Preskočiť na obsah

August Tholuck

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
August Tholuck
nemecký protestantský teológ
August Tholuck
Narodenie30. marec 1799
Vroclav, Pruské kráľovstvo
Úmrtie10. jún 1877 (78 rokov)
Halle (Saale), Pruské kráľovstvo
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons August Tholuck

Friedrich August Gotttreu Tholuck (* 30. marec 1799, Vroclav, Pruské kráľovstvo – † 10. jún 1877, Halle, Pruské kráľovstvo) bol nemecký protestantský teológ.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa vo Vroclave. Keď mal dvanásť rokov, zanechal štúdium na vroclavskom Maria-Magdalenen-Gymnasium a vo vyhni svojho otca sa chcel vyučiť za kováča.

Po roku sa však vrátil na gymnázium, kde zakrátko učitelia objavili jeho mimoriadne jazykové nadanie. V sedemnástich rokoch už údajne ovládal 19 jazykov a bežne si privyrábal prekladateľskými a tlmočníckymi službami.

V roku 1816 sa na univerzite vo Vroclave zapísal na štúdium orientalistiky. Už v roku 1817 však prestúpil na berlínsku Friedrich-Wilhelms-Universität. Na štúdium v Berlíne mu prispieval, keďže pochádzal z chudobných pomerov, istý bohatý mecenáš, ktorý bol presvedčený o jeho obrovskom talente.

Po príchode do Berlína istý čas pracoval ako osobný sekretár významného orientalistu Heinricha von Dieza (1751 – 1817). Popritom začal na univerzite študovať filológiu, zakrátko však prešiel k protestantskej teológii.

Sympatizoval s charizmatickým pietistickým hnutím (Erweckungsbewegung), ktoré sa sformovalo okolo baróna Hansa Ernsta von Kottwitza (1757 – 1843).

V roku 1820 úspešne obhájil svoju dizertačnú prácu o islamskom sufizme a získal akademický titul lic. theol.

Následne sa od roku 1821 jeho alma mater, teologická fakulta Friedrich-Wilhelms-Universität v Berlíne, stala aj jeho prvým akademickým pôsobiskom – a to aj napriek vehementnému odporu Friedricha Schleiermachera. Tholuck mohol začať ako súkromný docent vyučovať až po tom, čo spor vyriešila intervencia príslušného ministra.

V roku 1822 mu univerzita v Jene – ako uznanie jeho štúdií v oblasti perzskej kultúry – udelila čestný doktorát. V tom istom roku sa Tholuck stal mimoriadnym profesorom Starého zákona Friedrich-Wilhelms-Universität v Berlíne.

Angažoval sa v berlínskej Gesellschaft zur Beförderung des Christentums unter den Juden. Išlo o spoločnosť, ktorej cieľom bolo presvedčiť židov o pravosti kresťanskej viery (konkrétne jej protestantskej podoby).

V roku 1823 publikoval na podnet Samuela Elsnera román Guido und Julius: Die Lehre von der Sünde und vom Versöhner, oder: Die wahre Weihe des Zweiflers, v ktorom opísal zážitok svojho „osvietenia“.[1]

V roku 1825 podnikol študijnú cestu do Leidenu, Londýna, Oxfordu a Paríža.

17. novembra 1825 bol vymenovaný za riadneho profesora teologickej fakulty univerzity v Halle an der Saale. Autormi tohto rozhodnutia boli pruské úrady, ktoré už dlhší čas s veľkou nevôľou vnímali racionalistické smerovanie tejto fakulty a rozhodli sa, napriek jednomyseľnému nesúhlasu členov fakulty, dosadiť do jej profesorského zboru „svojho človeka“. Táto skutočnosť, samozrejme, už od začiatku jeho pôsobenia vyvolávala množstvo konfliktov.

V rámci svojho pôsobenia sa usiloval nachádzať prieniky medzi teologickým racionalizmom Johanna Saloma Semlera (1725 – 1791) a zbožnými pietistickými postojmi Augusta Hermanna Franckea (1663 – 1727). Po mnohoročnom úsilí sa mu napokon, napriek odporu zo strany väčšiny jeho kolegov, predsa len podarilo zmeniť charakter hallskej teologickej fakulty.

