Uhersko-slovenské noviny

Uhersko-slovenské noviny bol neuskutočnený pokus o vydanie protislovenských novín vychádzajúcich po slovensky v službách kossuthovcov v čase revolúcie v rokoch 1848 až 1849. Vydavateľom mal byť Štefan Launer.

Súvis s Jánom Kollárom

Štefan Launer už v roku 1847 pomýšľal na vydávanie protištúrovských slovenských novín, ktoré by obhajovali politiku kossuthovcov. Ich redaktorom sa mal stať ďalší odnárodnený Slovák a nepriateľ Ľudovíta Štúra - Lanštjak. Vtedy sa im však nepodarilo tento úmysel realizovať.

Keď nasledujúceho roku Ján Kollár sa snažil založiť protištúrovské noviny vydávané v bibličtine, dostal sa do styku so Štefanom Launerom a spojil sa s ním v boji za vymáhanie povolenia na vydávanie takýchto novín. Kollár pritom nedbal, že Launera už vtedy nazývali „národným renegátom“.

Ján Kollár, ktorý mal ako básnik veľkú popularitu na Slovensku i v Čechách, stal sa práve pre svoj radikálny boj proti spisovnej slovenčine osobnosťou, ktorú chcel využiť pre svoje plány úhlavný nepriateľ slovenského národného hnutia Štefan Launer. Tento bývalý spolužiak Andreja Sládkoviča na jeho vysokoškolských štúdiách v Nemecku, prešiel od štúrovcov do tábora Lajosa Kossutha a stal sa obrancom politiky maďarskej revolúcie. Aj keď oprávnene kritizoval rakúsky absolutizmus a dovolával sa nezávislého postavenia Uhorska, zaujímal reakčné stanovisko k riešeniu slovenskej národnej otázky. Písal také surové pamflety proti štúrovcom a spisovnej slovenčine, že to v našej literatúre i v novinárstvo nemá vôbec obdoby.

Zdá sa, že Kollár videl v Launerovi významného človeka. Veď inakšie by ho nebo odporúčal, aby v revolučnom roku 1848 zostavil súpis slovenských národných požiadaviek na ministerstvo kultúry a vyučovania, i na uhorský snem. Aj v nasledujúcich mesiacoch, keď Launerove protislovenské spisy vyvolali v našich krajoch búrku nevôle a nesúhlasu, Kollár podporoval jeho úsilie o založenie politických novín, zazlievajúc pritom Jurajovi Palkovičovi neochotu podporovať takéto podujatie. Písal mu o tom aj v liste: „P. Launer jest u nás od týdně, pracuje na odpuštění, aneb ulevení kaucie na noviny. Byl již u ministru, dal prosbu na distr. konevnt; všude pěkne řeči, ale skutek utek; konečně nám pozůstává nic jiného, než onu kauciu po částkach převzíti. Divíme se velice, že se Vy vysoce vážny muži, již předkem odstraňuje od toho psavše mi ondy: „na mne mohou neukazovati“... Pakli takto sami sebe a svuj národ opustíme, cože z nás bude? Na koho že budeme jiného ukazovati, ne-li sami na sebe? Launer získal sobě nyní nejen zde přítomné kněžstvo (vyjma snad Kuzmányho ze Štúrovské školy), ale i množství politiku svým chovánim a obcováním. Ale kde tyto noviny vydávat, v Pešti, v Prešpurku, či v Šťávnici? Já bych byl pro Prešpurk, aby redaktor i učitelem českoslov. řeči a literatúry byl...“

Podľa všetkého Kollár nevedel, že Launer chystané noviny chce vydávať nielen protištúrovsky, ale aj protislovensky. S Launerovou spoluprácou rátal Kollár aj po revolúcii a tvrdil, že ako „znamenité indivíduum“ sa Launer uplatní v administratívnej, alebo v školskej správe v prípade, ak sa Slovensko odtrhne ako samostatná korunná zem od ostatného Uhorska.

