Preskočiť na obsah

Venzik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Venžík alebo po poľsky Wężyk je pôvodom poľský rod.

Počiatky rodu sa podľa poľskej národnej legendy datujú okolo roku 960 po Kr. kedy bol Skubek povýšený medzi družiníkov kniežaťa Ziemomysla. Od tej doby sa uvádzal ako rod Wężyk, ktorý mal svoje rodové sídlo Wola Wężykowa. Rozrastaním rodu sa vytvorili nové vetvy, Kostrowicky, Osinsky, Vestersky, Borkovsky, Goriansky, Podolsky... Rod sa veľmi rýchlo rozrástol. Smonk v podobe hada, ktorého Skubek podľa legendy zabil, sa stal rodovým symbolom a neskôr erbom. Na rozdiel od Germánskej či tzv. západoeurópskej tradície, kde erb mohol mať v rode každý z bratov iný, mali Poliaci až do konca 15 storočia erb rodový, ktorý vyjadroval pokrvnú príbuznosť tak ako v škótsku, či keltskom Írsku. Rod už začiatkom 15 storočia mal priezvisko vyprofilovane a už aj historicky zaznamenane…

Pôvod mena Venžík je evidentne preukázaný z poľštiny – litovčiny. Ide o fonetický prepis čítaného slova Wężyk – tak, ako ho počujú tí, čo nepoznajú správnu výslovnosť (t. j. cudzinci,). (pozn.: a = „on", e = „oen"- číta sa veľmi krátko „o" sa hltá, y po ž sa číta mäkko a stredne dlho), Podľa mena Wąż – Had, číta sa Vonž, Wężyk – z hada, patriaci hadovi, číta sa Venžík, – patronim pri tvorbe sufixu v priezviskách v Poľštine. V Poľštine je jeden had – Wąż a (dva) hadi už sú Węże. Asi hovorovým spôsobom vzniklo množné číslo Wężyki. Z toho spätne pre jednotné číslo vzniklo pomenovanie Venžík – Wężyk. Obdobne aj v Slovenčine sú koncovkou -ík, -ník, tvorení slová les – lesník a pod. Preto neskôr nebolo možné ako u iných poľských rodov k nemu priradiť cudzích, bez pokrvnej príbuznosti, len podľa podobnosti mena, lebo ich meno už bolo evidentne vytvorene v dávnej dobe a je nezameniteľné, takže iné sa na neho ani nepodobalo. Wężyki sú teda všetci príbuzní a potomkovia Skubeka.

Pôvodná vetva osídľovala Miechov, Poleje a Osiny v Krakovsku. Rod patrili medzi Mazovské kniežatá (ksiac – kniežatko) až do Horodelskej únie. Vroku 1410 tiahol kráľ Vladislav Jagelovský a jeho brat Vitold – litovské veľkoknieža do vojny proti rádu nemeckých rytierov. V ich osobnej družine a stráži bol aj Jan Wężyk z Dąbrowy ktorý tlmočil z nemeckého jazyka a Mikołaj Wężyk i Bogufał kuchmistri kráľovský. Príslušníci rodu boli medzi 47 rodmi pri založení Poľko-litovského veľkokniežatstva (Rzeczipospolitej Obojga Narodow) 2.10. 1413 v Horodle. Od tejto doby sú „prísažné“ rody Horodelskej únie považované za najvyššiu poľskú a litovskú šľachtu, ktorej sú aj tzv. kniežacie (v Poľsku a Litve sa šľachta odvtedy nedelila na hodnosti) rody povinné preukázať úctu. Iba prísažné rody mohli voliť a byť zvolený za Veľkoknieža.

Venžíci obsadzovali najvyššie funkcie ako Vojvoda Vielopolski, Vojvoda Koniecpolski, Vojvoda Belsky, Zemský sudca, Veliteľ vojsk, Hlavný lovčí a pod. Pôsobili aj ako starostovia a kasteláni miest Vschov, Miechov, Krakov a i. Rodu patrili i hradné sídla Kowale, Drahimia, Kornik a iné… Potomkovia z vetiev Kostrowicky a Sulkovsky sa stali Veľkými Kniežatami Litvy a Ambrozievic zasa Malopoľské a České Knieža a Český princ. Družiníci Goriansky, z kráľovskej družiny doprevádzajúcej princeznú Annu, ktorá sa mala vydať za Uhorského kráľa Ladislava I- Svätého, sa stali významným magnátskym rodom Uhorska. Títo vládli ako Báni v Slavónii, Sriemsku a Mačve. Z oboch vzniknutých vetiev Gorianskych sa príslušníci rodu striedali Uhorskými palatínmi, kde vykonávali faktickú vládu v mene Kráľa nad Uhorskom viac ako 100 rokov. Ich hlavné sídla boli Devín, Budín a Siklos. Patrila im aj Liptovská župa, Uhrovec a Presburg (Bratislava). Medzi významné cirkevné osobnosti patril aj Jan Venžík, ktorý sa stal Arcibiskupom Hniezdenským a Prímasom Poľským, ktorý po smrti kráľa Vladislava vládol pod interegnum ako de jure Vice Rex, až do zvolenia nového Kráľa.. Týmto rod dostal výsadu korunovať kráľov Poľska, čo sa aj niekoľkokrát stalo a dostal i iné významné výsady. Ako prímas poľský mal aj svetskú hodnosť kniežat rímskonemeckej ríše. Z rodu bolo viac biskupov-kniežat a kňazov. No nielen Duchom, ale hlavne mečom vládli Venžíci. Iný Ján Venžík udelil ako vojvoda podolský zdrvujúcu porážku Tatárom. Ako dôkaz ich statočnosti svedčí fakt, že piati príslušníci rodu dostali najvyššie vojenské vyznamenanie Order Virtutti Militery. Toto vyznamenanie je považované za jedno z troch najhonosnejších vojenských radov na svete, spolu s Victoria Cross a Cross of Glory. Iný boli držiteľmi Radu Bieleho orla, či Radu Sv. Juraja. Venžíci ako významní velitelia vojsk sa presadzovali aj mimo Poľsko a Litvu. O príslušníkoch rodu sú v Poľsku viaceré národné legendy opisujúce ich hrdinské činy. V Česku bol Vladika Jiřík kapitánom Naměšti nad Oslavou, Jan Dionísius hajtmanom Letovíc, Jaroš zasa rakúskeho Hardegu. Patrili medzi ochrancov povestnej kralickej biblie, ktorá aj vďaka nim sa zachovala dodnes.

