Televízny dokumentárny film
Televízny dokumentárny film, skrátene aj televízny dokument je druh dokumentárneho filmu vytvoreného špeciálne pre televíznu produkciu a distribúciu.
Dokumentárny film
[upraviť | upraviť zdroj]Dokumentárny film podľa Václava Sklenářa je dokladom, zápisom, protokolom, svedectvom o určitej skutočnosti, o určitom fakte. Dokumentarista má skutočnosť danú pred sebou. Len ju objavuje, zobrazuje a podáva ju svojim pohľadom. Zdrojom dokumentárneho filmu je fakt, ten je aj zdrojom dramatickosti filmu. Dokumentaristu charakterizuje ako hľadača, objavovateľa faktu. Cituje výrok Dzigu Vertova: "Objektív je presný, neomylný a musí byť umiestnený do stredu udalostí, reálnych faktov, natáčaných mimo ateliérov, bez hercov, bez scénografie, námetu a scenára...Som filmové oko. Som okom kamery. ... Som mechanický prístroj, ktorý vám ukazuje svet ako ho vidieť môžem iba ja. ... Som v ustavičnom pohybe. Blížim sa k predmetom a vzďaľujem sa od nich. ... Oddnes už film nepotrebuje psychologické či detektívne drámy, divadelnú scénografiu. Oddnes sa už nebude točiť Dostojevský ani Nat Pinkerton. Všetko je obsiahnuté v novom ponímaní filmovej kroniky. V životnom príbehu má rozhodujúcu váhu: 1. filmové oko .... ktoré ponúka svoje vidím, 2. filmový strihač, ktorý ako prvý takto usporiada videné jednotlivé okamihy života."[1]
Klasifikácia žánrov
[upraviť | upraviť zdroj]Dokumentárny film sa vyskytuje v mnohých žánroch. Klasifikácia žánrov: [2]
- Spravodajské a publicistické žánre: šot, reportáž, glosa, fejtón, interview, anketa, talk-show, analytická publicistika, filmový denník
- Edukatívne žánre: inštruktážny film, zdravotnícko-osvetový film, náučný film, populárno – vedecký film
- Propagandistický a reklamný film: politicko-agitačný film, humanitno-apelatívny, industriálny, reklamný spot, hudobný klip
- Dokumentárny film v užšom slova zmysle: sociálny film, politologicko – filozofický film, historický film, ekologický film, športový film
- Dokumentárne filmy o kultúre a umení
Prvé vysielanie
[upraviť | upraviť zdroj]Prvé televízne experimentálne vysielanie v Česko-Slovensku sa uskutočnilo už v roku 1947. Vtedy technici Česko-slovenského rozhlasu a Vojenského technického ústavu vytvorili prvý televízny reťazec česko-slovenskej výroby. Použili kamery, vysielače aj prijímače. Obraz sa vtedy z kamery v laboratóriu prostredníctvom káblov premietal v neďalekej reštaurácií. Tento proces uviedli aj pri prvej doloženej prezentácií povojnovej Česko-slovenskej televízie v marci 1948.[3]
Začiatok televízneho vysielania
[upraviť | upraviť zdroj]Rok 1956 bol charakteristický uvoľňovaním pomerov. Po smrti Josifa Stalina v roku 1953 a následnom XX. Zjazde ÚV KSS sa do umenia dostávalo viac zmýšľania nielen kreatívneho, ale aj kritického. Viac ako na hranej tvorbe sa to však prejavilo pri dokumentárnom filme. To však pritiahlo obmedzenia totalitného režimu rýchlejšie ako u hranej tvorby [4]. Vývin dokumentárneho filmu určovala miera liberalizácie a nastoľovania poriadku.
3. novembra 1956 začína na Slovensku vysielať televízia [5]. Prvou spravodajskou reláciou boli Televízne aktuality a zaujímavosti a od 1. januára 1958 sa v televízii objavili aj Televízne noviny. Prvou televíznou hlásateľkou sa stala Hilda Michalíková, prvým režisérom Július Mazanec a prvým kameramanom televízneho vysielania Emil Rožňovec. Oproti filmovým týždenníkom a aktualitám premietanými v kinách mala televízia viacero výhod: väčšiu dostupnosť pre diváka, aktuálnosť, čo bola jej najväčšia devíza. V televízii boli v spravodajstve od začiatku prítomní spíkri, často boli využívané fotografie a v porovnaní s filmovými týždenníkmi obsahovalo menej šotov. Všetky tieto výhody televízie dospeli k logickému vyústeniu – televízie začali vysielať filmové týždenníky, čo pri rapídne sa narastajúcom počte majiteľov televíznych prijímačov znamenalo nielen nárast popularity týchto reportáží, ale aj vznik televízneho dokumentárneho filmu.
