Preskočiť na obsah

Pavol Jozef Šafárik

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na najlepší článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Pavel Josef Šafařík)

Pavol Jozef Šafárik
Pavol Jozef Šafárik
Narodenie13. máj 1795
Kobeliarovo, Uhorské kráľovstvo
Úmrtie26. jún 1861 (66 rokov)
Praha, Rakúske cisárstvo
NárodnosťSlovák
Štátna príslušnosťRakúske cisárstvo
PodpisPavol Jozef Šafárik, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Pavol Jozef Šafárik

Pavol Jozef Šafárik[1] (Safáry/Schaffáry/Schafary/Saf(f)arik/Šafarík/Szafarzik, po česky Pavel Josef Šafařík, po nemecky Paul Joseph Schaffarik, po latinsky Paulus Josephus Schaffarik, po maďarsky Pál József Saf(f)arik) (* 13. máj 1795, Kobeliarovo – † 26. jún 1861, Praha) bol slovenský, v Čechách naturalizovaný básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky.

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]

Život Šafárikovej rodiny, jeho rodičov, starých rodičov, príbuzných a súrodencov bol úzko spätý so Štítnikom a jeho okolím.

Otec Pavol (Pavel) Šafárik (1761 – 1831) sa narodil v Štítniku 26. januára 1761, tu aj navštevoval latinskú školu. Dva roky chodil do školy v Kunovej Teplici, aby sa naučil po maďarsky. Po ukončení štúdií pôsobil ako učiteľ (preceptor) v okolí Štítnika asi 15 rokov. Pravdepodobne hmotné dôvody viedli Šafárikovho otca k tomu, že zanechal učiteľské povolanie a odišiel za farára do Kobeliarova.

Krátko na to sa narodil P. J. Šafárik. Jeho najstarší brat Ján mal vtedy už 12 rokov, sestra Mária 10 a ďalší brat Ľudovít Samuel 7 rokov. Matka P. J. Šafárika Katarína, rodená Káresová (1764 – 1812) pochádzala z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej. Mali spolu 5 detí, a to už spomenutých súrodencov P. J., a tiež „prvého" Pavla Jozefa narodeného 1791, ktorý ale po roku umrel.

Keďže kobeliarovská fara bola jednou z najchudobnejších v Gemeri a ak chcela Šafárikova matka primerane zabezpečiť svoje štyri deti, musela siať ľan, priasť, dávať si tkať, starať sa o hospodárstvo, a dokonca aj obchodovať. Aj preto bol v domácnosti vždy dostatok všetkého. Umrela 14. decembra 1812 ako 48-ročná.

Šafárikov otec sa polroka po jej smrti oženil druhýkrát (2. júna 1813), proti vôli svojich detí, s vdovou po rožňavsko – bystrianskom farárovi Pavlovi Lovčánim, Rozáliou, rodenou Drábovou. Z prvého manželstva mala dve deti, dcéru Rozáliu a syna Pavla. S touto ženou, žil až do svojej smrti, do 4. februára 1831. Pavol Jozef Šafárik mal teda 4 vlastných, z toho jedného, „menovca" ani nepoznal, a 2 nevlastných súrodencov.

Osud manželky a detí po Šafárikovej smrti

[upraviť | upraviť zdroj]

Manželka P. J. Šafárika, Júlia, rodená Ambróziová, žila ešte pätnásť rokov po smrti svojho manžela. Umrela roku 1876 ako 73-ročná.

Najstarší syn Vojtech (1831 – 1902) po skončení štúdií v Göttingene dostal miesto profesora na obchodnej akadémii vo Viedni, neskôr sa stal význačným chemikom.

Mladší Jaroslav (1833 – 1862) ukončil medicínu na pražskej univerzite a stal sa druhým asistentom profesora Bohdálka, anatóma. Pre slabý plat roku 1858 odišiel od neho do Viedne za praktického vojenského lekára. Po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na c. k. Jozefínskej akadémii vo Viedni.

Najmladší syn Vladislav (1841 – ?), ktorý robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil. Odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku pri Magente a Solferine, kde bol aj ranený. Čoskoro si získal dôstojnícku hodnosť.

