Tanečný mor z roku 1518

Rytina Hendrika Hondiusa zobrazujúca troch ľudí postihnutých tanečným morom. Dielo podľa pôvodnej kresby Pietera Brueghela.

Tanečný mor z roku 1518 alebo tanečná epidémia z roku 1518 bol prípadom tanečnej mánie, ktorá sa vyskytla v Štrasburgu v Alsasku (dnešné Francúzsko) vo Svätej ríši rímskej od júla 1518 do septembra 1518. Niekde medzi 50 a 400 ľuďmi tancovalo celé týždne. Za fenoménom je veľa teórií, z ktorých najpopulárnejšia je stresom vyvolaná masová hystéria, ktorú navrhol John Waller. Ďalšie teórie zahŕňajú námeľové a náboženské vysvetlenia. Existuje dokonca polemika o počte úmrtí. Tancujúci mor z roku 1518, napriek tomu, že sa odohral približne pred 500 rokmi, je často spomínaný v popkultúre a hovorí sa o ňom aj v dnes.

Dianie

Mor začal v júli 1518, keď žena menom Frau Troffea začala vášnivo tancovať na ulici v Štrasburgu. Troffea pokračovala v tomto neustálom tanci celý týždeň. Čoskoro sa k tanečnému chaosu pridali tri desiatky ďalších. V auguste toho istého roku si tanečný mor vyžiadal 400 obetí. Tanečníci začali kolabovať. Hovorí sa, že niektorí dokonca zomreli na mŕtvicu alebo srdcový infarkt. Nikto nevedel, čo spôsobilo túto reakciu, čo znamenalo, že ani nikto nechápal, ako túto situáciu napraviť. Začiatkom septembra začala epidémia ustupovať, keď boli tanečníci poslaní do horskej svätyne, aby sa modlili za rozhrešenie.

Z historických dokumentov vrátane „lekárskych poznámok, kázní v katedrále, miestnych a regionálnych kroník a dokonca poznámok vydaných mestskou radou v Štrasburgu“ je jasné, že obete tancovali, no nie je známe prečo. Historické pramene sa zhodujú, že po tom, ako začala tancovať jedna žena, došlo k prepuknutiu tancovania a tanec akoby neutíchal. Trvalo to tak dlho, že to pritiahlo aj pozornosť úradov; až kým sa rada nevzdala právomocí v prospech lekárov, ktorí postihnutým nariadili „tancovať kým ich to neprejde“. Existujú tvrdenia, že cechové sály boli zrekonštruované, aby sa do nich zmestil tanec, ako aj hudobníci a silní ľudia, ktorí pomáhali tým, ktorí sa zaoberajú tanečnou mániou, zostať vzpriamení. To malo ešte horšie následky a rada bola nútená zakázať verejný tanec, pretože ľudia tancovali v strachu, že to bol trest od svätého Víta; a aby boli „bez hriechu“, mnohí sa pridali k tanečnej epidémii. Rada zašla tak ďaleko, že zakázala aj hudbu. Tí, ktorí tancovali, potom dostali príkaz ísť do svätyne svätého Víta, mali obuté červené topánky, ktoré boli pokropené svätenou vodou a na vrchoch a chodidlách mali namaľované kríže. V rukách museli držať aj malé krížiky. Kadidlo a latinské zaklínadlá boli tiež súčasťou tohto „rituálu“ Zjavne po tom čo im „Vítus odpustil“ sa rozšírila správa o úspešnom rituáli a Tanečný mor sa skončil.

Udalosti podobné tejto sa údajne diali počas stredoveku vrátane 11. storočia v Kölbigku v Sasku, kde sa verilo, že to bol výsledok démonickej posadnutosti alebo božieho súdu.

Súčasné vysvetlenia zahŕňali démonickú posadnutosť a prehriatu krv.

Úmrtia

Existuje polemika o tom, či ľudia nakoniec tancovali na smrť. Niektoré zdroje tvrdia, že počas určitého obdobia mor zabil okolo pätnásť ľudí denne, ale zdroje mesta Štrasburg v čase udalostí neuvádzali počet úmrtí, dokonca ani to, či došlo k úmrtiam. Nezdá sa, že by existovali žiadne zdroje súvisiace s udalosťami, ktoré by zaznamenali nejaké obete. Ned Pennant-Rea tiež tvrdí, že konečný počet obetí nie je známy, ale ak by tvrdenia o pätnástich zomierajúcich denne boli pravdivé, počet by sa mohol pohybovať „v stovkách“.

