Atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho

Atentát na Johna F. Kennedyho
John F. Kennedy s manželkou Jacqueline (zadné sedadlo) a texaský guvernér John Connally s manželkou Nellie krátko pred atentátom
Historické obdobie	Studená vojna
Dátum	22. november 1963
Miesto	Dallas, štát Texas (USA)
Cieľ	John F. Kennedy prezident USA
Dôsledky	smrť JF Kennedyho; viceprezident Johnson sa stáva prezidentom
Pravdepodobný páchateľ	Lee Harvey Oswald
Použitá zbraň	puška Carcano M91/38
Kauza dnes	nie úplne objasnená

Chronológia udalostí 22. november 1963 (časové údaje sú uvádzané v CST)

• 11.40 – lietadlo Air Force One pristáva na dallaskom letisku Love Field
• 11.51 – prezidentská kolóna opúšťa letisko a vydáva sa na cestu do centra Dallasu
• 11.51 – 12:29 Prezidentská kolóna sa pomaly blíži cez Main Street k priestoru Dealey Plaza
• 12.30 – kolóna vchádza na námestie Dealey Plaza. Na prezidenta sú vypálené pravdepodobne 3 strely
• 12.32 – policajt Marion Baker vchádza do Budovy Texaského knižného veľkoskladu, nevedomky míňa muža popíjajúceho Coca-Colu (Lee H. Oswalda) a kontaktuje riaditeľa skladu Roya Trullyho.
• 12.33 – Oswald opúšťa Texaský knižný veľkosklad hlavným vchodom a nastupuje do linkového autobusu.
• 12.40 – Oswald vystupuje z autobusu na križovatke ulíc Elm Street a Murphy Street.
• 12.38 – limuzína s ťažko raneným prezidentom prichádza k nemocnici Parkland Memorial Hospital
• 13.38 – zastupujúci tlačový hovorca Bieleho domu oficiálne oznamuje úmrtie prezidenta Kennedyho.
• 13.45 – Oswald je zatknutý v kine Texas

Atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho, 35. prezidenta Spojených štátov amerických, bol spáchaný v piatok 22. novembra 1963 v texaskom Dallase o 12:30 miestneho času (18:30 UTC). John F. Kennedy bol smrteľne ranený strelou z pušky Carcano M91/38, keď v rámci kampane pred prezidentskými voľbami 1964 prechádzal ulicami Dallasu v otvorenom aute, sprevádzaný manželkou Jacqueline, texaským guvernérom Johnom Connallym a jeho manželkou Nellie. Vážne zranený bol aj guvernér Connaly, atentát však prežil.

Vyšetrovanie Warrenovej komisie (1963 – 1964), Osobitného výboru pre vyšetrenie atentátu Snemovne reprezentantov (skr. HSCA) (1976 – 1979) a rôznych vládnych agentúr dospelo k záveru, že atentát spáchal Lee Harvey Oswald, bývalý príslušník Námornej pechoty Spojených štátov. Zatiaľ čo v záveroch Warrenovej komisie sa uvádza, že Oswald vykonal skutok úplne sám, o 15 rokov neskôr HSCA konštatovala, že vražda bola výsledkom "rozsiahleho sprisahania". Povaha tohto sprisahania však nebola objasnená a atentát vyvolal mnoho podozrení a konšpiračných teórií. V pozadí mohol stáť napríklad kubánsky režim Fidela Castra, Sovietsky zväz, kubánska komunita na území USA, mafia a ďalší. Podozreniu sa nevyhli ani FBI, CIA a dokonca viceprezident Lyndon B. Johnson, ktorý v zhode s ústavou po Kennedyho smrti prevzal funkciu prezidenta. Pravdepodobný strelec Lee Harvey Oswald sa k ničomu nepriznal a bol zavraždený dva dni po atentáte.

Atentát na mimoriadne populárneho prezidenta vyvolal celosvetový ohlas. Pohreb sa konal 25. novembra 1963 a zúčastnilo sa na ňom vyše 90 zástupcov krajín z celého sveta, Sovietsky zväz nevynímajúc.

Historický kontext udalosti

Vnútropolitický

Kennedy s manželkou Jacqueline počas volebnej kampane v roku 1960

Kennedyho politická kariéra začala v rokoch 1947 – 1953, počas ktorých zastupoval štát Massachusetts v Snemovni reprezentantov Spojených štátov amerických ako zástupca Demokratickej strany. V rokoch 1953 – 1960 zastupoval ten istý štát v Senáte Spojených štátov amerických. Kennedy ohlásil svoj zámer kandidovať na post prezidenta 2. januára 1960. V demokratických primárnych voľbách („primárkách“) sa postavil proti senátorom Hubertovi Humphreymu zo štátu Minnesota a Waynovi Morsemu z Oregonu. Po víťazstve nad oboma protikandidátmi sa jeho hlavným oponentom v demokratickej strane stal texaský senátor Lyndon B. Johnson. Na jednom zo zhromaždení Demokratickej strany Kennedy predniesol svoj slávny prejav o "Novej hranici" (New frontier), ohlasujúci zmeny, ktorými by mali prejsť Amerika aj zvyšok sveta. 13. júna 1960 sa Demokratická strana rozhodla nominovať Kennedyho ako svojho kandidáta do prezidentských volieb. Keďže väčšinovo protestantská americká spoločnosť mala isté obavy z jeho rímskokatolíckeho vyznania, rozhodol sa Kennedy predniesť dňa 12. septembra 1960 prejav, počas ktorého zaznela slávna veta: "Nehovorím za svoju cirkev do vecí verejných a moja cirkev nehovorí za mňa." V septembri a októbri 1960 boli po prvýkrát v histórii USA vysielané televízne debaty medzi prezidentskými kandidátmi Kennedym a republikánom Richardom Nixonom. Odvtedy začala televízia hrať významnú úlohu v politike USA. V prezidentských voľbách roku 1960 Kennedy svojho protikandidáta Nixona porazil jedným z najtesnejších výsledkov v histórii a stal sa tak prvým katolíckym a vo veku 43 rokov druhým najmladším prezidentom v dejinách USA (po Theodore Rooseveltovi). Kennedy sa tiež ako jediný prezident stal držiteľom Pulitzerovej ceny. Svoj národný program označoval ako Nová hranica. Jeho cieľom bolo zlepšenie financovania školstva, zdravotnej starostlivosti a zahŕňal opatrenia na zastavenie ekonomickej recesie. V roku 1963 navrhol daňovú reformu, ktorá zahŕňala aj daňové škrty, návrh však prešiel kongresom až po jeho smrti v roku 1964. Kennedy sa počas svojej vlády zasadzoval za integráciu černošskej populácie, bojoval proti diskriminácii menšín a snažil sa aj zlepšiť postavenie amerických žien. Za vlády Kennedyho došlo tiež k významnej zmene v imigračnej politike, pretože vydal zákon neskôr známy ako „Immigration and Nationality Act of 1965“, ktorý zlepšil podmienky pre prisťahovalcov z Južnej Ameriky. Prezident Kennedy sformuloval zámer vyslať pilotovanú misiu na Mesiac: „Rozhodli sme sa letieť na Mesiac ... Chceme letieť na Mesiac a dokázať ešte viac. Nie preto, že je to ľahké, ale práve preto, že je to ťažké.“

Kennedy sa nikdy netajil negatívnym postojom voči komunizmu, ktorý okrem iného potvrdil svojím výrokom počas návštevy Západného Berlína tesne po rozdelení mesta na západnú a východnú časť: „Na svete je veľa ľudí, ktorí nechápu alebo tvrdia, že nechápu, v čom spočíva rozpor medzi slobodným svetom a komunistickým svetom. Nech prídu do Berlína! Sú ľudia, ktorí hovoria, že komunizmus je vlna budúcnosti. Nech prídu do Berlína! A sú ľudia, ktorí hovoria, že v Európe aj inde môžeme spolupracovať s komunistami. Nech prídu do Berlína! A je niekoľko ľudí, ktorí hovoria, že komunizmus je zlý systém, ale umožňuje nám hospodársky vzostup. Lass' sie nach Berlin kommen - nech prídu do Berlína!“

Kennedy a Nikita Chruščov dosiahli kompromis

Medzinárodný

Atentát bol spáchaný v zložitom období studenej vojny, v ktorom došlo okrem iného k neúspešného vylodeniu v Zátoke svíň – pokusu o zvrhnutie režimu Fidela Castra, po ktorom svet vzápätí stál na pokraji jadrového konfliktu kvôli karibskej kríze. Kennedy sa ocitol pred dilemou: ak USA vojensky zasiahnu, mohla by situácia viesť k jadrovému konfliktu so Sovietskym zväzom; ak však situáciu nevyrieši, boli by USA ohrozené sovietskymi jadrovými zbraňami na Kube. Kennedy začal so Sovietskym zväzom rokovať a s jeho vodcom Nikitom Chruščovom dospeli po týždennom rokovaní k dohode, ktorá uchránila svet od vojnového konfliktu. V tom čase bol tiež vybudovaný Berlínsky múr a začali prvé boje vojny vo Vietname, ktorá naplno prepukla za vlády Kennedyho nástupcu Lyndona Johnsona. Po Kennedyho smrti ďalej pokračovali vesmírne preteky medzi USA a ZSSR, korunované úspechom americkej misie Apollo 11 roku 1969, počas ktorej sa ľudská noha po prvýkrát dostala na Mesiac.

Zákulisie návštevy

Prezident Kennedy si Dallas pre svoju návštevu vybral z troch hlavných dôvodov:

• aby začal volebnú kampaň ako takú,
• kvôli zabezpečeniu ďalších financií na svoju predvolebnú kampaň pre prezidentské voľby v novembri 1964,
• chcel svoju kampaň začať v meste, kde v prezidentských voľbách v roku 1960 získal veľmi malú podporu.

Privítanie prezidentského páru na dallaskom letisku Love Field

Rozhodnutie o novembrovej návšteve Dallasu padlo počas stretnutia Kennedyho s viceprezidentom Johnsonom a texaským guvernérom Johnom Connallym 5. júna 1963.

V súvislosti s cestou do Dallasu vznikli obavy o bezpečnosť prezidenta, najmä potom, čo tu bol davom demonštrujúcich pravicových radikálov počas osláv Dňa OSN, ktoré sa konali 24. októbra 1963, fyzicky aj slovne napadnutý Adlai Stevenson, vyslanec Spojených štátov pri OSN. Obavy vzbudzovala aj možnosť útoku skrytého ostreľovača, čoho sa obával aj samotný Kennedy. Trasa prezidentskej kolóny v Dallase bola popísaná už 19. novembra 1963 oboma dallaskými novinami, o dva dni neskôr bol uverejnený plánik trasy. Prezidentská kolóna, pozostávajúca z celej série vozidiel a sprievodných motocyklov, mala svoju cestu začať na letisku Love Field, pokračovať do centra Dallasu, prejsť parkom Dealey plaza a prezident mal predniesť prejav v budove Dallas Trade Mart. Automobil, v ktorom John F. Kennedy cestoval, bola špeciálne upravená limuzína Lincoln Continental typ 1961 s otvorenou strechou a kódovým označením SS-100-X. Prezidentská limuzína išla v prvej tretine kolóny. Pôvodne ju mali poklusom sprevádzať dvaja členovia prezidentovej telesnej stráže, tí však boli počas výjazdu kolóny z letiska odvolaní. Počas jazdy do centra Dallasu nechal prezident kolónu dvakrát zastaviť. Prvýkrát sa tak stalo vo chvíli, keď uvidel húf malých detí, ktoré spoločne nad hlavami držali transparent s nápisom: "Pán prezident, prosíme, zastavte a potraste si s nami rukou." Druhýkrát zastavil pri skupinke rádových sestier, ktoré pozdravil a prehodil s nimi pár slov. Na rohu Reaganovej^{[chýba zdroj]} ulice zahliadol Kennedy v dave ľudí kňaza s bielym golierikom, zdvihol sa zo sedadla a široko sa na neho usmial. Týmto kňazom bol zhodou okolností Oscar Hubert z dallaského Kostola Najsvätejšej trojice, ktorý o niekoľko desiatok minút neskôr Kennedymu udelil posledné pomazanie.

Dealey Plaza - miesto činu

Dealey Plaza je námestie parkového charakteru pomenované podľa zakladateľa prvých dallaských novín The Dallas Morning News George Bannermana Dealeyho. Jeho dnešná podoba pochádza z roku 1940. Nachádza sa v západnej časti centra Dallasu a z juhu, východu a severu je ohraničené viac než tridsať metrov vysokými budovami. V čase atentátu išlo o budovy Texaského knižného veľkoskladu, spoločnosti Dal-Tex, okresného archívu, dallaského trestného súdu, priľahlého starého súdu, rodného domu zakladateľa Dallasu Johna Neely Bryana a o budovu Poštového úradu Spojených štátov. V západnej časti Dealey Plaza sa nachádza trávnatý pahorok (angl. Grass knoll) lemovaný betónovou pergolou a z časti tiež dreveným plotom. Pomyselnú južnú hranicu námestia tvorí trojité železničné priecestie, pod ktorým sa ulice Elm, Main a Commerce street spájajú do jedného veľkého cestného toku.

V súčasnosti je Dealey Plaza zvyčajne zaplnené množstvom turistov, ktorí navštevujú aj miestne Múzeum Sixth Floor nachádzajúce sa na dvoch najvyšších poschodiach Texaského knižného veľkoskladu. V múzeu, ktoré od svojho vzniku roku 1989 navštívilo viac ako šesť miliónov turistov, sa nachádzajú rozsiahle expozície venujúce sa okolnostiam atentátu a takisto tu je možné zhliadnuť množstvo autentického fotografického či audiovizuálneho materiálu.