Tholuckova teológia síce bola ortodoxná, no väčší dôraz kládla na osobnú kresťanskú skúsenosť než na rigidnú dogmatiku. Postupne sa v nej objavovala aj istá otvorenosť voči (kritickej) modernej filozofii. Nemecký teológ Karl Schwarz (1812 – 1885) však neskôr poznamenal, že rovnako ako anglickí apologéti 18. storočia, ktorí sa usilovali chrániť čistotu viery pred deistickým vplyvom, nakoniec sami prijali niektoré deistické myšlienky, tak aj August Tholuck, v snahe bojovať proti teologickému racionalizmu, napokon do svojich téz sám „absorboval“ niekoľko racionalistických prvkov.

Pre rozširovanie svojich teologických názorov používal Tholuck mnohé moderné prostriedky. V roku 1827 založil spolu s Ernstom Ludwigom von Gerlachom (1795 – 1877) časopis Evangelische Kirchenzeitung für das protestantische Deutschland a v roku 1830 odborné periodikum Literarischen Anzeiger für Christliche Theologie und Wissenschaft überhaupt.

V roku 1828 pôsobil krátky čas ako duchovný na pruskom veľvyslanectve v Ríme. Tento pobyt využil aj na štúdium množstva rukopisov uložených v rímskych knižniciach.

Po návrate do Halle sa mu dostalo nečakaného vedecko-pedagogického uznania. Bolo mu ponúknuté miesto dvorného kazateľa v Drážďanoch ako aj profesorské miesto na univerzite v Bazileji. Obe ponuky však odmietol. Namiesto toho sa rozhodol využiť svoje vynikajúce kontakty s pruským dvorom s cieľom urýchliť prestavbu teologickej fakulty. V roku 1836 sa mu podarilo zvrátiť rozhodnutie pruského ministerstva kultúry menovať tübingenského racionalistického teológa Ferdinanda Christiana Baura za profesora hallskej teologickej fakulty.

August Tholuck bol kľúčovou postavou pruskej cirkevnej politiky. Za vernosť kráľovskému dvoru sa mu dostalo mnohých pôct. V roku 1839 sa stal univerzitných kazateľom, v roku 1840 dekanom teologickej fakulty. Od roku 1842 bol členom správneho konzistória krajinskej protestantskej cirkvi.

Ako oddaný stúpenec tzv. Pruskej evanjelickej únie sa na obranu tohto svojho presvedčenia neváhal vzoprieť ani vlastným kolegom, ako napr. Ferdinandovi Guerickeovi (1803 – 1878).

V roku 1846 sa Tholuck v Londýne podieľal na založení tzv. Evanjelickej aliancie.

V roku 1848 sa stal čestný členom kresťanského študentského spolku Hallenser Wingolf.[2]

Bol rešpektovaným exegétom. Jeho teologické, publicistické a prekladateľské dielo je mimoriadne rozsiahle. Historicko-kritickú exegetickú metódu si však plne osvojili až jeho žiaci.

Tholuck priťahoval do Halle poslucháčov z celého nemecky hovoriaceho priestoru, prichádzalo však aj množstvo záujemcov, zvlásť metodistov, z USA. K jeho študentom patrili aj Adolf Zahn (1834 – 1900), Leopold Witte (1836 – 1921),[3] Friedrich Conrad Dietrich Wyneken (1810 – 1876), John Fletcher Hurst (1834 – 1903; biskup, zakladateľ American University vo Washingtone D.C.) alebo Philip Schaff (1819 – 1893).

V roku 1870 sa mu s pomocou jeho manželky Mathildy von Gemmingen-Steinegg a vďaka mnohým donorom podarilo zrealizovať výstavbu konviktu pre chudobných študentov.