Dcéra Božena (1831 – 1895) sa vydala za Josefa Jirečka (1825 – 1888), literárneho historika a českého politika, ktorý bol určitý čas vychovávateľom v Šafárikovej rodine. Ich synom, a teda vnukom P. J. Šafárika, bol Konstantín Jireček, historik, autor štúdie Šafařík mezi Jihoslovany, a dcérou Svatava Jirečková, ktorá sa stala maliarkou vo Viedni.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko (1795 – 1815)

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 13. mája 1795 v evanjelickej fare v Kobeliarove. Kobeliarovo, kde prežil P. J. Šafárik detstvo a kam sa rád vracal aj v neskoršom období, leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Je približne rovnako vzdialené od Rožňavy, Dobšinej a Jelšavy. Dá sa povedať, že sa nachádza v ťažisku pomyselného trojuholníka týchto troch miest.

Základy školského vzdelania, ako to zhodne uvádzajú životopisci, získal od otca, pričom všetci vychádzajú z neskorších zápisov jeho syna Vojtecha. Ten píše v knihe Co vyprávěl P. J. Šafařík…: „Když mu ale v 7 mém roce jen jednou abecedu celou ukázal, tu on sám hravě čísti se naučil, a již pak celý den na peci sedával čítaje. Do 8 ho roku již dvakráte byl celou bibli přečetl, a jedno ze zalíbených jeho zaměstnání bylo, že bratřím a sestře, jakož i lidem domácím kázával." Škola ani učiteľ sa tu vôbec nespomínajú.

V životopisoch P. J. Šafárika sa uvádza, že na jeho národné povedomie vplýval v Kobeliarove jeden z tamojších pismákov menom Novák, ktorý mu požičiaval na čítanie české knihy. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o tamojšieho učiteľa, „ludimagistra" Tomáša Nováka. Dôležitejším faktorom ale, ktorý vplýval na Šafárikovo národné povedomie bolo prostredie v ktorom žil. Tvorilo ho slovenský ľud, jeho piesne, rozprávky a povesti o zbojníkoch, spolu s krásou okolitej prírody. O hĺbke a intenzite vplyvu kobeliarovského prostredia na Šafárika, svedčia jeho spomienky na detstvo. Vedel si ich veľmi živo vybaviť aj po 50 – 60 rokoch, ako to vidieť v už vyššie spomenutej publikácii Co vyprávěl P. J. Šafařík…

V rokoch 1805 – 1808 študoval v Rožňave. Niektorí životopisci spomínajú nižšie gymnázium. Iní zase hovoria o evanjelickej škole, ktorá sa práve v nástupnom roku P. J. Šafárika postupne menila vo „vyššiu" strednú (latinskú) školu. Keďže Šafárik tu študoval len tri ročníky, viacerí životopisci sa prikláňajú k názoru, že nastúpil hneď do druhého ročníka donatistov. Počas rožňavských štúdií býval Šafárik u Ujházyho, kde sa zároveň stravoval, tak ako ďalší študenti i dievčatá, ktoré sa prišli do Rožňavy naučiť nemčinu a šitie. P. J. Šafárik pod vedením a osobným dohľadom svojho profesora, od roku 1806 aj svojho príbuzného, a jeho dcéry vydatej za Ujházyho, úspešne rozšíril svoje vedomosti a vzdelanie. Okrem povinnej latinčiny osvojil si maďarčinu a nemčinu.

Na jeseň roku 1808 odišiel P. J. Šafárik na štúdium humaniora do Dobšinej, hoci mohol pokračovať v syntaxi a rétorike. Hlavným dôvodom jeho odchodu bolo opäť pravdepodobne hmotné postavenie rodiny. Štúdium bolo výhodnejšie, pretože tu mohol bývať a aj býval, u sestry Márie, ktorá sa sem presťahovala z Rožňavy. P. J. Šafárik študoval v Dobšinej 2 roky, a to v školských rokoch 1808/1809 a 1809/1810. V štúdiu na dobšinskej škole dosiahol ešte väčšie úspechy než v Rožňave. V Dobšinej sa ďalej rozvinuli a prehĺbili predpoklady k jeho básnickej, pedagogickej a vedeckej činnosti. Splnil zároveň podmienky potrebné k ďalšiemu štúdiu, a tak odtiaľ odchádza s výborným vysvedčením, žiadúcimi vedomosťami z literatúry, so znalosťou latinčiny, nemčiny a maďarčiny. Štúdium v Dobšinej, kde sa hovorilo prevažne po nemecky, poskytovalo slovenským chlapcom možnosť aktívne si osvojiť nemeckú reč, prípadne zdokonaliť sa v nej. Z knihy Šafárik na Slovensku…: „...do Dobšinej prichádzali chlapci statkárov, dedinskej inteligencie remeselníkov a kupcov i zo vzdialenejších stolíc, aby okrem vedomostí z donáta, gramatiky a syntaxe osvojili si i nemeckú reč. Podobne chodievali chlapci zo slovenských rodín študovať na latinské školy do Gemera, Oždian a Rožňavy, aby si tu osvojili maďarčinu. Ak sa chceli vzdelanci Uhorska uplatniť v praxi, museli nevyhnutne ovládať všetky štyri jazyky krajiny: latinčinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu." Z tohto hľadiska bolo pre P. J. ozaj šťastím, že študoval aj v Rožňave a, aj keď nevyhnutne, ale predsa aj v Dobšinej.