Atentát

Oficiálna verzia

Plán trasy prezidentskej kolóny

• Pozn.: Táto podkapitola popisuje priebeh atentátu podľa záverov Warrenovej komise a komisie HSCA

Chvíľu pred 12:30 miestneho času vošla prezidentská limuzína do priestoru parku Dealey Plaza a pomaly sa blížila k Texaskému knižnému veľkoskladu. Nellie Connallyová, manželka guvernéra, sa otočila ku Kennedymu, ktorý sedel na zadnom sedadle a povedala mu: „Pán prezident, rozhodne nemôžete povedať, že by Vás Dallas nemiloval“, čo prezident s potešením uznal. Keď limuzína prešla okolo budovy Texaskéko knižného veľkoskladu a začala vchádzať do ulice Elm Street, ktosi začal strieľať na prezidenta Kennedyho; veľká väčšina svedkov vypočutých po atentáte uvádzala, že padli spolu tri výstrely. V prípade prvej strely, ktorá Kennedyho nezasiahla, bolo podľa výpovedí ľudí z davu veľmi ťažké určiť smer, z ktorého bola vypálená, a veľa svedkov neskôr uviedlo, že prvý výstrel považovali za ohňostroj alebo za ranu z výfuku staršieho automobilu. Hoci niektorí svedkovia uviedli, že limuzína v čase prvej strely spomalila, až takmer zastavila, Warrenova komisia dospela na základe Zapruderovho filmu k záveru, že automobil išiel ďalej rýchlosťou 18 km/h ulicou Elm Street a útok bol posádkou vozidla zaznamenaný, pričom auto za 8,3 sekundy medzi prvým a druhým výstrelom (zásah prezidentovho krku) prešlo 56,6 m. Iný výskum založený na Zapruderovom filme uvádza, že rýchlosť limuzíny sa pohybovala v rozmedzí 13,35 km/h až 23,1 km/h. John F. Kennedy a John Connally, ktorí sedeli po boku svojich manželiek, sa hneď po prvej strele začali zmätene obzerať okolo seba. Connally poznal, že ide o zvuk pušky veľmi veľkého kalibru a vykríkol: „Ó, nie, nie, nie!“. Otočil sa doprava a potom za seba, aby sa pozrel na prezidenta sediaceho za ním.

Pohľad na Elm Street zo 6. poschodia Texaského knižného veľkoskladu

Zo správ Warrenovej komisie a HSCA vyplynulo, že vo chvíli, keď prezident mával davu po svojej pravici, mu guľka vnikla (pozn. druhá z troch striel) do vrchnej časti chrbta, prešla jeho krkom a vyšla von pažerákom. Potom zdvihol ruky, chytil si krk a zapotácal sa najprv smerom dopredu a následne doľava, zatiaľ čo ho jeho manželka Jacqueline v šoku objala. Guvernéra Connallyho podľa „teórie jednej guľky“ zasiahla tá istá guľka ako prezidenta, prešla mu chrbtom, hrudníkom, pravým zápästím a ľavým stehnom. Hneď potom vykríkol: „Môj Bože, oni nás všetkých zabijú!“ Posledná strela vyšla vo chvíli, keď prezidentská limuzína prechádzala okolo betónového plotu záhrady Johna Neely Bryana. Rozbila pravú časť Kennedyho hlavy, z ktorej vytrhla kus tkaniva o veľkosti ľudskej päste. Kapota kufra limuzíny a policajt jazdiaci ako sprievod za autom boli v tej chvíli postriekaní krvou a časťami mozgového tkaniva.

Fotografia vyhotovená Mary Moormanovou zlomok sekundy po fatálnom zásahu prezidentovej hlavy

Prezidentskú limuzínu nasledovalo sprievodné auto, na ktorého ľavej bočnej stojanovej plošine stál tajný agent Clint Hill. Okamih potom, čo bol prezident zasiahnutý prvou strelou, zoskočil Hill z auta a rozbehol sa k limuzíne. Po fatálnom zásahu Kennedyho hlavy vyliezla pani Kennedyová v šoku na zadnú kapotu limuzíny, počas výpovede si však dôvodom tohto svojho konania nebola úplne istá. Hill sa však domnieval, že sa snažila zobrať kus odstrelenej časti Kennedyho lebky. Hill vyskočil na kufor limuzíny, strčil pani Kennedyovou späť na sedadlo a pritlačil sa na kapotu auta, ktoré začalo vysokou rýchlosťou odchádzať z Dealey Plaza smerom k nemocnici Parkland Memorial Hospital.

Guvernér Connally, ktorý šiel s prezidentom, bol tiež vážne zasiahnutý, ale prežil. Lekári neskôr uviedli, že mu jeho manželka, ktorá ho po zásahu strhla do svojho lona, nevedomky pomohla zatlačiť zranenia na hrudníku, čím mohol vzduch prúdiť do funkčnej polovice pľúc – druhá časť pľúc totiž po zásahu zlyhala.

Posledným zraneným bol svedok atentátu James Tague. Stál vo vzdialenosti 82 m smerom dopredu od miesta, kde bol prezident zasiahnutý, a bol ľahko zranený na pravom líci. Zranenie bolo spôsobené odrazenou guľkou alebo jej časťou, ktorá zasiahla obrubník chodníka.

Garrisonova alternatívna verzia o viacerých strelcoch

• Ďalšie informácie nájdete nižšie v kapitole Vyšetrovanie Jima Garrisona

Pohľad na Dealey Plaza zo 6. poschodia Texaského knižného veľkoskladu

Drevená palisáda lemujúca trávnatý pahorok - odtiaľ mal strieľať druhý skrytý strelec

Výrez z fotografie Mary Moormanovej - v červenom krúžku možno podľa jednej z hypotéz vidieť časť postavy a tvár muža, tzv. "Black Dog Mana", ktorý mohol byť strelcom.

Ďalší zväčšený výrez z fotografie Mary Moormanovej - na tejto snímke má byť vidieť iná postava (pravá časť snímky) v priestore dreveného plotu pri trávnatom pahorku, ktorý je prezývaný Badge Man (po slovensky: muž s odznakom)

Alternatívnu verziu celej udalosti ponúkol niekdajší okresný prokurátor z New Orleans Jim Garrison, ktorý sa časom stal značne skeptický voči záverom oficiálnej správy Warrenovej komisie. Vo svojej knihe On the Trail of the Assassins (po slovensky: Na stope vraha) uvádza, že svoj názor na atentát začal meniť na jeseň roku 1966, keď sa stretol s vplyvným senátorom za štát Louisiana Russelom Longom, ktorý mu mal podľa jeho vlastných slov oznámiť nasledovné: "Tí chlapi z Warrenovej komisie sú úplne vedľa. Nikde na svete by ste nenašiel človeka, ktorý by bol takto schopný celkom sám zastreliť Kennedyho."

Podľa alternatívnej verzie popisujúcej priebeh samotného atentátu, malo byť vypálených 5 – 6 striel dvoma alebo aj troma rôznymi strelcami. V prípade strelca ukrytého v texaskom knižnom veľkosklade treba spomenúť, že Garrison do značnej miery pochyboval o tom, či Oswald na Kennedyho vôbec vystrelil – v knihe On the Trail of the Assassins vyslovuje hypotézu (podobne aj vo filme JFK od režiséra Olivera Stonea), podľa ktorej sa Oswald jednoducho nachádzal v zlom čase na zlom mieste a mohol byť skutočne len obetným baránkom. Skrátene povedané sa teda Garrison domnieval, že na Kennedyho strieľala z budovy knižného veľkoskladu úplne iná osoba. Druhým strelcom mal byť neznámy muž ukrytý za drevenou palisádou lemujúcou trávnatý pahorok a hypoteticky aj tretí, strieľajúci z budovy Dal-Tex. Podľa niekoľkých svedkov bol v oblasti okolo trávnatého pahorku cítiť zápach spáleného pušného prachu, ktorý podľa bývalého armádneho kapitána Ralpha Yarborougha nemohol prichádzať zo šiesteho poschodia Texaského knižného veľkoskladu. Prítomný fotoreportér Thomas Atkins o tomto vypovedal: "Kennedyho automobil práve zabočil doľava smerom k železničnému podjazdu. Hoci som sa nedíval na budovu nad nami, dobre som všetko počul ... strely prichádzali zospodu a z pravej strany, od trávnatého pahorku ... nikdy by som netvrdil, že prichádzali len zhora. Zvuk, ktorý ich sprevádzal nenaznačoval, že boli vypálené z miesta vyššie položeného ako ulica."

Garrison vo svojej knihe vyslovuje svoje presvedčenie, že sa prezident Kennedy dostal pod tzv. krížovú paľbu (triangulačnú paľbu), čo je spôsob útoku troch sniperov, pri ktorom je na cieľ pálené z viacerých uhlov, aby sa tak zvýšila pravdepodobnosť úspešného zásahu a zároveň skomplikovalo nájsť ich úkryt.

Priebeh streľby podľa verzie o druhom strelcovi:

• 1. strelu posádka vozidla zaregistrovala, nikoho však nezasiahla a trafila len chodník,
• 2. strela bola vypálená o dve sekundy neskôr od drevenej palisády a zasiahla Kennedyho do krku (pozri. okienko 188, Zapruderov film); Kennedy sa chytá oboma rukami za prestrelený krk,
• 3. strela silného kalibru, vypálená zo šiesteho poschodia skladu kníh tesne míňa prezidenta a zasahuje guvernéra Connallyho dozadu, preniká hrudníkom a vychádza von v mieste jeho pravej prsnej bradavky,
• 4. strela, okolo ktorej panuje najviac dohadov a nejasností, mala byť vypálená z budovy Dal-Texu nachádzajúcej sa oproti skladu učebníc a údajne vytvorila zranenie na prezidentovom chrbte,
• 5. strela bola vypálená od trávnatého pahorku, zasiahla Kennedyho do spánku a vytvorila fatálnu zlomeninu lebky, pričom vytrhla veľký kus mozgového tkaniva; jej náraz prudko pohol Kennedyho telom dozadu a potom doľava; veľa svedkov prítomných na mieste činu vyjadrilo presvedčenie, že táto strela bola vypálená spoza drevenej palisády,
• 6. strela bola vypálená opäť z budovy knižného veľkoskladu, roztrieštila zápästie guvernéra Connallyho, prenikla jeho ľavým stehnom.

Teóriu o streľbe spoza trávnatého pahorku podporuje aj svedectvo Julie Ann Mercerovej, ktorá chvíľu pred spáchaním atentátu zastavila so svojím vozidlom na kraji cesty. Mala vidieť muža, odchádzajúceho z dodávky, ktorý niesol pušku, zabalenú v špeciálnom puzdre, smerom k drevenej palisáde. Túto výpoveď dopĺňa svedectvo Jean Hillovej, ktorá podobe ako neskôr spomínaný J.C. Price, videla ihneď po streľbe rýchlo bežiaceho muža oblečeného v hnedom kabáte a klobúku, smerujúceho ku koľaji pri železničnom prejazde. Hillová stála v čase atentátu spolu so svojou priateľkou Mary Moormanovou na Dealey Plaza, len niekoľko metrov od miesta, kde bol prezident Kennedy smrteľne ranený. Tieto dve svedkyne možno spoločne vidieť napríklad na snímke č. 301 zo Zapruderovho filmu. Spomínaného muža Hillová identifikovala ako Jacka Rubyho, ale jeho prítomnosť na Dealey Plaza v čase atentátu nemožno úplne bezpečne preukázať.

Po atentáte

Vo chvíli fatálneho zásahu limuzína prechádzala okolo trávnatého pahorku v severnej časti Elm Street. Keď kolóna opustila Dealey Plaza, policajti a svedkovia sa rozbehli z trávnatého pahorka a neďalekého železničného prejazdu smerom k 1,5 m vysokému plotu oddeľujúcemu pahorok od parkoviska. Tu však sniper spozorovaný nebol. Svedok S. M. Holland, ktorý sledoval prejazd kolóny zo železničného prejazdu, uviedol, že sa okamžite po zaznení troch rán rozbehol okolo rohu, kde sa prejazd napájal na spomínaný plot, ale nevidel nikoho, kto by z daného miesta utekal. Podľa zvuku streľby ale usúdil, že rany prichádzali zo smeru od trávnatého pahorku a navyše zbadal aj dym, vychádzajúci z tohto miesta.

Snímok Dealey Plaza - úplne vľavo je zachytený železničný nadjazd, odkiaľ udalosť sledoval S. M. Holland. Uprostred je vidieť trávnatý pahorok a biela časť betónového múrika oddeľujúceho Dealey Plaza od parkoviska; úplne vpravo možno za korunou stromu vidieť časť budovy texaského knižného veľkoskladu

Lee Bowers, posunovač na dráhe, ktorý v čase atentátu sedel v dvojposchodovej kontrolnej veži, mal dobrý výhľad na oblasť za plotom obklopujúcim trávnatý pahorok. Videl celkom štyroch mužov v oblasti medzi vežou a Elm Street: muža stredného veku s mladším mužom stojacich 3 až 5 m od prejazdu, ktorí sa mu javili, že sa navzájom nepoznajú, a jedného alebo dvoch mužov z obsluhy parkoviska. V čase streľby vraj videl v oblasti trávnatého pahorku "niečo nezvyčajné, záblesk a niekoho, kto sa pohyboval dosť podivne", ale nebol schopný to opísať presnejšie. S istotou však žiadneho strelca nevidel. Bowers uviedol, že obaja muži z obsluhy parkoviska stáli na svojich miestach aj potom, čo policajt Clyde Haygood preliezol plot pri pahorku. V interview, ktoré Bowers poskytol v roku 1966, uviedol, že dvaja spomínaní muži, ktorých videl, boli na opačnej strane plotu (z jeho pohľadu) a že nikto z nich nestál v čase streľby priamo pri plote.

Písmeno A označuje okno, z ktorého strieľal Oswald; B je okno, z ktorého Norman, Williams a Jarman v čase atentátu sledovali prejazd kolóny

Howard Brennan, inštalatér, ktorý sedel oproti budove texaského knižného veľkoskladu, oznámil polícii, že sledoval prechádzajúcu kolónu a zrazu počul ranu prichádzajúcu zhora. Pozrel sa teda smerom, odkiaľ rána vyšla a uvidel muža s puškou strieľajúceho ďalší náboj z rohového okna na 6. poschodí. Rovnakého muža vraj videl niekoľko minút predtým, ako sa z rovnakého okna rozhliada. Brennan poskytol polícii popis muža, ktorý bol o 12.45, 12.48 a 12.55 rádiovo vysielaný všetkým dallaským policajným jednotkám.

Keď Brennan po atentáte hovoril s jedným z vyšetrujúcich policajtov, pripojili sa k nim Harold Norman a James Jarman ml., zamestnanci texaského knižného veľkoskladu, ktorí sledovali prejazd kolóny z juhovýchodného okna na 5. poschodí budovy. Obaja uviedli, že ešte spoločne s kolegom Bonnie Rayom Williamsom počuli tri výstrely prichádzajúce zo smeru priamo nad ich hlavami a zo stropu nad nimi sa odlúpla časť omietky. Norman tiež počul zvuky nabíjania pušky a pád vystrelených nábojníc na podlahu nad nimi.

Odhady času, kedy dallaská polícia zablokovala vchody do budovy texaského knižného veľkoskladu sa pohybujú v rozmedzí od 12.33 do 12.50.

