Preskočiť na obsah

Čínski Indonézania

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Čínski Indonézania
Heslo hlásajúce, že čínska a indonézska mládež spoločne bojuje za indonézsku nezávislosť, okolo roku 1946
Populácia
2 832 510 (2010)[1]
1.2% z Indonézskej populácie
Náboženstvo

Budhizmus 49 %, kresťanstvo 43 % (protestanti 25 % a rímski katolíci 18 %), sunnitský islam 5 %, konfucianizmus 3 %, hinduizmus a iné.

Čínski Indonézania (Indonézsky: Orang Tionghoa Indonesia) a hovorovo Chindo alebo len Tionghoa[2] sú Indonézania, ktorých predkovia prišli z Číny približne v posledných ôsmich storočiach. Čínski Indonézania sú štvrtou najväčšou komunitou Číňanov na svete po Thajsku, Malajzii a Spojených štátoch.

Číňania a ich indonézski potomkovia žijú na indonézskom súostroví minimálne od 13. storočia. Mnohí z nich prišli spočiatku ako pocestní (dočasní obyvatelia) s úmyslom vrátiť sa domov v starobe[3], niektorí však v regióne zostali ako ekonomickí migranti. Ich populácia sa rýchlo rozrástla počas koloniálneho obdobia, keď boli najímaní pracovníci z ich domovských provincií v južnej Číne. K diskriminácii čínskych Indonézanov dochádzalo od začiatku holandského kolonializmu, hoci vládne politiky zavedené od roku 1998 sa to snažili napraviť. Odpor voči ekonomickým schopnostiam etnických Číňanov vzrástol v 50. rokoch 20. storočia, keď mali pôvodní indonézski obchodníci pocit, že nemôžu zostať konkurencieschopní.[4] V niektorých prípadoch vládne opatrenia šírili stereotyp, že podniky vlastnené etnickými Číňanmi sú skorumpované. Hoci ázijská finančná kríza v roku 1997 vážne narušila ich obchodné aktivity, reforma vládnej politiky a legislatívy odstránila viaceré politické a sociálne obmedzenia pre čínskych Indonézanov.

Rozvoj miestnej čínskej spoločnosti a kultúry je založený na troch pilieroch: klanových združeniach, etnických médiách a školách s vyučovacím jazykom čínskym[5][6], ktoré prekvitali v období čínskeho nacionalizmu v posledných rokoch vlády dynastie Čching a počas druhej čínsko-japonskej vojny. Rozdiely v cieli nacionalistických nálad však spôsobili nesúlad názorov v obyvateľstve. Jedna skupina podporovala politické reformy v Číne, zatiaľ čo iní sa usilovali o zlepšenie postavenia v miestnej politike. Vláda nového poriadku (1967 - 1998) demontovala piliere etnickej čínskej identity v prospech asimilačnej politiky ako riešenia tzv. „čínskeho problému“.[7]

Čínske indonézske obyvateľstvo Jávy tvorí takmer polovicu národnej populácie tejto skupiny. Vo všeobecnosti sú viac urbanizovaní ako pôvodné indonézske obyvateľstvo, ale v celej krajine stále existujú významné vidiecke a poľnohospodárske komunity. Klesajúca pôrodnosť viedla k posunu populačnej pyramídy smerom nahor, keďže sa zvyšuje priemerný vek.[8] Emigrácia prispela k úbytku obyvateľstva a v druhej polovici 20. storočia vznikli komunity v priemyselnejšie rozvinutých krajinách. Niektorí sa zúčastnili na repatriačných programoch do Čínskej ľudovej republiky, iní emigrovali do susedného Singapuru a západných krajín, aby unikli proti čínskym náladám[9]. Medzi zámorskými obyvateľmi je ich identita výrazne viac indonézska ako čínska.[10]

Klasifikácia

[upraviť | upraviť zdroj]
Fotografia peranakanského svadobného páru - Chung Guat Hooi, dcéry kapitána Chung Thye Phin a Khoo Soo Beow, syna Khoo Heng Pan, obaja z Penangu - z múzea v Penangu.

