Mikuláš Zrínsky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mikuláš VII. Zrínsky
chorvátsky bán
Portrét Mikuláša VII. Zrínskeho od Jana Thomasa van Ieperna v Lobkowiczovom paláci v Prahe.
Portrét Mikuláša VII. Zrínskeho od Jana Thomasa van Ieperna v Lobkowiczovom paláci v Prahe.
Narodenie1. máj 1620
Čakovec, Kráľovské Uhorsko
Úmrtie18. december 1664 (44 rokov)
Kuršanec, Kráľovské Uhorsko
Národnosťchorvátska
RodičiaJuraj V. Zrínsky
Magdaléna Séči
ManželkaMária Euzébia Draskovichová
Mária Zsófia Löblová
DetiAdam Zrínsky
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Mikuláš Zrínsky

Mikuláš Zrínsky (chorv. Nikola Zrinski, maď. Zrínyi Miklós; * 1. máj 1620, Čakovec – † 18. november 1664, Gornji Kuršanec) bol chorvátsky a maďarský básnik, vojvodca a politik. V rokoch 1647 až 1664 zastával funkciu chorvátskeho bána, pričom išlo o významného protitureckého bojovníka počas Rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1663 až 1664. Pochádzal z významnej chorvátskej šľachtickej rodiny Zrínskych.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a korene[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš VII. Zrínsky prišiel na svet dňa 1. mája roku 1620 v Ozalji. Išlo o pravnuka hrdinského obrancu Sihote rovnakého mena a syna chorvátskeho bána Juraja V. Zrínskeho. Samotný rod Zrínskych, ktorého bol príslušníkom, patril medzi najváženejšie v Chorvátsku ale aj najmajetnejšie na území kráľovského Uhorska.

Vzdelanie a talenty pred bojmi[upraviť | upraviť zdroj]

Ostrihomský arcibiskup, kardinál Peter Pázmaň (* 1570 – † 1637)

V čase, keď mal Zrínsky šesť rokov, stal sa sirotou. Napriek tejto nepriaznivej sociálnej situácii sa mu však podarilo nadobudnúť kvalitné klasické vzdelanie. Spolu s mladším bratom Petrom bol študentom jezuitského kolégia v Štajerskom Hradci (Graz), vo Viedni a Trnave, kde o jeho duševný obzor vykonával starostlivosť zakladateľ tunajšej univerzity, arcibiskup Peter Pázmaň. V roku 1636 uskutočnil Zrínsky cesty po Taliansku, kde sa dostal do styku s talianskym umením ale aj literatúrou, pričom sám sa celý život venoval písaniu. Okrem toho ovládal ešte šesť cudzích rečí, lenže ovplyvnený rodovou tradíciou, po návrate na svoje majetky, ktoré sa nachádzali medzi riekami Dráva a Mura, zasvätil život predovšetkým boju proti Turkom.

Vojenské začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé vojenské schopnosti sa u Mikuláša VII. Zrínskeho osvedčili spočiatku v menších bojových potýčkach. V roku 1637 sa vo veku dvadsaťsedem rokov ako kapitán Pomuria vyznamenal v bojoch s Turkami a to aj napriek nevôli cisárskeho dvora vo Viedni, ktorá bola proti vojnovým provokáciám voči Osmanom, i keď tí mierové dohovory porušovali a to najmä prepadmi z Kaniže (maď. Nagykanizsa). V rokoch 1642 až 1643, teda v čase poslednej fázy Tridsaťročnej vojny sa zúčastnil bojov proti švédskym vojskám, pričom sa pohyboval jednak na území Moravy, Sliezska ale aj čiastočne územia terajšieho Slovenska. V roku 1644 mal možnosť zapojiť sa do vojnového ťaženia na čele takého oddielu, ktorý sám naverboval, proti sedmohradskému kniežaťu Jurajovi I. Rákocimu (* 1593 – † 1648). Práve počas tohto vojenského ťaženia navštívil mestá ako Trnava, Skalica či Kežmarok.