Zo 104 svedkov stojacich na Dealey Plaza, ktorí počuli výstrely, 56 uviedlo, že výstrely prichádzali od budovy texaského knižného veľkoskladu, 35 sa domnievalo, že zvuk prichádzal od trávnatého pahorku alebo železničného prejazdu, ôsmim sa zdalo, že zvuk vychádzal buďto od trávnatého pahorku alebo texaského knižného veľkoskladu a 5 nedokázalo smer presne špecifikovať.

Lee Harvey Oswald

Táto autentická snímka, vytvorená na ulici Marsalis Street, zachytáva autobus MHD, na ktorého palube bol práve v tej chvíli Lee H. Oswald (foto vyhotovené cca o 12.41)

Lee Harvey Oswald, hlavný podozrivý zo spáchania atentátu, pracoval v texaskom knižnom veľkosklade od 16. októbra 1963 ako pomocný brigádnik na predvianočné obdobie. Približne deväťdesiat sekúnd po atentáte bol videný v malej jedálni na druhom poschodí, ako popíja Coca-Colu a pojedá syrový sendvič. Oswald teda musel podľa záverov Warrenovej komisie v rozmedzí minúty a pol stihnúť vypáliť tri strely na prezidenta, ukryť pušku medzi škatuľami, zbehnúť štyri poschodia smerom nadol, kúpiť si Coca-Colu v automate a usadiť sa k stolu v jedálni. Prvým policajtom, ktorý po atentáte vstúpil do budovy knižného veľkoskladu, bol Marion Baker. Do budovy vošiel vo 12:32 a vo vstupnej hale stretol riaditeľa Roya Trulyho, ktorého sa spýtal: "Kde sú tu schody alebo výťah?" Truly mu odpovedal: "Ja som tu vedúci. Poďte so mnou dôstojník, ukážem vám to." Obaja potom spoločne vybehli po schodoch do druhého poschodia, kde uvideli muža (Oswalda) vychádzajúceho z kantíny. Baker na neho ihneď zavolal: "Poďte sem!" Oswald sa otočil a šiel rovno k nemu. Baker sa v tej chvíli opýtal riaditeľa Trulyho: "Poznáte toho muža? Pracuje tu?" Truly potvrdil, že je Oswald skutočne zamestnancom veľkoskladu a Baker sa teda o neho už ďalej nezaujímal a bežal po schodoch až do šiesteho poschodia. Policajt Baker Warrenovej komisie oznámil, že Oswald bol po celú dobu úplne pokojný a nejavil žiadne známky nervozity a to aj vo chvíli, keď na neho namieril svoju služobnú zbraň. Oswald opustil budovu Knižného veľkoskladu ešte pred tým, ako bol uzavretý políciou; bol jediným zamestnancom, ktorý po atentáte budovu opustil a jeho nadriadený Roy Truly teda nahlásil jeho neprítomnosť prítomným príslušníkom dallaskej polície. O 12.40 Oswald nastúpil do mestského linkového autobusu č. 1213 na neďalekej zastávke MHD. V autobuse ho zbadala jeho niekdajšia domovníčka Mary E. Bledsoeová, ktorá vypovedala:

"... Oswald nastúpil. Vyzeral ako blázon. Rukávy mu takto pľantali [znázorňuje]. Košeľu mal neupravenú ... s dierou, bol špinavý, pozerala som sa radšej inam. Nechcela som, aby spoznal, že som ho uvidela, a tak som pozerala von. Niekedy v tom okamihu vodič povedal, že zastrelili prezidenta Kennedyho."

Z dôvodu silnej prevádzky však išiel autobus veľmi pomaly a Oswald teda o dva bloky ďalej požiadal vodiča o otvorenie dverí, aby mohol vystúpiť. Potom šiel pešo na blízku zastávku spoločnosti Greyhound, kde si privolal taxi a odišiel k miestu svojho bydliska na adrese 1026 North Beckley Avenue. Do svojho bytu prišiel približne o 13.00 a podľa výpovede domovníčky Earlene Robertsovej si obliekol kabát a "išiel veľmi rýchlou chôdzou, takmer bežal". Oswald opustil dom a spomínanou svedkyňou Robertsovou bol naposledy videný, ako čaká na blízkej autobusovej zastávke.

Oswalda onedlho potom videli v rezidenčnej štvrti Oak Cliff v ulici 10. Avenue, vzdialenej cca 1,3 km od miesta bydliska. Podľa záverečnej správy Warrenovej komisie ho tu spozoroval strážnik J. D. Tippit a prehovoril na neho cez okienko svojho auta. Hneď ako Tippit z auta vystúpil a chcel si s ním porozprávať, mal Oswald podľa oficiálnej verzie vytiahnuť revolver kalibru 38 a chladnokrvne ho štyrmi ranami zastreliť a to ešte za prítomnosti dvoch svedkov. V tomto bode však existujú dôvodné pochybnosti, či bol Oswald skutočne tou istou osobou, ktorá Tippita zastrelila. Svedkyňa činu, Aquill Clemmonsová, ktorá stála na rohu 10. Avenue a Patton Avenue vypovedala, že muž strieľajúci na policajta Tippita mal krátko strihané vlasy a bol vysokej statnej postavy, čo sa o Oswaldovi povedať nedá. Ďalšiu pochybnosť vnáša do prípadu výpoveď policajta Geralda Hilla, ktorý Warrenovej komisii oznámil, že revolver zaistený u Oswalda mal plnú nábojovou komoru, na mieste činu boli nájdené len dve vystrelené nábojnice namiesto "oficiálnych" štyroch, pričom kaliber týchto nábojov sa výrazne líšil od kalibru Oswaldovho revolvera.

Kino Texas v roku 1963

Po zastrelení policajta Tippita sa mal Oswald schovať pred prichádzajúcimi policajnými automobilmi v blízkom obchode s obuvou Hardy Shoe Store v ulici Jefferson Ave a chvíľu potom bez platenia vnikol do miestneho kina "Texas". Dvadsaťdvaročný predavač z obuvníckeho obchodu, Johnny Calvin Brewer, toho dňa počúval správy z rádia a Oswald sa mu zdal podozrivý. Sledoval ho teda do spomínaného kina, kde o svojom podozrení informoval predavača vstupeniek, ktorý následne privolal políciu.

Polícia dorazila na miesto počas niekoľkých minút (cca o 13:45) a vnikla priamo do sály, kde malo onedlho začať premietanie filmu s názvom "War Is Hell" (po slovensky: Vojna je peklo). Zasahujúci policajt Maurice N. McDonald pristúpil k Oswaldovi sediacom v prednej rade a vyzval ho, aby sa postavil. Oswald v tej chvíli povedal: "No, tak to je asi koniec" a keď sa zdalo, že zdvíha ruky na znamenie kapitulácie, silne policajta McDonalda odstrčil. Následne vytiahol spoza opasku revolver a namieril ho na McDonalda. Výstrel však nevyšiel, pretože McDonald držal Oswaldovu ruku s revolverom a koža jeho ruky sa dostala medzi kohútik a nábojový valec revolvera. Keď bol Oswald vyvádzaný von z kina okolo skupinky prizerajúcich, neustále vykrikoval, že sa stal "obeťou policajnej brutality". Počas nasledujúcej noci mu boli odobraté odtlačky prstov a následne oznámené obvinenie z vraždy policajta Tippita a prezidenta Johna F. Kennedyho. Oswald však odmietol akúkoľvek svoju spojitosť s oboma vraždami a niekoľko minút pred svojou smrťou oznámil jednému z reportérov, prítomných v budove dallaského policajného oddelenia, že je len obetným baránkom polície (pozri nižšie).

Otázka reportéra: Vystrelili ste na prezidenta? Odpoveď Oswalda: Nechápem o čom toto celé je. Zobrali ma len preto, že som žil v Sovietskom zväze ... som len obetný baránok!

Prípad sa nikdy nedostal na súd, lebo Oswald bol dňa 24. novembra zastrelený za prítomnosti televíznych štábov vtedy päťdesiatdvaročným Jacobom Rubinsteinom, nazývaným "Jack Ruby", majiteľom miestneho nočného klubu "Carousel".

Jack Ruby pristupuje ku spútanému Oswaldovi a počas zlomku sekundy ho usmrtí výstrelom z revolveru

K útoku došlo v podzemnej garáži Dallaskej väzobnej stanice o 11:20 miestneho času, kde na Oswalda čakal dav novinárov a bola tu pre neho už pristavená väzenská dodávka. Tá ho mala transportovať do Dallaskej okresnej väznice, konkrétne do cely s maximálnym strážením. Rubinstein, ukrytý medzi novinármi, vo chvíli prechodu Oswalda vyskočil z davu, vytiahol spod kabáta svoj revolver a tesne pred výstrelom na neho ešte zakričal: "Zabil si môjho prezidenta, ty potkan!". Jeden z policajtov, ktorí viedli spútaného Oswalda, stihol len v údive vykríknuť: "Jack, ty zkurvysyn!" Oswald utrpel priestrel v oblasti brušnej dutiny s následným masívnym krvácaním z poškodenej mezenterickej tepny a takmer okamžite bol prevezený do nemocnice Parkland Memorial Hospital, teda do rovnakej nemocnice, kde o dva dni skôr zomrel prezident Kennedy. Oswaldovo zranenie však bolo natoľko vážne, že mu po štyridsiatich siedmich minútach, teda o 13:07, podľahol. Ruby odôvodnil svoj čin tým, že "chcel ušetriť vdovu po zosnulom prezidentovi od útrap, ktorými by musela prejsť pri procese s vrahom svojho manžela". Väčšina komentátorov sa však domnievala, že Rubyho úlohou bolo iba odstrániť Oswalda, aby pravda o atentáte nevyšla najavo. Jack Ruby bol za svoj čin odsúdený dňa 13. apríla 1964 na trest smrti v elektrickom kresle. Rubymu nepomohla ani snaha obhajcov, ktorí poukazovali na jeho zníženú príčetnosť v čase atentátu; v konečnom rozsudku bolo vyrieknuté, že sa Ruby dopustil chladnokrvnej vraždy. Po svojom odsúdení sa síce úspešne odvolal, ale než mohol byť začatý nový súdny proces, 3. januára 1967 Ruby zomrel na rakovinu pľúc. Ruby sa počas svojho väznenia označoval tiež za obeť a v jednom z televíznych interview uviedol:

"Svet sa nikdy nedozvie pravdu o atentáte, inými slovami, moje pravdivé motívy ... nanešťastie tí ľudia, ktorí tým toľko získali a ktorí mali silný motív ma dostať do tejto situácie, nikdy nedovolia, aby skutočná pravda uzrela svetlo sveta."

Puška Carcano

Reklamný leták chicagského zásielkového obchodu Klein's Sporting Goods z februára 1963, ktorý bol prílohou časopisu American Rifleman. Podľa záveru Warrenovej komisie si mal Oswald v marci nechať z tohto obchodu zaslať pušku s teleskopickým zameriavačom (ľavý stĺpec, tretí zhora)

Fotografia pušky "Mannlicher-Carcano", ktorá bola nájdená na 6. poschodí Texaského knižného veľkoskladu

Zbraň, pravdepodobne použitá na spáchanie atentátu, bola puška (karabína) talianskej výroby – Carcano M91/38 kalibru 6,52 x 52 mm, so sériovým číslom C2766, o ktorej sa v porovnaní so súčasnými puškami a karabínami nedá hovoriť ako o zvlášť výkonnej alebo presnej. Ráno, v deň atentátu, viezol Oswalda do práce jeho kolega Wesley Frazier, ktorý si všimol, že nesie nejaký dlhší predmet zabalený v papieri. Keď sa Frazier pýtal o čo ide, odpovedal mu Oswald, že so sebou nesie tyč na záclony. Polícia neskôr tvrdila, že mal v tomto papierovom puzdre zabalenú práve onú vražednú pušku Carcano. Puška Carcano však vo funkčnej podobe meria na dĺžku približne 97 cm, po rozmontovaní najmenej 88 cm. Podľa svedeckých výpovedí L.M. Randlovej, ktorá Oswalda videla ráno 22. novembra pred jeho domom a podľa výpovede už spomínaného kolegu Fraziera, mal však Oswald niesť papierový balík s dĺžkou približne 68 – 71 cm. Táto výpoveď sa navyše potvrdila potom, čo polícia premerala miesto vo Frazierovom aute, na ktorom príslušný balík ležal: medzi sedadlom a dverami, o ktoré bol balík opretý, je vzdialenosť 27 palcov, teda asi 68 cm. Frazier Oswalda to ráno vysadil na parkovisku vzdialenom dva bloky od knižného veľkoskladu, do práce ho ale priamo nesprevádzal, keďže sa zdržal pozorovaním posúvaných vagónov na neďalekej vlakovej stanici a nemohol tak dosvedčiť, či Oswald so zmieneným balíkom skutočne vošiel do budovy veľkoskladu alebo nie. Iný svedok síce vypovedal, že Oswalda v to ráno videl pri vchode do budovy, nepamätal si však, že by dovnútra čokoľvek vnášal. Dallaská polícia a ani Warrenova komisia teda neboli schopné zabezpečiť jediného svedka, ktorý by mohol dosvedčiť, že Oswald v deň atentátu (ani v dňoch pred atentátom) vniesol do budovy veľkoskladu akýkoľvek predmet, aspoň trochu pripomínajúci pušku.