Ukončením štúdia v Dobšinej nastáva v živote 15-ročného Šafárika veľká zmena. Vyčerpal možnosti štúdia v regióne, a je preto nepriamo nútený opustiť rodinu a rodisko Kobeliarovo, gemerské prostredie, bohaté na kultúrnu históriu. Tým zároveň stratí bezprostredný kontakt so slovenskou dedinou a jej ľudom, jeho problémami, ale aj s jeho slovesnosťou a folklórom.

P. J. Šafárik prišiel do studeného a drsného podnebia Kežmarku na jeseň roku 1810. Čakalo ho tu päť rokov štúdia, študoval tu však len štyri roky. V dôsledku usilovnosti bol rétorom len jeden rok (1810/1811), po roku prešiel do filozofie a v školskom roku 1812/1813 bol už politikom juristom. V poslednom roku štúdia (1813/1814) absolvoval teológiu, ktorej obsah vyučovania okrem teologických disciplín tvorili prednášky z histórie a encyklopédie, z teoretickej a praktickej fyziky, zo zdravovedy a prirodzeného práva, z práva štátneho a práva národov. Štúdium v Kežmarku ukončil P. J. Šafárik v lete roku 1814 absolvovaním všetkých troch kurzov:

  • filozofického u J. Genersicha, v ktorom sa preberala logika, metafyzika, čistá a aplikovaná matematika, teoretická a experimentálna fyzika, ekonómia ruralis, latinský štýl, porovnávacia filozofia a história Uhorska; Šafárika vo všetkých predmetoch hodnotili známkou eminens;
  • politicko – juridického pod vedením Š. Aderjána, kde učebný plán obsahoval predmety: jus naturae, jus privatum civile et criminale, scienciae politicae, ktorý skončil vo všetkých predmetoch ako eminenter;
  • teologického u profesora Daniela Mihálika, kde si výborne osvojil dogmatickú a morálnu teológiu, úvod do kníh sv. Písma (hermeneutiku), gréčtinu a hebrejčinu.

Ako podmienku pre prijatie na nemeckú univerzitu a získanie niektorého zo štipendií pre „uhorských" študentov v Nemecku vykonal kandidátikum z teológie u K. Genersicha s prospechom „eminenter profectus in theolog. praeparatoris".

Štúdium a pobyt v Kežmarku mal pre formovanie osobnosti P.J. Šafárika, ako básnika a neskoršieho vedca európskeho ba svetového formátu veľký význam. Sám o tom napísal vo vlastnom, po nemecky napísanom životopise. P. J. Šafárik sa v štúdiu vyznačoval mimoriadnou usilovnosťou, vynikal v „mravoch" (v správaní) i v prospechu, za čo ho v jednom i v druhom hodnotili známkou „eminens". Šafárik si dokonale osvojil nemčinu a klasické jazyky. V teologickom kurze sa učil gréčtinu a hebrejčinu. Gréčtina a latinčina mu otvárali brány k antickej a latinskej literatúre. Vedomosti poskytované školou si Šafárik rozširoval a prehlboval samovzdelávaním, v čom mu vytvárala vhodné podmienky bohatá lyceálna knižnica, ale aj diela a časopisy, ktoré si sám kupoval. Štúdium histórie a vedomosti z nej formovali v Šafárikovi historické vedomie, v ktorom začínala zaujímať dôležité miesto láska k českému a k slovenskému národu, postupne sa rozširujúc na národ srbský a neskôr na všetky slovanské národy. Tu na evanjelickom lýceu v Kežmarku sa spriatelil s J. Blahoslavom, ako aj poľskými, srbskými, ukrajinskými študentmi, čo taktiež ovplyvnilo jeho slovanskú orientáciu a literárnu, najmä básnickú tvorbu. Šafárikova láska k rodnému kraju, vlasti, národu a jazyku našla konkrétny výraz v básnickej tvorbe a v zbieraní slovenských ľudových piesní. Výsledkom básnickej tvorby v Kežmarku bola oslavná báseň na Ondreja Máriassyho, patróna lýcea, baróna z Markušoviec a Batizoviec z príležitosti jeho návratu ako kolonela pešiakov z vojny proti Napoleonovi pod názvom Ode festiva. Do literatúry sa však uviedol básnickou zbierkou Tatranská Múza s lyrou slovanskou (Levoča 1814).