Nové posty[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš VII. Zrínsky ako chorvátsky bán mal viacero titulov a to jednak úspešných ale aj takých, v ktorých kandidatúre zlyhal. V roku 1646 bol uvedený do funkcie hlavného župana Šomodskej a Zalianskej stolice. V decembri roku 1647 bol úspešne vymenovaný za chorvátskeho bána a to zo strany rímsko-nemeckého cisára, kráľa Čiech a Uhorska, Ferdinanda III. Habsburského (* 1608 – † 1657).

Bán taktiež básnikom[upraviť | upraviť zdroj]

Titulná strana epopeje Sihotské nebezpečenstvo.

Za zaujímavosť stojí fakt, že okrem politickej činnosti bol známy aj v oblasti literatúry, filozofie, ale aj vojenského umenia či teórie politiky. V zime, na prelome rokov 1646 až 1647 úspešne napísal a zverejnil hrdinskú epopej Sihotské nebezpečenstvo, v ktorom obsahu vzdal hold svojmu slávnemu predchodcovi.[1]

Potýčky s Habsburgovcami[upraviť | upraviť zdroj]

Samotný Zrínsky bol v oblasti vojenstva známy aj vďaka tomu, že úspešne vypracoval koncepciu vytlačenia osmanských Turkov z územia Uhorska a to domácimi vojenskými silami. V praxi sa mu podarilo osvedčiť, že sa pred Turkami nebránil, ale aktívne ich napádal na ich území.[2] Práve to bol dôvod, prečo sa dostal do sporu s vojenskými hodnostármi vo Viedni, medzi ktorými bol aj hlavný veliteľ cisárskych vojsk Raimondo Montecuccoli ako zástanca obranných operácií a manévrovacieho spôsobu boja. Jeho taktika spočívala v obrane predovšetkým najdôležitejších strategických bodov a to predovšetkým pre Viedeň ale aj dedičných habsburských krajín, pričom na druhej strane išlo o vyhýbanie sa väčším ozbrojeným stretom. Neochota zo strany cisárskeho dvora vo Viedni zorganizovať celoeurópsky front proti osmanským Turkom tak viedla Mikuláša VII. Zrínskeho k tomu, že sa začal zbližovať s predstaviteľmi odbojnej uhorskej šľachty.[3] Z dôvodu uplatňovania jeho názorov bol napokon v roku 1655 vylúčený z kandidatúry funkcie uhorského palatína, ktorým sa stal košický hornouhorský kapitán František Vešeléni (* 1605 – † 1667).[4]

Zbrojenie aj napriek zákazom[upraviť | upraviť zdroj]

Pevnosť Nový Zrín vybudovaná pri sútoku riek Mura a Dráva v rokoch 1661 až 1664.

Koncom 50. rokov 17. storočia došlo k ozbrojeným stretom pre ovládnutie sedmohradského kniežacieho stolca a to s vojenskou podporou Osmanskej ríše. Cisárskym vojskám sa podarilo obsadiť územie Satmárskej a Sabolčskej stolice. Neskôr, po obsadení Veľkého Varadína (Oradea) v roku 1660 osmanským vojskom sa cisárske zbory na rozkaz Viedenskej vojnovej rady stiahli, čo umožnilo Turkom obsadiť mesto. Práve tento krok znamenal pád Biharskej, Satmárskej a Sabolčskej stolice. Samotný Zrínsky mal v pláne aspoň čiastočne eliminovať vojenské neúspechy a to obľahnutím Kaniže. Na rozkaz z Viedne však musel vojskám zaveliť k ústupu. V roku 1661 sa mu však podarilo znovu vtrhnúť na chorvátske územie obsadené Turkami, pričom práve tam spálili jeho vojská deväť tureckých osád. Zároveň došlo k zničeniu sústredených tureckých oddielov, pričom po tomto kroku začal Zrínsky budovať pevnosť Nový Hrad (Zrínyiujvár) s cieľom zabrániť pustošenie jeho vlastných majetkov.[5]

Boje v Chorvátsku v roku 1663[upraviť | upraviť zdroj]

Köprülü Mehmed paša ako vezír Osmanskej ríše v rokoch 1656 až 1661.

