Legalizácia pobytu v zahraničí

Legalizácia pobytu v zahraničí bol v komunistickom Česko-Slovensku právny akt, po ktorom od roku 1977 mohli pôvodne „ilegálni emigranti“ beztrestne cestovať nazad do Česko-Slovenska a aj z neho vycestovať na základe dohody s komunistickým režimom. V českom emigrantskom prostredí sa takéto osoby pejoratívne označovali termínom upravenec. Slováci hovorili o tom, že sa vykúpili, pretože bolo treba zaplatiť poplatok za vzdelanie. Legalizáciu riadil zastupiteľský úrad ČSSR v krajine, kde sa emigrant nachádzal a oficiálne ju schvaľoval prezident. Takto legalizovaný emigrant mohol cestovať do Česko-Slovenska, ale musel sa tam hlásiť na polícii a navyše podpísal záväzok, že bude informovať „o závažných skutočnostiach, ktoré by mohli byť predmetom záujmu“, čo viedlo k podozrievaniu, že spolupracujú s Štb.

Proces legalizácie

Proces legalizácie pobytu v zahraničí bol zavedený v roku 1977 na základe smernice č. 58 zo 16. marca 1977, ktorá vyšla v Ústrednom vestníku ČSSR ako čiastka 2/1977.

Smernice rozlišovali päť druhov emigrantov:

1. Emigranti, ktorí neboli zbavení občianstva a chceli sa navždy vrátiť do ČSSR (oddiel 1), nemuseli splniť nič. Stačilo požiadať o cestovný doklad. (V slangu niektorých emigrantov sa pre túto skupinu zaužíval pojem navrátilec.)
2. Emigranti, ktorí si chceli ponechať občianstvo ČSSR (oddiel 2) a môcť navštevovať Československo (upravenec), mohli dostať česko-slovenský cestovný pas a povolenie na dlhodobý pobyt v cudzine.
3. Emigranti, ktorí sa chceli vyviazať zo štátneho zväzku (pričom boli následne podľa § 14 zákona číslo 39/1969 Zb. zbavení občianstva ČSSR). Záujemcovia museli v tomto prípade splniť rovnaké podmienky ako predchádzajúca skupina a navyše museli potvrdiť, že sú občanmi iného štátu. Podpis vyhlásenia o riadnom správaní nebol vyžadovaný. Po splnení všetkých podmienok prestali byť občanmi ČSSR a smeli cestovať do ČSSR ako cudzinci. (Oddiel 3)
4. Emigranti, ktorí boli proti svojej vôli zbavení občianstva podľa § 14 a zákona číslo 39/1969 Z.z. O nadobúdaní a strácaní štátneho občianstva ČSSR (doplneného opatrením 124/1969 Zb.), pretože vyvíjali činnosť „nepriateľskú“ ČSSR (oddiel 4). Na tieto osoby sa možnosť úpravy nevzťahovala, bolo im zakázané cestovať do ČSSR a nikto nesmel vycestovať za nimi.
5. Emigranti, ktorí si vzťahy s ČSSR nechceli upraviť napriek tomu, že neboli zbavení občianstva, nemali možnosť ČSSR navštíviť ani nikto ich nesmel oficiálne v zahraničí navštíviť (oddiel 5).

Smernice, okrem výnimočných humanitárnych prípadov, vyžadovali pre úpravu vzťahov päťročné trvanie „nelegálneho“ pobytu v cudzine.

Pretože o využívanie týchto možností bol malý záujem (do marca 1980 celkovo len 20 616 žiadostí), dochádzalo v rokoch 1981, 1984 a 1988 k znižovaniu požiadaviek a úpravám smernice, ktoré mali proces zjednodušiť. Okolo roku 1988 tak mohol navštíviť ČSSR emigrant, ak dostal vízum a vykonal povinnú výmenu peňazí. Zoznamy emigrantov, ktorí si do tej doby „upravili vzťahy s ČSSR“, neboli nikdy zverejnené.

Postup upravenia alebo vyviazania

Upravenci museli zaplatiť, žiadať o milosť prezidenta ČSSR, napísať o ospravedlnenie žiadajúci list. Museli sa tiež zaviazať k „riadnemu správaniu“, čo znamenalo, že sa nebudú v zahraničí chovať nepriateľsky voči socialistickému zriadeniu ČSSR (čo sa nevyžadovalo pri vyviazaní).

Podľa ústnej tradície to prebiehalo zväčša podľa tohoto scenára:

