Vojnoví cisári

Vojnoví cisári je termín, ktorí vytvorili romanistickí historici na označenie rozsiahlej skupiny cisárov Rímskeho impéria panujúcich v období datovanom do rokov 235 - 284 po Kr. Práve toto obdobie sa stalo zlomovým momentom v dejinách ríše, a to konkrétne obdobím, v ktorom sa vnútorná politická, sociálna a hlavne hospodárska kríza rímskeho štátneho útvaru natrvalo usadila... a bola to práve ona, ktorá spôsobila neskorší, s miernou nadsázkou, ale stále triezvo povedané hanebný pád doposiaľ najmocnejšieho štátu v celej ľudskej histórii.

Vláda vojnových cisárov sa oficiálne podľa dohody historikov začína rokom 235, kedy vojenský veliteľ Maximinus Thrax zavraždil mladého cisára Alexandra Severa, posledného panovníka z dynastie Severovcov, a sám sa za podpory svojich vojakov vyhlásil za nového vladára ríše. Tento okamih znamenal omnoho viac ako len koniec beztak nie príliš výraznej dynastie cisárov a začiatok novej ( mimochodom Maximinus Thrax nezanechal dediča a teda ani nezaložil novú vládnucu dynastiu ). Išlo tu o niečo významnejšie. Maximinus Thrax bol v podstate cudzincom v službách Rímskej ríše, čiže sa stal po dlhých stáročiach ďalším barbarom na tróne Ríma ( naposledy to bol Tarquinius Superbus do roku 510 pred Kr., ten bol Etrusk ). Táto udalosť definitívne naznačuje už dlhšiu dobu trvajúcu barbarizáciu ríše vo všetkých sférach spoločnosti a postupný úpadok rímskeho ducha a jeho statočnosti.

Chronológia

• Maximinus Trax (235-238)
• Gordianus I. (238)
• Gordianus II. (238)
• Pupienus (238)
• Balbinus (238)
• Gordianus III. (238-244)
• Filippus Arabs (244-249)
• Filippus mladší (247-249)
• Decius (249-251)
• Decius mladší (251)
• Hostilianus (251)
• Trebonianus Gallus (251-253)
• Volusianus (251-253)
• Aemilianus (253)
• Valerianus (253-260)
• Gallienus (253-268)
• Postumus (258-268)
• Victorinus (268-270)
• Claudius II. Gothicus (268-270)
• Tetricus (270-273)
• Quintillus (270)
• Aurelianus (270-275)
• Tacitus (275-276)
• Florianus (276)
• Probus (276-282)
• Carus (282-283)
• Carinus (283-285)
• Numerianus (283-284)

Podľa uvedeného zoznamu je možné si všimnúť, že tzv. vojnoví cisári sa striedali na rímskom tróne s nebývale veľkou rýchlosťou. Veď počas ich dovedna ani nie päťdesiatročnej vlády nad Rímskou ríšou sa ich vo svojej funkcii vystriedalo oficiálne až 28.

Pre zdôraznenie krátkodobosti ich panovania nad Rímom uvádzame niektoré časové úseky vládnucich cisárskych dynastií, a zároveň počet cisárov jednotlivých dynastií:

• Juliovsko-Claudiovská dynastia 27 pred Kr. – 68 po Kr. ( 5 cisárov )
• Dynastia Flaviovcov 69 – 96 ( 3 cisári )
• Dynastia Antoninovcov 96 – 192 ( 7 cisárov )
• Dynastia Severovcov 193 – 235 ( 6 cisárov )
• Tzv. vojnoví cisári 235 – 284 ( 28! cisárov ) ...

Toto ohromujúce číslo je však klamlivé, pretože uvedení v zozname sú len oficiálne senátom vyhlásení panovníci. V skutočnosti bola situácia v tejto neutešenej dobe oveľa vážnejšia. Neschopnosť udržať si cisársky post na dlhšiu dobu a postupný úpadok vážnosti cisárovho majestátu boli záležitosťami, ktoré sa v týchto rokoch stali smutným faktom. Zisk moci a cisárskeho platu boli neodolateľným lákadlom pre mnohých rímskych vojenských veliteľov, ktorí sa, bez akéhokoľvek preháňania, hromadne vyhlasovali za cisárov. Len v 60. rokoch 3. storočia sa za cisára Rímskej ríše neoficiálne vyhlásilo až 30 veliteľov. Týchto takpovediac samozvancov, resp. nelegálne prehlásených cisárov historici nazvali vzdorocisári, alebo tiež proticisári.

Akási fiktívna funkcia vzdorocisára však nebola výtvorom obdobia, v ktorom vládli vojnoví cisári. S postavami vzdorocisárov sa môžeme v Ríme strutnúť v už skorších časoch, no samozrejme nie v takto hojnom množstve, ale predsa. Ako vďačný príklad nám môže poslúžiť rok 193, kedy po ani nie rok trvajúcej vláde cisára Pertinaka ( zavraždili ho lebo začal s úspornými opatreniami ) nastal v Ríme politický chaos. Povráva sa, že história sa zvykne z času na čas zopakovať a presne to sa stalo aj v tomto prípade. Takáto veľmi podobná situácia totiž nastala v Rímskej ríši aj v roku 68 po Neronovej samovražde. Dôvodom tohto chaosu bolo, že cisár Pertinax nestihol ustanoviť svojho nástupcu, a o trón prejavila záujem štvorica vysoko postavených hodnostárov krajiny. Boli nimi konkrétne Didius Iulianus ( bohatý senátor ), Clodius Albinus ( veliteľ légií v Britanii ), Pescennius Niger ( veliteľ východných légií ) a Septimius Severus ( veliteľ panónskych légií ). Z celkového boja nakoniec vyšiel víťazne Septimius Severus, ktorý dokázal vojenskou silou poraziť Iuliana aj Nigera, a Clodia Albina si adoptoval za syna a vyhlásil ho za svojho spoluvládcu ( v roku 196 ho ale v boji porazil a zabil ).