V roku 1656 bol Ahmed Koprülü Paša poverený na území Osmanskej ríše pre jej reorganizáciu a obnovu vnútorného poriadku.[6] Nasledujúce roky sa stupňovalo napätie v politických vzťahoch medzi Habsburgovcami a Osmanmi to jednak pre boj o moc a vplyv v Sedmohradskom kniežatstve ako aj z dôvodu vpádov uhorských vojenských posádok do oblastí Uhorska obsadených samotnými Turkami.[7] Jednou z ďalších príčin vyhrotených vzťahov s Osmanskou ríšou bol fakt, že od roku 1661 prebiehalo budovanie pevnosti Nový hrad (Zrínyiujvár) na ľavom brehu rieky Mury a to práve zo strany samotného chorvátskeho bána Mikuláša VII. Zrínskeho s cieľom ochrany jeho majetkov pred nájazdmi osmanských Turkov.[8] Práve to bol dôvod pre vznik protestov z Istanbulu vo Viedni, ktoré znamenali porušenie mierovej dohody s Turkami. Zrínsky však vo výstavbe pevnosti pokračoval aj naďalej a to napriek výzvam z Viedne pre zastavenie budovania.[9]

Dňa 12. apríla roku 1663 odišla osmanská armáda v počte 120-tisíc mužov do z Drinopolu (Edirne) do Budína. Tam sa dňa 15. júna toho roku určila za cieľ vojenskej výpravy pevnosť Nové Zámky.[10] Išlo o tzv. chrbtovú kosť protitureckej obrany.[11] K dobytiu novozámockej pevnosti predchádzalo vojenské víťazstvo osmanských vojakov nad oddielmi veliteľa Adama Forgáča pri Parkane (Štúrovo) a to dňa 6. augusta 1663. Obrancovia pevnosti napokon kapitulovali dňa 25. septembra 1663 s podmienkou slobodného odchodu.[12]

Pre chorvátskeho bána Mikuláša VII. Zrínskeho sa však vojenská situácia vyvíjala pomerne iným spôsobom a to spočiatku v jeho prospech. Koncom leta roku 1663 došlo k vojenskému víťazstvu armád samotného bána a to rozprášením osmanského vojenského zboru v počte 6 000 vojakov. V období zimy roku 1663 až 1664 došlo k posilneniu Zrínskeho vojska a to prostredníctvom 7 200 mužov pod velením generála Júliusa Hohenloheho. Samotný chorvátsky bán vypracoval bojový plán zničenia pontónového mosta cez rieku Drávu a to z dôvodu zamedzenia pre zásobovanie medzi osmanskými vojskami. Uhorsko-chorvátskym vojskám sa v spojenectve s cisárskymi žoldniermi podarilo úspešne obsadiť Berzence, dobyť Babócsu a vypáliť Päťkostolie (Pécs). Okrem týchto vojenských operácii došlo k úspešnému zničeniu samotného mosta pri Osijeku, pričom jednak uhorské ako aj cisárske vojská zvíťazili v tomto dobýjaní nad Osmanmi a to aj napriek dvojdňovému ostreľovaniu. Po pacifikácii menších vojenských pevností sa napokon uhorsko-chorvátskym armádam ale aj cisárskym žoldnierom podarilo uzavrieť do prstenca najväčšiu tureckú pevnosť Kaniža (Nagykaniža).

