Preskočiť na obsah

Balduin I. (Jeruzalem)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Balduin I.
jeruzalemský kráľ
Balduin I., Merry-Joseph Blondel, Zámok Versailles
Balduin I., Merry-Joseph Blondel, Zámok Versailles
Balduin I., erb (z wikidata)
Panovanie
Panovanie1100–1118
Korunovácia25. december 1100
PredchodcaGodefroy z Bouillonu
NástupcaBalduin II.
Ostatné titulyedesský gróf
Biografické údaje
Narodeniemedzi 1061 a 1066
Úmrtie2. apríl 1118
El-Aríš,Egypt
PochovanieChrám Božieho hrobu, Jeruzalem
Rodina
Manželka
OtecEustach II. z Boulogne
MatkaIda z Boulogne
Odkazy
Spolupracuj na CommonsBalduin I.
(multimediálne súbory na commons)

Balduin I. (lat. : Balduinus, franc. : Baudouin, nem. : Balduin,[pozn. 1] angl. : Baldwin, niekedy nazývaný Balduin Lotrinský,[2] z Boulogne,[3] z Bouillonu[4] či z Flámska,[pozn. 2] * medzi rokmi 1061 a 1066,[12] – † 2. apríl 1118, El-Aris, Egypt) bol francúzsky šľachtic, jeden z prvých, ktorí tiahli do Svätej zeme v znamení kríža, edesský gróf a jeruzalemský kráľ.

Bol jedným feudálov, ktorí sa po clermontskej výzve pápeža Urbana II. rozhodli k prvé križiackej výprave pripojiť a pevne sa v Palestíne usadiť. Ako vôbec prvý z vojvodcov kruciáty sa stal samostatným panovníkom - v roku 1098 sa ujal vlády v Edesse a prijal titul grófa. O dva roky neskôr, po predčasnej smrti brata Godefroya, sa stal druhým križiackym vládcom Jeruzalema a prvým, ktorý prijal kráľovský titul. Balduin jeruzalemský štát vnútorne i navonok upevnil a na konci jeho vlády bolo Jeruzalemské kráľovstvo pevným štátnym útvarom.

Hoci bol pravdepodobne homosexuál, trikrát sa oženil.[13] Nemal však legitímnych potomkov, ktorí by ho prežili. Keď sa stal jeruzalemským kráľom menoval grófom z Edessy svojho príbuzného, menovca Balduina Le Bourg,[pozn. 3] ktorý ho vystriedal aj na tróne v Jeruzaleme.

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Rozlúčka s matkou (stredoveká iluminácia z Piesne o Antiochii)

Narodil sa pravdepodobne po roku 1060 a pochádzal z vznešeného rodu: jeho otec Eustach II. z Boulogne i matka Ida z Boulogne, dedička dolnolotrinského vojvodstva, boli z rodu Karola Veľkého. Mal minimálne dvoch súrodencov - bratov Eustacha a Godefroya.[18] Podnikavý a energický Balduin bol najmladším z bratov[19] a mal sa stať duchovným - bol kanonikom v Liège, Reims a Cambrai.[20] Pred rokom 1086 sa zmenila jeho životná dráha a stal rytierom, pretože už v roku 1086 spolu s Eustachom organizoval pomoc pre Godefroya, ktorý bol obliehaný v pevnosti Stenay.[21] V roku 1095 získal Balduin od verdunského biskupa grófstve Verdun (ktoré Godefroy získal zrejme po bitke pri Stenay, ale neskôr ho biskupovi predal).[22][23] Toho istého roku (1095) pápež Urban II. vyhlásil na clermontskom koncile prvú križiacku výpravu[24] a krátko potom Balduin spolu so svojimi staršími bratmi Godefroyom a Eustachom prijal kríž,[25] ktorý mali ako symbol jednoty účastníci výpravy prišitý na odevoch.[26]

Kruciáta

[upraviť | upraviť zdroj]

Na výpravu sa vydal vo vojsku svojho brata Godefroya v lete roku 1096 i so svojou prvou manželkoou Godverou a deťmi.[27][28] Už pri prechode územím Uhorska Balduinova rodina poslúžila ako rukojemníci kráľa Kolomana, aby sa križiaci v Uhorsku nedopúšťali plienenia.[25] Koloman mal obavy, aby Lotrinčania neplienili jeho územie po vzore svojich predchodcov. Po prepychovej ceste s kráľovskou družinou Balduin s rodinou a s vojskom putoval cez Balkán smerom k Bosporu a po krátkom plienení dedín na byzantskom území vojsko prišlo 23. decembra 1096 pred sídelné mesto byzantských cisárov - Konštantinopol.[27][29] Tu sa objavili problémy, keď Godefroy a Balduin odmietli zložiť byzantskému cisárovi Alexiovi I. Komnenovi lénnu prísahu vernosti, ktorú vyžadoval, a ktorú do jeho rúk zložil už iný veliteľ križiackeho vojska, Hugo I. z Vermandois, mladší brat exkomunikovaného francúzskeho kráľa Filipa I.[30] Alexios reagoval zastavením dodávok potravín, Balduin odpovedal vyplienením predmestia Konštantínopolu[31] a zavraždením Pečenehov (cisárových vojakov nomádskeho pôvodu). Keď sa zastavenie dodávok opakovalo, zaútočil Godefroy - pravdepodobne však z Balduinovho podnetu - na Zelený štvrtok 2. apríla 1097 na Konštantínopol. Mesto náporu odolalo a nasledujúci deň prišla k Lotrinčanom cisárova delegácia. Križiaci ju napadli, čo prinútilo cisára Alexia, aby opätoval útok, ktorým križiakov zatlačil. Išlo o prvý ozbrojený konflikt medzi križiakmi a Byzantínčanmi.[32][33]

