Zeuxis z Hérakleie

Maľba francúzskeho maliara Victora Motteza (1809–1897), Zeuxis si vyberá svoje modely

Zeuxis (starogr. Ζεῦξις), grécky maliar z prelomu 5. a 4. storočia pred Kr., bol jedným z najslávnejších umelcov staroveku.

Maliar Zeuxis pochádzal z juhoitalskej Hérakleie. Približne v 30. či 20. rokoch 5. storočia pred Kr. prišiel do Atén, kde sa venoval rôznym objednávkam. Platón vo svojom Protagorovi opisuje Zeuxida ako mladíka, ktorý nedávno prišiel do Atén, a nie len, že si podľa neho lepšie viedol ako Apollodoros, ale ho aj veľkoryso označuje za umelca, ktorý „olúpil svojich učiteľov o ich umenie, ktoré si potom privlastnil.“ Podľa Plutarcha na otázku, že prečo maľuje tak pomaly odpovedal: „Súhlasím s vami, že maľujem dlhú dobu, veď tiež maľujem na dlhú dobu“, Plutarchos ďalej píše, že práve tak zotrvávajú priateľské vzťahy, ak ich príjmeš až po dlhej skúške.

Nezachovala sa žiadna zo Zeuxidových malieb. Zo starovekých spisov je ale známy rozsiahly zoznam jeho diel, zahrňujúci i celkovo neobvyklé témy. Jeho obrazy bývali vraj i veľmi jednoduché kompozície, zobrazujúce nezriedka iba jednu postavu (i monochromatické). Prevzal Apollodorovu metódu tieňovania, ktorú vylepšil zvýraznením osvetlených miest, čím podtrhol trojrozmerný dojem, ktorý jeho obrazy vyvolávali. Okrem toho sa sústreďoval na silne emotívne témy, akými boli napr. plačúci Menelaos a divý Boreas. Jeho najslávnejším dielom však bola nahá Helena, ktorú namaľoval pre Krotón. Bola to zidealizovaná postava, ktorá bola zmesou rozličných ženských modelov.

Zeuxis mal počas svojej tvorby v Aténach rivala Parrhasia, slávneho maliara, ktorý prišiel z Efezu. Obaja patrili k metoikom tvoriacim hlavne v dobe peloponézskej vojny. Ich rivalita, ktorá sa stala vďačným námetom mnohých historiek, sa sústreďovala na súťaž o väčšiu mieru realizmu. Zeuxidove maľby boli vraj natoľko realistické, že sa k nim zlietali vtáci, aby si pochutnali na hrozne.

Zeuxis bol nezriedka aj kritizovaný, napríklad za to, že vraj maľoval svojim postavám príliš veľké prsty a hlavy. Na druhej strane sa nepochybne zaslúžil o väčšiu prestíž maliarskeho stavu. Tú dosiahol výzdobou paláca macedónskeho kráľa Archelaa (v rokoch cca 413 - 399 pred Kr.) v Pelle. Po tejto zákazke veľmi zbohatol. „Svoje bohatstvo,“ ako hovorí Plínius Starší, „vystavoval v Olympii na obdiv zlatom vyšitým vlastným menom, ktorým zdobil svoje kockované rúcha. Nakoniec sa celkom vzdal ďalšieho predaja svojich diel, o ktorých vyhlasoval, že sú príliš vzácne na to, než aby mohli byť primerane odmenené,“ tému, ktorú neskôr rozvinul vo vlastnom epigrame (na náhrobku).

Snahy o rekonštrukciu jeho nástených malieb na základe vzorov z vázového maliarstva tej doby neuspeli. V tom období totiž nástenná a dosková maľba dosiahla taký rozkvet, že odčerpávala talenty vázového maliarstva, ktoré sa tak vrátilo k rýdzo dekortívnemu remeslu.