Hlavným zdrojom tvrdenia je John Waller, ktorý na túto tému napísal niekoľko článkov v časopisoch a knihu A Time to Dance, a Time to Die: The Extraordinary Story of the Dancing Plague of 1518. Zdroje citované Wallerom, ktoré spomínajú úmrtia, boli všetky z neskorších správ o udalostiach. Existuje tiež neistota týkajúca sa identity počiatočnej tanečnice (buď nemenovanej ženy alebo „Frau Troffea“) a počtu zúčastnených tanečníkov (niekde medzi 50 a 400). Zo šiestich účtov v kronike štyri podporujú Lady Troffea ako prvú tanečnicu.

Moderné teórie

Otrava jedlom

Niektorí si myslia že tanec mohol byť spôsobený otravou jedlom spôsobenou toxickými a psychoaktívnymi chemickými produktmi námeľových húb (ergotizmus), ktoré bežne rastú na obilninách (ako je raž) používaných na pečenie chleba. Ergotamín je hlavným psychoaktívnym produktom námeľových húb; je štruktúrne príbuzný s liečivom dietylamidom kyseliny lysergovej (LSD-25) a je to látka, z ktorej sa LSD-25 pôvodne syntetizoval. Rovnaká huba bola zapletená aj do iných veľkých historických anomálií, vrátane procesov s čarodejnicami v Saleme.

John Waller v The Lancet tvrdí, že „táto teória sa nezdá byť udržateľná, pretože je nepravdepodobné, že by ľudia otrávení námeľom mohli tancovať celé dni. Ani toľko ľudí by na jeho psychotropné chemikálie nereagovalo rovnakým spôsobom. Teória ergotizmu tiež nedokáže vysvetliť, prečo sa takmer každé ohnisko vyskytlo niekde pozdĺž riek Rýn a Mosela, v oblastiach spojených vodou, ale s celkom odlišným podnebím a plodinami.“

Masová hystéria vyvolaná stresom

Toto mohol byť príklad plne rozvinutých prípadov psychogénnej pohybovej poruchy vyskytujúcej sa v masovej hystérii alebo masovej psychogénnej chorobe, ktorá zahŕňa mnoho jedincov, ktorí zrazu prejavujú rovnaké bizarné správanie. Toto správanie sa šíri rýchlo a široko epidemicky. Tento druh správania mohol byť spôsobený zvýšenou mierou psychického stresu, spôsobeného neľútostnými rokmi (a dokonca aj na raný novovek drsnými štandardmi), ktorými trpeli obyvatelia Alsaska.

Waller špekuluje, že tanec bol „stresom vyvolaná psychóza“ na masovej úrovni, pretože región, kde ľudia tancovali, bol prešpikovaný hladom a chorobami a obyvatelia mali tendenciu byť poverčiví. Sedem ďalších prípadov tanečného moru bolo zaznamenaných v rovnakom regióne počas stredoveku.

Táto psychogénna choroba mohla vytvoriť choreu (z gréckeho khoreia znamená „tancovať“), situáciu zahŕňajúcu náhodné a zložité neúmyselné pohyby, ktoré poletujú z časti tela na časť tela. Rôznorodé choreá (tanec svätého Víta, tanec svätého Jána a tarantizmus) boli v stredoveku označované ako samostatné epidémie „tanečnej mánie“, ku ktorým dochádzalo v strednej Európe, najmä v čase moru.

Popkultúra a médiá

Táto udalosť inšpirovala zborovú pieseň z roku 2022 „Choreomania“ od Florence and the Machine. Išlo o tretiu skladbu na albume Dance Fever, ktorá prevzala názov z piesne.

Séria kníh „A Collection of Utter Speculation“ vydala v roku 2022 titul „The Dancing Plague: A Collection of Utter Speculation“. Ide o vymyslenú správu o udalostiach, ktoré sa stali v Štrasburgu.

Pozri aj

• Sydenhamova chorea
• Epidémia smiechu Tanganika

Referencie

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dancing plague of 1518 na anglickej Wikipédii.