Lénna prísaha bola zložená na Veľkú noc roku 1097 do Alexiovych rúk zložená, neskôr nebola križiakmi dodržiavaná.[pozn. 4] Počas skladania prísahy nastala zaujímavá situácia, ktorú opísala cisárova vzdelaná dcéra Anna Komnena:

„ Keď sa všetci zhromaždili a keď sa dostavil i Godefroy, zložili všetci grófi prísahu. Jeden zo šľachticov mal tú tu drzosť, že si sadol na cisársky trón. Cisár to zniesol bez slova, pretože už si dlho bol vedomý spupnosti Latinov. Gróf Balduin však pristúpil k šľachticovi, vzal ho za ruku a s výčitkami ho odtiaľ odviedol:„Niečo také si nemal robiť, najmä keď si cisárovi zložil vazalský sľub. Byzantskí cisári nie sú zvyknutí na to, aby ich poddaní v ich blízkosti sedeli. Tí, kto sa stali vazalmi jeho cisárskeho Veličenstva, musia zachovávat zvyky jeho zeme“... “
– Anna Komnena[35]

Putovanie Malou Áziou

[upraviť | upraviť zdroj]
"Bitka pri´Dorylea" (stredoveká miniatúra z prepisu diela Viliama z Tyru)

Po slávnostnom obrade Alexios I. križiackych veliteľov bohato bohato obdaroval a dopravil do vojenského križiackeho tábora ležiaceho na druhom brehu Bosporu.[33] Potom sa 6. mája toho istého roku Godefroyovo vojsko dostalo pred mesto Nikaia, ležiace blízko križiackeho tábora pri Nikomédii.[36] Keď sa križiaci po šiestich týždnoch bojov chystali k rozhodnému útoku, nad mestom zaviali zástavy cisára Alexia.[37] Križiaci boli síce rozhorčení, že im bola odopretá korisť a triumf, ale neprišli skrátka, pretože dostali veľké dary ako podiel na dobytí mesta.[38] Pri obliehaní Nikaii sa Balduin zoznámil s urodzeným Arménom v byzantských službách menom Bagrat, bratom jedného z arménskych vládcov Koghu Vasila.[39] Bargat mal pravdepodobne vplyv na neskoršiu Balduinovu samostatnú cestu Taurosom.[4] Potom sa vojsko rozdelilo na dve časti. V prvom slede boli sicílski aj francúzski Normani, Flámi a kontingenty z Blois a Champagne sprevádzané byzantským pomocným vojskom, v druhom, vyrazivšom o deň neskôr, boli Provensálčania, vojská Huga z Vermandois a Lotrinčania (medzi ktorými samozrejme nechýbal Balduin). Obe vojská sa stretli až pri meste Dorylaia, kde sa križiaci 1. júla stretli v prvej otvorenej bitke prvej kruciáty so Seldžukmi. Kresťania mali spočiatku k dispozícii len prvý voj.[pozn. 5] Keď Turci zaútočili[pozn. 6] velenia sa ujal Bohemund z Tarentu a okamžite vyslal poslov k druhej časti vojska, aby sa poponáhľali. Spočiatku mali Turci prevahu, ale na poslednú chvíľu sa obe vojská konečne spojili a bezmocní Seldžukovia boli zahnaní na útek.[42][43] Ďalej vojsko pokračovalo po starej byzantskej vyprahnutej ceste cez mesto Ikonion, kde sa kontingenty konečne plne občerstvili, do Herakleia.[2]

Cesta za vlastným panstvom

[upraviť | upraviť zdroj]

V Herakleii sa cesty križiackych vojsk rozdelili. Väčšia časť vojska sa rozhodla putovať dlhšou, avšak bezpečnejšou cestou stredom Malej Ázie, menšie oddiely Lotrinčanov a Normanov pod vedením Balduina, s ktorým sa na cestu vydal okrem 2 000 pešiakov a asi 500 rytierov i Armén Bagrat a Balduinov príbuzný Balduin Le Bourg (avšak nie jeho manželka a deti), a Normana Tankreda, synovca Bohemunda, kniežaťa z Tarentu, sa vydali horskými priesmykmi v Tauruse.[44]

Križiacky rytier (detail z Mapy Palestíny zo St. Bertin z 12. storočia)

