Uncanny valley

Zakreslená emocionálna reakcia ľudí voči antropomorfizmu robotov, súhlasí s Moriho výsledkami. Uncanny valley je oblasť negatívnych emociálnych reakcií voči robotov, ktorí vyzerajú ako ľudia.

Uncanny valley (doslova "bizarné údolie/sedlo") patrí medzi princípy robotiky a popisuje emocionálne reakcie ľudí na robotov a na iné nie-ľudské entity. Teóriu vytvoril japonský robotik Masahiro Mori koncom 70. rokov 20. storočia vďaka psychologickým experimentom, v ktorých meral reakcie ľudí na robotov rozličného stupňa antropomorfizmu.

Podstatou teórie je, že čím väčšmi je robotov výzor a pohyb podobný ľudskému, tým viac sa zvyšuje empatia a pozitívna emocionálna reakcia človeka na neho až do bodu, v ktorom sa robot stáva pre človeka odpudivým. Naopak, čím menej je výzor a pohyb robota rozlíšiteľný od ľudského, tým viac sa emocionálna reakcia človeka opäť stáva pozitívnou a dosahuje náklonnosti podobnej človeka k človeku.

Táto oblasť odpudivých reakcií zapríčinená robotom, ktorý sa pohybuje a vyzerá takmer alebo úplne ako ľudská bytosť, sa volá uncanny valley. Názov sa vzťahuje na to, že ľudsky vyzerajúci robot pripadá človeku „čudný“ a preto u človeka nevyvolá predpokladané empatické reakcie.

Fenomén možno vysvetliť domnienkou, že ak je entita dostatočne ľahko odlíšiteľná od ľudskej bytosti, nie je pre človeka problém prejaviť jej empatiu. Na druhej strane, ak je entita veľmi (no nie úplne) podobná ľudskej bytosti, každá jej neľudská vlastnosť bude vyčnievať, čo vedie k „divnému“ pocitu.

Niektorí robotici túto teóriu kritizovali za pomoci argumentácie, že Mori nemá žiadne podklady pre pravú stranu grafu, keďže ľudsky vyzerajúce roboty je technicky možné vyrobiť až v súčasnosti (aj to iba čiastočne). David Hanson, robotik, ktorý vyvinul realistickú robotickú kópiu hlavy jeho priateľky, povedal, že podstata uncanny valley bola „naozaj pseudovedecká, ale ľudia ju brali ako vedu.“ Sara Kiesler, výskumníčka vzťahov ľudí k robotom na Carnegie Mellon University overila, či je teória uncanny valley pravdivá, s komentárom: „máme dôkazy, že pravdivá je, ale aj dôkaz, že pravdivá nie je.“

Uncanny valley vo filmoch

Hoci pôvodne vychádzal z informácií zozbieraných počas pokusov aplikovaných len na robotiku, princíp platí aj pre postavy vytvorené počítačovou animáciou CGI. Kritik amerických filmov Roger Ebert aplikoval domnienku uncanny valley na použitie mejkupu a oblečenia humanoidných stvorení vo filmoch.

Uncanny valley bol považovaný za dôvod ťažkostí a problémov pri výrobe počítačom animovaných postáv. Kritici počítačom animovaných filmov sa niekedy odvolávajú na uncanny valley pri vysvetľovaní ich odporu voči niektorým filmom. To nás privádza k záveru, že ak chceme v ľuďoch vyvolať pozitívne emocionálne reakcie, je často lepšie postavám zakomponovať menej ľudských charakteristík, aby sme predišli efektu uncanny valley.

Niektorí kritici sa dohadujú, že nie je žiadny dôkaz v animácií alebo pri tvorbe filmu, že uncanny valley existuje. Treba podotknúť, že filmové efekty sa postupne vyvinuli do fázy, kedy sú už ľudia realisticky digitálne stvárňovaní bez vyvolávania akýchkoľvek negatívnych emócií. Prívrženci tejto myšlienky tvrdia, že efektu uncanny valley (filmy od roku 1970 do 2000) doteraz nemuseli producenti čeliť. (pozn. V roku 2001 vyšiel film Final Fantasy: Esencia Života, ktorý pohorel a bol fiaskom, ako sa väčšina ľudí domnieva, práve vďaka efektu uncanny valley.)

Existujú domnienky, že príklad výskytu uncanny valley bolo vidno v roku 2004, v dvoch CG-animovaných filmoch, Rodinka úžasných a Polárny expres. Veľa kritikov preferovalo úmyselne štylizovaný vzhľad postáv v Rodinke Úžasných pred ľudsky vyzerajúcimi postavami v Polárnom exprese (ktoré boli opisované mnohými kritikmi ako „znepokojujúce“).

Uncanny valley v počítačových hrách

Uncanny valley sa prejavuje aj v počítačových hrách a má celkom závažné dopady na ich „úspešnosť“ či „neúspešnosť“ u hráčov.^{[chýba zdroj]}