Bajkalské jazero

Svetové dedičstvo UNESCO

Lake Baikal*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Bajkalské jazero
Štát	Rusko
Typ	prírodná pamiatka
Kritériá	vii, viii, ix, x
Identifikačné č.	754
Región**	Severná Ázia
Súradnice	53°15′S 108°02′V
História zápisu
Zápis	1996  (20. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Bajkalské jazero alebo Bajkal (rus. Озеро Байка́л – Ozero Bajkal, buriat. Байгал – Bajgal) je najhlbšie a najstaršie jazero na svete. V jazere je sústredená 1/5 svetových zásob povrchovej sladkej vody. Nachádza sa v Rusku, v južnej časti Východnej Sibíri. Po Kaspickom mori je druhým najväčším ruským jazerom. V roku 1996 bolo zapísané do svetového zoznamu dedičstva UNESCO.

Údaje

• Poloha: juh východnej Sibíri
• Rozmery: 636 x 80 km
• Plocha vodnej hladiny: 31 500 km²
• Najväčšia hĺbka: 1 642 m
• Vek: 25 miliónov rokov
• Počet ostrovov na jazere: 27
• Priezračnosť: 40 m, v hĺbke do 60 m
• Dĺžka brehovej línie: 2 100 km
• Objem: asi 23 500 km³ = približne 20 % pitnej vody na Zemi
• Počet vtekajúcich riek: 337
• Vytekajúce rieky: Angara

Geografický opis

Satelitná snímka jazera

Jazero Bajkal leží na juhu východnej Sibíri na hranici medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou. Nachádza sa v ňom asi 1/5 všetkej pitnej vody Zeme, pritom veľmi čistej. Bajkal sa tiež vyznačuje veľmi pestrou živou prírodou.

Jazero je obklopené horami a vysokými sopkami, irkutská strana je strmšia a burjatská sa mierne zvažuje. Oblasť Bajkalu sa zaraďuje k územiam s vysokou seizmickosťou, sú tu veľmi časté zemetrasenia, aj keď mnohé z nich sú prakticky nepostrehnuteľné – ich sila sa pohybuje v rozpätí jedného až dvoch stupňov Richterovej stupnice.

Ostrov Oľchon

Ľad na jazere Bajkal

Vyšetrenie ľadovej pokrývky na lodi vznášadlo Hivus-10

Maximálna hĺbka jazera je 1 637 m, vďaka čomu sa Bajkal považuje za najhlbšie jazero na svete. Vzniklo počas oligocénu pred 30 až 25 miliónmi rokov zaplavením hlbokého zlomu v zemskej kôre, ktorý vznikol ako dôsledok zrážky Indickej a Eurázijskej platne počas Alpínskeho vrásnenia.

Podľa objemu vody patrí jazeru druhé miesto na svete (prevyšuje ho len Kaspické more). Je to vlastne obrovské vnútrozemské more, 636 km dlhé a 80 km široké.

Do jazera sa vlieva 336 riek a potokov. Najväčšie z nich sú Selenga, Horná Angara, Barguzin, Turka, Sarma a iné. Na jazere je 27 ostrovov, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných. Najväčšími sú ostrovy Oľchon (730 km²) a Veľký Uškanij (9,4 km²).

Geológia

Geologická mapa okolia Bajkalu (USGS).

V oblasti Bajkalského jazera dochádza k extenzii zemskej kôry a vzniku riftu. Nachádza sa tu tzv. Bajkalská riftová zóna. Bajkal sa nachádza na juhu Sibírskej platformy pozdĺž Sajano-Bajkalskej sutúry, kaledónskeho horstva. Rift sa začal vyvíjať v oligocéne. Dnešný Bajkal je tvorený tromi menšími sedimentačnými panvami (južnou, centrálnou a severnou).

Život v jazere

V zime si na brehoch jazera môžeme všimnúť ľadové jaskyne a snehové nánosy. Ku koncu zimy dosahuje hrúbka ľadu na Bajkale asi 1 m a v zálivoch až 2 m. Pri silnom mraze trhliny lámu ľad a z neho vznikajú samostatné kryhy. Dĺžka takýchto trhlín je 10 – 30 km a šírka 2 – 3 m. Explózie nastávajú každoročne približne v tých istých oblastiach jazera. Sprevádza ich silný praskot, ktorý je podobný hrmeniu alebo výstrelu z pušky. Vďaka prasklinám v ľade ryby v jazere nezahynú od nedostatku kyslíka. Bajkalský ľad je, mimochodom, veľmi priezračný – a keďže cezeň prenikajú slnečné lúče, vo vode sa hromadne tvoria riasy nevyhnutné na tvorbu kyslíka.

Podľa údajov Limnologického inštitútu sa v jazere vyskytuje 2 630 rôznych druhov rastlín a živočíchov, pričom 2/3 z nich sú zriedkavé miestne endemity (teda organizmy, ktoré žijú len v tomto jazere, nenájdeme ich nikde inde na svete). Patrí medzi ne napr. jediný sladkovodný tuleň na svete či živorodá hlbokovodná ryba „golomjanka“, telo ktorej obsahuje do 30 % tuku. Z ďalších rýb sa v Bajkale vyskytujú najmä sih, lieň, jeseter, mieň, šťuka a iné.

Dejiny

Bajkal k sebe odjakživa pútal pozornosť. Prvé vedomosti o jazere boli získané v polovici 17. storočia (Kurbat Ivanov, Vasilij Kolesnikov, Ivan Pochabov a iní). V 2. polovici 17. storočia bolo jazero prvýkrát geograficky popísané a boli podniknuté prvé pokusy o vytvorenie mapy (Nikolaj Spafarij, Fiodor Golovon, Ides Izbrandt, Semion Remezov a iní). V rokoch 1771 až 1772 vykonali účastníci expedície Ruskej akadémie vied I. Georgi a Alexandr Puškariov vymerania jazera a v roku 1773 zostavili mapu.

Veľkú úlohu pre výskum jazera zohralo založenie Východosibírskeho oddelenia ruského geografického ústavu (1851), ktoré stálo na čele výskumu Sibíri a Pribajkalska. Známe sú práce V. Dybovského, V. Godlevského, I. Čerského a ostatných. V rokoch 1896 až 1902 zostavila Hydrografická expedícia pod vedením F. Driženka atlas a lodnú mapu.

V roku 1916 bola zostavená stála komisia pre výskum Bajkalu pri akadémii vied (NV Nasonov, V. Č Dorogostajskij, II Mesjacev, GJ Vereščagin). Systematický celkový prieskum bol začatý v roku 1925 stacionárom bajkalského oddelenia Akadémie vied ZSSR, ktoré bolo v roku 1928 reorganizované na limnologickú stanici v Listvjanke. Tá sa v roku 1961 zmenila na Limnologický ústav Sibírskeho oddelenia Akadémie vied ZSSR. V januári 1969 rada ministrov ZSSR prijala špeciálne uznesenie o ochrane a racionálnom využívaní prírodného bohatstva povodia Bajkalu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bajkalské jazero

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bajkal na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Ruský portál