The Death of Bessie Smith

Smrť Bessie Smithovej je divadelná hra, napísaná americkým dramatikom Edwardom Albeem. Ukrýva v sebe meno skutočnej afroamerickej speváčky. Bessie je považovaná za jednu z najlepších bluesových speváčok svojej doby. Autentickosť nachádzame i v dátume, do ktorého je hra zasadená (26. september 1937). Ten je totiž dňom smrti Bessie Smithovej ako vo fiktívnom svete drámy, tak i v realite. Treťou skutočnou historickou reáliou je meno Franklina Delana Roosvelta, ktorý bol v tom čase skutočne prezidentom Spojených štátov amerických.

Dej hry, ktorá pozostáva z 8 obrazov, sa odohráva v USA, v Memphise. Vykresľuje dobovo napätú spoločenskú situáciu amerického juhu, súvisiacu s rasovou neznášanlivosťou medzi „bielym“ a „čiernym“ obyvateľstvom. Albee vo svojom diele zachytáva nerovnocenné postavenie a predsudky, ktoré vo vtedajšej komunite prevládali.

Postavy

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že postavy sú rozdelené do dvoch skupín podľa farby pleti. I v rámci nich však nachádzame väčšie či menšie charakterové a názorové rozdielnosti.

Väčšina postáv je bezmenná. Ich anonymita akoby symbolizovala a zastupovala všeobecný názor celej skupiny. V deji sa tak pri povrchnom nazeraní objavujú reprezentanti „bieleho“ a „čierneho“ sveta. Pri bližšom nazeraní však objavujeme postavy, ktoré sa z tejto charakteristiky vymykajú. O takomto prípade hovoríme najmä v súvislosti s osobou Internistu.

„Bieli“

Sestra - postava, ktorá vystupuje vo väčšine obrazov. 27-ročná, dobre vyzerajúca beloška, vyznačujúca sa sarkazmom, iróniu svojich replík a povýšeneckým správaním hraničiacim s bezcitnosťou. Pri každom dialógu, s inou osobou, sa snaží získať nad rozhovorom kontrolu, k čomu jej dopomáhajú jej charakterové predispozície. Opakom je moment kedy „stráca pôdu pod nohami“ a prichádza o svoju dominantnú pozíciu. V tomto prípade sa utieka k nadávkam a vyhrážaniu. Taktiež je jednou z hlavných postáv, v ktorej môžeme najviac spozorovať rasové predsudky. Dokumentuje to citácia, v ktorej odmieta prijať zranených „negrov“.
Internista - 30-ročný vzhľadný blondín. Je jedinou z postáv, u ktorej môžeme spozorovať charakterový vývoj. Z bezhlavo zamilovaného romantika, ktorý ľúbi postavu Sestry a necháva sa od nej ponižovať, sa v priebehu jedného z obrazov stáva rovnocenný partner, ktorému sa podarí zosadiť Sestru z jej pomyselného trónu. Prostredníctvom zámerne cieleného dialógu ju dostáva do pozície, v ktorej sa z nej stáva pobehlica a z neho gentleman. Jeho osobnostný „prerod“ nekončí len v rovine citoch. Z postavy, ktorá sa ticho prizerá ponižovaniu Ošetrovateľa, ktorý je tmavej pleti, sa stáva človek, pre ktorého farba pokožky nie je dôvodom neposkytnúť zdravotnú pomoc. Vzoprie sa vyhrážkam zo strany Sestry a rozhodne sa pomôcť zraneným černochom. Jeho emocionálna transformácia je zavŕšená fackou, ktorú uštedrí zaskočenej Sestre.
Otec - je jednou z vedľajších postáv. Je päťdesiatročným invalidom bielej pleti, ktorý stratil zmysel života a čas trávi bezcieľnym popíjaním na verande alebo s rovnako stroskotanými vrstovníkmi. Jeho útekom pred „bezodnou dierou“ bezcennosti a márnosti bytia, sa stáva utkvelá predstava o priateľstve so starostom. Táto predstava je však holým nezmyslom, ktorý potvrdzujú i ironické slová jeho dcéry (Sestra).

