Usireove mystériá

Usirove mystériá boli najvýznamnejším mystériovým kultom v starovekom Egypte. Spolu s mystériami bohyne Eset, Usirovej manželky, boli prijaté helenistickou kultúrou a udržiavali sa až do 6. stor. po Kr. V ich centre boli predstavy o nesmrteľnosti a posmrtnom živote, ktoré sa týkali egyptského boha plodnosti a podsvetia Usira (starogr. Osiris) a jeho manželky Eset (starogr. Isis).

Mystériá pozostávali z dvoch častí – jednej v podobe divadla, ktorá bola prístupná verejnosti, a druhej odohrávajúcej sa v priestoroch chrámu, na ktorej sa mohli účastniť iba zasvätení. O najtajnejších mystériových obradoch nemáme v literatúre detailné záznamy, pretože žiaden zo starovekých autorov sa neodvážil porušiť závoj neprístupnosti obklopujúcej mystériový kult. Na viacerých dobových dokumentoch a v podaní antických historikov však máme správy o niektorých častiach tajných obradov a detailný záznam verejného predstavenia.

Mýtus

Podľa Plutarcha Sutech, Usireho brat túžiaci po jeho moci, lžou presvedčí súrodenca, aby si ľahol do pripravenej rakvy. Tá je potom zapečatená a hodená do Nílu a Sutech sa ujme vlády nad zemou. Usirova manželka Eset sa vydá hľadať jeho telo a blúdi, až kým ho nenájde v drevenom piliéri podopierajúcom strechu paláca vo fenickom Byble. Podarí sa jej rakvu získať a otvoriť ju, ale Usire je už mŕtvy. Použije tajné kúzlo, ktoré sa naučila od svojho otca (či od slnečného boha Ré) a oživí ho na dobu, kým ju stihne oplodniť. Potom jeho telo ukryje na púšti. Eset porodí po niekoľkých mesiacoch Usirovho syna Hora. Kým sa oňho stará, Sutech jednej noci na love objaví Usireho telo. Plný hnevu jeho telo roztrhá na štrnásť častí a porozhadzuje ich po Egypte. Eset jeho mŕtvolu dá dohromady, s výnimkou falu, ktorý zhltla ryba, odvtedy považovaná Egypťanmi za tabuizované zviera, a podľa patričných obradov ju zabalzamuje. Bohovia sú prekvapení Esetinou oddanosťou manželovi. Za odmenu vrátia Usireovi život v novej podobe – stane sa z neho boh podsvetia.

Diodoros Sicílsky podáva inú tradíciu. Podľa nej bol Usire starodávnym kráľom Egypta, ktorý dal jeho obyvateľom základy civilizácie. Usira zavraždí jeho zlý brat Sutech, ktorého Diodoros stotožňuje s gréckym Tyfónom. Sutech rozdelí Usirovo telo na 26 častí, ktoré rozdelí medzi svojich spoluvrahov, aby ich čin bol o to zrejmejší. Eset a Hor pomstia Usirovu smrť a zabijú Tyfóna. Eset sa podarí získať všetky časti Usirovho tela okrem falu a tajne ich pochová. Potom vyrobí ich napodobeniny a rozdelí ich medzi niektoré lokality Egypta, z ktorých sa stanú strediská Usirovho kultu.

Mýtus má spojitosť s vegetačným cyklom v prírode a viaže sa obzvlášť k záplavám na Níle. Podobne ako Usire, aj zrno zasiate do pôdy je „zabité“ Nílom, aby sa znovuzrodilo v podobe úrody. Sutech predstavuje neúrodnú, neplodnú púšť, ktorá ohrozuje Egypt. Usirov kult tvorí súčasť tzv. kráľovského mýtu o súboji dvoch bratov, Usira a Sutech, ktorý zohrával významnú úlohu v náboženských predstavách starých Egypťanov.

Mýticka strata pohlavného údu, z ktorého sa stane ryba, je spoločná aj pre grécky príbeh o bohovi Panovi. Po tom, ako naňho zaútočí Tyfón, Pan sa ukryje v Níle a z dolnej polovice Panovho tela sa stane ryba. Grécka látka o Tyfónovi, podobne ako egyptský kráľovský mýtus, hovorí o spore medzi Diom a Tyfónom, v ktorom je boh rozštvrtený tak ako Usire.

