Česká literatúra v rokoch 1815 – 1918

Česká literatúra v rokoch 1815 – 1918 odzrkadľuje obdobie, v ktorom prešla česká spoločnosť rozsiahlymi spoločenskými zmenami, ktoré sa premietli aj do literatúry. Počas tohto obdobia sa z okrajového jazyka stal samostatný jazyk a zo zanikajúcej reči sa stala plne rešpektovaná reč, o plnohodnotnosti ktorej nikto nepochyboval.

Zo začiatku bola česká scéna úplne bez politického programu, neskôr sa vytvoril program, v ktorom budúcnosť bola spojovaná s Rakúskom a až koncom tohto obdobia začal vznikať program, ktorý žiadal vznik samostatného štátu.

Roku 1829 vznikla snaha o vytvorenie českej encyklopédie. Tento pokus sa síce nepodarilo dotiahnuť do konca, ale vďaka nemu vznikla v roku 1831 Matica česká – nakladateľstvo, ktoré v nasledujúcich rokoch prebralo vedúcu úlohu vo vydávaní po česky písanej literatúry.

V roku 1868 bol položený základný kameň Národného divadla v Prahe, ktoré bolo otvorené roku 1881, v tom istom roku vyhorelo, znova otvorené bolo roku 1883. Vznik Národného divadla ovplyvnil celú generáciu českej literatúry.

Roku 1884 bolo založené Národné divadlo v Brne.

1. generácia národných buditeľov

Českí obrodenci sa v tomto období snažili pozdvihnúť český jazyk na úroveň bežne používaného jazyka. Vytvárali gramatické pravidlá a snažili sa dokázať, že čeština sa dá používať ako každý iný jazyk. Táto snaha viedla k veľkému zvýšeniu počtu prekladov, ktoré mali jazykovú rovnoprávnosť dokázať. Preklady a tvorba gramatiky potom zaberali spisovateľom väčšinu času, takže došlo k akémusi potlačeniu vlastnej tvorby. Ich prvoradým cieľom bolo zachrániť češtinu.

Názory spisovateľov boli ovplyvnené faktom, že vzdelávať sa bolo možné len v nemčine a faktom, že české krajiny zďaleka nedosahovali kultúrnu vyspelosť okolitých krajín. Vyvolávalo to v nich pocit nutnosti nájsť si spojencov, ktorými sa stali Slovania na čele s Ruskom. Ich rusofilstvo bolo celkom nekritické, odmietali si pripustiť fakt, že ruská spoločnosť bola zastaraná a režim, ktorý tam vládol bol despotický.

Českí buditelia zachádzali tak ďaleko, že navrhovali všeslovanský štát s centrom v Rusku dokonca aj s dôsledkami, že by bola prijatá ruština ako všeslovanský jazyk. Panslovanské ideály boli v českej spoločnosti veľmi populárne a ich autori v ne skutočne verili.

Stav sa pomaly začal meniť v roku 1830, kedy v Poľsku došlo k novembrovému povstaniu. 1. generácia národných buditeľov bezvýhradne podporovala Rusov, ale nastupujúca takzvaná 2. generácia národných buditeľov podporila Poliakov. Tým sa začala roztržka medzi generáciami.

V tej dobe sa všetko české považovalo za krásne a dobré – ani zlé diela neboli kritizované len preto, že boli české.

Výrazným javom bol takzvaný historizmus, čo znamenalo, že slávna história je zárukou slávnej budúcnosti. To viedlo k veľkej obľúbenosti historických diel. Najväčší význam sa prisudzoval Karolovi IV. a husitstvu. V týchto etapách videli nielen historickú epochu, ale predovšetkým obdobie, v ktorej Česi vládli Nemcom, alebo s nimi úspešne bojovali. To sa premietlo aj do ich lingvistických názorov, preto v češtine zostávalo veľa archaizmov. Archaizmy mali češtine pomôcť nadviazať na slávnu minulosť, v skutočnosti však brzdili jej rozvoj. Ďalšou obľúbenou témou bolo ospevovanie krásy Čiech, českých dievčat, českej prírody.

Historizmus (alebo potreba mať vlastným jazykom písanú literatúru) viedol k vytvoreniu Rukopisu zelenohorského a Rukopisu kráľovodvorského. Tieto falzifikáty z rokov 1817 a 1818 dali českému obrodeniu nový impulz, bohužiaľ viedli aj k ďalšiemu falšovaniu starej literatúry, objavilo sa značné množstvo nových glos (predovšetkým v stredovekých rukopisoch).