Televízia mohla svoju aktuálnosť naplno ukázať na vysielaní živých prenosov, najmä v prospech režimu. Dôležité udalosti ako manifesty alebo zjazdy vládnucej strany tak boli vysielané do domácností po celom Slovensku. Zo začiatku televízia vysielala len v niektoré dni, od roku 1959 sa však vysielanie v Bratislave zaradilo každodenným vysielaním na úroveň napr. toho pražského.[3]
Vrchol televíznej dokumentárnej tvorby - 60. roky
[upraviť | upraviť zdroj]Televízna filmová dokumentárna tvorba sa sústredila najmä v Štúdiu krátkeho filmu. Medzi jeho najznámejších pracovníkov patril Martin Slivka, ktorého tvorba bola charakteristická najmä etnografickými témami – Deti a hudba (1969), Človek a hra (1968) či Fašiangy (1969). V televíznom dokumente započal svoju kariéru aj Dušan Hanák. Ten vytváral filmovo-hudobné reflexie ako Metamorfózy (1965), Impresia (1966) či Sonáta alebo hľadanie šťastného čísla (1966). Ďalšie opisy vytvárala aj dvojica autorov Rudolf Urc a Dušan Kulíšek, napríklad dvojdielny dokument o generáloch SNP Jánovi Golianovi a Rudolfovi Viestovi Generáli (1969). Autorskú dvojicu vytvoril aj Martin Slivka spolu s Miloslavom Kubíkom filmom Monológy (1964). Filmom Opojená (1969) štartuje svoju kariéru aj Miloslav Luther.
Úpadok - 70. roky
[upraviť | upraviť zdroj]Medzi televíznou a kinematografickou dokumentárnou tvorbou bolo len málo rozdielov, a aj kvalita bola takmer na rovnakej úrovni. Hlavne preto, lebo tvorcovia boli pri oboch typoch dokumentu tí istí. Po tvorivých 60. rokoch však prichádzajú sedemdesiate roky a tie sú príznačné hlavne kontrolou a cenzúrou. Tak ako je na ústupe filmová tvorba hraná, rovnako ustupuje aj dokument. Nevyhovujúce filmy boli často posielané do trezorov, kde sa mnohé stratili alebo zničili. Jedným z najvýznamnejších dokumentov je film o Karolovi Plickovi v réžii Martina Slivku - Na počiatku bola pieseň (1970). Objavujú sa aj dokumenty športového charakteru - Antonín Panenka a Josef Panáček (1978), sociálneho charakteru - Niet cudzích detí (1976), vedecko-technického charakteru Signály z budúcnosti (1971) aj dokumenty z oblastia umenia - Maliar Važca - Ján Hála (1979)
Tematická rozmanitosť a sloboda - 80. roky - súčasnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Popularita televízie stále rástla v osemdesiatych rokoch sa režim definitívne uvoľňuje. Priamym prenosom vytvárajú kontrast záznamy, napríklad z obľúbených spartakiád - Československá spartakiáda 1985 (1985). Historickú témy spracúva dokument Diagnózy svedomia (1982) režiséra Cyrila Valšíka, ktorý cez rozprávanie lekára rekonštruuje atentát na Heydricha. Do medicínskeho prostredia spadajú filmy Matkin úsmev (1982) o predčasne narodených deťoch, Život z bubliny (1980) o pôrode do sterilného prostredia či Ľudský faktor (1981) rekonštruujúci skutočné udalosti z lekárskeho života. V deväťdesiatych rokoch sa populárnymi stávajú televízne cykly - teda niečo na spôsob dokumentu na pokračovanie - Ako ich nepoznáte (1998), Dejiny cirkvi (1997) či Portréty (1993). V novom miléniu sa popularite tešia najmä publicistické žánre - talk show, či reality show.[6][7]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ SKLENÁŘ, Václav. Deset kapitol o dokumentárním televízním filmu. druhé. vyd. Praha : Akademie múzických umění, 1983. S. 5-19.
- ↑ VÍDENSKÁ, Natália. Populárnovedecký film včera, dnes a zajtra /s prihliadnutím na slovenskú populárnovedeckú tvorbu s geologickou tematikou v rokoch 1942 - 97/. Bratislava : [s.n.], 1997. Diplomová práca. S. 11.
- ↑ a b MACEK, PAŠTÉKOVÁ, Václav, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie /1896-1969/. 2.. vyd. Bratislava : Slovenský filmový ústav / FOTOFO Stredoeurópsky dom fotografie, 2016.
- ↑ Komunisti si televíziu strážili [online]. ekonomika.sme.sk, [cit. 2011-11-06]. Dostupné online.
- ↑ Na Slovensku začala 3. novembra 1956 vysielať televízia [online]. vtedy.sk,TASR. Dostupné online.
- ↑ 2003-2017, Filmová databáze s.r.o. (FDb.cz),. Filmová databáze FDb.cz [online]. FDb.cz, [cit. 2017-05-31]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Česko-Slovenská filmová databáze [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-05-31]. Dostupné online.