Zásluhový systém
Zásluhový systém (angl. merit system) vo všeobecnosti charakterizujeme ako systém stanovujúci minimálnu kvalifikáciu, ktorá určuje úroveň vedomostí, zručností a skúseností potrebných na to, aby sa mohol človek uchádzať o post v administratíve. Zásluhový systém je v dnešnej dobe uprednostňovaný vo väčšine civilizovaných demokratických štátov.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Systém prijímania nových ľudí do administratívy na základe zásluhovosti sa datuje už od dynastie Qin a Han, ktorá zachovávala moc nad veľkosťou a vláda sa snažila udržiavať komplexnú sieť úradníkov. Kandidáti na pozíciu úradníka mohli prísť i z vidieckeho prostredia, teda neexistovala nutnosť mať vyšší sociálny status, napríklad šľachtický. Každý kandidát však absolvoval skúšky z oblasti verejnej správy.[1] Teda vidíme, že už v minulosti sa vzdelanie stalo kľúčovým pre sociálnu mobilitu. Systém zásluhovosti sa šíril z Číny do Indie a následne v priebehu 17. storočia sa dostal do Británie a odtiaľ postupne do kontinentálnej Európy.
Zásluhový systém a jeho delenie
[upraviť | upraviť zdroj]Princípom zásluhového systému vo verejnej službe je vymenovanie najvhodnejších uchádzačov na voľnú pracovnú pozíciu. Zásluhový systém môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na kariérny systém alebo na systém, ktorý je pozične založený. Cieľom kariérneho systému je zabezpečenie dobrého poznania kandidátov, ktorí vstupujú do verejnej služby, napríklad či majú dostatočné akademické znalosti alebo univerzitný diplom. V systéme, ktorý je založený na pozíciu je dôraz kladený na výber najvhodnejšieho kandidáta na voľnú pozíciu, či už z vonkajšieho prostredia alebo prostredníctvom interného povýšenia alebo mobility.[2] Príkladom môžeme uviesť výberové konanie na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky. Výberovým konaním na tomto ministerstve sa obsadzujú hlavne posty v štruktúrach NATO.[3] Výber budúcich zamestnancov sa uskutočňuje na základe vedomostí, znalostí, ktoré sa overia písomným testom a úspešnom zvládnutí pohovoru. Kandidáti sú posudzovaní, či spĺňajú podmienky na vykonávanie funkcie, teda môžeme tvrdiť, že sú vyberaní na základe zásluhového systému.
Zásluhový systém vo Veľkej Británii
[upraviť | upraviť zdroj]Zásluhový systém je chápaný vo Veľkej Británii ako systém, ktorý poskytuje príležitosť pre jednotlivca uchádzať sa o voľné pozície v administratíve na základe odpracovaných rokov, skúseností, technických alebo odborných znalostí, či akademickej kvalifikácie. Štátny zamestnanci sú vo Veľkej Británii prijatí a manažovaní Korunou. Prijímanie zamestnancov prebieha prostredníctvom otvorenej súťaže, ktorú je zodpovedná vyhlásiť Komisia pre verejnú službu. Cieľom takéhoto postupu je odstránenie protekcie a takzvaného „bratríčkovania“.[4] O zásluhovom systéme prijatia zamestnanca do administratívy sa viac hovorí v krajinách ako Veľká Británia alebo USA, na Slovensku tento pojem nie je však neznámym.
Európsky parlament a zásluhový systém
[upraviť | upraviť zdroj]Európsky parlament vo svojom uznesení zo dňa 17. novembra 2011 o podpore Medzinárodného trestného súdu zo strany EÚ taktiež hovorí, aby členské štáty Európskej únie volili najkvalifikovanejších kandidátov prostredníctvom spravodlivého a transparentného procesu. Zabezpečiť by sa tak mala geografická a rodová vyváženosť.[5] Uznesenie sa týkalo prijímania sudcov do verejnej služby. Aj na Slovensku Úrad vlády v Stratégii riadení ľudských zdrojov v štátnej službe na roky 2015-2020 hovorí, že prijímanie zamestnancov do administratívy má prebiehať prostredníctvom vopred stanovených súťažných a transparentných postupov. Cieľom je prilákanie kvalifikovaných zamestnancov do verejnej služby, či rovnaký prístup k verejnej funkcii. Postup prijímania nových zamestnancov by mal prebiehať spoločne prostredníctvom kolektívneho orgánu bez ohľadu na ich postavenie v hierarchii.[6]
Limity zásluhového systému
[upraviť | upraviť zdroj]Zásluhový systém má aj svoje limity, keďže v žiadnej administratíve nefunguje čistá zásluhovosť pri výbere nového úradníka. Typickými výnimkami sú volení úradníci, ktorý sú volení a nie menovaní, ďalej aj situácia keď si volený úradník sám vyberie svojho politického poradcu.
Systém koristi
[upraviť | upraviť zdroj]Opakom systému zásluhovosti je tzv. systém koristi (spoils system), ktorý je typickým príkladom politickej protekcie. Tento systém hovorí, že úradníci sú vymenovaní do administratívy na základe ich politickej príslušnosti alebo osobného vzťahu.[7] Protekcionizmus, ktorý je typickým príkladom systému koristi vidíme v takých praktikách ako zvýhodňovanie svojich úradníkov pri zadávaní zákaziek a tým dochádza k znevýhodňovaniu jednotlivcov alebo skupín. Systém koristi je najviac viditeľný, keď sa novozvolená politická strana dostane k moci a jej predstavitelia majú sklon umiestniť svojich ľudí do dôležitých verejných úradov. Tento systém je stále populárny v mnohých krajinách.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Burbank, Jane and Cooper, Frederick. (2010). Empires in World History: Power and the Politics of Difference. Princeton: Princeton University Press. ISBN 0-691-12708-5.
- ↑ Recruitment and promotion [online] The world bank [cit. 3.12.2015] Dostupné na internete: http://siteresources.worldbank.org/PUBLICSECTORANDGOVERNANCE/Resources/285741-1345485407865/Recruitment.pdf
- ↑ Výberové konania na posty v štruktúrach nato [online] Ministerstvo zahraničných vecí SR [cit. 9.12.2015] Dostupné na internete: http://www.mzv.sk/ministerstvo/kariera_a_pracovne_ponuky-vyberove_konania_na_posty_v_strukturach_nato Archivované 2015-12-23 na Wayback Machine
- ↑ Gildenhuys, J.S.H. The Philosophy of Public Administration, a holistic approach, Sun Press: Stellenbosch, 2004, ISBN 978-1-919980-31-8 s. 155
- ↑ Prijaté texty [online], Európsky parlament, [cit. 3.12.2015] Dostupné online: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+20111117+ITEMS+DOC+XML+V0//SK&language=SK
- ↑ Stratégia riadenia ľudských zdrojov v štátnej službe na roky 2015 – 2020 [online], Úrad vlády SR, 2015, [cit. 3.12.2015] Dostupné online: https://lt.justice.gov.sk/Attachment/vlastnymat_rtf.pdf?instEID=-1&attEID=82043&docEID=444114&matEID=8477&langEID=1&tStamp=20150814124104327 Archivované 2015-12-22 na Wayback Machine
- ↑ Gildenhuys, J.S.H. The Philosophy of Public Administration, a holistic approach, Sun Press: Stellenbosch, 2004, ISBN 978-1-919980-31-8 s. 299