Zbraň bola vybavená jednoduchým zameriavacím ďalekohľadom japonskej výroby a spolu s výrazným spätným rázom, ktorým táto karabína trpela, išlo o zbraň schopnú len pomalej a do istej miery tiež nepresnej streľby. Z tohto dôvodu existujú značné pochybnosti o tom, či mohol Oswald touto zbraňou trikrát takto rýchlo a navyše veľmi presne vypáliť. Zbraň bola nájdená na 6. poschodí Texaského knižného veľkoskladu policajtami Seymourom Weitzmanom a Eugenom Booneom krátko po útoku. Na podlahe pod oknom boli tiež nájdené tri vypálené nábojnice z tejto pušky. Policajt J. W. Fritz z oddelenia vrážd, ktorý bol na miesto privolaný, okamžite nariadil, aby sa so žiadnym nájdeným dôkazom nemanipulovalo do tej doby, než všetko fotograficky zdokumentuje poručík Day z dallaského policajného oddelenia. Nález zbrane neskôr nafilmoval Tom Alyea, reportér televíznej stanice WFAA-TV. Analýzy vykonané HSCA potvrdili, že ide o zbraň, ktorá bola použitá pri atentáte. Bolo preukázané, že aj guľka vytiahnutá z tela guvernéra Connallyho bola vystrelená z nájdenej zbrane. Zbraň bola zakúpená v marci predchádzajúceho roka Lee Harvey Oswaldom pod falošným menom Alek J. Hidell a doručená do P.O. Boxu č. 2915 v Dallase. Podľa správy Warrenovej komisie bol navyše na pažbe zbrane nájdený čiastočný odtlačok dlane Lee Harveyho Oswalda. Experti z FBI však boli nútení konštatovať, že bol odtlačok zobratý z miesta, ktorého by sa Oswald mohol dotknúť len pri demontáži pušky, nie neskôr. To teda dokazuje iba skutočnosť, že Oswald niekedy s puškou manipuloval a v bližšie nešpecifikovanej dobe ju demontoval. Nehovorí však nič o tom, či z nájdenej pušky strieľal alebo nie. Ďalej je nutné spomenúť, že už od začiatku sprevádzali identifikáciu zbrane viaceré nejasnosti. Vyššie spomínaný policajt Seymour Weizman totiž vo svojom prvotnom hlásení identifikoval nájdenú zbraň ako nemeckú pušku Mauser M 98, kalibru 7,92 mm. Česko-slovenský denník Rudé Právo však potom 23. novembra uviedol s odkazom na americkú NBC: "... pri pátraní po Kennedyho vrahovi bola v rohovom okne domu, odkiaľ boli vypálené smrtiace strely, nájdená lovecká puška britskej výroby s ďalekohľadom a na podlahe miestnosti tri prázdne nábojnice. Ako však vyhlasuje tajná polícia, bola vrahova zbraň veľmi priebojná armádna alebo japonská guľovnica kalibru asi 8 mm". V neskorších vyšetrovacích spisoch Warrenovej komisie sa však hovorí výhradne o puške Carcano.

Úmrtie prezidenta Kennedyho

Lyndon B. Johnson skladá prezidentskú prísahu na palube Air Force One v Dallase

Fotografia hlavy prezidenta Kennedyho urobená počas pitvy v nemocnici Bethesda Naval Hospital; charakter zranení by mohol zodpovedať použitiu guľky s explozívnym účinkom, tzv. "Dum-Dum" (pozri nižšie)

O 12:36 dorazili k hlavnému vchodu nemocnice Parkland Memorial Hospital postupne vedúci automobil s policajným šéfom Currym, prezidentská limuzína s ťažko raneným Kennedym (a guvernérom Connalym) a sprievodný voz tajnej služby. Nikto z personálu tu však nečakal, hoci o to bola nemocnica ihneď po streľbe požiadaná. Na túto skutočnosť zareagoval agent Kellerman tým, že po zastavení doslova vyskočil z prezidentskej limuzíny a zakričal: "Nech nám niekto okamžite zoženie dva sanitárne vozíky!" Agent Win Lawson z vedúceho vozidla vbehol do vstupnej haly, schmatol dva vozíky a snažil sa ich sám vytlačiť pred vchod. Spozorovalo ho niekoľko zamestnancov nemocnice, ktorí mu pomohli vyviesť vozíky von k limuzíne. V nej stále sedela šokovaná Jacqueline Kennedyová zvierajúc smrteľne raneného manžela v lone. Na sedadle vedľa nej ležala časť Kennedyho lebky pokrytá vlasmi. Agent Emory Roberts požiadal pani Kennedyovú, aby k sebe prestala tlačiť svojho manžela, pretože ho chcel s pomocou agentov Hilla a Kellermana naložiť na už pristavený vozík. Tí ho potom bezodkladne zaviezli na operačnú sálu Trauma Room 1.

Personál traumatologického oddelenia (Trauma Room 1) však zistil, že Kennedyho stav je nezlučiteľný so životom, čím sa myslí, že ani v prípade okamžitého zásahu lekára hneď na mieste atentátu by nemal nádej prežiť. Prezident nemal hmatateľný pulz, takmer nulový krvný tlak a počúvaním bol zaznamenaný len veľmi nepravidelný tlkot srdca. Počas snahy o resuscitáciu vošiel do sály mladý neurochirurg Kemp Clark, ktorého sa prítomný doktor Baxter okamžite opýtal na stav prezidenta slovami: "Kemp, povedz nám, ako zlé je to zranenie hlavy, pretože ho strácame". Clark teda odhrnul časť vlasov, aby vykonal vyšetrenie hlavy. Potom povedal: "Bože môj, on má odstrelenú celú pravú polovicu hlavy ... pre neho už nemôžeme nič urobiť". Jeden z prítomných doktorov ešte vykonal otvorenie hrudníka a pokúsil sa o priamu masáž srdca. Baxter k tomuto povedal: "Teraz, keď vieme v akom stave prezident je, nemáme dôvod naďalej resuscitovať". Dr. George Gregory Burkley teda neskôr uviedol, že príčinou smrti bolo rozsiahle zranenie hlavy, čo tiež uviedol v úmrtnom liste.

O 13. hodine popoludní (19:00 UTC) bola konštatovaná úplná zástava srdcovej aktivity, katolícky kňaz Oscar Hubert udelil Kennedymu posledné pomazanie a pacient #24740, Kennedy, John. F., bol vyhlásený za mŕtveho. Jeden zo zasahujúcich doktorov povedal: "Nikdy sme nemali nádej na záchranu jeho života". Kňaz Hubert, ktorý udelil posledné pomazanie, oznámil denníku The New York Times, že bol prezident de facto mŕtvy už pri príchode do nemocnice a že mu musel zložiť z tváre pokrývku, aby mohol vykonať obrad. Oficiálne vyhlásenie o Kennedyho smrti vydal zastupujúci tlačový hovorca Bieleho domu Malcolm Kilduff o 13:33 popoludní (19:33 UTC).

Niekoľko minút po 14:00 (20:00 UTC), po porade dallaskej polície s agentmi tajnej služby, bolo Kennedyho telo umiestnené do rakvy a prevezené na palubu Air Force One. Rakva s telom bola do lietadla naložená zadnými dverami a bola uložená do zadnej časti oddelenia pre cestujúcich do miesta, ktoré bolo uvoľnené odmontovaním niekoľkých sedadiel. Viceprezident Lyndon B. Johnson, ktorý išiel v kolóne v druhom aute za prezidentskou limuzínou, sa stal po Kennedyho smrti prezidentom Spojených štátov amerických; prezidentskú prísahu zložil v 14:38 na palube Air Force One.

Pitva

Potom, čo Air Force One pristál na Andrews Air Force Base neďaleko Washingtonu D.C., telo prezidenta Kennedyho previezli do nemocnice Bethesda Naval Hospital na okamžitú pitvu. Pitva trvala približne od 20:00 do 23:00 (22. novembra), potom bolo v čase cca od 23:00 do 04:00 telo nabalzamované a kozmeticky upravené na pohreb. Pitva prezidentovho tela, vykonaná troma patológmi, potvrdila, že zranenie prezidentovej hlavy bolo smrteľné a guľka:

"spôsobila odtrhnutím pravej časti Kennedyho hlavy úplne devastujúce zranenie, ktoré nebolo zlučiteľné so životom."

Americkou vlajkou prikrytá rakva s Kennedyho ostatkami bola po dobu 24 hodín uložená v Bielom dome

Na pohrebe sa zúčastnili zástupcovia z nasledujúcich krajín :

     Spojené štáty

     Štáty s oficiálnou účasťou

      Štáty, ktorých zástupcovia boli prítomní iba na osobitnej recepcii prezidenta Johnsona dňa 25. 11.

     Štáty bez oficiálnej účasti

Zranenie na krku bolo v pitevnej správe pripísané druhej strele, ktorá "zasiahla prezidenta do chrbta na rozhraní ramien a krku, prešla svalmi v spodnej časti krku, poškodila vrchný cíp pravej časti pľúc bez toho aby ich prešla a nakoniec vyletela prednou časťou krku," čo viedlo k vytvoreniu pseudotracheotómie. Toto zistenie však nebolo v súlade s nálezom prezidentovho osobného lekára dr. Burkleyho, ktorý do úmrtného listu uviedol, že guľka zasiahla Kennedyho približne na úrovni 3. hrudného stavca. V Kennedyho košeli a v kabáte, ktoré mal na sebe, boli v oblasti medzi 12,5 – 15 cm pod golierom nájdené diery po guľkách.

Fotografická analýza záznamu prezidentskej kolóny, ktorá skúmala aj novo uverejnený (2006) film zachytávajúci obdobie tesne pred atentátom, ukázala, že prezidentov kabát bol pokrčený pod úrovňou krku a nevisel teda voľne pozdĺž jeho tela. Preto boli vtedajšie prieskumy oblečenia označené za nevierohodné, čo sa týka objasnenia presného miesta zranenia prezidentovho chrbta. Diagram z pitevnej správy dr. Thorntona Boswella sa niekedy používa ako dôkaz zranenia v nižšej časti chrbta. V roku 1966 však dr. Boswell uviedol, že diagram nebol nikdy myslený ako úplne presné meradlo a pre denník The Baltimore Sun z 25. novembra 1966 ho prekreslil a krížikom označil bod vyššie na diagrame. Boswell konštatoval, že jeho merania, ktoré lokalizovali zranenia do vzdialenosti 14 cm od krku a ucha, nesúhlasia s nálezom tvrdiacim, že bol poškodený 3. hrudný stavec. Navyše všetci traja členovia pitevného tímu z nemocnice Bethesda zverejnili fotografie z pitvy, na ktorých je vidieť zranenie po vniku guľky v mieste 6. krčného stavca, teda na spodnom okraji krku, čo súhlasí s úrovňou určenou počas vyšetrovania HSCA na základe fotografickej a röntgenovej dokumentácie z pitvy.

Neskôr bola pitva kritizovaná v niekoľkých bodoch – napríklad to, že boli spálené originálne náčrty a poznámky Jamesa Humesa z pitvy a tiež neschopnosť zabezpečiť riadnym spôsobom všetky nálezy a dôkazy.

Výsledky pitevného nálezu neskôr doplnil Robert B. Livingston, jeden z popredných svetových špecialistov pre výskum ľudského mozgu, ktorý v knihe Assassination Science: Experts Speak Out on the Death of JFK (po slovensky: Veda o vraždách: Experti sa vyjadrujú k smrti JFK) vyslovil presvedčenie, že: "... niečo muselo s veľkou silou explodovať v oblasti veľkého tylového otvoru, pretože došlo k odtrhnutiu mozočku, častí lebečnej kosti a ďalej došlo k vytvoreniu masívneho otvoru v tvrdej mozgovej plene, ktorá oddeľuje mozoček od hlavnej dutiny lebečnej." Charakter zranenia podporuje teóriu, podľa ktorej malo byť fatálne zranenie Kennedyho hlavy spôsobené strelou s explozívnym účinkom, tzv. strelou dum-dum, vypálenou spredu od trávnatého pahorku.

Pohreb

Telo prezidenta Kennedyho po pitve previezli do jednej z miestností Bieleho domu, kde bolo 24 hodín uložené v uzavretej rakve. Privátne ho však mohla vidieť rodina a najbližší priatelia. V nedeľu nasledujúcu po atentáte bola rakva, prikrytá americkou vlajkou, prevezená do Kapitolu. Tisíce ľudí stáli takmer nekonečné rady, aby mohli zhliadnuť rakvu stráženú čestnou strážou.

Na pohrebe prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho, ktorý sa konal 25. novembra 1963, sa zúčastnilo 220 štátnikov zo 102 krajín sveta. Oficiálnym česko-slovenským zástupcom bol Jiří Hájek, vtedajší vyslanec ČSSR pri OSN. Za Sovietsky zväz sa pohrebu oficiálne zúčastnil prvý námestník predsedu Rady ministrov ZSSR Anastáz Ivanovič Mikojan. Po smútočnom obrade bola rakva pred zrakmi 800 000 ľudí prevezená na osobitnom aute na Arlingtonský národný cintorín na pohreb.

Záznamy atentátu

Žiadna televízna ani rádiová stanica nezachytila atentát v priamom prenose, lebo miesto, kde sa stal, nebolo považované za dôležité. Väčšina novinárov ani nesprevádzala prezidentskú kolónu, namiesto toho čakala na Kennedyho príchod na námestie Dallas Trade Mart. Tí novinári, ktorí kolónu sprevádzali, boli v jej najzadnejšej časti. Dallaská polícia zaznamenávala svoju rádiovú prevádzku na dvoch kanáloch. Prvý komunikačný kanál sa používal pre rutinnú policajnú komunikáciu, druhý kanál bol vyhradený priamo pre potreby prezidentskej kolóny. Až do chvíle atentátu pozostávala komunikácia na druhom kanáli iba z hlásenia polohy.

Prezidentská kolóna prechádza ulicou Main street - foto vyhotovené z vozidla pre novinárov v zadnej časti (cca 2 minúty pred atentátom)

Táto fotografia, urobená E. Hudsonom, zachytáva posledné sekundy života prezidenta Kennedyho; čierna šípka ukazuje na prezidentovu hlavu. Uprostred obrazu možno vidieť agenta Clinta Hilla (muž vľavo)

Okolo 12:30 je na zázname z kanálu číslo 1 počuť počas 3 minút a 11 sekúnd nezrozumiteľný hluk a šum. Na kanáli číslo 2 možno počuť: "Dallas 1: Ideme do nemocnice - do Parkland Hospital; upozornite personál nemocnice, aby sa pripravil; pošlite niekoho na to železničné priecestie, aby zistil, čo sa tam stalo; Dallas 1: Vyzerá to, že postrelili prezidenta, upozornite personál nemocnice; Dispečer : 10-4 už boli upozornení".

Posledné sekundy života prezidenta Kennedyho boli natočené na nemý 8 mm film v rozsahu 26,6 sekúnd a zachytávajú chvíle tesne pred, počas a tesne po atentáte. Film bol natočený amatérskym kameramanom Abrahamom Zapruderom a vošiel do povedomia ako Zapruderov film. Zväčšené výrezy zo Zapruderovho filmu boli onedlho po atentáte zverejnené v časopise Life. Od roku 1975 boli jeho zábery opakovane vysielané televíziou, pričom mnohokrát vynechali záber fatálneho zásahu a roztrieštenie časti Kennedyho hlavy. Zapruder však nebol jediným, kto urobil zábery atentátu. Na Dealey Plaza bolo v tej chvíli celkom 32 fotografov. Amatérske zábery, ktoré zachytávajú fatálny zásah, boli vyhotovené tiež Orvillom Nixom, Mariou Muchmoreovou a Charlesom Bronsonom, ale z oveľa väčšej diaľky než stál Zapruder.