Na odporúčanie riaditeľa, alebo z niektorého z profesorov, Šafárik, ako vynikajúci študent, ktorý bol len rok rétorom, a rok preskočil do filozofie, prijal v roku 1812 miesto súkromného vychovávateľa v rodine Dávida Goldbergera. Práve v tomto období, ako je už spomenuté vyššie, nastali v jeho rodnom Kobeliarove veľké zmeny. Dňa 14. decembra mu umrela matka, ktorú veľmi miloval a otec sa po pol roku oženil druhýkrát so spomínanou Rozáliou.

Nemecko (1815 – 1817)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po ročnom vychovávateľskom pôsobení pokračoval v štúdiu na Univerzite v Jene. Pre Jenu sa P. J. Šafárik definitívne rozhodol počas štúdií v Kežmarku, predovšetkým na želanie otca. Hradením študijných nákladov v Jene sa písomným potvrdením zaviazal otec, potešený tým, že aspoň jeden z jeho synov bude kráčať v jeho šľapajach. V Jene býval v jednom dome so Samuelom Ferjenčíkom a Ondrejom Jamriškom, v posledom roku štúdia i s Jánom Benediktim. Žil veľmi skromne, o čom svedčí jeho rozprávanie synovi Vojtechovi.

Obdobie po napoleonských vojnách, v ktorom študoval Šafárik v Nemecku, poznamenávala vzrastajúca politická a kultúrna aktivita nemeckej mládeže. Politické ovzdušie na jenskej univerzite sa vyznačovalo slobodomyseľnosťou a kritickosťou voči reakčnému a politickému poriadku. Profesori a študenti otvorene a bez obáv vyjadrovali svoje náhľady a formulovali celonemecké požiadavky. P. J. Šafárik sa na podujatiach študentov nezúčastňoval, rešpektujúc Summu akademických zákonov, zakazujúcich účasť v „buršenšaftoch a landsmanšaftoch", ktorú podpísal. V Jene strávil P. J. Šafárik dva roky, čím skončil tri semestre. Dňa 16. mája 1816 sa stal členom Societas latina Jenensis.

Výsledkom Šafárikovej básnickej činnosti v Jene je sedemnásť básní, napísaných prevažne od októbra 1815 do mája 1816. Vyšli v Hromádkových Prvotinách pěkných umění vo Viedni a získali mu zvučné meno v Čechách a na Slovensku. Tri semestre štúdia na univerzite v Jene znamenali veľký prínos pre P. J. Šafárika v každom smere. Predovšetkým prispeli k formovaniu jeho odborného a vedeckého profilu. V Jene si osvojil kritické metódy vedeckého bádania. Tu si získal dôkladnú metodologickú prípravu pre vedeckú činnosť. V Jene si našiel ďalších priateľov z radov spolužiakov. Z nich Juraj Müller, bývalý vychovávateľ v rodine Kubínyiovcov, poskytol Šafárikovi informácie o tomto východnom mieste, prostredníctvom Samuela Ferjenčíka mohol osobne spoznať J. W. Goetheho a s Jánom Chalupkom mal spoločné literárno-umelecké záujmy.

Z Jeny, s ktorou sa Šafárik lúčil nerád, odišiel na začiatku mája 1817 v rukách s vysvedčením vydaným na odchod prorektorom Danzom. Príčiny jeho predčasného odchodu sa vysvetľujú rozdielne: administratívnym zásahom rakúskej vlády, ktorá nedovolila mladíkom z Uhorska študovať v Nemecku, Šafárikovou obozretnosťou, ale aj finančnou tiesňou.

