Zámorské územie Spojeného kráľovstva
_in_the_World_(%2BAntarctica_claims).svg)
Zámorské územie Spojeného kráľovstva (anglicky: British Overseas Territories; BOTs) je 14 území s ústavnou a historickou väzbou na Spojené kráľovstvo, ktoré síce netvoria súčasť samotného Spojeného kráľovstva, ale sú súčasťou jeho zvrchovaného územia.[1] Na trvalo obývané územia sa prenáša rôzny stupeň vnútornej samosprávy, pričom Spojené kráľovstvo si ponecháva zodpovednosť za obranu, zahraničné vzťahy a vnútornú
bezpečnosť a konečnú zodpovednosť za dobrú správu vecí verejných.[2] Všetky územia sú obývané civilným obyvateľstvom, okrem troch, ktoré sú obývané prevažne alebo len vojenským alebo vedeckým personálom. Hlavou štátu všetkých štrnástich území je britský monarcha.[3] Tieto právomoci vlády Spojeného kráľovstva sú pridelené rôznym oddeleniam Ministerstva zahraničných vecí, Commonwealthu a rozvoja a môžu sa meniť.
Populácia
[upraviť | upraviť zdroj]Na väčšine území žije stále civilné obyvateľstvo, s výnimkou Britského antarktického územia, Južnej Georgie a Južných Sandwichových ostrovov (kde žijú len úradníci a zamestnanci výskumných staníc) a Britského indickooceánskeho územia (ktoré sa využíva ako vojenská základňa). Trvalý pobyt približne 7 000 civilistov žijúcich na výsostných územiach Akrotiri a Dekelia je obmedzený na občanov Cyperskej republiky.
Celkovo majú tieto územia približne 250 000 obyvateľov a rozlohu približne 1 600 000 km². Prevažnú väčšinu tejto rozlohy tvorí takmer neobývané Britské antarktické územie (rozloha všetkých území okrem antarktického územia je len 18 015 km², pričom dve najväčšie územia podľa počtu obyvateľov, Kajmanské ostrovy a Bermudy, tvoria približne polovicu celkovej populácie BOT. Samotné Kajmanské ostrovy tvoria 28 % obyvateľstva celej BOT.[4] Na opačnom konci škály sú tri územia bez civilných obyvateľov - územie Antarktídy (v súčasnosti pozostáva z piatich výskumných staníc),[5] Britské územie v Indickom oceáne (ktorého obyvatelia, Čagosi, boli v rokoch 1968 - 1973 násilne presťahovaní na Maurícius a do Spojeného kráľovstva)[6] a Južná Georgia (ktorá mala v rokoch 1992 - 2006 skutočne dvoch stálych obyvateľov).[7] Pitcairnove ostrovy, ktoré osídlili tí, čo prežili vzburu na lodi Bounty, sú najmenším osídleným územím so 49 obyvateľmi (všetci žijú na titulárnom ostrove),[8] zatiaľ čo najmenším územím podľa rozlohy je Gibraltár, ktorý leží na južnom cípe Pyrenejského polostrova.[9] Spojené kráľovstvo sa zúčastňuje na antarktickom zmluvnom systéme[10] a v rámci vzájomnej dohody britské antarktické územie uznávajú štyri zo šiestich ďalších suverénnych štátov, ktoré si robia nároky na antarktické územie.
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Hlava štátu
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavou štátu v zámorských územiach je britský panovník, v súčasnosti kráľ Karol III. výkonnú moc panovníka. Na územiach so stálym obyvateľstvom vymenúva panovník guvernéra na základe odporúčania britskej vlády. V súčasnosti (2019) sú všetci guvernéri okrem dvoch buď kariérnymi diplomatmi, alebo pracovali v iných rezortoch štátnej správy. Zvyšní dvaja guvernéri sú bývalí príslušníci britských ozbrojených síl. Na územiach bez stáleho obyvateľstva je zvyčajne menovaný komisár, ktorý zastupuje monarchu. Na zámorských územiach Svätá Helena, Ascension, Tristan da Cunha a Pitcairnove ostrovy je výnimočne menovaný správca, ktorý zastupuje guvernéra. Na území Svätej Heleny, Ascensionu a Tristan da Cunha je správca v každej z dvoch vzdialených častí územia, a to na ostrove Ascension a Tristan da Cunha. Správca Pitcairnových ostrovov sídli na Pitcairne, pričom guvernér má sídlo na Novom Zélande.