V roku 1873 sa vzdal funkcie univerzitného kazateľa. V univerzitnej kronike sa píše, že s veľkou ľútosťou opustil kazateľnicu, z ktorej „tak často pohýňal duše“ svojich poslucháčov. Naposledy prednášal v roku 1875, v roku 1876 viedol ešte seminár. Univerzitná kronika uvádza, že potom tomuto smelému, no i kontroverznému učencovi vymizla „jasnosť ducha“.

Zomrel 10. júna 1877 v Halle. Pochovaný bol na hallskom cintoríne Stadtgottesacker.[4]

Výber z diela

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • WITTE, Leopold. Das Leben Friedrich August Gotttreu Tholuck's. Bielefeld: Velhagen & Klasing, 1884 – 1886. 2 zväzky. (dostupné online)
  • WENZ, Gunther. Ergriffen von Gott. Zinzendorf, Schleiermacher, und Tholuck. München: Herbert Utz Verlag, 2000. ISBN 3-89675-784-9.
  • RÖMER, Hermann. August Tholuck. In: Mitteldeutsche Lebensbilder. 2. Band Lebensbilder des 19. Jahrhunderts. Magdeburg: 1927. S. 199 – 219.
  • FRANK, Gustav. Tholuck, August. In: Allgemeine Deutsche Biographie. Band 38. Leipzig: Duncker & Humblot, 1894. S. 55 – 59. (dostupné online)
  • WESSELING, Klaus-Gunther. THOLUCK, Friedrich August Gott(t)reu. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 11. Herzberg: Bautz, 1996. ISBN 3-88309-064-6. S. 1251 – 1266.
  • GECK, Albrecht (ed.). Autorität und Glaube. Edward Bouverie Pusey und Friedrich August Gotttreu Tholuck im Briefwechsel (1825–1865). Osnabrück: V&R Unipress, 2009. ISBN 978-3-89971-577-4.
  • GECK, Albrecht. Friendship in Faith. E. B. Pusey (1800 – 1882) und F. A. G. Tholuck (1799 – 1877) im Kampf gegen Rationalismus und Pantheismus – Schlaglichter auf eine englisch-deutsche Korrespondenz. In: Pietismus und Neuzeit 27. 2001. S. 91 – 117.
  • GECK, Albrecht (ed.). Autorität und Glaube. Edward Bouverie Pusey und Friedrich August Gotttreu Tholuck im Briefwechsel (1825 – 1865), Teile 1 – 3. In: Zeitschrift für Neuere Theologiegeschichte 10. 2003. S. 253 – 317; 12. 2005. S. 89 – 155; 13. 2006. S. 41 – 124.
  • GECK, Albrecht. Pusey, Tholuck and the Oxford Movement. In: BROWN, Stewart J. – NOCKLES, Peter B. (ed.). The Oxford Movement. Europe and the Wider World 1830-1930. Cambridge: Cambridge University Press, 2012. S. 168 – 184.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ AXT-PISCALAR, Christine. Ohnmächtige Freiheit: Studien zum Verhältnis von Subjektivität und Sünde bei August Tholuck, Julius Müller, Sören Kierkegaard und Friedrich Schleiermacher. (Beiträge zur historischen Theologie 94). Tübingen : Mohr Siebeck, 1996. ISBN 9783161463730. S. 7.
  2. ↑ BÜCHSEL, Fr.. Geschichte des Hallenser Wingolf. In: WAITZ, Hans. Geschichte der Wingolfsverbindungen. Darmstadt : Verlag des Verbandes alter Wingolfiten, 1914. S. 451.
  3. ↑ Leopold Witte – Sachsen-Anhalt-Wiki [online]. www.sachsen-anhalt-wiki.de, [cit. 2017-06-30]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu. (nemecky)
  4. ↑ WITTE, Leopold. Das Leben des D. Friedrich August Gottreu Tholucks`s. Zweiter Band 1826-1877 vydavateľ=Bielefeld/Leipzig. [s.l.] : [s.n.], 1886. S. 514.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku August Tholuck na nemeckej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=August_Tholuck&oldid=7689004“