Na území dnešného Slovenska sa uvádzajú už od roku 1540. Stanislav Venžík si okolo roku 1590 zobral za manželku baronesu Alžbetu Pograny, dcéru Baróna Benedikta Pograny de Nemes Kürt. Zúčastňoval sa bojov proti Turkom. Pograny bol vlastníkom a kapitánom hradu Vigľaš a významný proti Turecký bojovník v hodnosti Zadunajského generála. Svoje dcéry vydal za najstatočnejších veliteľov svojho vojska, Stanislausa Venchika a Ladislausa Zay de Cömör. Stanislav Venžík neskôr padol v boji proti Turkom okolo roku 1595 v bitke o Nové Zámky. Nakoľko sa sobášom s baronesou Alžbetou Pograny stal zároveň švagrom baróna Ladislava Zay, jeho potomkov uchýlili Zayovci k sebe na hrad Uhrovec, ktorý im už v tej dobe patril (Týmto sobášom sa opäť pokrvne stretajú s vetvou z Gorian). No viac ako o siroty, sa Zay zaujímal hlavne o ich majetky najmä v Nemes Kürth (Zemianske sady), hrad Vígľaš a kaštieľ Jaslovské Bohunice, v ktorých mali ako spoluvlastníci významný podiel. Akým spôsobom ich Zayovci pripravili o majetok nie je celkom známe. Pravdepodobne ešte ako majetok sirôt previedli pod svoju správu. Od tej doby ďalší Venžíci pôsobili v službách Zayovcov. Tu zastávali významné hospodárske funkcie. V roku 1659 im panovník obnovil šľachtický stav pre Uhorsko a celú Sv. Ríšu Rímsku, opäť za zásluhy v boji proti Turkom. V roku 1675 sú uvádzní v súpise šľachty Bratislavskej stolice. No ako málo majetný rod sa nepresadili v žiadnych významných funkciách. Výnimkou je Gašpar Venchik, ktorý pôsobil okolo roku 1845 ako prísažný prísediaci Prešporskej stolice.

Sobášmi je rod pokrvne spriaznený s uhorskými rodmi Zay de Cömör, Balassa de Gyarmat, Pograniy de Nemes Kurt, Kohary de Czabrak, Kálnoky de Kövöszpatak, Dobsa, Pongracz, Vanko, Trebichavský, Babindali, Tököly, Schura, Kozič, Mlynár, Kušnier.

Po roku 1804 odišli z Uhrovca a usadili sa v Trnave a jej okolí. Tu žijú Venžíci dodnes. Ján Wenžik bol aj príslušníkom delostreleckej brigády v Trenčíne, ktorá zohrala významnú úlohu pri vzniku samostatného Česko-Slovenska po skončení prvej svetovej vojny.

Z iných krajín kde pôsobili Venžíci treba pripomenúť významného francúzskeho poeta Guilieme Venzik Kostrowicky – Apolinaire, ktorý bol zároveň aj vnukom Napoleona I. Taktiež českého učenca a zakladateľa reálneho českého školstva Jozefa Wenzika (Wenziga), ktorý bol aj učiteľom Žofie Chotkovej, manželky následníka Rakúsko-Uhorského trónu, ktorých zavraždili v Sarajeve. Jeho najznámejšími sú libretá k k Smetanovým opetám Libuša, Dalibor a iné. Po Jozefovi Wenzigovi je v centre Prahy pomenovaná ulica. Veľmi významným vojvodom je aj Bogdan Venzik Chmielnický – Ataman kozákov a zakladateľ Ukrajiny. V súčasnosti na internete je možno nájsť Venžíkov po celom svete. Pôsobia od výpočtového strediska NASA, cez ekológov v Amazonskom pralese, či ako lekári v Egipte, alebo riadia obchodný koncern v Holandsku či lodenice v Rusku. Aj Venžíkov ako športovcov v medzinárodných súťažiach možno nájsť, či študentov univerzít...