Pojem „Čínsky Indonézan“ nebol nikdy jasne definovaný, najmä pre obdobie pred rokom 1900. Pred 20. storočím neexistovala indonézska identita ani národnosť. Etnopolitická kategória „Chan“ Číňan bola tiež slabo definovaná pred vzostupom moderného čínskeho nacionalizmu koncom 19. storočia. V najširšom zmysle sa pojem „čínsky Indonézan“ používa na označenie každého, kto pochádza alebo má predka z územia dnešnej Číny. Toto používanie je problematické, pretože spája Chanov s inými etnickými skupinami pod čínskou nadvládou. Napríklad admirál Čeng Che (1371 - 1433), ktorý viedol niekoľko čínskych námorných výprav do juhovýchodnej Ázie, bol moslim z Yunnanu a nemal čínskych predkov, napriek tomu je všeobecne charakterizovaný ako „Číňan“.[11] Toto široké používanie je problematické aj preto, že uprednostňuje líniu pôvodu z Číny pred všetkými ostatnými líniami a môže byť v rozpore s vlastnou identitou jednotlivca. Mnohí ľudia, ktorí sa identifikujú ako čínski Indonézania, majú zmiešaný čínsky a indonézsky pôvod. Všeobecne sa predpokladá, že indonézsky prezident Abdurrahman Wahid (1940 - 2009) má určitý čínsky pôvod, ale sám sa za Číňana nepovažoval.[12] Niektoré užšie použitia tohto termínu sa zameriavajú na kultúru a definujú ich ako „čínskych Indonézanov“, tých ktorí sa rozhodli uprednostniť svoj čínsky pôvod, najmä tých, ktorí majú čínske mená alebo vyznávajú aspekty čínskeho náboženstva alebo kultúry. V rámci tejto kultúrnej definície sa bežne rozlišuje medzi peranakanskými a totokovými Číňanmi.[13] O Peranakanoch sa vo všeobecnosti hovorilo, že majú zmiešaný čínsky a miestny pôvod a že sa u nich vyvinula hybridná kultúra, ktorá zahŕňa prvky čínskej aj miestnej kultúry.[14] O totokoch sa vo všeobecnosti tvrdilo, že sú migrantmi prvej generácie a zachovali si silnú čínsku identitu.[15]

Odhady populácie peranakanov (znázornené červenou farbou) a totokov (ružovou farbou) v priebehu 20. storočia. [16]

Iné definície sa zameriavajú na postupnosť právnych klasifikácií, ktoré oddelili „Číňanov“ od ostatných obyvateľov súostrovia. Holandská Východoindická spoločnosť aj holandská koloniálna vláda (od roku 1815) uplatňovali na svojich poddaných komplexné systémy etnickej klasifikácie na základe náboženstva, kultúry a miesta pôvodu. Čínski Indonézania boli niekedy klasifikovaní ako „domorodci“, niekedy ako „Číňania“, niekedy ako „cudzí orientálci“, čo bola kategória, ktorá zahŕňala Arabov, Indov a Siamčanov.[17] Po získaní nezávislosti sa komunita rozdelila na tých, ktorí prijali indonézske občianstvo, a tých, ktorí ho neprijali. Za nového poriadku prezidenta Suharta boli občania čínskeho pôvodu formálne klasifikovaní ako „indonézski občania cudzieho pôvodu“ (Warga Negara Indonesia keturunan asing). Vo verejnom diskurze boli od rodených Indonézanov odlišovaní ako tzv. „nenarodený“ (non-native, non-pribumi alebo non-pri).[18]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa rozšírenia pôvodu čínskych Indonézanov. Väčšina ich predkov pochádza z provincie Fujian alebo Guangdong, malá komunita z ostrova Hainan, Guangxi a zvyšok je z iných provincií v severnej Číne.

Čínski prisťahovalci na indonézskom súostroví takmer výlučne pochádzali z rôznych etnických skupín, najmä z národa Tanka z dnešných provincií Fujian a Guangdong v južnej Číne, oblastí známych svojou regionálnou rozmanitosťou.[19][20] Takmer všetci čínski Indonézania sú buď otcovskí potomkovia týchto prvých prisťahovalcov, alebo noví prisťahovalci narodení v pevninskej Číne.[21]

Prvou skupinou Číňanov, ktorí sa vo veľkom počte usadili, aby unikli zákazu vstupu na pobrežie, boli najviac postihnutí ľudia Tanka, ďalší prišli v oveľa menšom počte, Teochews z Chaozhou,[22] Hakka z okresu Chengxiang (teraz premenovaný na Meixian), Huizhou a vidieckeho okresu Dabu (v jazyku Hakka sa vyslovuje Thaipo), Kantončania z Guangdongu a rôzne etnické skupiny s rôznymi dialektmi, ktoré opustili obchodné mestské prístavy v južnom Fujiane, vrátane etnických Tanka, Hakka atď. Potomkovia hokkienských Tanka sú dominantnou skupinou vo východnej Indonézii, na strednej a východnej Jáve a na západnom pobreží Sumatry. Teochews, južní susedia Hokkienov, sa nachádzajú na celom východnom pobreží Sumatry, v súostroví Riau a na západnom Borneu. Na Sumatre boli uprednostňovaní ako robotníci na plantážach, ale stali sa z nich obchodníci v regiónoch, kde Hokkieni nemajú veľké zastúpenie.[23]

