Autodromo Nazionale Monza
| Autodromo Nazionale Monza | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Miesto |  Monza, Taliansko |
| Časové pásmo | UTC+01:00 |
| GPS súradnice | 45°37′14″N 9°17′22″E |
| Hlavné podujatia | Formula 1, Formula 2 |
| Dĺžka okruhu | 5,793km (3.600mil) |
| Počet kôl | 53 |
| Počet zákrut | 11 |
| Rekord okruhu | 1:21.046, ( Rubens Barrichello, Ferrari, 2004) |
| Heineken Veľká cena Talianska 2021 | |
| Víťaz | 1:21:54.365, ( Daniel Ricciardo, McLaren, 2021) |
| Najrýchlejšie kolo | 1:24.812, ( Daniel Ricciardo, McLaren, 2021) |
| Pole position | Víťaz šprintu ( Max Verstappen, Red Bull, 2021) |
Autodromo Nazionale di Monza je pretekársky okruh situovaný v kráľovskom parku v Monze, vzdialený iba 15 km severne od Milána. Legendárna trať patrí medzi najstaršie okruhy sveta a ako jedna z mála tratí stála pri zrode šampionátu Formuly 1. Veľká cena Talianska sa od jeho premiérového ročníka konala ( s výnimkou v roku 1980 kedy sa jazdilo v Imole) na Monze každoročne bez prestávky až dodnes.
Charakteristika trate
[upraviť | upraviť zdroj]
Taliani nazývajú svoj okruh „La Pista Magica“, čo v preklade znamená magická trať. Tento chrám rýchlosti sa nachádza v krásnom prostredí lesov a z jedného miesta sa dokonca naskytá výhľad na Alpy.
Kráľovský park v Monze hostí veľké motoristické podujatia už od 3. septembra 1922. V tom roku sa tu Milánsky automobilový klub pri príležitosti 25. výročia svojej činnosti rozhodol vybudovať pretekársku trať, ktorá by slúžila motoristickým športovým akciám a testom dynamicky sa rozvíjajúceho automobilového priemyslu, sídliaceho v neďalekom Miláne. Niekoľkým verziám dráh dominoval ovál tvorený dvomi klopenými zákrutami s polomerom 320 metrov a dvoma rovinkami s dĺžkou 1,07 kilometra. Postupne, ako stúpal výkon automobilov, padali rýchlostné rekordy. Neuplynuli ani tri roky a v úsekoch s klopenými zákrutami sa jazdilo rýchlosťou prevyšujúcou 200 km/h. V roku 1929 bola prekonaná táto hranica nielen ako maximálna, ale tiež ako priemerná rýchlosť na celom ovále.
Nová éra okruhu sa začala v roku 1950. V Grand Prix Talianska, ktorá je od počiatku bez prerušenia súčasťou majstrovstiev sveta formuly 1 zvíťazil Giuseppe Farina na Alfe Romeo. Bez tradičných klopených zákrut sa talianska Veľká cena musela zaobísť od roku 1970. Trať sa tým spomalila a súčasne skrátila na 5,75 kilometra. Rýchla zákruta Parabolica dostala väčšiu únikovú zónu. O dva roky neskôr sa o ďalšie spomalenie postarali nové šikany pred zákrutami Grande a Ascari. Priemerné rýchlosti sa v tej dobe pohybovali pri hranici 215 km/h. Podobné úpravy znižovali absolútne rýchlosti i v ďalších rokoch.
Od 80. rokov minulého storočia sa okruh priebežne modernizuje dodnes. Prvý prišiel na rad paddock a zastrešenie tribúny v zákrute Lesmo. Pôvodná tribúna sa zrútila v zime pod náporom napadaného snehu. Vďaka novovybudovaným boxom, veľkorysému lekárskemu zabezpečeniu a centru pre novinárov sa z Monzy stal najmodernejší motoristický stánok tej doby. V nasledujúcej dekáde bola trať znovu upravená podľa nových bezpečnostných požiadaviek FIA, zvýšila sa kapacita diváckych tribún. Rozšírila sa z 45 na 51 tisíc a okrem toho sa súčasťou lekárskeho centra stala pristávacia plocha pre helikoptéru. Posledná zásadná stavebná úprava prebehla v roku 2002. Znovu boli vybudované budovy v paddoku a garáže. Tradičné pódium bolo strhnuté a znovu postavené, zväčšil sa jazdecký tábor a zázemie pre divákov.