Vráťme sa ale späť do tretieho storočia a do obdobia vlády vojnových cisárov. Prudké striedanie vladárov na cisárskom tróne nebolo príčinou, ale prejavom už dlhší čas trvajúcej krízy, ktorá ako sme už spomenuli zasiahla všetky najdôležitejšie oblasti života ríše. A práve toto je prvý z charakteristických znakov vojnových cisárov. A teda konkrétne krátkodobý pobyt na tróne vo funkcii cisára.

Z vyššie uvedeného zoznamu panovníkov v rokoch 235 – 284 je zrejmé, že povolanie cisára, hoci dobre platené, stalo sa s menšou dávkou nadsázky najnebezpečnejším povolaním v celej ríši. Iba šiesti cisaŕi z 28-člennej skupiny vládli viac ako päť rokov, a len dvaja ( Gallienus a jeho syn Postumus ) viac ako desať rokov. O mnoho horšie to bolo z opačnej stránky tejto štatistiky. Dokonca až dvanásti pobudli na tróne len niečo okolo roka a menej. Niektorí panovali iba zopár týždňov, resp. mesiacov. Nešlo však o nijakú náchylnosť k chorobám, práve naopak. Ani jeden z tzv. cisárov – vojakov nezomrel prirodzenou smrťou či v dôsledku nejakej choroby. Poväčšine boli zavraždení sprisahancami z radov členov prétoriánskej gardy. Valerianus zahynul v perzskom zajatí. Len dvaja vojnoví cisári zahynuli ako vojaci, teda v boji. Boli to konkrétne Filippus Arabs a jeho následník na tróne, Decius. Posledný z cisárov – vojakov , Carus, zahynul dokonca dosť nezvyklým spôsobom. Podľa správ ho vraj zasiahol blesk. Ironicky by sme mohli poznamenať, že Rímu sa blýskalo na lepšie časy. O rok nato sa totiž cisárom stal Diocletianus, ktorý Rímsku ríšu opäť postavil takpovediac na nohy. Schválne sme povedali, že sa blýskalo na lepšie časy, pretože horšie by to mohlo byť už len veľmi ťažko. Rímska ríša bola bez preháňania v katastrofálnom stave. Kríza, ktorá sa prejavila už za vlády Commoda, a ktorú mali za úlohu cisári – vojaci vyriešiť naopak dosiahla priam obludných rozmerov. Hospodárska základňa sa zrútila, poľnohospodárstvo bolo na samom dne, polia a vinice boli zničené a rozorané tiahnucimi vojskami, mestá a dediny padli popolom, ľudia zo strachu opúšťali vidiek, otrokov bolo čím ďalej tým menej, obchod sa zastavil, remeslá upadali, vojsko bolo zdemoralizované, cesty boli posiate zbojníkmi a moria pirátmi, obyvateľstvo bolo ožobračené neustále sa zvyšujícimi daňami, ktoré tiekli do vrecka štátnej smotánky, štátna pokladnica dunela prázdnotou a verejná bezpečnosť bola zabudnutým pojmom. Navyše na Rímsku ríšu ešte nikdy v histórii neútočilo toľko nepriateľov ako práve v tomto období.

Záver

Do takejto situácie to teda vojnoví cisári počas svojej ani nie 50-ročnej vlády dopracovali. Problémom bolo, že mnohý z nich boli prostými vojakmi, ktorí nemali so zastávaním tak dôležitého úradu vôbec žiadne skúsenosti. Navyše mnohí si nechceli dať ani len poradiť a snažili sa vládnuť absolutisticky. Horšie však bolo, že často ich dôležité záležitosti v ríši ani nezaujímali a venovali sa všetkéme, len nie konsolidácii politických či hospodárskych pomerov. Skrátka a dobre, nezvládli zodpovednosť, ktorú so sebou funkcia cisára prináša. Nesmieme však hádzať všetkých do jedného vreca. Objavili sa aj cisári, ktorí mali svoje veľkolepé ciele, len ich nestihli za čas svojej vlády úplne naplniť ( napr. Decius, Gallienus, Claudius II. Gothicus a Aurelianus). Práve títo sa ale ukázali napodiv ako celkom schopní vodcovia štátu, ktorí by sa nepochybne stali veľkými cisármi ak by išlo o priznivejšie okolnosti doby.

Prinajmenšom sa takým cisárom javil Aurelianus. Porazil väčšinu na hranice útočiacich nepriateľov a takmer úplne prinavrátil Rímskej ríši svoju pôvodnú rozlohu. Obohnal mesto Rím kvôli bezpečnosti hradbami a svojou úspešnou sociálnou politikou pozdvihol životnú úroveň beztak zbedačeného obyvateľstva hlavného mesta.

Toto bola teda stručná charakteristika smutného obdobia dejín Rímskej ríše, ktoré nazývame vládou vojnových cisárov.

Pomocná literatúra

Zamarovský, V. Dejiny písané Rímom, Bratislava 2002