Slávnosť na počesť božstva

Mystériá podsvetného boha začínali v 17. deň Atyru (13. Novembra) v Abyde, kde podľa tradície Níl vyplavil Usireho telo. Dátum súhlasil s výsevom semien, takže „smrť zrna a smrť boha boli jedno a to isté: obilnina bola stotožňovaná s bohom, ktorý prišiel z neba, bol chlebom, z ktorého človek žil. Zmŕtvychvstanie boha symbolizovalo aj znovuzrodenie zrna.“ (Larson 17) Slávnosť v sebe zahrňovala stavbu „usirovských záhonov“ v tvare božieho tela, vyplnených hlinou, do ktorých boli zasiate semená. Klíčenie symbolizovalo zmŕtvychvstanie boha.

Verejné mystériá

Väčšinu z nám známych informácii o verejnej časti Usireových mystérií máme z Abydosskej stély vztýčenej I-Cher-Nefertom, najskôr Usireho kňazom alebo iným hodnostárom počas vlády Senvosreta III. Trvali päť dní, počas ktorých sa odohrávali jednotlivé časti verejnej drámy. Divadlo hrané s veľkou profesionalitou bolo hlavnou metódou, ako získavať nových adeptov na zasvätenie. Rímsky dejepisec Július Firmicus Maternus hovorí o hercoch-ctiteľoch božstva, ktorí „sa bili do pŕs a rezali sa do ramien... a keď predstierajú, že zohyzdená mŕtvola boha bola nájdená a spojená v jeden celok... obrátia svoju tvár zo žiaľu na radosť.“ (De Errore Profanorum)

Prvý deň: procesia boha Wepwaweta, podsvetného boha s hlavou vlka (jeho meno značí „Otvárač ciest“) a predstieraná bitka medzi prívržencami Usira a Sutecha
Druhý deň: veľká procesia boha Usira, v ktorej je božie telo prinesené z chrámu do jeho hrobu
Tretí deň: oplakávanie mŕtveho boha a porážka jeho odporcov
Štvrtý deň: nočná vigília pozostávajúca z modlitieb, recitácii a pohrebných obradov
Piaty deň: Usire je znovuzrodený na úsvite a je korunovaný Maat (Pravdou), jeho socha sa vracia do chrámu

Tajné obrady

Vo vnútorných častiach chrámu sa odohrávali súčasne s verejnými obradmi viac ezoterické rituály, na ktorých sa smeli účastniť iba zasvätení. Podľa Plutarcha dva dni po začiatku sviatkov „kňazi prinesú posvätnú truhlicu obsahujúcu zlatú truhličku, do ktorej nalejú malé množstvo pitnej vody... a medzi účastnými sa zdvihne jasot pre radosť, že Usire je nájdený (alebo zmŕtvychvstalý). Potom uhnietia trocha úrodnej zeme s vodou... a vymodelujú z nej postavu v tvare kosáka, ktorú odejú a ozdobia, čo značí, že považujú tieto božstvá za látku Zeme a Vody.“ (Izis a Osiris, 39) I tak zostáva Plutarchov popis mystérií nejasný, pretože píše „Vynechávam rezanie dreva.“ (tamtiež, 21), považujúc tento obrad za príliš posvätný.

Nápis v Usireho chráme v Dendere (preložený Budgom v diele Osiris and the Egyptian Ressurection, kapitola XV) opisuje do detailu výrobu miniatúr Usireho údov z pšeničnej zmesi, ktoré sú posielané do každého z miest, kde podľa tradície tieto kusy Eset našla. V chráme v Mendese sa vyrobili z pšeničného cesta figúrky boha a umiestňovali sa v deň predstavujúci Usirovu vraždu do koryta, potom sa pridávala po niekoľko dní voda a nakoniec bola hmota miesená a vkladaná do formy predstavujúcej Usira, prinesená do chrámu a tu pochovaná. Zrno používané pri tomto rituáli bolo posvätné a pestovalo sa iba na chrámových poliach. Formy sa vyrábali z dreva cédru a mali podobu častí Usireho roztrhaného tela. Koláče, ktoré vznikli z cesta, boli umiestnené do striebornej truhlice a uložené do blízkosti Usireovej hlavy, jeho najvnútornejšej časti, ako to popisuje Kniha mŕtvych. Podobne sa kúsky pšeničného cesta navlhčeného vodou, ktoré malo predstavovať plodnú zem, umiestňovali počas sviatku orby, kedy sa objavovala bohyňa Eset v svojej svätyni nahá, na jej lôžko. Posvätný obrad „vyvrcholil jedením sviatosti, ktorá, ako verili účastníci mystérií, ich premieňala na zmŕtvychvstalého boha“ (Larson, 20).

