Václav Dusil
| Václav Dusil | |
 | |
| Narodenie | 30. december 1884 Hejčín, dnes časť Olomouca, Česko |
|---|---|
| Úmrtie | 28. december 1960 (75 rokov) Olomouc, Česko |
| Národnosť | česká |
| Známy vďaka | dôstojník Čs. armády, novinár, pôsobil vo Vysokých Tatrách |
| Profesia | Dôstojník |
Václav Dusil (* 30. december 1884, Hejčín, dnes časť Olomouca, Česko – † 28. december 1960, Olomouc, Česko)[1][2] bol dôstojník československej armády. Pôsobil v Poprade a vo Vysokých Tatrách, kde aktívne spolupracoval so športovými a turistickými organizáciami a bol činný ako novinár.[3]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Po skončení prvej svetovej vojny 15. decembra 1918 na pancierovom vlaku prišli do Popradu prvé československé jednotky tvorené príslušníkmi Československých légií. Vojaci novovytvorenej československej armády začali obsadzovať strategické miesta v novej Československej republike. Do Popradu prišla 6. januára 1919 Horská brigáda. Jej príslušníkom bol nadporučík - veliteľ 3. roty 7. horského práporu, od roku 1920 štábny kapitán Václav Dusil, neskôr major a podplukovník. [3][4] Krátko po príchode sa príslušníci brigády nasťahovali do Popradu a do barakov v bývalom vojenskom lazarete, ktorý rokoch 1915 – 1917 postavila Rakúsko-Uhorská vojenská správa v Tatranských Matliaroch. Netrvalo dlho a Václav Dusil začal s vojakmi chodiť do vysokohorského prostredia. Bol výborným lyžiarom a zakrátko so svojimi priateľmi na lyžiach urobil viacero túr do tatranských dolín. Nadriadených presvedčil, že príslušníci horskej brigády potrebujú nielen dobrý výcvik v horách, ale musia vedieť dobre lyžovať. Spracoval metodiku lyžiarskych výcvikov, pohybu a prežitia v horách. [5][6] Vo februári - marci 1920 boli vojaci, okrem dlhých lyžiarskych pochodov, napríklad z Dolného Smokovca na Poľský hrebeň, k Temnosmrečianskym plesám, na Kôprovské sedlo, k Hincovým plesám, schopní absolvovať túry na Lomnický hrebeň, Rysy i Širokú vežu. Horský prápor č. 4 dokonca prešiel cez Kôprovské sedlo aj s delostrelectvom. Guľomety a rozobrané delá niesli na chrbtoch somáre.[7][8]
Okrem iného bol poverený zúčastňovať sa na práci Československo-poľskej delimitačnej komisie, ktorá rokoch 1919 – 1934 mala za úlohu s konečnou platnosťou vyriešiť spory o novú hranicu s Poľskom, v tomto prípade vytýčiť severnú hranicu v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier, ktorá mala viesť po hrebeni Tatier. Územné nároky Poliakov sa aj navonok prejavovali koncentráciou ich vojska v chatách poľských Tatier. Javorová a Bielovodská dolina boli v oblasti poľského záujmu. A to Václavovi Dusilovi vnuklo myšlienku zabezpečiť hranice s Poľskom prítomnosťou vojakov v tatranských dolinách. Navrhol, aby vojsko postavilo v Doline Bielych plies pod Predným Kopským sedlom chatku s dvomi miestnosťami. Bola dokončená v auguste 1923 a pomenovali ju Votrubova chata na počesť vtedajšieho veliteľa Horskej brigády v Spišskej Novej Vsi generála Jana Votrubu. V roku 1920 inicioval výstavbu vojenského prístrešku alebo chaty pod Rysmi, ktorá sa po ustálení pomerov mala premeniť na civilný objekt. Pri jej výstavbe aktívne pomáhali vojaci.[8]
Vojaci potrebovali v Tatrách stálu a dobre zabezpečenú základňu. Na jej výstavbu Václav Dusil vybral neďaleko Nového Smokovca horskú poľanu. V roku 1923 vojaci postavili prvé drevené zruby. Slúžili ako poľný tábor pre horolezecké kurzy. Boli známe ako „Baraky pri Slavkovskom potoku“. V roku 1926 k nim pribudol dôstojnícky „pavilón“. To už „Baraky“ boli premenované na Vojenské zruby.
Okrem vojenských povinností začal byť od roku 1920 aktívny aj v športových a turistických organizáciách, viedol informačnú kanceláriu Tatranskej komisie Klubu československých turistov ( KČST). Ako podpredseda Tatranskej komisie KČST vypracoval v roku 1921 projekt značkovaných turistických chodníkov vo Vysokých Tatrách. Pri výstavbe chodníkov a ich údržbe a značkovaní zorganizoval pomoc vojakov. Osobitný podiel mali vojaci na výstavbe Tatranskej magistrály. Bol poverený kontrolou práce horských vodcov, podchytil 21 vodcov z podtatranských dedín a spolu so svojim pobočníkom Františkom Münsterom pripravil ich preskúšanie, doplnenie výstroja, postaral sa, aby dostali nové vodcovské odznaky, vodcovské knižky a jednotné odevy. Spracoval zásady prevádzky záchranných staníc, metodiku záchranných akcií a v roku 1926 predstavil svoju víziu záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. Angažoval sa ako spoluzakladateľ a funkcionár Športového klubu Vysoké Tatry, Slovenskej župy Zväzu lyžiarov a ako zástupca armády pôsobil v komisii pre zriadenie Tatranského národného parku. [4] Major Dusil bol iniciátorom prvého tatranského lyžiarskeho filmu, v ktorom aj účinkoval. Bol spoluzakladateľom týždenníka Z Tater a slovenských lázní v rokoch 1925 - 1930 bol jeho stálym spolupracovníkom a autorom mnohých článkov s turistickou, horolezeckou a lyžiarskou tematikou. [8]
V roku 1934 odišiel z Vysokých Tatier. "Pomohla" mu k tomu nevšedná popularita a jeho kontakt s civilným životom. To neradi videli jeho predstavení. Povýšili ho do hodnosti podplukovníka a preložili do rodného Olomouca.[8]
Knihy a publikačná činnosť
[upraviť | upraviť zdroj]- Václav Dusil Sníh, hory, slunce, Starý Smokovec 1935
- Redaktor časopisu Vysoké Tatry (1932)[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ DUSIL Václav 30.12.1884 – 28.12.1960 [online]. biography.hiu.cas.cz, [cit. 2015-11-18]. Dostupné online.
- ↑ Osobnost: Václav Dusil [online]. prijmeni.cz, [cit. 2015-11-18]. Dostupné online.
- ↑ a b BOHUŠ, Ivan. Kto bol kto vo Vysokých Tatrách. Vysoké Tatry, roč. XI., čís. 3, s. 22.
- ↑ a b Z Tater a slovenských lázní, roč. II., čís. 2.
- ↑ a b Houdek, Ivan; Bohuš, Ivan: Osudy Tatier, Vydavateľstvo Šport Bratislava, 1976
- ↑ KOLEKTÍV, autorov. Česká stopa v Tatrách. Poprad : Podtatranské noviny, 2015. S. 64.
- ↑ ARGALÁCS, Mikuláš. Obdivuhodné výkony vojakov. Tatranský dvojtýždenník, roč. 2015, čís. 10, s. 9.
- ↑ a b c d BOHUŠ, Ivan. Vraveli mu duch Tatier. Vysoké Tatry, roč. XXXII., čís. 4, s. 22.