Ich cieľom bolo dokázať, že pred českou stredovekou poéziou existovala slovanská básnická tvorba. Táto snaha bola ovplyvnená národným komplexom z okolitých národov, ktoré boli literárne činné pred nimi. Celkom isto nerozhoduje, kto s literatúrou začal, vtedajší buditelia to ale za dôležité považovali. Tieto falšované rukopisy tak uspokojili národnú túžbu po veľkej národnej poézii.

Rukopis kráľovodvorský – priniesol celý rad epických, lyrických a lyrickoepických skladieb, ktoré sa hlásili k 13. storočiu.

Rukopis zelenohorský – jeho hlavnú časť tvorí báseň o Libušinom súde, pochádzajúca podľa datovania z 11. storočia.

O pravosti rukopisov sa viedli spory od ich objavenia, ale až v 80. rokoch 19. storočia sa prišlo k záveru, že ide o falzifikáty, kedy ich nepravosť preukazoval Tomáš Garrigue Masaryk. Verejnosť fakty o nepravosti rukopisov nechcela dlhší čas prijať a Masaryk bol považovaný za nepriateľa Čechov. Ako autori týchto falzifikátov sú označovaní Václav Hanka a Josef Linda.

Táto generácia spisovateľov bola úplne apolitická, čo spôsobovala obava z policajnej represie, pretože v tom čase nebol žiadny problém vo vedení jazykových a kultúrnych snáh, ale politické snahy viedli k odporu štátnych orgánov.

niekedy sa sem zaraďuje aj Josef Dobrovský
Josef Jungmann
Antonín Marek
Milota Zdirad Polák
Václav Hanka
Josef Linda
Ján Kollár
František Ladislav Čelakovský
Pavel Josef Šafařík
František Palacký

Dramatici :

2. generácia národných buditeľov

Táto generácia sa začala postupne presadzovať po novembrovom povstaní v Poľsku (1830), kedy dala jasne najavo, že nebude súhlasiť so všetkým, čo im predchádzajúci program ponúka. Postupne sa začal presadzovať reálnejší vzťah k Rusku, došlo k prehodnoteniu programu predchádzajúcej generácie.

Spisovatelia tohto obdobia si uvedomili, že češtinu už netreba zachraňovať, ale pomaly rozvíjať ako normálny jazyk. Skončilo aj nekritické prijímanie všetkého českého a začal sa klásť dôraz nielen na jazyk, ale aj na kvalitu vlastného diela.

Spisovatelia presunuli svoj program z poľa kultúrneho na pole politické.

Český realizmus

Vzniká v 19. storočí ako reakcia na prudký rozvoj prírodných a technických vied. Vychádza zo životnej teórie filozofického smeru pozitivizmu, ktorý dokazuje, že skutočnosť je to, čo môžeme poznať svojimi zmyslami.

Realistické umelecké diela obhajujú túto filozofiu a píšu len o tom, čo sa dá poznať zmyslami.

Všetky spoločenské a svetové udalosti sa zdôrazňujú v literatúre. V dielach sú hodnotené spoločenské javy. Autori vytvárajú typy – postavy, ktoré majú spoločné vlastnosti s väčším počtom ľudí.

V Česku spisovatelia reagovali predovšetkým na Bachov absolutizmus a Slovanský zjazd v roku 1848. Zo svetových udalostí mala v českej literatúre najväčší ohlas parížska komúna.

Kritický realizmus tieto skutočnosti ešte hodnotí.

Neexistuje presné ohraničenie medzi romantizmom a realizmom.

Spisovatelia s regionálnym významom:

Dramatici:

Svetový realizmus

Anglicko:

Francúzsko:

Honoré de Balzac

Rusko:

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

Český romantizmus

Romantizmus je umelecký smer 1. polovice 19. storočia. Český romantizmus je v zásade zhodný so svetovým romantizmom, rieši podobné problémy, literatúra reaguje na svetovú literatúru s relatívne malým oneskorením. Jediný rozdiel medzi českým a svetovým romantizmom je, že do českého romantizmu sa prelínali ešte snahy národného obrodenia.

Veľkú úlohu v ňom hrá romantický hrdina, výnimočný človek, ktorý nie je schopný prispôsobiť sa svojmu prostrediu. Obracia sa do svojho vnútra a hľadá východisko v sebe. Sústreďuje sa na milostný vzťah a lásku, je schopný milovať len nešťastne. Hrdina miluje ideál krásy a lásky. Vzťah sa musí končiť tragicky.