Pri Veľkej cene Talianska sa na monopostoch používa nastavenie aerodynamických prvkov na veľmi nízky odpor vzduchu, keďže okruh je vlastne zložený zo samých roviniek. Až 73 % okruhu sa jazdí s plynovým pedálom na podlahe, no pri vjazde do ostrých zákrut si svoje odnesú aj brzdy. V ére desaťvalcových motorov nebol problém na konci roviniek dosahovať rýchlosť aj 340 km/h.
Fakty a údaje
[upraviť | upraviť zdroj]
- Dĺžka trate: 5 793 m
- Počet kôl pretekov: 53
- Dĺžka pretekov: 306,720 km
- Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 309 m
- Počet zákrut: 11 (7 vpravo a 4 vľavo)
- Šírka trate: 10 až 12 m
- Dĺžka cieľovej roviny: 1194,4 m
- Traťový rekord: 1:21,046 (257,320 km/h) - Rubens Barrichello/Ferrari (2004)
- Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:18.887 (264,363 km/h) - Lewis Hamilton/Mercedes (2020)
- Maximálna rýchlosť: 344,6 km/h
- Prvá GP: 1922 (víťaz Pietro Bordino (ITA) - Fiat 804)
- Počet GP: 75
- Priemerná spotreba paliva: 2,445 kg / kolo
- Jazda na plný plyn: 73 %
- Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 1 320 m
- Spomalenie množstvom paliva: 0,39 s / 10 kg
- Počet preradení rýchlostných stupňov: 22 / kolo
- Opotrebenie pneumatík: nízke
- Opotrebenie bŕzd: stredné
- Úroveň priľnavosti: veľmi nízka
- Stratégia
- 1 zastávka: 27. - 33. kolo
- 2 zastávky: 17. - 22. a 33. - 41.
- 3 zastávky: 11. - 16. a 26. - 29. a 42. - 46.
- Kapacita tribún: 115 000
História
[upraviť | upraviť zdroj]
História okruhu v Monze sa začala písať po skončení prvej svetovej vojny, keď sa automobilový priemysel rozvíjal a zotavoval. Stavebné práce sa začali vo februári roku 1922. Základný kameň okruhu položili pretekári Vincenzo Lancia a Felice Nazzaro. Už od dva dni neskôr ale miestni konzervatívci výstavbu prerušili a pokračovalo sa v nej až v máji. Prácu tu vtedy našlo 3500 robotníkov, ktorí pracovali s obrovským nadšením. V tom čase totiž existovali len dva permanentné pretekárske okruhy – britský Brooklands a americký Indianapolis. Monza s dĺžkou 6,25 kilometra sa stala tretím v poradí. Bola dokončená za 110 dní odo dňa začatia výstavby. Prvé preteky sa v Monze uskutočnili už v septembri 1922 a historicky prvým víťazom sa stal Pietro Bordino na Fiate 804. O týždeň neskôr sa tu uskutočnila prvá Veľká cena Talianska. 150 tisíc divákov sledovalo ďalší triumf Bordina. Odvtedy je druhý septembrový víkend považovaný za víkend Monzy. Po premiérovej Grand Prix bola trať na niektorých miestach prebudovaná, ale základný charakter zostal prakticky nezmenený. Výrazným prvkom trate bol vysokorýchlostný klopený úsek, ktorý bol ale využívaný len niekoľko rokov. V roku 1955 ho totiž piloti začali bojkotovať z obáv o bezpečnosť. Monza bola vždy vysokorýchlostným okruhom a výstavba dodatočných šikán ho mala spomaliť.