Na ceste do vlasti sa zastavil v Lipsku a v Prahe, kde sa stretol s viacerými českými národovcami (Dobrovským, Jungmannom, Hankom, Presslom, Nejedlým a i.). Po mesačnom pobyte v Prahe, kde sa zaujímal o miesto vychovávateľa, odišiel cez Viedeň do Bratislavy. V Bratislave, kde pobudol desať dní, sa osobne stretol s Františkom Palackým, s ktorým si písal už predtým.

Slovensko (1817 – 1819)

[upraviť | upraviť zdroj]

V lete 1817 dostal P. J. Šafárik pozvanie na vychovávateľa do rodiny Gašpara Kubínyiho v Bratislave. P. J. Šafárik ponuku prijal a na miesto nastúpil 20. augusta 1817. Vychovával jeho syna Ladislava. K tomuto rozhodnutiu mohlo viesť Šafárika viacero motívov: možnosť vedeckej práce, finančné dôvody spojené so snahou čím skôr si vyrovnať dlžobu u brata Jána, ale aj postavenie Bratislavy a Kubínyiovskej rodiny vo vtedajšom vedeckom, kultúrnom a spoločenskom živote Uhorska. Gašpar Kubínyi a celá jeho rodina si P. J. Šafárika vážila, veľmi dobre finančne honorovala, prejavovala k nemu priateľské, skoro familiárne vzťahy.

Priateľstvo Pavla Jozefa Šafárika s o tri roky mladším Františkom Palackým našlo výraz i vo vedeckej práci, ktorej výsledkom bolo spoločné literárno-teoretické dielo Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (Prešporok – Praha 1818). Ich spoločným priateľom bol Ján Blahoslav Benedikti, potom sa však odmlčal, potom pribudol Ján Kollár, s ktorým sa Šafárik osobne spoznal na jar 1819.

Rok 1819 znamenal rozhodujúci obrat v živote a povolaní P. J. Šafárika. Vychovávateľstvo v Kubínyiovej rodine sa mu chýlilo ku koncu. Neprijal ani predtým ponúkané miesto profesora na evanjelických školách „v severných Uhrách", ale rozhodol sa pre Nový Sad, kde nezjednotená pravoslávna cirkev už skôr vytvorila gymnázium a na jar 1819 vypísala konkurz na miesto riaditeľa a prvého profesora. Na to však Šafárik potreboval doktorát. S pomocou, a odporúčaním Jána Blahoslava Benediktiho ho dostal dňa 5.apríla 1819. Opäť s pričinením Jána B.B., ale aj niektorých známych Srbov, výber na miesto riaditeľa nakoniec padol na najmladšieho z prihlásených, na P. J. Šafárika.

Vychovávateľskú činnosť v rodine G. Kubínyiho ukončil teda koncom júna 1819. Šafárikov odchod z Bratislavy chápali vlastenci, predovšetkým ale českí, ako stratu pre národ. Niekoľko týždňov pred odchodom do Nového Sadu pobudol v rodnom Gemeri, Kobeliarove a u starého otca Káresa v Hankovej. Bol to posledný pobyt Šafárika v rodisku, do ktorého sa už v živote nevrátil.

Srbsko (1819 – 1833)

[upraviť | upraviť zdroj]

Funkciu riaditeľa prevzal P. J. Šafárik slávnostným prejavom, ktorý predniesol v latinčine. Načrtol v ňom dejiny gymnázia, hovoril o profesoroch a ich vyučovacích povinnostiach, potom vyjadril svoje pedagogické názory na koncepciu školy, zoznámil prítomných s návrhom reforiem, ktoré plánoval uskutočniť.

Nový riaditeľ zapôsobil na Srbov veľmi priaznivým dojmom. Okrem P. J. Šafárika všetci profesori boli Srbi. P. J. Šafárik zastával funkciu riaditeľa päť rokov. Ako riaditeľ mal ambiciózne plány. Šafárikovou koncepciou bolo vytvoriť gymnázium podľa gréckeho vzoru. Hneď po prebratí funkcie, sa podarilo Šafárikovi presadiť drobnejšie zmeny v učebnom pláne, rozšírením učebných predmetov o kreslenie, resp. rysovanie. Pozitívne bolo prijaté aj zbieranie kníh pre budúcu knižnicu. Šafárik mal osobitnú radosť z toho, že do tvoriacej sa knižnice, do jej fondu, pribúdali vzácne staroslovienske literárno-historické pamiatky. V inauguračnej reči uviedol, že na gymnáziu bude on sám vyučovať matematiku (algebru aj geometriu), fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistiku a bude vykladať klasikov v I. humanitnej triede. Tak sa aj stalo. Prednášal po latinsky, po nemecky a po zosilnení maďarizačných tendencií, keď zasiahli aj novosadské gymnázium, v posledných dvoch – troch rokoch pobytu vyučoval aj maďarčinu ako vyučovací predmet.