Ďalšie filmy zachytávajúce Dealey Plaza v čase atentátu boli vyhotovené Robertom Hughesom, F. Markom Bellom, Elsie Dormanovou, Johnom Martinom, ml., Patsy Paschallovou, Tinou Townerovou, Jamesom Underwoodom, Daveom Wiegmanom, Malom Couchom, Thomasom Atkinsom, R. Danielom a neznámou ženou v modrých šatách stojacou na južnej strane Elm street. Autormi fotografií boli Phillip Willis, Mary Moorman, Hugh W. Betzner ml., Wilma Bond, Robert Croft a mnoho ďalších. Jediným profesionálnym fotografom prítomným na Dealey Plaza bol Ike Altgens z dallaského Associated Press.

Veľmi dôležité snímky atentátu mohla zaobstarať aj dodnes neidentifikovaná žena, vyšetrovateľmi prezývaná ako Babushka Lady, ktorá z bezprostrednej blízkosti filmovala prejazd prezidentskej kolóny v čase atentátu, čo dokazujú zábery iných fotografov. Napríklad je vidieť na Zapruderovom filme v rozmedzí snímok 283 – 292, kde stojí za mužom vo svetlom svetri a priamo filmuje prejazd prezidentskej limuzíny. Vidieť ju tiež na fotografiách Marie Muchmoorovej (M42) alebo na filme Orvilla Nixa.

20. februára 2007 boli dallaským Múzeom Sixth Floor zverejnené dovtedy neznáme farebné snímky, nasnímané Georgom Jefferiesom v deň atentátu. Na záberoch nie je zachytený čas streľby, pretože boli urobené zhruba 90 sekúnd pred prvým výstrelom, navyše niekoľko blokov od Dealey Plaza. Jediný detail relevantný pre účely vyšetrovania je zreteľný záber Kennedyho obleku pokrčeného v mieste hneď pod golierom, čo viedlo k rozdielnym kalkuláciám o tom, ako nízko do chrbta bol Kennedy zasiahnutý prvou strelou.

V roku 2010 bol Múzeu Sixth Floor venovaný dovtedy neznámy farebný film urobený Williamom W. Warrenom, ktorý mal v deň atentátu 15 rokov. Tento film, nakrútený osudného 22. novembra, nezaznamenáva atentát samotný, ale prílet Air Force One na dallaské letisko Love Field a následné privítanie prezidentského páru predstaviteľmi Dallasu a Texasu. Mnohí študenti z dallaských škôl boli v tento deň skôr uvoľnení zo školy, aby mohli byť prítomní na letisku a sledovať prílet prezidenta Kennedyho a jeho manželky. Ward sa teda ponáhľal zo školy domov, vzal si so sebou 8 mm farebnú kameru a vyrazil na letisko, kde vyššie spomínané zábery natočil. Gary Mack, kurátor zbierok Múzea Sixth Floor, považuje tento film "za najlepší amatérsky záznam príletu Kennedyho do Dallasu z 22. novembra 1963."

Oficiálne vyšetrovanie

Dallaská polícia

Fotografia L. H. Oswalda urobená vo väzbe dallaskou políciou

Oswaldove otlačky naskenované 23. 11. 1963 vo väzbe

Po zatknutí Oswalda a zaistení dôkazov z miesta činu držala dallaská polícia Oswalda na policajnej centrále, aby mohli byť vykonané výsluchy. Oswald bol medzi 22. až 24. novembrom vypočúvaný celkom asi 12 hodín a otázky smerovali predovšetkým k objasneniu vraždy policajta Tippita a atentátu na Johna F. Kennedyho. Oswald však počas výsluchov neustále odmietal akúkoľvek spojitosť s týmito vraždami. Väčšinu otázok kládol kapitán Fritz, vyšetrovateľ oddelenia vrážd, ktorý si z výsluchu robil len veľmi stručné poznámky. Fritz vtedy napísal záverečnú správu o výsluchoch na základe poznámok, ktoré spísal „spamäti“ o niekoľko dní neskôr. Počas výsluchov navyše neboli robené žiadne zvukové ani stenografické záznamy. Výsluchom boli prítomní aj príslušníci FBI a amerických tajných služieb, ktorí tiež príležitostne kládli otázky a zapisovali si priebežné poznámky.

Večer 22. novembra boli Oswaldovi urobené testy rúk a pravého líca na prítomnosť pušného prachu, aby bolo potvrdené, či skutočne strieľal z objavenej zbrane. V prípade rúk boli výsledky pozitívne, v prípade pravého líca však nie. Z dôvodu značnej nespoľahlivosti týchto testov však Warrenova komisia pri svojom vyšetrovaní nebrala na ich výsledky ohľad.

Oswald poskytol počas výsluchu na polícii len veľmi málo informácií. Väčšinou bol konfrontovaný s dôkazmi a zisteniami, ktoré nijak neobjasnil a uchyľoval sa k tvrdeniam, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé. Ďalšie výsluchy už nebolo možné vykonať, pretože Oswald bol o dva dni neskôr zavraždený.

Vyšetrovanie FBI

Federálny úrad vyšetrovania bol ako prvý poverený úplným vyšetrením okolností atentátu. 24. novembra 1963, niekoľko hodín po zavraždení Oswalda, povedal vtedajší riaditeľ John Edgar Hoover, že „chceme získať evidentný dôkaz, ktorý verejnosť presvedčí o vine L. H. Oswalda.“ 9. decembra 1963 vydala FBI záverečnú správu, ktorú potom odovzdali Warrenovej komisii. FBI konštatovala, že boli vypálené iba 3 strely; s počtom striel s Warrenovou komisiou súhlasila, nezhoda vznikla v tom, ktorá zo striel zasiahla Kennedyho a ktorá guvernéra Connallyho. Správa FBI tvrdila, že prvá zo striel zasiahla Kennedyho, druhá guvernéra Connallyho a tretia smrtiaca opäť Kennedyho. Tento záver je v rozpore s názorom Warrenovej komisie, podľa ktorého prvá strela cieľ minula, druhá zasiahla Kennedyho a zranila aj Connallyho a tretia opäť zasiahla Kennedyho, pričom spôsobila devastujúce zranenie jeho hlavy.

Kritika vyšetrovania FBI

Vyšetrovanie Federálneho úradu vyšetrovania bolo v roku 1979 preskúmané výborom HSCA, ktorý dospel k záveru, že:

• FBI dostatočne prešetrila Oswaldove motívy spáchania atentátu a správne zhodnotila jeho pohnútky zámerne ohroziť národnú bezpečnosť.
• FBI viedla riadne a profesionálne vyšetrovanie týkajúce sa spojitosti Oswalda s atentátom.
• FBI zlyhala v prešetrení možnosti, že by za atentátom na prezidenta mohlo byť sprisahanie.
• FBI dostatočne nezdieľala svoje zistenia s ostatnými vyšetrujúcimi orgánmi.

FBI bola navyše podrobená vyšetrovaniu z dôvodu možného spojenia agenta Jamesa Hostyho s osobou Oswalda, v ktorého adresári bolo objavené Hostyho meno. FBI poskytla Warrenovej komisii najprv prepis ručne písaného Oswaldovho adresára, kde bolo Hostyho meno vymazané. Dva dni pred atentátom sa mal Oswald stretnúť s Hostym v jeho kancelárii a keď zistil, že Hosty nie je prítomný, mal mu tu zanechať obálku s listom. Dva dni potom, čo bol Oswald zastrelený Jackom Rubym, bol Hostyho nadriadený poverený zničením zmieneného listu, čo urobil roztrhaním a spláchnutím do toalety. O niekoľko mesiacov neskôr, keď Hosty vypovedal pred Warrenovou komisiou, nepriznal žiadnu spojitosť s Oswaldom. Informácie o tejto možnej spojitosti boli zverejnené až neskôr počas vyšetrovania HSCA.

Nedostatočné opatrenia tajných služieb

Seržant Davis z oddelenia vrážd dallaskej polície sa pred spáchaním atentátu domnieval, že zaistil dostatočne prísne bezpečnostné opatrenia k ochrane prezidentskej kolóny. Agent tajnej služby Winston Lawson, toho času zodpovedný za plánovanie bezpečnostných opatrení, dallaskú políciu uisťoval, že nie je potrebné, aby bezprostredne za prezidentskou limuzínou išiel sprievod skúsených policajtov z oddelenia vrážd, ktorých prítomnosť bola pri návštevách dôležitých osobností a politikov obvyklá. Policajný veliteľ Jesse Curry neskôr uviedol, že pokiaľ by mal na mieste svojich mužov vybavených samopalmi a puškami, mohlo sa atentátu zabrániť alebo by policajti prinajmenšom mohli zabrániť úteku vraha z miesta atentátu. Ďalšiu bezpečnostnú medzeru predstavovala skutočnosť, že dallaská polícia nemala v čase atentátu vlastnú jednotku ostreľovačov. Tá by mohla byť, s cieľom ochrániť prezidenta, nasadená pozdĺž trasy prejazdu kolóny.

Pochybnosti o prejazde cez Dealey Plaza

Plánik trasy jazdy prezidentskej kolóny

Prezidentská kolóna, ktorá opustila ulicu Main Street musela hneď pri vjazde na Dealey Plaza zabočiť najprv doprava pod uhlom 90° a po približne štyridsiatich metroch musela pri budove Knižného veľkoskladu zatočiť prudko vľavo. V tomto bode došlo k jednej z mnohých ďalších neštandardností: kolóna zabočila doľava pod uhlom 120°, pričom ale počas návštev vysokých štátnych činiteľov bola považovaná za bezpečnú iba taká zákruta, ktorej uhol nepresahoval 90°. V dôsledku nutnosti vybrať takto ostrú zákrutu prezidentská limuzína výrazne spomalila na rýchlosť približne 20 km/h. Trasa prejazdu bola týmito „manévrami“ značne skomplikovaná, aj keď to nebolo zďaleka nutné. Kolóna mohla pri vjazde do priestoru Dealey Plaza pokračovať ďalej po prostrednej komunikácii ulice Main Street, ktorá viedla priamo cez park a nevyžadovala tak jeho zdĺhavé obchádzanie, ako tomu bolo v prípade ulice Houston Street a Elm Street. Ostatne podľa trasy, zverejnenej v miestnych denníkoch Dallas Times Herald a Dallas Morning News, mala prezidentská kolóna skutočne prejsť komunikáciou priamo skrz stred námestia Dealey Plaza a pokračovať ďalej až za železničný viadukt, kde sa všetky ulice (Elm, Main a Commerce Street) stretali do jedného veľkého deväťprúdového cestného toku smerujúceho k Dallas Trade Mart.

Warrenova komisia

Warrenova komisia predstavuje svoju správu prezidentovi Johnsonovi

Dráha strely podľa „teórie jednej guľky“ (smer strely na obrázku je zľava doprava)

Prvá vyšetrovacia komisia bola ustanovená prezidentom Johnsonom 29. novembra 1963, týždeň po spáchaní atentátu. Na jej čele stál Earl Warren, najvyšší sudca Spojených štátov. Z tohoto dôvodu sa táto komisia neoficiálne nazýva Warrenova.

Po desaťmesačnom vyšetrovaní bola na konci septembra 1964 zverejnená záverečná správa Warrenovej komisie. Komisia v nej uviedla, že nezistila žiadnu spojitosť atentátu s domácim či zahraničným sprisahaním, ani zapojenie žiadnych iných osôb či skupín do atentátu. Komisia dospela k záveru, že Oswald konal sám, a že Jack Ruby Oswalda zabil tiež „na vlastnú päsť“. Potvrdila, že všetky tri strely boli vypálené Lee Harvey Oswaldom z budovy Texaského knižného veľkoskladu, ktorá sa v tej dobe nachádzala za chrbtom prezidentskej kolóny. Komisia tiež ustanovila časové rozmedzie, počas ktorého boli vypálené všetky tri strely. Toto rozmedzie malo činiť 4,8 až 7 sekúnd.

Komisia ďalej uviedla, že:

• jedna zo striel pravdepodobne minula cieľ,
• prvá „úspešná“ strela zasiahla Kennedyho do chrbta v mieste rozhrania medzi krkom a chrbtom, vyšla von prednou časťou krku a ďalej zranila guvernéra Connallyho,
• posledná zo striel zasiahla Kennedyho a spôsobila mu fatálne zranenie hlavy.

Už bolo zmienené, že v budove Texaského knižného veľkoskladu boli objavené tri prázdne nábojnice a použitá zbraň, 6,5x52 mm Model 91/38 Carcano, bola objavená ukrytá v blízkosti miesta činu. Komisia vysvetlila zranenie guvernéra Connallyho tak, že rovnaká guľka, ktorá Kennedyho poranila na krku spôsobila aj všetky zranenia Connallyho. Táto teória je známa ako „teória jednej guľky“.

Warrenova komisia tiež skúmala ostatné okolnosti atentátu a vyslovila kritiku nedostatočného zaistenia bezpečnosti prezidenta Kennedyho. Ďalšie dokumenty, chránené lehotou pre zverejnenie, aby nedošlo k poškodeniu práv nevinných osôb zapojených do prípadu, majú byť zverejnené v najbližšej dobe.

Rockefellerova komisia

V roku 1975, za vlády prezidenta Geralda Forda, bola ustanovená Komisia prezidenta Spojených štátov pre aktivity CIA na území Spojených štátov (ang. U.S. President's Commission on CIA activities within the United States) s úlohou prešetriť aktivity CIA vykonávané na území USA. Komisia bola vedená viceprezidentom USA Nelsonom Rockefellerom.

Časť komisie priamo vyšetrovala okolností atentátu na Johna F. Kennedyho. Pracovala predovšetkým na analýze Zapruderovho filmu a zisťovala činnosť a možnú prítomnosť agentov CIA E. Howarda Hunta a Franka Sturgisa v Dallase v čase spáchania atentátu. Agent Hunt bol podozrivý kvôli listu objavenému v roku 1975, ktorý mal krátko pred atentátom obdržať od Oswalda. V liste mal byť zmienený Huntov zámer stretnúť sa s Oswaldom pred tým, než bude pokračovať v prípravách na atentát. Komisia však došla k záveru, že ani jeden z agentov nebol v čase atentátu v Dallase. Neskôr sa zistilo, že list je s najväčšou pravdepodobnosťou falzifikát vytvorený KGB, ktorá tak chcela zdiskreditovať americké tajné služby. Komisia tiež prehlásila, že zásah prezidentovej hlavy, ako je zaznamenaný v Zapruderovom filme, mohol byť skutočne spôsobený strelou vypálenou zozadu.