V nadväznosti na rozhodnutie lordov vo veci Ex parte Quark z roku 2005 sa konštatuje, že kráľ pri výkone svojej právomoci nad britskými zámorskými územiami nekoná na základe odporúčania vlády Spojeného kráľovstva, ale v úlohe kráľa každého územia, s výnimkou plnenia medzinárodných záväzkov Spojeného kráľovstva za jeho územia. Rezervné právomoci koruny pre každé územie sa už nepovažujú za vykonávané na základe odporúčania vlády Spojeného kráľovstva. V súlade s rozhodnutím súdu teraz územní guvernéri konajú na základe odporúčania výkonnej moci každého územia a vláda Spojeného kráľovstva už nemôže zakázať prijatie právnych predpisov prijatých územnými zákonodarnými orgánmi.[11]
Úlohou guvernéra je byť de facto hlavou štátu a zvyčajne je zodpovedný za vymenovanie predsedu vlády a vyšších politických funkcií na území. Guvernér je tiež zodpovedný za styk s vládou Spojeného kráľovstva a za vykonávanie všetkých ceremoniálnych povinností. Komisár má rovnaké právomoci ako guvernér, ale pôsobí aj ako predseda vlády.
Lokálna vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci britská vláda je národnou vládou, veľká časť správy územia bola delegovaná na miestnu samosprávu, pričom všetky územia, ktoré majú trvalé obyvateľstvo, majú určitý stupeň zastupiteľskej vlády (čo nebol prípad britského Hongkongu), na ktorú bola delegovaná zodpovednosť za miestnu legislatívu, neodvolateľne zaručené rovnaké práva a zastúpenie, aké by mali, keby sa narodili v Anglicku, zastúpenie v národnom parlamente Spojeného kráľovstva sa zatiaľ nerozšírilo na žiadne zámorské územie. Zdá sa, že štruktúra územnej vlády úzko súvisí s veľkosťou a politickým vývojom územia.
Právny systém
[upraviť | upraviť zdroj]Každé zámorské územie má vlastný právny systém nezávislý od Spojeného kráľovstva. Právny systém je vo všeobecnosti založený na anglickom zvykovom práve s určitými odlišnosťami pre miestne podmienky. Každé územie má vlastného generálneho prokurátora a súdny systém. V prípade menších území môže Spojené kráľovstvo vymenovať právnika alebo sudcu so sídlom v Spojenom kráľovstve, aby pracoval na právnych prípadoch. Je to dôležité najmä v prípadoch týkajúcich sa závažných trestných činov a v prípadoch, keď na ostrove s malým počtom obyvateľov nie je možné nájsť porotu, ktorá by obžalovaného nepoznala.
Súdny proces o sexuálnom útoku na Pitcairnových ostrovoch z roku 2004 je príkladom toho, ako sa Spojené kráľovstvo môže rozhodnúť poskytnúť právny rámec pre konkrétne prípady, ak tak nemôže urobiť samotné územie.
Najvyšším súdom pre všetky britské zámorské územia je Súdny výbor Tajnej rady v Londýne.
Polícia a presadzovanie práva
[upraviť | upraviť zdroj]Britské zámorské územia sa vo všeobecnosti starajú o svoje vlastné policajné záležitosti a majú vlastné policajné zložky. Na menších územiach môže byť vyšší dôstojník (dôstojníci) prijatý (prijatí) alebo vyslaný (vyslaní) z policajného zboru Spojeného kráľovstva a na pomoc miestnemu zboru môže byť vyslaný špecializovaný personál a vybavenie.