„Čierni“

Bernie - postava vyskytujúca sa len pri jednom obraze. Z jej rozhovoru s Jackom cítiť záujem, ba možno i závisť z toho, že jeho „priateľovi“ sa podarí utiecť s pazúrov „otrockého“ juhu. On je pritom len černochom, ktorý nevidí spôsob ako by sa zbavil tohto jarma.
Jack - je jednou z najzáhadnejších a najtajomnejších postáv. Až do záverečných scén pôsobí na čitateľa nedôverčivo. Recipient textu sa celý čas pohráva s myšlienkou, či postava Bessie, ktorá v texte priamo nevystupuje, je skutočná alebo len vymyslená. Tento tridsaťpäťročný černoch chce spolu s ňou „uniknúť“ pred predsudkami južanskej spoločnosti. Počas večernej jazdy, kedy nie je úplne triezvy, sa stane účastníkom dopravnej nehody. Tá má nanešťastie pre Bessie fatálne následky a nezachráni ju ani okamžitý zásah Internistu.
Ošetrovateľ - poslednou postavou, ktorá v dráme priamo vystupuje je postava Ošetrovateľa. Tento „neger“ prezentuje typ človeka, ktorý sa v konečnom dôsledku vždy prikloní k názoru niekoho iného, „silnejšieho“. Je hračkou vo svete „bielych“, ktorí si ho pohadzujú tak, ako sa im to páči a práve hodí. Jeho občasné pokusy vymaniť sa z „predpísaného“ spoločenského statusu, sú nedôsledné a naivné. Jeho heslo, radšej si uhryznúť do jazyka a nič nepovedať, sa stáva jeho životným údelom.

Jazyk

Text divadelnej hry je poznačený iróniou a sarkazmom jazyka postáv. Tento jav pozorujeme najmä pri postave Sestry. Ani ostatným hrdinom vystupujúcim v divadelnej hre však nie je úplne cudzí (Otec a Internista). Na základe deja a správania niektorých zamestnancov, môžeme i názov nemocnice, Nemocnica milosrdných, považovať za ironický. Ďalším znakom príznačným pre toto dielo je prítomnosť expresívnych pomenovaní, vulgarizmom. Preto sa stretávame so slovami a slovnými spojeniami pankhart, sukin syn, ty špina, neger ...

Forma

Štylistickou figúrou, ktorú autor používa na vyjadrenie napätia, emocionálnych pohnútok a citového rozpoloženia hrdinov, sú mnohopočetné apoziopézy. Pozorujeme ich vo väčšine prehovorov hry.

Obraznosť

Obraznosť a obrazné pomenovania nachádzame v slovách a slovných spojeniach súvisiacich s problematikou odkazujúcou na rasovú nerovnosť. Pre Jacka je Bessie „vtáčikom“, ktorý cestou na sever vypustí z „klietky“. Táto púť je zároveň spôsobom ako „ukázať päty tejto diere,“ čiže americkému juhu.

Sexuálny podtón obraznosti má naopak situácia, kedy sa Internista snaží Sestre popísať jeho telesnú stránku lásky, ktorú k spomínanej žene prechováva, „v noci je prikrývka mojej postele ako stanová placha, napínaná uprostred láskou k tebe.“ Jeho citové pohnútky však majú v prevažnej miere romantický podtón (snaha stráviť spoločné chvíle pri západe slnka).

Záver diela

Koniec drámy nie je z hľadiska postoja hrdinov jednoznačný. Ako najpravdepodobnejším sa javí konštatovanie pri postave Internistu. „Biely doktor“ vo svojich očiach stráca akékoľvek ideály voči Sestre. Jeho facka, ktorou ju „obdaruje“ akoby symbolicky dávala bodku nádeji na ich spoločnú budúcnosť. Pravdepodobným tvrdením sa javí i stagnácia a nemennosť v osobe Ošetrovateľa, ktorému sa svet naďalej javí ako nepochopiteľný a neuchopiteľný.

Ako je to však pri iných postavách už interpretujeme ťažšie. Náznaky zmeny správania u Sestry môžeme vidieť v spôsobe ako prijme facku. Cúvaním k zadným dverám ako keby ukazovala zahanbenie či pokoru. Tento výrok však hraničí s nadinterpretáciou textu.

Poslednou postavou, ktorej ďalšie kroky len „hádame“ je Jack. Jeho idem „len von“ môžeme na jednej strane znamenať pochopiteľnú zdrvenosť zo situácie, no na druhej, ktorá sa javí byť z kontextu pravdepodobnejšia, aj ako útek pred strachom z udania na polícii zo strany Sestry.