V roku 2007 však syn E. Hunta zverejnil zvukovú nahrávku, v ktorej sa Hunt na smrteľnej posteli priznáva k tomu, že bol zapojený do atentátu na Kennedyho. Ďalej tvrdí, že atentát bol spáchaný na priamu objednávku vtedajšieho viceprezidenta Johnsona, ktorý sa mal navyše postarať o zametenie stôp po skutočných iniciátoroch atentátu.

Vyšetrovanie HSCA

Šestnásť rokov po spáchaní atentátu zrevidoval Zvláštny výbor pre vyšetrenie atentátu Snemovne reprezentantov, skrátene nazývaný HSCA, záverečnú správu Warrenovej komisie a správu FBI, z ktorej správa Warrenovej komisie z veľkej časti vychádzala. HSCA vyslovila kritiku obom správam, pretože vraj dostatočne nepreverili možnosť, že bol Oswald článkom sprisahania proti prezidentovi Kennedymu.

Správa komisie ďalej konštatovala, že:

• FBI silno podcenila možnosť sprisahania proti Kennedymu. Vyšetrovanie možnosti sprisahania bolo veľmi obmedzené a dostupné dôkazy a zdroje boli v tomto kontexte nedostatočne preverené.
• Warrenova komisia v tomto ohľade tiež zlyhala: „Subjekt Oswald, ktorému mala byť počas vyšetrovania venovaná najväčšia pozornosť, najmä jeho úlohe v prípade a možnému zapojeniu do sprisahania, nebol dostatočne preverený.“
• Podľa HSCA tiež Warrenova komisia dostatočne neprešetrila, či Oswald konal sám alebo v rámci nejakej skupiny alebo či nebolo Oswaldovo konanie vyústením aktivít CIA.

HSCA tiež konštatovala, že Lee Harvey Oswald skutočne vypálil tri strely na prezidenta Kennedyho. Podľa komisie zasiahli prezidenta strely č. 2 a 3. HSCA uviedla domnienku, že v pozadí atentátu stalo sprisahanie. Podľa HSCA padli počas atentátu celkom štyri výstrely, Oswald mal vystreliť prvú, druhú a štvrtú (smrteľnú) a neznáma osoba, nachádzajúca sa v oblasti trávnatého pahorku, mala vystreliť tretiu strelu, ktorá ale Kennedyho minula. Komisia HSCA, na ktorej čele stál G. Robert Blakey, svoje závery postavila predovšetkým na prieskume magnetofónových pások, na ktorých bola nahraná rádiová prevádzka dallaskej polície z inkriminovaného dňa 22. 11. 1963.

Magnetofónový záznam

Predstaviteľ komisie HSCA Robert Blakey uviedol, že jeho záverečná správa vychádzala zo svedeckých výpovedí a z rádiových záznamov dallaskej polície:

„Teória o strelcovi ukrytom na trávnatom pahorku (anglicky: Grassy Knoll) je podporená záznamom zvuku z vysielačky policajného motocykla, ktorý sa v inkriminovanú dobu nachádzal na Dealey Plaza. Je však podopretá aj častými výpoveďami svedkov, ktorí sa v blízkosti miesta činu nachádzali. Vieme prinajmenšom o dvadsiatich ľuďoch, ktorí streľbu počuli prichádzať práve od trávnatého pahorka.“

Jediným vierohodným záznamom, ktorým HSCA podporila svoju teóriu o druhom strelcovi, bol záznam rádiového vysielania policajného motocykla, ktorý sa mal v dobe atentátu nachádzať na Dealey Plaza. Zvukový záznam bol verejnosti predstavený expertmi pre akustické javy Markom R. Weissom a Ernestom Aschkenasym z Queens College, City University of New York, známych mimo iným aj svojou teóriou z roku 1974, v ktorej vyjadrili názor, že 18,5 minút trvajúce hluché miesto na dôkazných páskach z Aféry Watergate bolo vytvorené cieleným vymazaním. Potom, čo HSCA dokončila svoju správu, vyslovil jeden z amatérskych výskumníkov názor, že zvuk prisudzovaný štvrtej strele mohol byť vytvorený skrížením signálov z viacerých zdrojov.

Magnetofónový záznamník Grundig TK 1 z roku 1957 (ilustračné foto)

O niekoľko rokov neskôr, v roku 1981, spochybnil odborný panel Národnej akadémie vied Spojených štátov (NAS) vierohodnosť záznamu predpokladanej štvrtej strely, pretože vyslovil názor, že proste ide o nejaký náhodný zvuk, možno spôsobený statickou elektrinou a že bol navyše zaznamenaný prekrížením s druhým policajným kanálom až minútu po streľbe.

Závery tohto panelu však boli roku 2001 odmietnuté D. B. Thomasom, vládnym expertom a súkromným výskumníkom okolností atentátu, v odbornom časopise Science & Justice, v ktorom bol zverejnený jeho článok „Echo correlation analysis and the acoustic evidence in the Kennedy assassination revisited“ (slovensky: Analýza zvukových ozvien a akustických dôkazov v prípade atentátu na Kennedyho zrevidovaná). Thomas zistil, že záver HSCA týkajúci sa druhého strelca bol správny a správa NAS bola úplne chybná. Thomas predpokladá, že zmienené minútové „oneskorenie“ bolo spôsobené preskočením záznamovej hlavy na kanál jedna, čo viedlo k následnej mylnej interpretácii. V odpovedi na Thomasove závery bola iným výskumníkom, Michaelom O'Delleom, vyslovená domnienka, že mnohé správy vychádzali z chybnej časovej línie udalostí a nejde teda pomocou nich úplne preukázať existenciu výstrelov na zmienených páskach.

V roku 2003 odvysielala americká televízna stanica ABC News svoju dokumentárnu reláciu s názvom Peter Jennings Reporting: The Kennedy Assassination — Beyond Conspiracy (slovensky: Reportáž Petra Jenningsa: Atentát na Kennedyho – pozadie sprisahania), v ktorom predstavila výsledky vlastného vyšetrovania. Na základe počítačových diagramov a rekonštrukcie Petra K. Myersa došla ABC News k záveru, že zvuk na páske považovaný za výstrel skrytého strelca bol chybne interpretovaný a nemohol pochádzať z priestoru Dealey Plaza. Policajt H.B. McLain, z ktorého vysielačky pochádza zmienená pasáž navyše sám potvrdil, že sa v dobe atentátu na Dealey Plaza nenachádzal.

Panel Ramseyho Clarka

V roku 1968 bola generálnym prokurátorom Spojených štátov Ramsey Clarkom vytvorená skupina štyroch lekárskych expertov (tzv. „panel“), ktorí sa zišli vo Washingtone, D.C. s cieľom preskúmať všetky záznamy súvisiace so smrťou prezidenta Kennedyho (röntgenové snímky, fotografie, dokumenty atď.). Ramseyho panel došiel k záveru, že prezident bol zasiahnutý dvoma strelami vypálenými zozadu a zhora (z pohľadu Kennedyho), pričom prvá strela prešla jeho krkom na pravej strane bez toho aby zasiahla kosť, druhá mala Kennedyho zasiahnuť do lebky a vytvoriť už zmienenú fatálnu fraktúru v oblasti pravého spánku.

Vyšetrovanie Jima Garrisona

• Vrátiť sa späť do kapitoly Garrisonova alternatívna verzia o viacerých strelcoch

Do hľadáčika už skôr zmieneného neworleanského štátneho zástupcu Jima Garrisona sa dostal mimo iného aj dom, nachádzajúci sa na adrese 544 Camp Street v New Orleans, ktorý počas roku 1963 slúžil k schôdzkam kubánskych, proticastrovsky zameraných emigrantov a agentov spravodajských služieb; na tejto adrese bol často vídaný aj Lee H. Oswald. Oswald sa tu mal svojho času stýkať s bývalým najvyšším veliteľom civilnej protivzdušnej hliadky Davidom W. Ferriem. Ferrie sa zúčastnil plánovania invázie do Zátoky svíň a bol úzko spätý s proticastrovským hnutím. V roku 1961 bol napríklad často vídaný v spoločnosti Sergia Archaca-Smitha, ktorý bol členom vedenia extrémistickej organizácie kubánskych emigrantov menom Kubánsky demokratický revolučný front.

„Neworleanský štátny zástupca odmieta pomoc FBI pri vyšetrovaní sprisahania na JFK“ – výstrižok z novin Dallas Times (27. február 1967)

Svedok William Newman padá zo strachu pred streľbou k zemi spolu s dieťaťom a manželkou

Vzájomné kontakty Oswalda a Ferrieho viedli Garrisona k začatiu vyšetrovania vplyvného neworleanského obchodníka Claya L. Shawa, ktorý bol často vídaný v spoločnosti Davida Ferrieho a ktorého podozrieval ako jedného z možných sprisahancov vo veci atentátu na Kennedyho. Zapojenie samotného Ferrieho do sprisahania sa ale priamo preukázať nepodarilo a to aj napriek tomu, že ho Garrison začal vyšetrovať už 25. novembra 1963, tri dni po atentáte na Kennedyho. Keď Ferrieho požiadal o vysvetlenie prečo išiel v deň atentátu do Houstounu počas silnej búrky, odpovedal mu, že si tam chcel len zakorčuľovať na miestnom umelom ľade. Garrison ho síce po celú dobu vyšetrovania podozrieval zo zapojenia do sprisahania proti Kennedymu, bol si však vedomý, že doterajšie zistenia a dôkazy nepreukazujú akúkoľvek Ferrieho vinu. Ďalšie výsluchy nebolo možné urobiť, pretože 22. februára 1967 bol Ferrie objavený mŕtvy vo svojom apartmáne. Jeho telo bolo pokryté prázdnymi fľaštičkami od liekov s obsahom látky Proloid, čo je droga vo väčšom množstve spôsobujúca krvácanie do mozgu. Aj keď všetko na prvý pohľad vyzeralo ako samovražda, uviedla neskôr pitevná správa nález pomliaždeniny na Ferrieho spodnej pere, ktorá naznačovala, že bol k prehltnutiu liekov donútený násilím. Garrison sa rovnako počas šetrenia Davida Ferrieho stretával s menom „Clay Bertrand“, čo mal byť istý Ferrieho obchodný partner.

Totožnosť tohto muža bola dlho neznáma až do času, keď sa Garrison dozvedel, že ide práve o pseudonym vyššie zmieneného neworleanského obchodníka Claya L. Shawa. Clay Shaw pôsobil počas tridsiatych rokov 20. storočia ako jeden z čelných pracovníkov Western Union Telegraph Company. V roku 1941 vstúpil do armády, pričom pôsobil ako styčný dôstojník v spravodajskej službe OSS (Office of Strategic Services) a to priamo v štábe vtedajšieho britského ministerského predsedu Winstona Churchilla. Po vojne sa stal vplyvným obchodníkom na poli realít a ďalej tiež pôsobil ako člen predstavenstva talianskej finančnej spoločnosti Centro Mondiale Commerciale, ktorá údajne slúžila CIA ako úložisko peňazí určených k financovaniu politicko-špionážnych aktivít. Je treba poznamenať, že táto spoločnosť neskôr fúzovala so spoločnosťou Schlumberger Tools Company z Louisiany, ktorá dodávala protikastrovským exilovým skupinám zbrane a výstroj. Pod pseudonymom „Clay Bertrand“ najal Shaw neworleanského advokáta Deana Andrewsa, ktorý mal obhajovať L. H. Oswalda pri prípadnom súdnom procese. Garrison si síce nebol úplne istý Shawovým zapojením do atentátu, vedel ale, že úplne evidentne klamal svojim tvrdením, že Oswalda ani Ferrieho nepozná a v živote ich nevidel. Existovalo totiž mnoho svedkov, ktorí ich opakovane videli v spoločnosti oboch zmienených mužov. Z tohto dôvodu Garrison predvolal do svojej kancelárie Claya Shawa k výsluchu a to priamo na deň Božieho hodu veľkonočného roku 1967. Počas neho „medzi štyrmi očami“ obvinil Shawa zo zapojenia do sprisahania proti prezidentovi a ďalej ho obvinil zo zneužívania svojich medzinárodných konexií s cieľom zásobovať protikastrovské exilové komunity zbraňami. K samotnému súdnemu procesu však došlo až 29. januára 1969, keď bol Shaw predvolaný pred Neworleanský trestný súd a tu mu bolo oznámené obvinenie z vyššie uvedených zločinov. Aj keď porota pri súde uznala Claya Shawa vinným vo veci krivej výpovedi a uznala, že Garrison dostatočne preukázal možnú existenciu sprisahania proti prezidentovi, dôkazy zapojenia samotného Shawa do sprisahania pre ňu ale dostatočné neboli a zbavila ho teda obvinenia.