Prípravy na vydávanie novín

Launer sa na vedenie protištúrovských novín začal pripravovať vydávaním spisov. V jednom z nich zvanom Slovo k národu svému zúrivo útočil na slovenskú tlač a jej tvorcov. Používal tu argumentáciu nepodloženú faktami a nevyhýbal sa ani vulgárnosti. Tu vystúpil veľmi ostro aj proti svojmu bývalému banskoštiavnickému profesorovi Danielovi Lichardovi preto, že sa tento chystal vydávať v štúrovskej slovenčine Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život: „I tento sa strojí své noviny jen v té podlé řeči pospolitého života psáti; k čemu to povede? Nemáte-li již svinstva až do sitosti již v těchto novinách? (SNN) Cože ale potom pakli v literárním životě našem dvě takové bařiny se tvoří, cože pravím potom za obraz bude míti Slovensko? Nebudeli to obličej, do něhož celá Europa, jako do pliváře bude choditi chrákati?... I opřime se tomuto novému novináři a nepředplácejte na noviny jeho prv, nežby přislíbil, že je v československé řeči vydávati bude, ať takové neforemné a kostřubaté dílo raději hned u vzniku zahyne, nežli by mělo tak zhodně a svinsky v národu pelešiti“.

Aj vo svojom ďalšom hanopise „Všelicos pro obvesení myslí“ hovorí o Slovenských národných novinách len s pohŕdaním, ich redaktora volá mizerák a chudák. Orol tatranski je Launerovi Dudek tatranski. Tu aj velebil „milostivú uhorskú vládu“ za to, že roku 1847 zastavila ďalšie vychádzanie Hurbanových Slovenských pohľadov. Štúrovci Launera pre tieto pamfletické výpady alebo ignorovali, alebo ho odbavili niekoľkými ironickými vtipmi chcejúc tak dokázať, že ho nepovažujú za vážneho protivníka.

Svojimi polemickými spismi proti spisovnej slovenčine a jej predstaviteľom sa stal Štefan Launer známym aj v kruhoch maďarskej šľachty a buržoázie. Úhlavný nepriateľ Ľudovíta Štúra gróf Karol Zay financoval Launerovu edičnú činnosť, no pomáhali mu aj iní. Keď na jar roku 1848 uhorské ministerstvo vnútra vyslalo do slovenských stolíc Petra Géczyho a Ľudovíta Beniczkého, aby vystopovali slovenských buričov a odovzdali ich na potrestanie, obrátil sa na nich v Banskej Štiavnici Štefan Launer a ponúkol Beniczkému, že bude vydávať protištúrovské noviny v biblickej češtine preto, aby upevnil pozície peštianskeho snemu a vlády medzi Slovákmi. Beniczky tento návrh prijal a v prípise ministerstvu vnútra označoval Launera za najvhodnejšieho človeka pre redigovanie vládnych slovenských novín.

Zachovala sa nám maďarská žiadosť Štefana Launera o povolenie na vydávanie slovenských novín zo dňa 29. IV. 1848, ktorá je adresovaná peštianskemu ministerstvu vnútra. Launer tu tvrdí, že svoje noviny by chcel postaviť do služieb boja proti jednotlivcom zo „slovenskej strany“, ktorí sú akoby posadnutí diablom, pretože vidia výlučne iba slovenskú národnosť. Tvrdí, že už dva roky pomýšľa na vydávanie protištúrovských novín, no nemohol tak urobiť pre svoju chudobu. Vo svojich novinách chce ľudu vysvetľovať podstatu historických javov, upevňovať slovensko-maďarské vzťahy, prebúdzať sympatie Slovákov k revolučnej maďarskej vláde a hlavne rozptyľovať sny o zvláštnom samostatnom slovenskom územnom zriadení. Novinami chce tiež nabádať k priemyselnému podnikaniu, k zlepšovaniu remesiel a k intenzívnejšiemu obrábaniu pôdy.

V žiadosti tiež prejavil svoje reakčné názory na riešenie slovenskej nacionálnej otázky. Tvrdil, že Slováci sú úplne roztrieštení spormi a polemikami o spisovný jazyk, a tak najlepšie bude, keď za svoj spisovný jazyk prijmú maďarčinu, ktorú hneď aj odporúča na Slovensku zaviesť do všetkých oblastí verejného života. So súhlasom vlády je ochotný prevziať redakciu budúcich slovenských novín, pravda za podmienky, že vláda bude jeho noviny subvencovať najmenej rok. Túto Launerovu žiadosť pripojuje Géczy ku svojej správe vláde 27. mája 1848 s odporúčaním, aby kauciu na noviny prevzala vláda.