Až do tragickej udalosti v Le Mans v roku 1955 bola práve Monza dejiskom najväčších tragédií. V roku 1928 narazil Emilio Materassi so svojim Talbotom v oblasti oproti boxom. Počas tejto nehody prišiel o život on a 27 divákov. Neuplynulo ani päť rokov a došlo k ďalšiemu tragickému víkendu, počas ktorého na trati zomreli až traja pretekári. Giuseppe Campari, jeho chránenec Baconin Borzacchini a poľský aristokrat Stanislav Czaykowski. V roku 1955 zahynul v Monze počas testov pre Ferrari jeden z najslávnejších pilotov histórie Alberto Ascari, ktorého meno v súčasnosti nesie jedna zo zákrut. V roku 1961 po kolízii s Jimom Clarkom zahynul Wolfgang von Trips, pričom okrem neho prišlo o život i 13 divákov. Počas svojej bohatej histórie si Monza vyžiadala niekoľko obetí, no na druhej strane často ponúkla úžasné súboje a nezabudnuteľné víťazstvá.
Premiérovú Veľkú cenu v roku 1950 vyhral Giuseppe Farina s Alfou Romeo. O desať rokov neskôr sa tu diváci stali svedkami prvého amerického víťazstva v šampionáte F1. Na najvyšší stupienok sa vtedy postavil Phil Hill na monoposte Ferrari a bolo to zároveň posledné víťazstvo monopostu s motorom umiestneným vpredu. O 11 rokov neskôr zase vyhral poslednú Veľkú cenu monopost s pohonom všetkých kolies, ktorý pilotoval Emerson Fittipaldi. Kuriózna situácia sa však v Monze stala v roku 1956. Peter Collins mal vtedy veľkú šancu na zisk majstrovského titulu. Pätnásť kôl pred koncom ale zamieril so svojim monopostom na bežnú zastávku do boxov a počas nej vystúpil z auta. Jeho miesto v kokpite zaujal líder tímu Juan Manuel Fangio, ktorý tak získal titul. Collins vtedy povedal, že jeho šanca príde inokedy. V roku 1970 sa v Monze udiala tragédia, počas kvalifikácie prišiel o život Jochen Rindt. Za volantom Lotusu bol vtedy Jochen na ceste za majstrovským titulom, ale v zákrute Parabolica mu zlyhali brzdy a počas prevozu do nemocnice zahynul. V sezóne 1971 boli diváci svedkami jedného z najdramatickejších záverov v histórii formuly 1. Cieľovú pásku preťali takmer naraz až piati jazdci. Z víťazstva sa napokon tešil o 0,01 sekundy Peter Gethin. Druhý bol Ronnie Peterson. Táto Grand Prix bola zároveň najrýchlejšou v histórii, pričom priemerná rýchlosť Gethina bola rekordných 242,615 km/h. Po týchto pretekoch vystavali v Monze šikany, ktoré podobu pretekania svojim spôsobom zmenili. Trať bola považovaná za bezpečnejšiu.
V roku 1978 sa ale stala osudnou pre Ronnieho Petersona, ktorý v rokoch 1973, 1974 a 1976 na Monze kraľoval. Nanešťastie, okruh ktorý mu priniesol slávu sa mu stal i osudným. Zahynul totiž hneď po štarte, keď sa pred prvou šikanou dostal do kolízie s ďalším monopostom. Svojím zraneniam na druhý deň podľahol.
Sezóna 1988 sa zapísala hlavne do sŕdc fanúšikov tímu McLaren. Obaja jazdci doslova okupovali popredné priečky a podľa slov ostatných jazdili v úplne inom svete. Jedinú porážku v sezóne utrpel tím z Wokingu práve v Monze. Preteky sa vtedy uskutočnili len pár týždňov po smrti Enza Ferrariho a Ayrton Senna sa o víťazstvo pripravil niekoľko kôl pred koncom. Brazílčan sa snažil predbehnúť o kolo Jeana-Louisa Schlessera z Williamsu, ale po kontakte s Francúzom sa ocitol v štrkovej zóne. To využili piloti tímu Ferrari Gerhard Berger a Michele Alboreto.