Niektoré územia môžu mať okrem hlavnej územnej polície aj iné zložky, napríklad letiskovú políciu, ako je Airport Security Police (Bermudy), alebo obrannú políciu, ako je Gibraltárska obranná polícia. Okrem toho má väčšina území colnú, imigračnú, pohraničnú a pobrežnú stráž.
Územia s vojenskými základňami alebo povinnosťami môžu mať aj "zámorskú služobnú políciu", príslušníkov britských ozbrojených síl alebo ozbrojených síl Commonwealthu.
Spoločná rada ministrov
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 2012 sa každoročne koná spoločná ministerská rada ministrov Spojeného kráľovstva a vedúcich predstaviteľov zámorských území s cieľom zabezpečiť zastúpenie medzi ministerstvami Spojeného kráľovstva a vládami zámorských území.
Sporná zvrchovanosť
[upraviť | upraviť zdroj]Britské indickooceánske územie (BIOT) je predmetom územného sporu s Mauríciom, ktorého vláda tvrdí, že oddelenie súostrovia Čagos od zvyšku Britského Maurícia v roku 1965, tri roky pred získaním nezávislosti Maurícia od Spojeného kráľovstva, nebolo zákonné. Dlhodobý spor bol v roku 2017 postúpený Medzinárodnému súdnemu dvoru, ktorý 25. februára 2019 vydal poradné stanovisko, v ktorom podporil stanovisko maurícijskej vlády.
Britské antarktické územie sa čiastočne prekrýva s územnými nárokmi Argentíny a Čile. Územné nároky na tomto kontinente sa však v súčasnosti nemôžu presadzovať v rámci opatrení Antarktického zmluvného systému.
Gibraltár dobyli v roku 1704 španielske vojská pod vedením admirála sira Georgea Rooka, ktorý zastupoval Veľkú alianciu v mene arcivojvodu Karola, pretendenta na španielsky trón. Po bitke sa takmer všetci obyvatelia rozhodli odísť. Španielske pokusy o znovuzískanie územia početnými útokmi a obliehaním zlyhali a Španielsko ho nakoniec v rámci urovnania vojny o španielske dedičstvo v roku 1713 odstúpilo Utrechtskou zmluvou Britskému kráľovstvu. V tejto zmluve Španielsko postúpilo Veľkej Británii "úplné vlastníctvo mesta a hradu Gibraltár spolu s prístavom, opevneniami a pevnosťami, ktoré k nemu patria... na dobu neurčitú, bez akejkoľvek výnimky alebo prekážky". Od 60. rokov 20. storočia, keď sa v Španielsku dostal k moci generalisimus Francisco Franco, sa ich nárok na zvrchovanosť stal novým impulzom, doteraz neúspešným, pričom sa ignorovali podmienky, kedy bol priznaný.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ UK Overseas Territories - GOV.UK [online]. www.gov.uk, 2023-08-29, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ British anger over Bermuda decision to take Guantanamo detainees [online]. The Telegraph, 2009-06-11, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ In Detail | The Constitution Society: Working to promote informed debate about constitutional reform [online]. web.archive.org, 2014-10-06, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. Archivované 2014-10-06 z originálu.
- ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. Archivované 2022-03-31 z originálu.
- ↑ Research stations [online]. British Antarctic Survey, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Chago Business Support – Business Consultant Services [online]. [Cit. 2024-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Tim and Pauline Carr [online]. [Cit. 2024-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ The Official Website of the Government of the Pitcairn Islands [online]. The Official Website of the Government of the Pitcairn Islands, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Country profiles [online]. web.archive.org, 2009-10-01, [cit. 2024-03-14]. Dostupné online. Archivované 2009-10-01 z originálu.
- ↑ Antarctica. [s.l.] : Central Intelligence Agency, 2024-02-23. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ COMMITTEE, Great Britain Parliament House of Commons Foreign Affairs. Overseas Territories. [s.l.] : The Stationery Office, 2008. Google-Books-ID: HhsZSMEH5DoC. Dostupné online. ISBN 978-0-215-52150-7. (po anglicky)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku British Overseas Territories na anglickej Wikipédii.
|
Tento článok týkajúci sa geografie Spojeného kráľovstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |
.svg)