Sviatosť

Usireove mystériá mali svoj etický a rituálny rozmer, ale najväčšiu silu výrazu mala pore Egypťanov sviatosť, o ktorej sa verilo, že je skutočným telom (chlebom) a krvou (pivo) boha. Obyvatelia nílskeho údolia verili, že sú tým, čo jedia. Pojedaním božskej sviatosti sa tak sami mohli stať nesmrteľnými nebešťanmi. Najstaršie korene týchto predstáv siahajú do praveku, kedy sa obradnou antropofágiou (požívaním ľudského mäsa) mohli preniesť vlastnosti pojedaného na pojedača.

V jednom z najstarších Textov pyramíd faraóna Venisa sa objavuje tento antropofágny motív. Hoci je v konečnom dôsledku panovník prijatý medzi nebeské božstvá, najprv je ich nepriateľom. Loví ich, zabije, uvarí a zje, aby takto ich sila prešla aj na neho; „Pojedá ľudí, kŕmi sa bohmi... varí ich v svojich rozpálených kotloch. V sile je ich slová a hlce ich ducha... Pojedá múdrosť každého boha, jeho životom je večnosť... Ich duša je v jeho tele, ich duch je v ňom.“ Podobný úsek sa objavuje aj v Textoch pyramíd faraóna Pepiho II., o ktorom sa tvrdí, že „sa zmocnil tých, ktorí nasledujú Sutecha... rozbíja ich hlavy, seká ich telá, vytrháva ich vnútornosti, vyrváva ich srdcia, vo veľkom pije ich krv!“ (riadok 531, ff) Viera, že človek môže získať nesmrteľnosť pozretím mŕtveho božstva sa objavuje opakovane v egyptských predstavách, a nielen v nich. Usireho kult zakazoval kanibalizmus, ale nevylučoval štvrtenie a pojedanie nepriateľov a praktikoval rituálne zabitie a jedenie posvätného Usireho býka.

Pisár Nebseni píše: „A v nebeských príbytkoch, ktoré postavil môj božský otec Tem, dovoľ mi vziať si pšenice a jačmeňa, ktoré mi budú dané v preveľkých množstvách.“ Iný Egypťan, Nu, dodáva: „Som upevnený a božský Sechet-Hetep je predo mnou, jedol som tam, stal som sa duchom tam, tam mám dostatok.“ Na inom mieste pokračuje: “Ja som božský duch Réov... ktorý je bohom... ja som božský pokrm, ktorý nepodlieha rozkladu.“ A v Textoch pyramíd faraóna Tetiho Teti-Usire „dostáva tvoj chlieb, ktorý nepodlieha rozkladu a tvoje pivo, ktoré nepodlieha rozkladu.“ V textoch Pepiho I. čítame: „Všetci bohovia ti dávajú telo a krv... ty neumrieš.“ V textoch Pepiho II. si panovník žiada „chlieb večnosti a pivo nekonečna“ (riadok 390).

Neskorší vývoj kultu

Počas helenizmu, kedy sa s mystériami na počesť Usirea zoznámil antický svet, sa Gréci pokúšali spojiť jeho kult s gréckou filozofiou, napríklad aj s platonizmom, a to viedlo k vytvoreniu nového mystérijného kultu. Práve táto nová verzia získala medzi Helénmi na popularite a bola exportovaná do celého Stredomoria. V týchto helenizovaných mystériách sa väčší dôraz kládol na múdrosť a poznanie pravdy než na mýtický základ, z ktorého vyrástli. Všade tam, kam Gréci nový kult priniesli, jeho obsah bol pozmenený tak, aby vyhovoval miestnym náboženským predstavám. Usire začal byť takto stotožňovaný s radou pôvodne samostatných božstiev. Pod gréckym vplyvom sa helenizovanému božstvu začalo hovoriť Osiris-Dionýzus.

Týmto spôsobom vzniklo v helenistickom Egypte nové božstvo, ktoré dokázalo osloviť aj pôvodných Egypťanov aj príliv gréckych kolonistov – Serapis. Posvätný býk Apis bol pôvodne aspektom boha Ptaha, ale v tejto dobe boli Usire a Ptah stotožňovaní do takej miery, že mohli byť považovaný za jedno božstvo, Serapisa. Toho prijal aj grécky panteón.

Kult podsvetného boha pokračoval až do 6. stor. Po Kr., kedy sa udržiaval na ostrove Fíly v Hornom Egypte, napriek Teodóziovmu dekrétu (380), ktorý nariaďoval ničiť všetky pohanské chrámy a prinútiť pohanov prijať kresťanstvo. Východorímsky cisár Justinián I. poslal svojho generála Narsésa do Fíl a ten znížil Usireho svätyňu, uväznil jeho kňazov a odniesol posvätné obrazy z chrámu do Konštantinopolu.

Zdroje

Martin A. Larson, The Story of Christian Origins, 1977, ISBN 0883310902