Garrison ďalej hovoril o svojom presvedčení, že sa mal Oswald v New Orleans stretnúť niekoľko dní pred atentátom so svojim budúcim vrahom, Jackom Rubym a že si títo muži neboli úplne cudzí. Podľa Garrisona mal byť na tejto schôdzke naplánovaný Oswaldov útek na Kubu, ku ktorému malo dôjsť po úspešnom prevedení atentátu. Rubyho právny zástupca Phil Burleson však nad touto teóriou vyslovil silné pochybnosti. Osudného dňa 22. novembra sa potom mali v jednom z neworleanských barov stretnúť nad pohárikom alkoholu dvaja muži zapojení do atentátu – Guy Banister, bývalý príslušník FBI a toho času vedúci súkromnej detektívnej firmy a ďalej Jack Martin, zamestnaný ako jeden z jeho vyšetrovateľov. Toho večera sa obaja silno podnapití muži vydali z baru do Banisterovej kancelárie a tu malo medzi nimi dôjsť k slovnej a fyzickej potýčke, keď Banister v opilosti obvinil Martina z odcudzenia niektorých dôležitých dokumentov. Martin mal naopak Banisterovi pripomenúť, že bol svedkom návštev prapodivných osôb v jeho kancelárii počas leta 1963; Banister mal potom v afekte Martina udrieť rukoväťou svojho revolveru Magnum do hlavy, načo podľa policajného protokolu Martin vykríkol smerom k Banisterovi vetu: „Chceš ma zabiť tak, ako si zabil Kennedyho?“ Hypotézu o vzájomnom prepojení Oswalda s Rubym ale podporuje aj svedectvo Beverly Oliverovej, toho času zamestnankyne nočného klubu „Colony“. Tá vypovedala, že sa v spomínanom klube dva týždne pred atentátom stretla s Jackom Rubym, ktorý jej tu predstavil Lee Oswalda slovami: „Toto je Leon Oswald zo CIA.“

Jim Garrison sa ďalej pozastavoval nad spôsobom, akým Warrenova komisia zanedbala výpovede niektorých svedkov. Podľa neho neboli dostatočne vzaté na vedomie alebo boli úplne ignorované výpovede nasledujúcich svedkov: Julie Ann Mercerovej, Leea Bowersa, J. C. Pricea, S. M. Hollanda, O. V. Campbella, Jamesa Taquea, Billa Loveladyho, Abrahama Zaprudera, L. C. Smitha z úradu dallaského šerifa a Williama Newmana, technika z Dallasu, ktorý po atentáte vypovedal:

„Akurát sme stali na obrubníku a dívali sa na prvé prichádzajúce auto a náhle sa niečo ozvalo, asi to bol výstrel. Prezident, sediaci na sedadle zrazu ako keby povyskočil, v tú chvíľu som si myslel, že to bola nejaká oslavná petarda. Zrazu bola jeho limuzína pred nami a ja som sa pozeral priamo na neho, keď mu naraz odstrelili celú polku hlavy aj s uchom...potom sme všetci padli na zem, pretože sme sa domnievali, že sme priamo v dráhe streľby... myslím, že tá strela bola vypálená zo záhrady za mnou, nespomínam si, že by mňa nejako zaujal sklad učebníc, v úľaku som sa neustále díval za seba na travnatý pahorok.“

Assassination Records Review Board

Assassination Records Review Board (približne po slovensky: Úrad pre kontrolu záznamov týkajúcich sa atentátu) nemal za úlohu skúmať fakty alebo vytvárať akékoľvek závery. Mal iba za úlohu zaistiť postupné zverejnenie všetkých dokumentov o atentáte tak, aby si verejnosť na ich základe mohla o tejto udalosti vytvoriť vlastné závery. ARRB medzi rokmi 1992 až 1998 zhromaždil približne 60 000 rôznych dokumentov o súhrnnom rozsahu cca 4 miliónov strán A4. Ostatné dokumenty, chránené lehotou, by mali byť zverejnené počas roku 2017.

Ďalšie podozrenia

Vyšetrovanie Warrenovej komisie (1963 – 1964), Zvláštneho výboru pre vyšetrenie atentátu Snemovne reprezentantov (1976 – 1979) a rôznych vládnych agentúr došlo k záveru, že atentát bol spáchaný Lee Harvey Oswaldom, bývalým príslušníkom Námornej pechoty Spojených štátov amerických. Po ukončení služby sa Oswald, inklinujúci ku komunizmu, rozhodol odísť do Sovietskeho zväzu, kde žil medzi rokmi 1959–1962. Hlavný podozrivý sa však nikdy nepostavil pred súd, pretože bol dva dni po zatknutí zastrelený Jackom Leonom Rubinsteinom. Atentát tak zapríčinil vznik mnohých podozrení a rôznych konšpiračných teórií.

CIA a exilové komunity

    Hľadaný pre velezradu.

„Spiklenecký“ leták, ktorý koloval ulicami Dallasu dňa 21. novembra 1963, teda deň pred atentátom

National Security Action Memorandum 263

„Oswald sa ponúkol, že pre Kubu zabije JFK, hovorí správa“
(správa FBI hovoriaca o Oswaldovej ponuke zabiť Kennedyho, adresovanej kubánskej ambasáde v Mexico City)

Za jeden z možných motívov je považované značné nepriateľstvo medzi Kennedym a CIA, na ktorej čele stál do 29. novembra 1961 Allen Dulles, datované od neúspešného vylodenia v Zátoke svíň. Svoj negatívny postoj voči CIA Kennedy potvrdil výrokom: „Najradšej by som CIA rozbil na tisíc kúskov a rozfúkal ju po vetre.“ Od neúspechu v Zátoke svíň sa odvíjal aj ďalší možný motív, a to odpor voči Kennedymu zo strany proticastrovských kubánskych exilových komunít, u ktorých upadol v nemilosť kvôli svojmu rozhodnutiu nepodnikať žiadne ďalšie vojenské akcie voči Castrovmu režimu. Kennedy navyše nechal ihneď potom uzavrieť niekoľko ich výcvikových stredísk na Floride a v New Orleans a to za pomoci miestnych ozbrojených zložiek a FBI. Je nutné zmieniť, že tieto výcvikové strediska boli financované a organizované už spomínanou CIA. Bez povšimnutia ale nezostala skutočnosť, že dňa 22. novembra v 12.32, teda iba dve minúty po atentáte, došlo k totálnemu výpadku telefónnych liniek vo Washingtone, D.C., ktoré trvalo celú nasledujúcu hodinu. Podľa tvrdení autorov knihy JFK: conspiracy of silence z roku 1992 však telefónna linka riaditeľa FBI Edgara Hoovera zostala „záhadne“ funkčná.

Prezident Kennedy si CIA veľmi znepriatelil aj svojim zámerom zreorganizovať ju a presunúť pod priamu kontrolu Armády Spojených štátov, pretože v CIA videl akýsi „štát v štáte“, ktorý nie je v podstate nikým kontrolovaný a môže si „robiť čo chce“.

Tajné dokumenty o UFO

Ďalšie špekulácie o možnom motíve atentátu prináša novo odhalený list z dňa 12. novembra 1963, ktorý Kennedy poslal nástupcovi Allena Dullesa vo funkcii riaditeľa CIA, Johnovi A. McConemu. Iba desať dní pred atentátom v ňom Kennedy od CIA žiada, aby mu poskytla všetky dokumenty týkajúce sa pozorovania neidentifikovaných lietajúcich objektov, čiže UFO. Kennedy sa totiž obával, že by sovietske úrady mohli rôzne tajomné svetlá a objekty nad svojim územím mylne považovať za americké špionážne stíhače. Kennedy chcel tieto informácie poskytnúť sovietom a ďalej s nimi na tejto problematike spolupracovať. Ako ale vyplýva z interného obežníka CIA, vydaného krátko po obdržaní zmienenej požiadavky, boli Kennedyho šance na získanie týchto tajných dokumentov úplne mizivé. V obežníku totiž McCone vyslovil znepokojenie nad tým, že sa „Lancer (krycí názov prezidenta Kennedyho) zaujíma o naše aktivity, čo nejde pripustiť“ a ďalej v ňom žiada o zaslanie návrhov, ako túto pre CIA nepríjemnú situáciu vyriešiť. Túto už čiastočne obhorenú časť obežníka (angl.: Burned Memo) dostal poštou v roku 1999 americký ufológ Timothy Cooper, pričom odosielateľom bol anonymný agent, ktorý pre CIA pracoval medzi rokmi 1960 – 1974. Tento agent v liste navyše uviedol, že sa mu obežník podarilo zachrániť počas pokusu CIA o spálenie „niektorých citlivých dokumentov“. List bol neskôr zverejnený americkým spisovateľom Williamom Lesterom, autorom knihy Celebration of Freedom: JFK and New Frontier (Oslava slobody: JFK a nové hranice). Na základe vyššie uvedeného sa teda vyvinuli teórie, že dôvodom pre odstránenie prezidenta Kennedyho mohla byť jeho snaha dostať sa k veľmi citlivým informáciám, ktoré chcel navyše zdieľať so Sovietskym zväzom.

Sovietska KGB

Ďalšie možné vysvetlenie motívu atentátu poskytol bývalý člen sovietskej rozviedky Ion Mihai Pacepa, v súčasnosti žijúci v Spojených štátoch, ktorý podal svedectvo o svojom rozhovore s Nicolaem Ceauşescu. Ceauşescu sa mal zmieniť o zozname pre Kremeľ nepohodlných svetových politikov, ku ktorým patrili napr. Imre Nagy, Rudolf Slánský, Jan Masaryk alebo tiež John Fitzgerald Kennedy. Podľa výpovedí Pacepu mali byť tieto osoby odstránené prostredníctvom KGB.

Ropní magnáti a zbrojárske firmy

Podozreniam sa nevyhli ani americkí ropní magnáti, ktorí sa mali systematicky dopúšťať krátenia štátu na daniach a Kennedy pripravoval mimo iných návrh zákona na potlačenie takéhoto správania. K ďalším subjektom, ktorým bol Kennedy do značnej miery nepohodlný, patrili americké zbrojárske firmy. Tím sa nepáčil Kennedyho plán na postupné stiahnutie 18 000 amerických vojenských „poradcov“ z Južného Vietnamu. Spomínané Kennedyho nariadenie je známe pod názvom National Security Action Memorandum 263 a možno v ňom nájsť mimo iného výslovný príkaz, že už do konca roku 1963 musí byť stiahnutá prvá tisícka armádnych špecialistov. Týmto by zbrojárske firmy prišli o obrovské zisky z dodávok zbraní a ďalšieho vojenského materiálu. V nasledujúcom dokumente National Security Action Memorandum 273 zo dňa 26. novembra 1963, ktorý bol vydaný tri dni po Kennedyho smrti jeho nástupcom Lyndonom Johnsonom, bol ale Kennedyho plán prehodnotený a de facto aj zrušený.

Oswaldova cesta do Mexico City

Dňa 27. mája 1982 prišiel denník Dallas Morning News s informáciou, podľa ktorej mal roku 1964 Fidel Castro bližšie nešpecifikovanému agentovi FBI vysvetliť, že sa na politických predstaviteľov Kuby obrátil Lee H. Oswald s ponukou zavraždiť prezidenta Kennedyho; ku kontaktu malo podľa Castra dôjsť približne dva mesiace pred atentátom. Americká televízna stanica ABC News informáciu zanedlho doplnila s tým, že mal niekdajší riaditeľ FBI J. Edgar Hoover vyslať člena Komunistickej strany Spojených štátov amerických (CPUSA) Morrisa Childsa, aby od Castra získal bližšie informácie týkajúce sa Oswaldovej ponuky. Agent dallaskej pobočky FBI James Hosty, ktorý bol v dobe pred atentátom s Childsom v kontakte, potvrdil, že Childs pod krycím menom „Solo“ získal informácie o Oswaldovom napojení na kubánsku ambasádu v Mexico City. Hosty k tomu uviedol: „Vieme, že takzvaný Solo podnikol krátko po atentáte cestu na Kubu a hovoril tu s Castrom. Castro mal Solovi vysvetliť, že približne dva mesiace pred atentátom Oswald navštívil kubánsku ambasádu v Mexico City a tu sa ponúkol, že pre Kubu zabije Kennedyho.“

Mafia

Svoje dôvody k odstráneniu oboch bratov Kennedyových mala aj už spomínaná mafia, ktorej odpor voči nim sa datoval od 50. rokov 20. storočia. John sa v tom čase stal členom senátneho výboru vedeného senátorom MacClellanom, pričom v ňom Robert Kennedy pôsobil ako právny poradca. Cieľom zmieneného výboru bolo vyšetrovanie nezákonných praktík v amerických odborových zväzoch. Robert Kennedy sa stal mimo iného aj vedúcou osobnosťou vyšetrovania odborovej organizácie vodičov a pretekárov Teamsters Union. Zameral sa predovšetkým na jeho bossa Jimmyho Hoffa, ktorý bol najprv zbavený viny, po veľkom tlaku Roberta Kennedyho na orgány činné v trestnom konaní bol na istú dobu uväznený a to spolu s ďalšími skorumpovanými odborovými predákmi. Na bratov Kennedyovcov mali tiež zálusk mafiánski bossovia Carlos Marcello, Santos Trafficante alebo tiež Johnny Roselli. Marcello, ktorý sa časom stal mafiánskym kmotrom celého amerického juhu, bol na popud Roberta Kennedyho niekoľkokrát vyhostený z územia Spojených štátov. Carlos Marcello na adresu Kennedyovcov predniesol napríklad: „Robert je chvostom psa (Johna) a jediným spôsobom, ako zamedziť jeho vrteniu, je odseknúť psovi hlavu“. Santos Trafficante, boss floridskej mafie, na adresu Johna Kennedyho predniesol, že „...sa nedožije budúcich volieb, pretože to schytá ešte pred ich konaním.“ Túto vetu mal povedať Joseovi Alemanovi, jednému z predných činiteľov kubánskej exilovej komunity v Miami.

Smrť policajta Tippita

Ďalšie nejasnosti do prípadu prinieslo aj svedectvo, podľa ktorého bol policajt Tippit videný dva dni pred atentátom, teda 20. novembra, v spoločnosti Lee Oswalda v jednej z dallaských reštaurácií. O policajtovi Tippitovi je navyše známe, že udržoval styky s mafiou, hlavne s ľuďmi z okruhu Jacka Rubyho, ktorý sa poznal aj s Oswaldom.

Záhadné postavy na Dealey Plaza

Muž s epilepsiou

Existuje rovnaké podozrenie, týkajúce sa Jerryho T. Belknapa, zamestnanca novín Dallas Morning News, ktorého krátko pred príjazdom prezidentskej kolóny (približne v 12.15) postihol epileptický záchvat neďaleko rohu ulíc Houston a Elm Street. Podľa niektorých špekulácií mal Belknap záchvat predstierať s cieľom odviesť pozornosť polície, aby tak mohli páchatelia atentátu v pokoji zaujať strelecké pozície. Belknap bol po záchvate odvezený do rovnakej nemocnice ako neskôr John Kennedy – teda do Parkland Memorial Hospital, pričom však neexistuje žiadny lekársky záznam o jeho ošetrení. Jerry Belknap túto skutočnosť neskôr vysvetlil tým, že práve vo chvíli, keď čakal na lekársku prehliadku, dorazil voz s ťažko raneným Kennedym a v tom zmätku odišiel šokovaný preč.

Muž s dáždnikom

Snímok Dealey Plaza tesne po atentáte; tzv. muž s dáždnikom sedí vedľa dopravnej značky úplne na pravo

Rola tzv. „muža s dáždnikom“ (ang.: Umbrella Man), ktorého je zreteľne vidieť mimo iného aj na Zapruderovom filme, zostáva tajomstvom po viacej než štyridsiatich rokoch. Ako jeden zo stoviek svedkov stal v osudnú chvíľu na ulici Elm Street na námestí Dealey Plaza, pár krokov od miesta, kde bol prezident zasiahnutý poslednou smrtiacou strelou.