Počas prvých dvoch rokov novosadského účinkovania býval Šafárik v dome bohatého mešťana Servického. Roku 1821 požiadal Šafárika synovec srbského patriarchu, aby prevzal výchovnú starostlivosť nad jeho synom. Ako odmenu dostal k dispozícii časť ich domu v Novom Sade, kde býval, a o stravu a byt sa mu starala kuchárka, ktorú mu platili.

Dňa 17. júna 1822 sa P. J. Šafárik oženil s 19 ročnou Júliou Ambróziou. Pochádzala z drobnej slovenskej zemianskej rodiny. Narodila sa vo Veľkej Kikinde (Srbsko) 19. novembra 1803. Jej otec pochádzal z Paludze (okr. Liptovský Mikuláš) a matka z Jasenovej na Orave. Manželka P. J. Šafárika – ako uvádzajú životopisci – bola inteligentná, neobyčajne sčítaná a temperamentná. Ovládala tri resp. štyri slovanské jazyky: slovenčinu, češtinu, srbštinu a ruštinu. Manželovi veľa pomáhala pri jeho vedeckej práci.

Šafárikova situácia v Novom Sade sa zhoršila po roku 1824, keď rakúska vláda zakázala srbskej pravoslávnej cirkvi zamestnávať evanjelických vzdelancov z Uhorska na gymnáziách a vo svojich službách. Šafárik dostal výnimku, s tým že nebude vykonávať funkciu riaditeľa.

P. J. Šafárikovi sa po zásahu vlády začali hromadiť problémy, narastať hmotné, finančné a iné ťažkosti. Príjem sa mu zmenšil práve vtedy, keď ho najviac potreboval, pretože v rodine pribúdali deti. V Novom Sade sa Šafárikovcom narodilo päť detí: Ľudmila (21. 2. 1824 – 28. 4. 1824), Milena (17. 7. 1825 – 4. 4.1826), Mladen Svatopluk (17. 1. 1827 – 22. 2. 1828), Vojtech a Božena. Zhoršenie materiálnych a finančných podmienok nútilo Šafárika, aby si sám hľadal profesorské miesto, o čo sa usiloval na Slovensku. Z viacerých dôvod však mnoho dobrých ponúk neprijal.

Počas svojho pobytu v Novom Sade sa Šafárik spolupodieľal na zbieraní, príprave do tlače a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných (V Pešti 1823). Najvýznamnejším vedeckým dielom Šafárika z jeho novosadského obdobia sú Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Pešť 1826) – Dejiny slovanských jazykov a literatúr vo všetkých nárečiach. V Novom Sade napísal P. J. Šafárik ešte ďalšie dve práce, ktoré vyšli tlačou, a to: Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (Pešť 1828) a Serbische Lesekörner oder historisch – kritische Beleuchtung der serbischen Mundart, ein Beitrag zur slawischen Sprachkunde (Pešť 1833). Šafárik nazbieral v Novom Sade množstvo literárno – historického, ale aj iného materiálu, ktorý neskôr spracúval v Prahe.

Dňa 22. decembra 1832 dal P. J. Šafárik patronátu gymnázia výpoveď s tým, že tu ostane do konca zimného semestra. Dňa 6. apríla 1833 opustil Nový Sad, ktorý v ďalšom živote už nenavštívil. Po neúspešných snahách o získanie pedagogického a knihovníckeho miesta v Rusku, odchádza na pozvanie a záruku priateľov pôsobiť, cez Pešť a Bratislavu do Prahy.