V rokoch 1628 až 1740 žilo v Batávii a na ostrove Jáva viac ako 100 000 Hakkov z Huizhou.[24]

Na rozdiel od Hokkienov a Teochewov pochádzajú Hakkovia z hornatých vnútrozemských oblastí Kuang-tungu a nemajú námornú kultúru.[25] Vzhľadom na neproduktívny terén ich domovského regiónu Hakkovia emigrovali z ekonomickej núdze v niekoľkých vlnách v rokoch 1850 až 1930 a boli najchudobnejšími zo skupín čínskych prisťahovalcov. Hoci spočiatku obývali banské centrá západného Bornea a ostrova Bangka, koncom 19. storočia Hakkov prilákal rýchly rast Batávie a Západnej Jávy. [26]

Kantonci, podobne ako Hakkovia, boli v celej juhovýchodnej Ázii známi ako baníci. Ich migrácia v 19. storočí smerovala prevažne do cínových baní Bangka pri východnom pobreží Sumatry. Kantonci, tradične ako zruční remeselníci, ťažili z úzkych kontaktov s Európanmi v Guangdongu a Hongkongu, pretože sa učili o strojoch a priemyselnom úspechu. Na Jávu sa prisťahovali približne v rovnakom čase ako Hakka, ale z iných dôvodov. V indonézskych mestách sa z nich stali remeselníci, strojári a majitelia malých podnikov, reštaurácií a hotelov. Kantónci sú rovnomerne rozptýlení po celom súostroví a ich počet je oveľa nižší ako počet Hokkienov alebo Hakkov. V dôsledku toho je ich úloha v čínskych komunitách druhoradá.[27]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Chinese Diaspora [online]. . Dostupné online.
  2. ↑ POST, The Jakarta. Why it's important to talk about Chinese-Indonesians or Chindos [online]. The Jakarta Post, [cit. 2023-05-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ SURYADINATA, Leo; REID, Anthony. Sojourners and Settlers: Histories of Southeast Asia and the Chinese.. Pacific Affairs, 1997, roč. 70, čís. 1, s. 155. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0030-851X. DOI: 10.2307/2761264.
  4. ↑ PURDEY, Jemma. Anti-Chinese violence in Indonesia, 1996-1999. Honolulu : University of Hawai'i Press in association with Asian Studies Association of Australia, 2006. Dostupné online. ISBN 0-8248-3057-1.
  5. ↑ SURYADINATA, Leo; NURVIDYA ARIFIN, Evi; ANANTA, Aris. Indonesia's Population. [s.l.] : ISEAS Publishing, 2003-04-19. Dostupné online. ISBN 978-981-230-526-8.
  6. ↑ KIM, In-Cheol; JIN, Hoon. An Agent System for Automated Web Service Composition and Invocation. Berlin, Heidelberg : Springer Berlin Heidelberg, 2006. Dostupné online. ISBN 978-3-540-48269-7. S. 90–96.
  7. ↑ PURDEY, Jemma. Anti-Chinese violence in Indonesia, 1996-1999. Honolulu : University of Hawai'i Press in association with Asian Studies Association of Australia, 2006. Dostupné online. ISBN 0-8248-3057-1.
  8. ↑ EDITED BY LEO SURYADINATA. Ethnic Chinese in Contemporary Indonesia. [Singapore] : Institute of Southeast Asian Studies, 2008. Dostupné online. ISBN 9789812308344.
  9. ↑ COCHRANE, Joe. An Ethnic Chinese Christian, Breaking Barriers in Indonesia. The New York Times, 2014-11-22. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  10. ↑ Emerging voices : experiences of underrepresented Asian Americans. New Brunswick, N.J. : Rutgers University Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-8135-4625-4.
  11. ↑ DREYER, Edward L.. Zheng He : China and the oceans in the early Ming dynasty, 1405-1433. New York : Pearson Longman, 2007. Dostupné online. ISBN 0-321-08443-8.
  12. ↑ FIKRI, Asyrul; HASUDUNGAN, Anju Nofarof. Siauw Giok Tjhan and Abdurrahman Wahid: History of Chinese Citizenship in Indonesia. Journal of Education, Society & Multiculturalism, 2022-06-01, roč. 3, čís. 1, s. 181–200. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 2734-4754. DOI: 10.2478/jesm-2022-0011. (po anglicky)
