Preskočiť na obsah

Tomus ad Flavianum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Tomus ad Flavianum (iné názvy: Epistola ad Flavianum, Epistola dogmatica ad Flavianum[1], Tomus Leonis[1] alebo podľa prvých slov Lectis dilectionis tuae[1]) je oficiálny list pápeža Leva I. Veľkého konštantínopolskému arcibiskupovi Flavianovi z roku 449. Výrazne ovplyvnil kristologické formulácie Chalcedónskeho koncilu, ktorý odsúdil monofyzitizmus. Katolíckou cirkvou býva list považovaný za prvé neomylné pápežské rozhodnutie ex cathedra.[1]

Historický kontext

[upraviť | upraviť zdroj]
Apoštol Peter a pápež Lev I. Veľký (freska v kostole v talianskom meste Mottola)

Po Efezskom koncile (431), ktorý odsúdil nestorianizmus ako herézu, ktorá údajne prehnane zdôrazňovala ľudskú prirodzenosť (φύσις [fýsis]) Ježiša Krista, začal na kresťanskom, grécky hovoriacom, Východe prevažovať monofyzitizmus – teologická náuka, ktorá tvrdila, že Ježiš Kristus mal v podstate len jednu, a to božskú, prirodzenosť. Najvýraznejším predstaviteľom monofyzitizmu bol konštantínopolský archimandrita Eutyches.

Cisár Theodosius II. zvolal v roku 449 do Efezu koncil, ktorý mal monofyzitizmus prijať ako dogmu. Koncilu predsedal alexandrijský patriarcha Dioskoros I., vplyvný zástanca monofyzitizmu. Rímsky pápež Lev I. sa rozhodol formou oficiálneho listu, adresovaného konštantínopolskému arcibiskupovi Flavianovi, presvedčiť koncil o správnosti náuky o dvoch prirodzenostiach, božskej a ľudskej, v Ježišovi Kristovi. Situácia sa však natoľko vyhrotila (v prospech monofyzitizmu), že Tomus ad Flavianum nesmel byť na koncile ani verejne prečítaný. Z tohto dôvodu a tiež vzhľadom na násilnosti, ktoré sprevádzali tento efezský snem, odmietol Lev I. uznať jeho závery a označil ho ako „Latrocinium“ Ephesinum („lupičská synoda“ v Efeze).

Levov Tomus ad Flavianum bol verejne prečítaný až na Chalcedónskom koncile v roku 451, kde sa stretol s veľkým uznaním. Konciloví otcovia po jeho vypočutí údajne zvolali: „Petrus per Leonem locutus est!“ (Peter prehovoril (ústami) Leva!)

Tomus ad Flavianum obsahuje 205 veršov. Panuje zhoda v tom, že ide o jedno z Levových obsahovo najoriginálnejších diel. Nie je však jasné, do akej miery sa na ňom podieľal aj Levov blízky spolupracovník Prosper z Aquitánie.

Pápež Lev I., vychádzajúc z Apoštolského vyznania viery, vysvetľuje v tomto svojom liste, že Ježiš Kristus má dve prirodzenosti, božskú i ľudskú. No obe sú však v jednej a tej istej osobe Ježiša Krista. Rozvíja pri tom aj myšlienkový koncept communicatio idiomatum („zdieľanie vlastností“): „Práve kvôli tejto jednote osoby vo vzťahu ku každej z týchto dvoch prirodzeností môžeme povedať: Syn človeka zostúpil z neba,... a Boží Syn bol ukrižovaný a pochovaný“ (Drobner, 2004).

Tomus obsahuje aj myšlienku Augustína z Hippa o uponížení sa (condescendentia) božskej prirodzenosti a povýšení ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi ako Vtelenom Božom Slove.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 97.
  • Hubertus Drobner: Lehrbuch der Patrologie. 2. Aufl., Frankfurt am Main etc. 2004, S. 446f. ISBN 3-631-52862-0, čes. DROBNER, Hubertus R. Patrologie: úvod do studia starokřesťanské literatury. Preklad Monika Recinová. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2011. 807 s. (Mathésis; zv. 4.) ISBN 978-80-7298-466-4. S. 623 – 625.
  • Torsten Krannich: Von Leporius bis zu Leo dem Großen. Tübingen 2005, S. 201–206 ISBN 3-16-148795-8

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tomus ad Flavianum na nemeckej Wikipédii.