Keď sa schválenie žiadosti na vydávanie novín preťahovalo, pokúšal sa Launer, ako sme spomenuli, získať takéto povolenie za Kollárovej pomoci a za podpory vysokej evanjelickej cirkevnej hierarchie (Sztromský, Seberíni). Launerovi sa nakoniec podarilo získať vládne kruhy pre realizovanie svojho plánu. Súviselo to nepochybne aj s tým, že uhorská vláda sama považovala založenie slovenských novín, slúžiacich jej záujmom za veľmi potrebné. Launerovi to však nestačilo. Chcel si vymôcť od ministerstva vnútra odpustenie požadovanej kaucie vo výške 2000 zl. Preto aj 15. IX. 1848 žiadal ministra vnútra B. Szemereho o odpustenie kaucie. Szemere 18. IX. t. r. odporúčal ministerskému predsedovi a ministrovi financií, aby kauciu na noviny prevzala vláda. Radil tiež, aby redaktorovi Launerovi dala podporu 600 zlatých. Asi pre septembrové slovenské povstanie bolo odložené vyriešenie otázky Launerových novín. 31. X. 1848 ministerstvo vnútra poslalo Launerovi oznámenie, že bude dostávať od vlády 600 zl. na redaktorské výdavky, ak pravda predloží program svojich novín, čo sa aj 16. XI. t. r. stalo.

V tomto programe na svoje Uhorsko-slovenské noviny sa Launer obracal na „vodcov a pastierov“ slovenského ľudu - na dedinskú inteligenciu, od ktorej očakával, že bude jeho tlačový orgán rozširovať medzi ľudom. Noviny sa mali deliť na dve časti - na časť politickú, kde mali byť úvodníky, politické komentáre a na chýrnik s domácimi i zahraničnými správami. Launerovi žiadosť však ministerstvo vnútra nevybavilo napriek tomu, že Launer jej priaznivé vybavenie urgoval aj v osobnom liste Ľ. Kossuthovi.

Vígh Károly vo svojom maďarskom diele: Dejiny slovenského novinárstva v XIX. storočí, poznačenom inakšie na mnohých miestach nacionálnym šovinizmom, tvrdí, že Štátna komisia pre obranu vlasti nepovolila Launerovi v decembri 1848 vydávanie Uhersko-slovenských novín pre jeho „nemiestnu politiku“. Pod týmto výrazom máme, podľa nášho názoru, rozumieť Launerove nediplomatické teórie o násilnom, radikálnom a urýchlenom pomaďarčení slovenských krajov. Vládne kruhy sa právom obávali, že Launer svojou nedisciplinovanosťou, surovými výpadmi a pamfletmi stane sa medzi slovenskými činiteľmi neobľúbeným a tým bude viacej maďarskej revolúcii škodiť, ako osožiť.

Až v lete nasledujúceho roku, keď sa bojová situácia stávala veľmi dramatickou a pre maďarskú revolúciu nevýhodnou, musela vláda urobiť všetko na posilnenie svojej propagandy medzi slovenským obyvateľstvom, ktoré sa snažilo získať do boja proti cisárskym vojskám. Podvolila sa preto častým urgenciám kr. komisárov poverených vyšetrovaním „národnostného pohybu v Hornom Uhorsku“ a zaujala priaznivejšie stanovisko aj k Launerovej žiadosti. 20. mája 1849 štátny tajomník ministerstva vnútra poveril Štefana Launera vydávaním Uhorsko-slovenských novín. Ich prvé číslo malo vyjsť 1. júla 1849. Bolo to však neskoro. Situácia na frontoch bola pre revolúciu veľmi nepriaznivá. Launer sa vydávania svojich novín nedočkal, hoci 6. mája t.r. vydal už aj výzvu k predplatiteľom novín.