  13. ↑ BALIARTI, Endang. Berat Badan Anak Sapi Peranakan Ongole dan Peranakan Brahman Hasil Inseminasi Buatan di Kabupaten Gunung Kidul. Buletin Peternakan, 2013-04-18, roč. 15, čís. 2, s. 30. Dostupné online [cit. 2023-05-06]. ISSN 2407-876X. DOI: 10.21059/buletinpeternak.v15i2.1753.
  14. ↑ Diaspora and hybridity: Peranakan Chinese culture in Indonesia. [s.l.] : Routledge, 2013-02-11. Dostupné online. ISBN 978-0-203-10038-7. S. 361–374.
  15. ↑ BOSMA, Ulbe. Being "Dutch" in the Indies : a history of creolisation and empire, 1500-1920. Singapore : NUS Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-9971-69-373-2.
  16. ↑ SURYADINATA, Leo. Indonesian Policies toward the Chinese Minority under the New Order. Asian Survey, 1976-08-01, roč. 16, čís. 8, s. 770–787. Dostupné online [cit. 2023-05-17]. ISSN 0004-4687. DOI: 10.2307/2643578.
  17. ↑ VAN NIEL, Robert. The Late Colonial State in Indonesia: Political and Economic Foundations of the Netherlands Indies, 1880–1942. Edited by Robert Cribb. Leiden: KITLV Press, 1994. xiii, 295 pp. $29.00 (paper).. The Journal of Asian Studies, 1995-08, roč. 54, čís. 3, s. 893–894. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2059500.
  18. ↑ coaccess [online]. apps.crossref.org, [cit. 2023-05-06]. Dostupné online. DOI:10.2307/j.ctv80cbn6
  19. ↑ Women and Chinese patriarchy : submission, servitude, and escape. Hong Kong : Hong Kong University Press, 1994. Dostupné online. ISBN 1-85649-125-0.
  20. ↑ PEACOCK, James. Indonesia. Edited by Ruth T. McVey. New Haven: Yale University, 1963. Southeast Asia Studies (By arrangement with HRAF Press). 600. Bibliographies, Tables, Plates. $12.00.. The Journal of Asian Studies, 1964-08, roč. 23, čís. 4, s. 634–635. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2050276.
  21. ↑ PEACOCK, James. Indonesia. Edited by Ruth T. McVey. New Haven: Yale University, 1963. Southeast Asia Studies (By arrangement with HRAF Press). 600. Bibliographies, Tables, Plates. $12.00.. The Journal of Asian Studies, 1964-08, roč. 23, čís. 4, s. 634–635. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2050276.
  22. ↑ XIE, Hongbo; 謝洪波.. Shang dao. Taibei Xian xin dian shi : De wei guo ji wen hua chu ban, 2010[minguo 99]. (Chu ban.) Dostupné online. ISBN 978-986-6498-75-6.
  23. ↑ PEACOCK, James. Indonesia. Edited by Ruth T. McVey. New Haven: Yale University, 1963. Southeast Asia Studies (By arrangement with HRAF Press). 600. Bibliographies, Tables, Plates. $12.00.. The Journal of Asian Studies, 1964-08, roč. 23, čís. 4, s. 634–635. Dostupné online [cit. 2023-05-06]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2050276.
  24. ↑ 图3 T2 * GRE轴向 图像显示左枕叶有 大的海绵状血管瘤。 尽管形成物的大小令 人印象深刻，但未检 测到焦周水肿和对 周围结构的“质量” 效应。 REVIEWS [online]. dx.doi.org, [cit. 2023-05-03]. Dostupné online.
  25. ↑ PEACOCK, James. Indonesia. Edited by Ruth T. McVey. New Haven: Yale University, 1963. Southeast Asia Studies (By arrangement with HRAF Press). 600. Bibliographies, Tables, Plates. $12.00.. The Journal of Asian Studies, 1964-08, roč. 23, čís. 4, s. 634–635. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2050276.
  26. ↑ PEACOCK, James. Indonesia. Edited by Ruth T. McVey. New Haven: Yale University, 1963. Southeast Asia Studies (By arrangement with HRAF Press). 600. Bibliographies, Tables, Plates. $12.00.. The Journal of Asian Studies, 1964-08, roč. 23, čís. 4, s. 634–635. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2050276.
  27. ↑ PEACOCK, James. Indonesia. Edited by Ruth T. McVey. New Haven: Yale University, 1963. Southeast Asia Studies (By arrangement with HRAF Press). 600. Bibliographies, Tables, Plates. $12.00.. The Journal of Asian Studies, 1964-08, roč. 23, čís. 4, s. 634–635. Dostupné online [cit. 2023-05-03]. ISSN 0021-9118. DOI: 10.2307/2050276.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Čínski_Indonézania&oldid=7944104“