Čechy (1833 – 1861)

[upraviť | upraviť zdroj]
Pamätná tabuľa v Prahe

Šafárikova rodina prišla do Prahy 4. mája 1833, po takmer mesiac trvajúcej ceste. Po príchode do Prahy P. J. Šafárik koncentroval svoje úsilie predovšetkým na zabezpečenie svojej rodiny a na možnosti pokračovať vo vedeckej práci. Českí vlastenci mu v oboch pomáhali. Zabezpečili mu byt, čo bolo vtedy najpotrebnejšie, pretože čoskoro po príchode pribudli do Šafárikovej rodiny dvojičky Jaroslav a Bohuslav, nar. 24. mája 1833, z ktorých druhý chlapček umrel 31. 8. 1837. Okrem nich sa Šafárikovcom narodili v Prahe ďalšie štyri deti. Počas celého svojho pobytu v Prahe, najmä v 40-tych rokoch, závisela celá jeho existencia na 380 zlatých, ktoré ročne dostával od svojich českých priateľov pod podmienkou, že – ako to František Palacký explicitne formuloval – "od teraz, čokoľvek budete písať, budete to písať len v českom jazyku".

P. J. Šafárik zásluhou Františka Palackého vypomáhal pri redakčných prácach v Časopise Českého musea, potom po odstúpení Palackého časopis redigoval. V rokoch 1834 – 1835 bol redaktorom časopisu Světozor. V rokoch 1836 – 47 bol cenzorom kníh. Od roku 1841 bol kustódom pražskej Univerzitnej knižnice, a od roku 1848 jej riaditeľom, súčasne bol aj mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na Karlo-Ferdinandovej univerzite v Prahe.

Popri vedeckej práci, ktorá bola Šafárikovi v Prahe hlavným zmyslom životnej náplne, bol okolnosťami prinútený zaoberať sa niekoľkokrát aj otázkami vzdelania a školstva. Napr. roku 1848 minister Alexander Bach poveril P. J. Šafárika spolu s K. J. Erbenom členstvom v komisii pre slovanskú právnu terminológiu. Výsledkom činnosti komisie bol slovník Juridisch – politische Terminologie der slawischen Sprachen Oesterreichs. Vyšiel vo Viedni roku 1850 so Šafárikovým krátkym predhovorom.

V zbierke spisov „Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky“ vydanej Jánom Kollárom v roku 1846 Šafárik mierne kritizoval Štúrovo zavedenie novej spisovnej slovenčiny (1843). Hoci Šafárik, na rozdiel od jeho českých kolegov – vždy považoval Slovákov za od Čechov oddelený národ (tak napríklad explicitne v jeho „Geschichte der slawischen Sprache...“ a v „Slovanskom národopise“), bol za používanie len „slovenského slohu českého jazyka“ ako literárneho jazyka na Slovensku.

V revolučných rokoch 1848 – 1849 sa venoval len svojim vedeckým záujmom. Po vydaní diela Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki zbieral historický materiál pre najstaršie obdobie slovanských dejín. Výsledkom jeho úmorného vedeckého bádania okrem drobnejších štúdií sú dve monumentálne práce – základné piliere slovanské – Slovanský národopis (Praha 1842, druhé vydanie tiež roku 1842, tretie vydanie roku 1843) a Slovanské starožitnosti. Po jeho smrti, v rokoch 1862 – 63 bol pripravený III. diel Slovanských starožitností, ktorý vyšiel v Prahe roku 1865.

V posledných piatich rokoch života začal Šafárik chorľavieť a trpieť rozličnými fóbiami, a to aj napriek tomu, že sa zbavil materiálnych a finančných ťažkostí a ubúdali mu aj starosti o rodinu. Psychické depresie v posledných dvoch rokoch P. J. Šafárika priviedli k tomu, že 23. mája 1860 skočil do Vltavy, čo vzbudilo v širokej verejnosti nesmierny rozruch. Podarilo sa ho však zachrániť.

Na začiatku októbra 1860 sa Šafárik definitívne vzdal miesta riaditeľa Univerzitnej knižnice. Cisár František Jozef I. jeho žiadosti vyhovel vlastnoručne písaným listom, pričom mu ponechal ako dôchodok plný plat. Šafárik bol na dôchodku len málo. Rýchlo začal chradnúť, strácal zrak a pohyboval sa už len o paličke, ale pritom bol duševne čulý. Umrel 26. júna 1861.

Pochovali ho na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karlíne a po zrušení tohto cintorína roku 1900 Šafárikove pozostatky previezli na Olšanské cintoríny. Nad jeho hrobom umiestnili pôvodný sarkofág so starosrbským nápisom: „V krasnich mira sego v’spitaľ sa esti et junosti svojeje".