1. Potenciálny upravenec so zahraničným pasom napísal prosebný list na ambasádu ČSSR v krajine, v ktorej býval. Kódovým výrazom bolo, že by si rád „upravil vzťahy k ČSSR“, a odtiaľ vznikol výraz „upravenec“.
2. Ambasáda ČSSR (v niektorých prípadoch tieto veci vybavoval konzulát) odpovedala listom s pokynmi ako na to. Najskôr musel žiadateľ poslať doporučený list prezidentovi ČSSR a požiadať o milosť – teda prezidentské odpustenie zločinu opustenia ČSSR. V úplnej väčšine prípadov bolo žiadosti o milosť vyhovené^{[chýba zdroj]}. Bolo to však podmienené tým, že žiadateľ zaplatil konzulátu sumu v dolároch či markách, údajne s cieľom „zaplatiť vzdelanie v ČSSR“^{[chýba zdroj]} vo výške, ktorú na mieste určili príslušní konzulárni úradníci. Suma bola obvykle vo výške od troch do desať tisíc dolárov, podľa výšky a druhu dosiahnutého vzdelania.
3. S príslušnou vyprosenou a zaplatenou milosťou sa žiadateľ odobral k prvému z niekoľkých pohovorov na ambasáde, prípadne konzuláte ČSSR v krajine svojho pobytu.
4. Počas pohovoru používali poverení pracovníci konzulátu, príslušníci ŠtB a rozviedky rôzne formy psychologického nátlaku, s cieľom aby žiadateľ o cestovanie za chorou matkou alebo otcom podpísal všetky papiere, ktoré mu boli predložené. Medzi zaznamenané formy psychologického nátlaku patrili rôzne verbálne formy, ako napríklad vyhrážanie postihom príbuzných v ČSSR^{[chýba zdroj]}, vyhrážanie prezradením spolupráce žiadateľa s konzulátom medzi emigrantskou komunitou toho-ktorého štátu, až po zatvorenie žiadateľa v budove konzulátu do tzv. „čakárne“, čo bola malá miestnosť bez okien a zabudnutie ho tam na pár hodín^{[chýba zdroj]}. Príslušný konzulárny úradník bol vždy dobre a dopredu informovaný o osobných, rodinných a zamestnaneckých pomeroch žiadateľa a jeho rodiny ako v novej krajine, tak aj príbuzných v ČSSR, čo samé o sebe muselo byť depresívne. Žiadateľ bol ďalej vyzvaný, aby na mieste vyplnil „všeobecné informácie“, ktoré mali obsahovať údaje o rodinných príslušníkoch v cudzine.
5. Po uskutočnených „pohovoroch“ (niekedy iba jeden, niekedy však aj tri) žiadateľ o „upravenie“ podpísal konzulárnym úradníkom predložené dokumenty, ktorými sa zaväzoval byť lojálnym občanom ČSSR (aj keď bol zároveň občanom Kanady, Austrálie, NSR atď.), zaviazal sa informovať pracovníkov konzulátu „o závažných skutočnostiach, ktoré by mohli byť predmetom ich záujmu“ (čo mohlo obsahovať čokoľvek) a bol proti podpisu uvedomený, že sa na neho budú vzťahovať zákony ČSSR aj v zahraničí a ako odmenu dostal pas občana ČSSR.
6. V prípadoch, že žiadateľ mal deti, ktoré sa mu narodili v novej krajine, napríklad v Kanade a chcel ich tiež „upraviť“, potom po príslušnom poplatku boli vydané československé pasy aj deťom a to vždy s miestom narodenia „Brno“ aj keď sa tieto deti narodili napríklad v Toronte. O milosť už deti žiadať nemuseli, stačilo zaplatiť.
7. Na ceste z konzulátu bol držiteľ nového pasu ČSSR inštruovaný, že pri opustení napríklad Kanady má odletieť pomocou kanadského pasu, ale do Prahy už má priletieť na československý pas a súdruhom na letisku ho ukázať a oni už budú spokojní s pečiatkou v tom novom pase, ktorá hovorila, že „držiteľ tohoto pasu sa legálne zdržiava v zahraničí“. A popriali mu šťastnú cestu na návštevu vlasti.^{[chýba zdroj]}
8. Po prílete do ČSSR sa musel teraz už „upravenec“ s „upravenými vzťahmi k ČSSR“ hneď druhý deň po prílete hlásiť v mieste svojho dočasného bydliska v ČSSR na Okresnej správe ZNB. Pokiaľ niekto pochádzal z malého mestečka alebo dedinky, potom miestna stanice VB nepostačovala, muselo sa ísť až na okres. Tu sa uskutočňovali ďalšie pohovory, kde sa „upravenca“ pýtali na všetko možné a väčšinou sa o tom dnes už ani nechcú baviť. Pred odletom späť do cudziny sa musel „upravenec“ zase „odhlásiť“ z dočasného bydliska na okresnej správe ZNB, čo bol zase dôvod na záverečný pohovor.
9. Väčšina^{[chýba zdroj]} „upravencov“ po prílete späť z návštevy ČSSR prehlásila, že to bolo strašné^{[chýba zdroj]} a že už tam späť nepôjdu, ale niekedy trvalo len pár mesiacov alebo rok a prišla chrípková sezóna a mamička bola zase chorá a zase bolo nutné ísť „domov“^{[chýba zdroj]}. Miera kontaktu s konzulátom/ambasádou ČSSR sa po vydaní československého pasu rôznila. V niektorých prípadoch nedochádzalo k vôbec žiadnym kontaktom, v niektorých iba k písomnému styku a len u časti dochádzalo k opakovaným osobným stykom s konzulátom.

Éra „upravenectva“ skočila novembrom 1989 v ČSSR. Podľa názoru niektorých ľudí, niektorí „upravenci“ mohli byť spolupracovníkmi ŠtB. Podľa vyjadrenia príslušných ministerstiev to tak bolo iba v mizivom počte prípadov.

Externé odkazy

• neviditelnypes.cz Archivované 2016-04-26 na Wayback Machine