Aj keď toho dňa panovalo slnečné a teplé počasie, držal tento muž v ruke veľký čierny dáždnik, pričom ho počas samotného prejazdu prezidentskej limuzíny opakovane otváral a zatváral. Robert Groden, súkromný vyšetrovateľ atentátu, vyslovil vo svojej knihe The Killing of a President dve hlavné otázky: „Mal snáď byť tento dáždnik nejakou formou vizuálneho signálu, ktorým by prípadnému strelcovi či strelcom dával pokyn k zahájeniu paľby?“ „Alebo bol tento dáždnik nejakou dômyselnou tajnou zbraňou?“ Je však isté, že toho času nebolo v Dallase obvyklé, aby sa muži pred ostrým slnkom chránili slnečníkom. Tento muž krátko po streľbe zložil svoj dáždnik a sadol si na obrubník k dvom ďalším osobám. Chvíľu nato sa všetci rozdelili a každý odišiel sám preč. Muž s dáždnikom bol po pätnásťročnom pátraní identifikovaný komisiou HSCA ako Louis Steven Witt. Počas výsluchu vypovedal, že „rodinu Kennedyových neznášal a otvoreným dáždnikom chcel vyjadriť svoje pohŕdanie touto rodinou.“ Dáždnikom vraj chcel Kennedymu pripomenúť jeho otca Josepha Kennedyho, ktorý, k Wittovej nevôli, podporoval politiku appeasementu voči nacistickému Nemecku zo strany niekdajšieho britského ministerského predsedu Nevilla Chamberlaina. Práve čierny dáždnik bol totiž akýmsi nepísaným Chamberlainovým symbolom (podobne ako bola napr. cigara symbolom Winstona Churchilla).

Traja trampovia

Fotografia tzv. troch trampov odfotografovaná tesne po ich zadržaní

Budova Dal-Tex je označená číslom 2

Päťdolárová bankovka zo série 1963; povšimnite si predovšetkým rozdielne špecifikácie bankovky v podobe nápisu „United States Note“; obvykle možno na tomto mieste na amerických bankovkách zbadať nápis „Federal Reserve Note“

Nedávno objavený list z 12. novembra 1963, ktorého adresátom bol riaditeľ CIA John A. McCone. Prezident Kennedy prostredníctvom tohto listu požadoval, aby mu CIA zaslala tajné dokumenty týkajúce sa objektov UFO

Zatiaľ čo polícia následne po atentáte prehľadávala námestie Dealey Plaza a bezprostredné okolie, všimol si už skôr spomínaný pracovník železnice Lee Bowers vlak, ktorý sa začal rozbiehať smerom k železničnému prejazdu. Bowers si však bol istý, že tomuto vlaku neudelil povolenie k odjazdu a bezodkladne ho teda zastavil a privolal políciu. V jednom z vagónov boli objavení traja muži, tzv. „traja trampovia“, ktorí boli okamžite zatknutí. Oficiálne záznamy dallaskej polície, snímky a otlačky prstov, sa však stratili a jediným dôkazom o ich zatknutí zostala séria niekoľkých fotografií, odfotografovaných na Dealey Plaza. Bez povšimnutia nezostal ani fakt, že aj keď boli títo muži prezývaní „traja trampovia“ alebo tiež „traja bezdomovci“, boli všetci podľa svedeckých výpovedí starostlivo oholení a ich oblečenie a topánky boli vo viac než dobrom stave.

V polovici 70. rokov bolo urobených niekoľko pokusov o ich identifikáciu. Podľa oficiálnych záznamov týkajúcich sa väzby, malo ísť o mužov menom Gus Abrams, Harold Doyle a John Gedney. Podľa výskumníka Roberta Grodena však v prípade najvyššieho z nich (na fotografii prostredný z trampov) mohlo ísť o odsúdeného vraha Charlesa Harrelsona či bývalého agenta CIA Franka Sturgisa. Ďalší z trampov, muž drobnejšej postavy (pozri na fotografii úplne vpravo), mohol byť Howard Hunt, ktorý bol počas aféry Watergate vyšetrovaný kvôli odcudzeniu dôležitých dokumentov zo sídla Demokratickej strany USA. Muž robustnej postavy (prvý napravo od policajta) sa navyše, podľa neskoršieho tvrdenia denníka Dallas Times Herald, výrazne podobá popisu muža, ktorý v roku 1968 spáchal atentát na Martina Luthera Kinga.

Postava v budove Dal-Tex

Na vonkajšom požiarnom schodisku budovy Dal-Tex, ktorá sa nachádza hneď naproti Texaskému knižnému veľkoskladu, sedel v dobe atentátu neznámy muž, ktorého je zreteľne vidieť na snímke fotografa Ika Altgensa. Niekoľko sekúnd potom, čo bol Kennedy zasiahnutý do chrbta a do krku, stratil tento muž, evidentne úľakom, rovnováhu a spadol o niekoľko schodov nižšie, načo sa snažil znovu vstať. Bližší prieskum Altgensovej fotografie neskôr odhalil postavu ďalšieho muža, ktorý sa v dobe streľby vykláňal z okna na druhom poschodí budovy Dal-Tex, nachádzajúcej sa priamo pod zmieneným schodiskom. Muž mal ľavú ruku položenú na okennom parapete, pravá ruka bola schovaná v šere za oknom. Výskumník Groden vyjadruje presvedčenie, že toto okno bola perfektná palebná pozícia pre minimálne dva výstrely. Podľa Garrisonovej schémy streľby mala byť odtadiaľ vypálená druhá guľka v celkovom poradí, ktorá Kennedyho minula a zasiahla chodník a potom štvrtá, ktorá Kennedyho zasiahla do chrbta.

Exekutívne nariadenie č. 11110

4. júna 1963 vydal Kennedy exekutívne nariadenie 11110, ktoré ministrovi financií (angl.: Secretary of the Treasury) na novo umožňovalo emisiu certifikátov striebra vzťahujúcich sa priamo na striebro držané americkou vládou, čo bolo v tej dobe úplne proti monetárnej politike razené Federálnym rezervným systémom, ktorý od roku 1934 presadzoval výrazné obmedzenie fyzického zlata a striebra v držaní bežných Američanov. Novo zvolený prezident Lyndon B. Johnson navyše o pár mesiacov neskôr zrušil ako toto nariadenie, tak strieborné certifikáty ako také (ktoré boli vydávané už od roku 1878). V komunite ľudí, zaujimajúcich sa o atentát na JFK, sa vtedy špekulovalo o súvislosti medzi Kennedyho odporom voči FEDu v tejto záležitosti a jeho následnou smrťou. V roku 1989 na túto tému napísal Jim Marrs knihu Crossfire: The Plot that Killed Kennedy (Krížová paľba: Komplot, ktorý zabil Kennedyho). Na druhej strane v roku 2000 vznikla esej Debunking the Federal Reserve Conspiracy Theories (Odhalenie konšpiračných teórií o Federálnom rezervnom systéme) profesora ekonomiky Edwarda Flahertyho, ktorý naopak toto spojenie považuje za chybné.

Svetová reakcia na atentát

Atentát vyvolal celosvetový ohlas potvrdený kondolenciami mnohých štátnikov. 23. novembra vyjadril československý prezident Antonín Novotný sústrasť novému prezidentovi Lyndonovi B. Johnsonovi a uviedol, že „sa Kennedy stal obeťou kriminálneho sprisahania“. 23. novembra bol na titulnej strane československého denníka Rudé právo uverejnený článok nasledujúceho znenia (titulok a úvod):

Prezident Kennedy zavraždený pri atentáte v Texase
O páchateľoch dosiaľ nie je jasno – Prezidentský úrad preberá
úradujúci viceprezident L. Johnson – Krajná pravica v pozadí zločinu?

V piatok o 20-tej hodine stredoeurópskeho času zomrel prezident Spojených štátov John Fitzgerald Kennedy na následky atentátu, ktorý bol krátko predtým na neho spáchaný v Texase (USA). Do neskorých nočných hodín nášho času nedošli presnejšie spravy o páchateľovi alebo páchateľoch. Bolo zatknutých niekoľko podozrivých osôb. K atentátu došlo v blízkosti texaského mesta Dallas, kde minulý mesiac napadli rasisti a ultrapravicové kruhy Adlaia Stevensona, predstavitelia liberálnejšieho krídla Demokratickej strany.

Dňa 24. novembra potom Rudé Právo vydalo článok s odkazom na americkú pobočku ČTK, v ktorom uviedlo, že: „Kolujú rôzne protichodné zvesti o silách stojacích za atentátom a existujú dohady, že za tým stojí FBI a CIA.“ Bez povšimnutia táto udalosť nezostala ani vo vtedajšom Sovietskom zväze. Boris Ivanov, vtedajší náčelník rezidentúry KGB v New Yorku, sa mal zmieniť o svojom presvedčení, že skôr išlo o čin organizovanej skupiny než o čin osamotenej osoby. Sovietska vláda poprela akékoľvek napojenie Lee Oswalda na organizácie v ZSSR a popísala ho ako čudáckeho neurotika. Prvé spravy o atentáte boli odvysielané Domácim Rádiom 22. 11. v 19.28 UT. 24. novembra zverejnila Nědělja, týždenná príloha denníka Izvěstija, veľkú fotografiu prezidenta Kennedyho s titulkom informujúcim o jeho smrti. Zábery z miesta tragédie boli tiež prenášané z Washingtonu priamo do Moskvy pomocou prvej telekomunikačnej družice Telstar.

Dav ľudí počúva šokujúcu správu z rádia o smrti JFK

Predseda rady ministrov ZSSR Nikita Chruščov sa po obdržaní informácie o atentáte vrátil zo svojej služobnej cesty späť do Moskvy a pomocou špeciálnej telefónnej linky kontaktoval tunajšieho amerického veľvyslanca s vyjadrením najhlbšej sústrasti. Atentát označil ako „ohavný čin, ktorý je tvrdou ranou pre všetkých, ktorí oslavujú svetový mier a Americko-Sovietsku spoluprácu. Potom, ako odoslal kondolenčné listy Kennedyho manželke Jacqueline a viceprezidentovi Lyndonovi Johnsonovi, sa osobne dostavil do rezidencie vtedajšieho amerického ambasádora Foya D. Kohlera, aby tu vlastnoručne podpísal kondolenčnú knihu. V liste Jacquline Kennedyovej Chruščov okrem iného uviedol: „Všetci, ktorí ho poznali, ho veľmi rešpektovali a ja osobne budem vždy spomínať na svoje stretnutia s ním.“ Tými stretnutiami mal Chruščov na mysli rokovania s Kennedym v priebehu eskalácie studenej vojny v rokoch 1961 – 62.

Na prichádzajúce správy o atentáte zareagovala aj Newyorská burza cenných papierov (skr. NYSE), pretože väčšina na nej obchodovaných akcií skokovo oslabila súhrnne o 10,6 miliardy amerických dolárov. Z obáv pred ešte väčším prepadom akcií a počínajúcou panikou investorov, bolo piatkové obchodovanie na burze v 14.07 newyorského času uzavrené. Vedenie burzy následne ohlásilo, že budú zrušené všetky príkazy investorov, ktoré neboli vykonané najneskôr v dobe uzavretia burzy. Ako reakciu na zastavenie obchodovania na neworskej burze ohlásili koniec obchodovania aj trhy s bavlnou a ovčou vlnou. Obchodovanie neskôr ukončila aj Stredozápadná burza cenných papierov (Midwest Stock Exchange) a bolo zastavené aj obchodovanie s poľnohospodárskymi komoditami ako napr. kakaom, kávou a cukrom.
Napríklad hodnota Indexu Dow-Jones činila v piatok 22. novembra v 13.00 735,81 bodu, v 14.07 už činila iba 711,49 bodu.

Atentát bol nielen pre Severnú Ameriku, ale aj pre zvyšok sveta veľkým šokom. Správa o atentáte bola krátko po spáchaní odvysielaná na živo na televíznej stanici Dallas TV, kvôli čomu bolo prerušené vysielanie pravidelného programu. Školy po celých Spojených štátoch a Kanade prepustili v ten deň svojich žiakov skôr domov a 54 % Američanov zanechalo svojich bežných denných aktivít. Mnohí ľudia v nasledujúcich dňoch pociťovali silný smútok, nevoľnosť, nervozitu a mali problémy so spánkom. Hovorí sa, že si v podstate každý americký pamätník udalostí spomenie, kde práve bol, keď zachytil správu o atentáte na prezidenta Kennedyho.

Poznámky

Literatúra

• ZIFČÁK, Ludvík. Zabili jsme Kennedyho. Bruntál: ELLF. ISBN 978-80-904078-1-7.
• KYNCL, Karel. 63 dní do Dallasu. Praha: Vydav. čas. min. nár. obrany.
• POKORNÝ, Dušan. Ulice Jilmů 12.30. Praha: Mladá fronta.
• VOLEK, Jindřich. Kennedyové. Praha: Vyšehrad.
• Mark Lane, Karel Kyncl. Byl Lee Oswald nevinen?. Praha: NPL.
• BROŽ, Ivan. Na mušce prezident. Praha: Ottovo nakladatelství v divizi Cesty. ISBN 80-7181-880-1.
• MAILER, Norman. Americké tajmenství: Příběh Lee Harveye Oswalda. Plzeň: Mustang. ISBN 80-7191-143-7.
• SUMMERS, Anthony. Konspirace : poslední kniha o atentátu na J.F.K. : dramatická svědectví, nové důkazy. Rudná u Prahy: JEVA. ISBN 80-85797-08-9.
• BUGLIOSI, Vincent. Reclaiming History: The Assassination of President John F. Kennedy. New York: Norton. ISBN 0-393-04525-0. (anglicky)
• GRODEN, Robert J.. The Killing of a President: The Complete Photographic Record of the Assassination. New York: Viking Studio Books (1st edition). ISBN 0-14-024003-9. (anglicky)
• LA FONTAINE, Mary. Oswald Talked: The New Evidence in the JFK Assassination. Gretna: Pelican Publishing Company. ISBN 1-56554-029-8. (anglicky)
• GARRISON, Jim. On the trail of the assassins: my investigation and prosecution of the murder of President Kennedy. Londýn: Penguin Books. ISBN 0-14-017035-9. (anglicky)
• BLAINE, Gerald. The Kennedy Detail: JFK's Secret Service Agents Break Their Silence. New York: Gallery. ISBN 1-4391-9296-0. (anglicky)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Atentát na Johna F. Kennedyho

Zdroje

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho na českej Wikipédii.