na rozdiel od veľkej časti Messiaenových skladieb, ktoré odrážajú (i tematicky) jeho katolícku vieru, je táto symfónia inšpirovaná mýtom o Tristanovi a Izolde. Samotný názov symfónie je odvodený z dvoch slov zo sanskritu – turanga a lîla. Kvôli ich mnohoznačnému významu je presný preklad je obťažný, ale v Messiaenovom ponímaní ide o "pieseň lásky a hymnus radosti, času, pohybu, rytmu, života a smrti".

Premiéra diela sa uskutočnila v decembri 1949 v Bostone. Kusevickij sa z účasti ospravedlnil pre chorobu, orchester namiesto neho dirigoval mladý Leonard Bernstein. Sólistami boli klaviristka Yvonne Loriod (budúca Messiaenova manželka) a Ginette Martenot. Skladateľ dielo ešte raz zrevidoval v roku 1990.

Charakter hudby

Symfónia je veľmi inovatívne dielo. Prekvapujúce bolo už nástrojove obsadenie – rozsiahla skupina bicích nástrojov a perkusií (ale bez štandardných tympanov), ktorá poukazuje na Messiaenovu inšpiráciu gamelanovým orchestrom, ktorý fascinoval niekoľko desaťročí predtým už Debussyho. Bezprecedentnou je tiež voľba sólových nástrojov. Prvým z nich sú Martenotove vlny, elektronický nástroj umožňujúci zvláštne zvukové efekty a dokonalé glissandá. Ide vôbec o jeden z prvých prípadov využitia elektronického nástroja v umeleckej hudbe. Druhým sólovým nástrojom je klavír s technicky, ale najmä výrazovo, extrémne náročným a vďaka doležitým kadenciám priam koncertným partom.

Skladateľ v skladbe využíva výrazné disonancie ako doležitý kompozičný prvok a kladie na poslucháča vysoké požiadavky, no napriek tomu dielo ako celok vyznieva zmysluplne a ucelene, a dokonca až lahodne, čo ho robí odlišným od niektorých dobových dodekafonických a neskorších serialistických experimentov. Kvôli tomu sa stretlo s kritikou najvýznamnejšieho Messianovho žiaka Pierra Bouleza, ktorý bol vždy orientovaný progresívne. Messiaenov štýl je aj v tejto skladbe nezameniteľný, s jeho typickými atribútmi, ako sú systém "módov obmedzených transpozícií", fascinácia exotikou (využitie starých indických rytmov a podobne), či imitácie spevu vtákov.

Analýza

Napriek označeniu, dielo nenesie tradičné znaky symfónie a skladá sa až z desiatich viet. Vyskytujú sa tu témy typické pre jednotlivé vety, ale aj cyklické témy, ktoré sa objavuju v priebehu celého diela a dodávajú mu integritu. Sú štyri a tri z nich neskôr skladateľ aj z dôvodu prehľadnosti pomenoval. Prvá z nich je téma-socha, ktorú tvorí sled siedmich mohutných akordov hraných v pomalom tempe. Messiaen, ktorý miloval exotiku, v ich brutalite videl súvis so starodávnymi mexickými pamiatkami. Druhou cyklickou témou je kvetinová téma, ktorá prvýkrát zaznie v podaní dvojice klarinetov. Najrozsiahlejšou a ústrednou je téma lásky, ktorá sa objavuje v roznych transformáciách a v plnom orchestrálnom efekte zaznieva v záverečnej vete. Poslednou z cyklických tém je nepomenovaná téma, ktorá má harmonický charakter a v diele sa objavuje nenápadne, doplňovaná kontramelódiami klavíra alebo orchestrálných nástrojov.

Symfóniu otvára Introdukcia, v ktorej hneď na úvod zaznie téma-socha. Do akordického sledu vstupujú Martentoové vlny s výraznými glissandami. V dvojici klarinetov zaznie i kvetinová téma. Po strednej časti úvod uzatvára znovu téma-socha. Druhá veta, Spev lásky I sa ozýva najskôr atonálným úvodom, ktorý vystrieda rýchla vášniva téma trúbiek a neskôr nežná téma sláčikov a Martenotových vĺn. Turangalîla I prináša tri témy: prvá pre sólový klarinet, druhá pre nižšie položené plechové nátroje a sláčiky a tretia pre drevené dychové nástroje. Po rozvedení sa témy prekrývajú, doplnené o rytmickú zložku bicích. Spev lásky II začína rozmarným dialógom pikoly a fagotu. Veta je rozdelená do deviatich častí, z ktorých niektoré rozvádzajú a rekapitulujú známy tematický materiál. Záver tvorí tichá kóda v A-dur. V piatej vete Radosť hviezdnej krvi, ktorá je asi najpopulárnejšou časťou cyklu, zaznieva vzrušený a radostný tanec, ktorý je rýchlou variáciou témy socha. Pre Messiaena táto veta predstavovala kozmické rezonancie spojenia dvoch milencov. Po drvivej kadencii klavíru nasleduje repríza témy socha a krátky klimaktický orchestrálny záver, ktorý približne v polovici skladby predstavuje jej prvé vyvrcholenie. Nasleduje Záhrada milostných driemot, ktorá prináša kontrast po predchádzajúcej vášnivej vete a je to najmiernejšou časťou cyklu. Messiaen tu chcel vyjadriť pokojný spánok po milostnom vybúrení. Prvýkrát sa tu objavuje téma lásky, v podaní sláčikov a Martenotových vĺn. Doprevádza ich klavír a ďalšie orchestrálne nástroje, imitujúce vtáči spev v záhrade. Idylickú vetu strieda Turangalîla II, úplne atonálna časť, s poprednou úlohou bicích a perkusií. Rozvíjanie lásky predstavuje večné spojenie milencov nápojom láky, no názov vety zároveň poukazuje na to, že ide o veľké hudobné rozvedenie symfónie. V Turangalîle III prednesú ústrednú tému drevené dychové nástroje, a potom je s niekoľkými rytmickými variáciami prevezme bicia sekcia. Záverečné Finále je trochu prekvapujúco komponované v tradičnej sonátovej forme. Ako tematický materiál je využitá úvodná radostná fanfára trúbiek a rýchla téma lásky. Optimistické rozvedenie tém vyústí do kódy, ktorá je finálnou podobou témy lásky, zaznievajúcej vo fortissime za účasti celého orchestra. Skladba končí monumentálnym akordom Fis-dur, v ktorom je naplnená Messianova myšlienka "nekonečnej slávy a radosti".

Vybrané nahrávky

Zdroje

www.wikipedia.org
Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
Hrčková, Naďa: Dějiny hudby VI - Hudba 20. století (1). Praha: Ikar, 2007.
Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341-905-X