Mikuláš Zrínsky v bojoch proti Turkom v povodí rieky Mureš.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Práve po úspešnej vojenskej operácii, ktorá mala skutočne veľký ohlas došlo k poďakovaniu a to z radu viacerých popredných osobností európskej politiky. Skutočnej vďaky sa dočkal Zrínsky priamo od cisára a pápeža. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mu udelil financie. Zároveň bol Zrínsky vyznamenaný Radom zlatého rúna a to od španielskeho kráľa.[13]

Koniec vojny a poníženie z mieru[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnové víťazstvá chorvátskeho bána Mikuláša VII. Zrínskeho neboli na jeho strane dlho. Dňa 8. mája roku 1664 vyrazil Ahmed Koprülü na čele osmanského vojska z mesta Belehrad. Neskôr, dňa 30. júna toho istého roku sa osmanským vojskám pod jeho vedením podarilo úspešne dobyť pevnosť Nový Hrad (Novi Zrin).[14] Pre samotného Zrínskeho, ktorý sa napokon po neúspešnom obliehaní Kaniže utiahol na svoje majetky, to znamenalo veľké sklamanie, keďže do výstavby samotnej pevnosti vložil dosť energie. Práve to bol dôvod, prečo zaslal list Dvorskej vojnovej rade, ktorého obsah bol namierený pre obvinenie cisárskeho generála Raimonda Montecuccoliho z nečinnosti.[15] Snahy osmanských Turkov vojensky dobyť Viedeň napokon stroskotali dňa 1. augusta roku 1664 v sedemhodinovej bitke pri Svätom Goththarde (Szentgotthárd), kde nad nimi zvíťazil maršal Raimondo Montecuccoli ako hlavný veliteľ spojených cisárskych a francúzskych vojsk. Mier, ktorý ukončil osmanskú vojenskú inváziu do Uhorska v rokoch 1663 až 1664 sa skončil podpísaním zmluvy v meste Vašvár.[16]

Vašvársky mier v starej turečtine.
Smrť Mikuláša VII. Zrínskeho počas poľovačky na diviaka neďaleko Čakovca (18. november 1664).

Mier vo Vašvári bol oficiálne ratifikovaný cisárom Leopoldom I. Habsburským dňa 27. septembra roku 1664. Pre Osmanskú ríšu zaručoval územný zisk Nových Zámkov, Novohradu a Veľkého Varadína. Pre Uhorsko bola najviac citeľná strata pevnosti Nové Zámky a to z dôvodu výhody pre osmanských vojakov, ktorý mohli vykonávať operácie v oblúku od Komárna a Bratislavy až po Hornú Nitru. Mier bol pre uhorskú šľachtu vnímaný ako ten najkritizovanejší diplomatický dokument tých čias, keďže bol uzavretý narýchlo a bez súhlasu uhorského snemu. Predstavitelia samotnej šľachty očakávali, že uhorsko-osmanská hranica sa posunie výrazne na juh. Okrem toho sa vyskytli spory s panovníkom Leopoldom I. Habsburským z toho dôvodu, že hoci samotný cisár sľúbil dosadiť do protitureckých pevností veliteľov uhorského pôvodu, urobil tak čiastočne a s obštrukciami. Nespokojnosť vyvolal taktiež príchod nemeckých žoldnierov na územie Uhorska. Vojaci sa k domácemu obyvateľstvu správali ako na nepriateľskom území. Protesty v politickej a hospodárskej situácii napokon vyslovili prohabsbursky orientovaní magnáti na čele s uhorským palatínom Františkom Vešelénim s cieľom zorganizovať nové protihabsburské povstanie a spoločne udrieť proti Viedni. Chorvátsky bán Mikuláš VII. Zrínsky sa ako jeden z členov tohto opozičného magnátskeho hnutia a jeho pokračovania napokon nedožil a to z dôvodu svojej tragickej smrti.[17]