Prostredie, v ktorom sa odohráva dej, je tiež výnimočné: tmavé noci, cintorín, tajomné zrúcaniny a hrady, rokliny, opustené miesta, atď.

Svetový romantizmus

Anglicko:

Francúzsko:

Rusko:

Poľsko:

Adam Mickiewicz

Český naturalizmus

Naturalizmus je umelecký smer z prelomu 19 a 20. storočia. V literatúre sa kládol dôraz na objektivitu, autor nemal brať ohľad na morálku a mal zobrazovať svet taký, aký je. Viedol k zobrazovaniu najnižších ľudských pudov a ľudí na okraji spoločnosti.

dramatici:

Svetový naturalizmus

Francúzsko

Májovci

Táto skupina obdivovala český romantizmus, predovšetkým K. H. Máchu. Máchov Máj vydali ako 2. almanach (1858), úvodom bola Máchova podobizeň. K tejto pôvodne básnickej skupine sa prihlásili nielen básnici, ale aj spisovatelia. Dávali prednosť súčasnosti pred minulosťou.

Základ ich programu tvorili tieto body :

Chceli zobrazovať pravdivú skutočnosť.
Študovať skutočnosť
Chceli skutočnosť zachytiť v celej jej šírke.
Študovať európsku literatúru a vyrovnať sa českou literatúrou na jej úroveň.

Sympatizanti:

Ruchovci

Táto literárna skupina, sa sústredila okolo almanachu Ruch, podľa ktorého boli nazvaní. Prvé číslo vyšlo na počesť Národného divadla . Rozmach skupiny sa datuje do 60. – 70. rokov 19. storočia, teda do obdobia prudkého rozvoja priemyslu, hospodárstva a kultúry (vznik národného divadla) .

Zo začiatku mali asi 20 prispievateľov. Redaktorom bol Josef Václav Sládek, autormi Ladislav Quis a Svatopluk Čech.

Ich tvorba je veľmi odlišná od tvorby Májovcov. Ruchovci nemali finančné problémy, čo sa samozrejme prejavilo v ich tvorbe. Vracali sa k otázkam vlastenectva, znova sa objavila myšlienka slovanskej vzájomnosti. Snažili sa zachovať národný charakter literatúry. Spisovatelia hľadali námety v českých dejinách – vo väčšine prípadov nešlo o literatúru faktu, ale naopak sa dá povedať, že si na základe niektorých udalostí vymýšľali dejiny a upravovali ich do podoby, v akej by ich radi videli.

Básnici sa obracali k vidieku a české sedliactvo sa pre nich stalo prototypom českého národa. Napodobňovali ľudovú tvorbu, znovu sa objavili balady a vlastenecké verše.

Lumírovci

Do literatúry vstúpili v rovnakom čase ako ruchovci, ale boli ich protikladom. Združovali sa okolo časopisu Lumír, ktorý vznikol v roku 1851. Ich najväčšou snahou bolo povzniesť literatúru na európsku úroveň. Snažili sa otvoriť svetu – prekladali cudziu literatúru, predovšetkým románsku (Francúzsko, Taliansko).

Nezajímala ich minulosť, a ak sa zaoberali históriou ľudstva, tak len v kontexte s históriou národa. Filozofickým základom ich tvorby bola myšlienka, že ľudstvo sa neustále vyvíja k humanite.

Literárne veľa experimentovali, objavujú sa u nich neobvyklé verše – sonety, gazely. Ich diela patria k najčítanejším (z tých čias) a dá sa povedať, že aj kvalitatívne patria k najlepším z tohto obdobia. Ich dielo môže byť blízke aj modernému človeku, čo sa o predchádzajúcich skupinách nedá povedať.

Robotnícki básnici

Vznikli v rovnakom čase ako Lumírovci. Neboli to profesionálni básnici, alebo spisovatelia, ale robotníci, ktorí boli väčšinou buričmi. Ich poézia nemá žiadnu literárnu hodnotu a ani nie je nijako čitateľná.

Písali výhradne o robotníckych témach (štrajky, problémy v továrňach, a pod.), komunistická literatúra ich vyzdvihovala, pretože vyhovovali jej ponímaniu triedneho sveta. V ich dielach sa píše o útlaku. Ich cieľom bolo vytvorenie lepšieho sveta.

Pozri aj