Giuseppe Verdi

Giuseppe Verdi
taliansky hudobný skladateľ
Ritratto di Giuseppe Verdi, Giovanni Boldini, Národná galéria moderného umenia
Základné informácie
Narodenie	10. október 1813 Le Roncole, Taliansko
Úmrtie	27. január 1901 (87 rokov) Miláno, Taliansko
Národnosť	talianska
Hudobný smer	Romantizmus
Dielo
Ťažiskové žánre	Opera
Kľúčové diela Nabucco; Rigoletto; La traviata
Odkazy
Webstránka	Giuseppe Verdi na beniculturali.it
Giuseppe Verdi multimediálny obsah na commons
Hudobný portál  Biografický portál

Giuseppe Fortunino Francesco Verdi (* 10. október 1813, Le Roncole, Taliansko – † 27. január 1901, Miláno) bol taliansky hudobný skladateľ. Jeho dielo bolo veľmi populárne už za jeho života a zostáva ním dodnes.

Život

Narodil sa v mestečku Roncole neďaleko Parmy. Prvé hudobné vlohy prejavil ako osemročný, a tak mu rodičia v bazáre kúpili spinet.

Svoje hudobné vzdelanie získal v Bussete, kam sa presťahoval v roku 1824, od Ferdinanda Provesiho. Potom študoval súkromne (na konzervatórium ho v roku 1832 pre „nedostatok talentu“ nevzali) kompozíciu v Miláne u Vincenza Lavigna. V rokoch 1836 – 1839 bol dirigentom mestského orchestra a riaditeľom hudobnej školy v Bussete. V roku 1838 Giovanni Ricordi kúpil jeho autorské práva. Ricordiovci vlastnili celý Verdiho život.

Od roku 1839 žil ako slobodný umelec v Miláne, v Paríži a na svojom majetku pri Bussete. O mesiac nato mu zomrel syn a po pár mesiacoch zomrela aj dcéra a manželka. Písal sa rok 1840 a mladý vdovec musel prehltnúť fatálny neúspech svojej druhej opery, ktorú po premiére stiahli z repertoáru. Zdrvený Verdi sa utiahol do súkromia a krízu sa pokúsil vyriešiť prácou. Jeho prvým ozajstným úspechom bola opera Nabucco (1842) s premiérou v La Scale a spevom sopranistky Giuseppiny Strepponiovej, ktorá sa stala jeho milenkou a neskôr druhou ženou. Táto biblická opera s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva z neho spravila národného skladateľa číslo jeden.

V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúsil vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te Deum a Stabat mater. Vlastenecké námety prvých opier ho spojili s hnutím za zjednotenie Talianska, preto zomrel ako národný hrdina.

Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo asi štvrť milióna Talianov.

Charakteristika tvorby

Stredobodom jeho opier je človek. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. Bol realistom, volil pravdivú charakteristiku a napriek zdanlivo naivným a konvenčným prostriedkom strhuje pravdivosť citového zážitku pátosom, silou vášne a ušľachtilosťou hudobnej krásy. Operná tvorba G. Verdiho vychádza z dvestoročnej tradície talianskej opery. Používal tradičné, uzavreté formy. Faktúra jeho orchestra nikdy neprerástla do symfonických rozmerov.

Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Bol špecialista na melódiu, dramatickosť a orchestrálnu farebnosť. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek – a keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.

Jeho tvorba sa delí do troch období:

1. Spočiatku nadväzoval na G. Donizettiho, V. Belliniho u G. Rossiniho, ale prejavoval už originálnu melodickú a rytmickú vynaliezavosť, veľký dramatický talent a vášnivú, temperamentnú citovosť.
2. Neskôr prevzal do svojho štýlu prvky veľkej francúzskej opery a prekonával ju v jej vlastnom rámci (Don Carlos), zdokonalil svoju skladateľskú techniku a obohatil orchestrálnu zložku, ktorá sa stala čoraz väčším dramatickým a charakteristickým činiteľom. Vrcholom tohto vývoja je opera Aida (1871).
3. Po vyše desaťročnom odmlčaní nasledovali majstrovské diela (Othello, Falstaff), charakterizované jednotne komponovanými scénami a dejstvami, individuálnou charakteristikou hrdinu, ďalším stupňovaním funkcie orchestra, výrazným diferencovaním melódie a zjemňovaním harmónie pri stupňovanej dramatickej sile. Othello bol vrcholným vývojovým stupňom talianskej vážnej opery a Falstaff vrcholom i prekonaním opery buffa.

Diela

Opery

• Oberto, gróf zo San Bonifacia (1839) – Oberto, Conte di San Bonifacio
• Jeden deň kráľom (1840) – Un giorno di regno
• Nabucco (1842) – Nabucodonosor
• Lombarďania (1843) – I lombardi alla prima crociata
• Ernani (1844)
• Dvaja Foscariovci (1844) – I due Foscari
• Panna Orleánska (1845) – Giovanna d'Arco
• Alzira (1845)
• Attila (1846)
• Macbeth (1847)
• Zbojníci (1847) – I masnadieri
• Korzár (1848) – Il corsaro
• Bitka pri Legnane (1849) – La battaglia di Legnano
• Luisa Miller (1849)
• Stiffelio (1850)
• Rigoletto (1851)
• Trubadúr (1853) – Il Trovatore
• La traviata (1853)

Veľké opery:

• Sicílske nešpory (1855) – Les vêpres siciliennes / I vespri siciliani
• Simon Boccanegra (1857)
• Maškarný bál (1859) – Un ballo in maschera
• Sila osudu (1862) – La forza del destino
• Don Carlos (1867)
• Aida (1871)
• Othello (1887)
• Falstaff (1893)

Iné (výber)

• Sláčikové kvarteto e mol (1873)
• Rekviem (1874) – Requiem
• Quattro Pezzi sacri (1898):
  • Ave Maria
  • Te Deum
  • Stabat Mater
  • Laudi alla Vergine Maria
• 16 romancí pre spev a klavír (1838) – Sei Romanze:
  • Non t'accostar all'urna (Jacopo Vittorelli)
  • More, Elisa, lo stanco poeta (Tommaso Bianchi)
  • In solitaria stanza (Vittorelli)
  • Nell' orror di note oscura (Carlo Angiolini)
  • Perduta ho la pace (Luigi Balestra z Fausta od Goetheho)
  • Deh, pietoso, o addolorata (Balestra z Fausta od Goetheho)
• Kantáta L'ino delle nazioni