Dosiaľ posledná tragédia v novodobej histórii šampionátu sa v Monze udiala v roku 2000. V prvom kole havarovalo viacero áut a jedno z kolies nekontrolovane vyletelo z trate, pričom zasiahlo traťového maršala Paola Ghislimbertiho, ktorý tento zásah neprežil. V pretekoch napokon zvíťazil Michael Schumacher. Pamätné je jeho emotívne vystúpenie na popretekovej tlačovej konferencii. Napriek tomu, že týmto triumfom vyrovnal počet víťazstiev Ayrtona Sennu, smútok zo smrti maršala mu nedovolil oslavovať.
Od roku 1950 sa Veľká cena Talianska konala vždy na okruhu v Monze. Výnimkou bol len rok 1980, keď sa toto podujatie usporiadalo v Imole.
Historické konfigurácie
[upraviť | upraviť zdroj]V priebehu svojej histórie sa okruh zmenil len minimálne, každá z úprav mala za cieľ spomaliť pretekárov dosahujúcich nebezpečné rýchlosti.
-
Pôvodná trať (1922-1933)
Dĺžka: 10,0 km
Počet zákrut: 8
Traťový rekord: 2:43,6 (Phil Hill, Ferrari, 1960) -
Florio (1935-1937)
Dĺžka: 6,89 km
Počet zákrut: 22
Traťový rekord: 2:49,8 (Tazio Nuvolari, Alfa Romeo, 1935) -
Súčasná trať (2000-2010)
Dĺžka: 5,793 km
Počet zákrut: 11
Traťový rekord: 1:21,046 (Rubens Barrichello, Ferrari, 2004)
Jedno kolo na modernom okruhu
[upraviť | upraviť zdroj]
Na dlhej rovinke sa naberá už od začiatku rýchlosť je dostatočne dlhá a na jej konci sa z rýchlosti 340 km/h tvrdo brzdí pred úsekom Rettifilo. Táto šikana sa jazdí na prvom rýchlostnom stupni rýchlosťou 90 a vo výjazde 70 km/h. Odtiaľ sa akceleruje k zákrute Curva Grande. Do nej sa vchádza na piatom stupni a pri prejazde sa preraďuje na šiesty. Zrýchľuje sa teda z 270 km/h na 320 km/h. Rýchlosťou 330 km/h sa jazdci blížia k druhej šikane Roggia. Jazdia ju na druhom stupni rýchlosťou 100 km/h. V jej druhej časti piloti zrýchľujú na 115 km/h. Po šikane Roggia nasleduje krátka rovinka, kde sa ďalej akceleruje na 260 km/h. Nasleduje prvá zo zákrut Lesmo. Tá sa jazdí na treťom rýchlostnom stupni rýchlosťou 165 km/h. Po výjazde jazdci preraďujú na štvorku a zrýchľujú na 260 km/h. Nasleduje pribrzdenie pred druhou zákrutou Lesmo. Ďalšia dlhá rovinka privádza pretekárov k šikane Ascari. Z rýchlosti 330 km/h brzdia a podraďujú na tretí stupeň. Opäť nasleduje rovinka, ktorá je pomerne dlhá a zakončuje ju zákruta Parabolica. Pred vstupom do tejto zákruty sa spomaľuje z rýchlosti 330 km/h na 160 km/h. Veľmi dôležitý je čistý výjazd z Paraboliky, pretože za ňou nasleduje cieľová rovinka.
Víťazi Veľkej ceny Talianska
[upraviť | upraviť zdroj]Ružová farba znamená, že Veľká cena nebola súčasťou svetového šampionátu formuly 1.
Žltá farba znamená, že Veľká cena bola súčasťou predvojnového európskeho šampionátu.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Autodromo Nazionale Monza
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]