Smrť a jej dohady[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 18. novembra roku 1664 sa chorvátsky bán Mikuláš VII. Zrínsky zúčastnil poľovačky, na ktorej sa mu osudnými stali zranenia, ktoré utŕžil od postreleného diviaka. Stalo sa tak v Kuršanci, neďaleko hradu Čakovec. Tragická smrť však neskôr vyvolala rôzne historicky nepodložené úvahy, ktoré znamenali, že išlo o vopred pripravené sprisahanie, ktoré bolo iniciované zo strany cisárskeho dvora vo Viedni.[18] Teda ide o fakt, ktorý hovorí, aj keď dodnes nejasne, že nešlo o náhodu ale o vopred nastraženú pascu.[19]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ CSC. DANGL, Vojtech PhDr.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia - 111 osobnosti vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 196.
  2. ↑ PHD. BADA, Michal PhDr.. Slovenské dejiny II. - 1526 - 1780. prvé. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 124.
  3. ↑ CSC. DANGL, Vojtech PhDr.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc.. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 197.
  4. ↑ PHD. BADA, Michal PhDr.. Slovenské dejiny II. prvé. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 124.
  5. ↑ CSC. DANGL, Vojtech PhDr.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 197.
  6. ↑ TEEPLE BLISS, John. Kronika svetových dejín. prvé. vyd. Bratislava : Ikar, s.r.o, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 308.
  7. ↑ PHDR. DANGL, Vojtech CSc. Bitky a bojiská v našich dejinách. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s, 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 217.
  8. ↑ KRŠÁK, Pavol PhDr. Ottov historický atlas Slovensko. tretie. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství s.r.o, 2015. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 206.
  9. ↑ CSC. DANGL, Vojtech PhDr.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 197.
  10. ↑ PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc; PHD. KLUBERT, Tomáš PhDr.; PHD. MEDVECKÝ, Matej Mgr.. Encyklopédia vojen. prvé. vyd. Bratislava : IKAR, a.s, 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 134.
  11. ↑ PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc.; CSC. MRVA, PhDr. doc. Dejiny Uhorska a Slováci. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt a.s, 2012. ISBN 978-80- 8046-586-5. S. 179.
  12. ↑ KRŠÁK,, Pavol PhDr.. Ottov historický atlas Slovensko. tretie. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství s.r.o, 2015. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 206.
  13. ↑ CSC. DANGL, Vojtech PhDr.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 197.
  14. ↑ PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc; PHD. KLUBERT, Tomáš PhDr.; MEDVECKÝ PHD., Matej Mgr.. Encyklopédia vojen. prvé. vyd. Bratislava : IKAR, a.s, 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 135.
  15. ↑ CSC. DANGL, Vojtech PhDr.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 199.
  16. ↑ PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc; PHD. KLUBERT, Tomáš PhDr.; PHD. MEDVECKÝ, Matej Mgr.. Encyklopédia vojen. prvé. vyd. Bratislava : IKAR, a.s, 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 135.
  17. ↑ PHD. BADA, Michal PhDr.. Slovenské dejiny II. prvé. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 134;135.
  18. ↑ PHDR. DANGL, Vojtech CSc.; PHD. SEGEŠ, Vladimír PhDr. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 199.
  19. ↑ CSC. LENGYELOVÁ, Tünde PhDr.. Život na šľachtickom dvore. prvé. vyd. Bratislava : SLOVART, spol. s.r.o, 2016. ISBN 978-80-556-1287-4. S. 211.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PhD., SEGEŠ, Vladimír PhDr. Doc; CSc. MRVA, Ivan, PhDr. Doc. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt a.s., 2012. 397 s. ISBN 978-80-8043-586-5
  • CSc., DANGL Vojtech PhDr., PhD. SEGEŠ Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3
  • KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. 559 s. ISBN 978-80-7360-834-7
  • CSc. LENGYELOVÁ, Tünde PhDr. Život na šľachtickom dvore. Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s.r.o., 2016. 247 s. ISBN 978-80-556-1287-4
  • PhD. BADA, Michal PhDr. Slovenské dejiny II. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9
  • SEGEŠ Vladimír, KLUBERT Tomáš, MEDVECKÝ Matej. Encyklopédia vojen. Bratislava: Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mikuláš_Zrínsky&oldid=7846714“