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Poézia

[upraviť | upraviť zdroj]

Vedecké diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Promluvení k Slovanům, in: Prvotiny pěkných umění (1817, ?) – inšpirované Herderom a inými národnými literatúrami, vyzýva Slovákov, Moravanov a Čechov, aby zbierali ľudové piesne
  • Počátkové českého básnictví, obzvláště prozodie (1818, Bratislava), spolu s Františkom Palackým – zaoberá sa technickými detailmi písania básní – zdôvodnil používanie časomiery v slovenskej a českej poézii
  • Novi Graeci non uniti ritus gymnasii neoplate auspicia feliciter capta. Adnexa est oratio Pauli Josephi Schaffarik (1819, Novi Sad)
  • Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1 – 2 (Pešť 1823 – 1827)/Národnie zpiewanky – Pisne swetské Slowáků v Uhrách (1834 – 1835, Buda), spolu s Jánom Kollárom
  • Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pest), [Dejiny slovanského jazyka a literatúry podľa všetkých nárečí] – obrovská encyklopedická kniha, prvý pokus o akúsi systematickú správu o slovanských jazykoch ako celku
  • Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (1828, Buda) [O pôvode Slovanov podľa Lorenza Surowieckeho] – zamýšľané ako reakcie na Surowieckeho text, no text sa zmenil na knihy o pravlasti Slovanov
  • Serbische Lesekörner oder historisch-kritische Beleuchtung der serbischen Mundart (1833, Pest) [Srbská antológia alebo historicko-kritické osvetlenie srbského nárečia] – vysvetlenie charakteru a vývoja srbčiny
  • Slovanské starožitnosti(1837 + 1865, Praha), jeho hlavné dielo, prvá väčšia kniha o kultúre a histórii Slovanov, druhé vydanie (1863) redigoval Josef Jireček, pokračovanie vyšlo až po Šafárikovej smrti v Prahe roku 1865; ruský, nemecký a poľský preklad nasledoval ihneď potom; hlavná kniha opisuje pôvod, sídla, umiestnenie a historické udalosti Slovanov na základe rozsiahlej zbierky materiálu; inšpirovaný Herderom odmietol považovať Slovanov za otrokov a barbarov (ako to bolo vtedy časté v nemeckej literatúre); kniha podstatne ovplyvnila obraz Slovanov vo svete
  • Monumenta Illyrica (1839, Praha) – pamiatky starej južnoslovanskej literatúry
  • Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache… (1840, Praha) [Najstaršie pamiatky českého jazyka…], spolu s Palackým
  • Slovanský národopis (1842 – 2 vydania, Praha), jeho druhé najdôležitejšie dielo, snažil sa podať úplný obraz slovanskej etnológie; obsahuje základné údaje o jednotlivých slovanských národoch, sídlach, jazykoch, etnických hraniciach a mapu, na ktorej Slovanov formálne považuje za jeden národ rozdelený do „národných celkov“.
  • Počátkové staročeské mluvnice in: Výbor (1845) [Základy staročeskej gramatiky]
  • Juridisch – politische Terminologie der slawischen Sprachen Oesterreich (Viedeň, 1850) [Právno-politická terminológia slovanských jazykov Rakúska], slovník napísaný spolu s K. J. Erbenom
  • Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů (1851, Praha) – obsahuje dôležité staroslovienske texty
  • Památky hlaholského pisemnictví (1853, Praha)
  • Glagolitische Fragmente (1857, Praha) [Hlaholské fragmenty], spolu s Höflerom
  • Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitismus (1858, Praha) [O pôvode a vlasti hlaholského písma] – tu prijal názor, že je hlaholika staršia ako cyrilika
  • Geschichte der südslawischen Litteratur 1 – 3 (1864 – 65, Praha) [Dejiny južnoslovanskej literatúry], redigoval Jireček

Zobrané dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Sebrané spisy P. J. Šafaříka 1 – 3 (Praha 1862 – 1863 + 1865)
  • Spisy Pavla Josefa Šafaříka 1 (Bratislava, 1938)

Pomenované po ňom

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ŠAFÁRIK, Pavol Jozef. In: Slovenský biografický slovník V. R – Š. Martin : Matica Slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 424 – 426.
  2. ↑ "archiv SAV, inventar"

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pavel Jozef Šafárik na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavol_Jozef_Šafárik&oldid=7959357“