Oba oddiely putujúce skrz priesmyky boli samostatné a ich vodcovia spolu veľmi dobre nevychádzali. Spor sa priostril potom čo Tankred dobyl mesto Tarsos a Balduin ho vyhnal, pretože mal početnejšie vojsko než Tankred.[4] Krátko po Balduinovom príchode do Tarsosu bolo pred mestom pobitých asi 300 Normanov, príchodiacich na pomoc Tankredovi, ktorých Balduin nepustil do mesta.[45] Potom Balduin odovzdal správu mesta pirátovi Guynerovi z Boulogne, ktorý priplával v čele flotily križiakov z Európy a ktorý sa vyhlásil za jeho vazala.[46] Z Tarsosu sa Balduin vydal za Tankredom. V Mamistre Tankred, zrejme z popudu svojho príbuzného Richarda zo Salerna, na Balduina zaútočil, ten ale jeho útok s prehľadom odrazil. Obaja križiacki vodcovia sa uzmierili a každý šiel svojou cestou.[47]

Balduin sa nakrátko pripojil k "hlavnému" vojsku, pretože sa dozvedel o ťažkej chorobe svojej manželky a detí.[pozn. 7] Po úmrtí svojich najbližších príbuzných[46] Balduin tiahol v čele asi sto jazdcov a hŕstky pridavších sa bojachtivých Arménov ďalej na východ, kde získal niekoľko pevností na pravom brehu Eufratu.[6] V zime 1097/1098 k Balduinovi do mesta Turbessel,[48][pozn. 8] prišli poslovia z mesta Edessy od miestneho vládcu, kuropalata Thorosa, predtým úradníka Byzancie, toho času vazala Seldžukov, a predložili mu ponuku, že ak pritiahne k Edesse a vyženie Seldžukov, stane sa Thorosovým spoluvládcom a i nástupcom.[50]

Edesským grófom

[upraviť | upraviť zdroj]
Balduin z Bouillonu vstupuje do Edessy (obraz J.-N. Roberta-Fleuryho z roku 1840)

Balduin bol pre prijatie Thorosovej ponuky, ale jeho arménski radcovia nesúhlasili. Arméni nenávideli Thorosa preto, že bol ortodoxného vyznania, nie monofysitického ako väčšina Arménov[pozn. 9] a to mohlo Balduinovi prísť vhod. Odporujúci radcovia boli vyhnaní, Balduin ponuku prijal a 6. februára 1098 sa dostavil do Edessy ako spoluvladár a následník trónu. Thoros sa však rozhodol Balduina osvojiť, k slávnostnému, pre kresťana nezvyčajnému obradu došlo ešte v ten istý deň. Pri ceremoniáli boli Balduin a Thoros vyzlečení do pása a pod košeľou treli nahú hruď o hruď. Rovnakú procedúru Balduin zopakoval so svojou adoptívnou matkou. Potom sa vydal na výpravu na sever od nového sídelného mesta, k mestu Samosatum, avšak výprava nemala úspech.[50][53]

„ Potom, čo sa gróf [Balduin] vrátil do Edessy, našli sa zradcovia, špatní radcovia, ktorí sa s ním spikli, aby zahubili Thora. Ten si isto zďaleka nezaslúži taký osud potom, čo vykonal toľko služieb pre mesto. (...) Štyridsať spiklencov, ktorí sa združili k tomuto Judášovmu dielu, sa v noci odobralo k Balduinovi, bratovi Godefroya, a keď ho zasvätili do svojich zločinných zámerov, sľúbili mu vydať Edessu. Balduin im dal svoj súhlas... “
– Matúš z Edessy[49]

Na začiatku marca sa Arméni pokúsili Thora zajať. 7. marca zaútočili a Thoros žiadal o pomoc svojho adoptívneho syna.[54] Balduin slávnostne prisahal, že Thorovi neublíži. Kuropalat prisľúbil, že odíde z mesta.[55] Balduin ho dal zavrieť v paláci, a keď sa Thoros pokúsil o útek, bol davom na ulici 8. marca, či skôr 9. marca roku 1098 roztrhaný.[7][56][pozn. 10] Dňa 10. marca sa k Balduinovi dostavili zástupcovia Edessy s prosbou, aby sa tu ujal vlády.[57] Balduin ponuku prijal a získal svoje vlastné panstvo ako prvý z veliteľov výpravy a tituloval sa ako gróf z Edessy. Konal ako suverén a porušil lénnu prísahu byzantskému cisárovi Alexiovi I., pretože Edessa a okolie boli pôvodne na byzantskom území. Balduin si potom podriadil štátny aparát: na niektoré miesta dosadil lotrinských rytierov, niekde ponechal sebe oddaných Arménov a tých úradníkov čo ho nepodporovali, si kúpil.[7] V máji 1098 obliehal Edessu mosulský atabeg Körburgha,[58] avšak po troch týždňoch márnej snahy prestal útočiť a odtiahol k Antiochii, ktorú 3. júna dobyli zvyšné križiacke vojská.[59] Körburgha Antiochiu obliehal až 9. júna a šesť dní, ktoré hlavnému kontingentu poskytol Balduin trojtýždňovým zdržaním Körburghu, stačili križiakom k sformovaniu sa a Körburghov útok odrazili dňa 28. júna.[60]

Prvé kroky samostatného vládcu a druhý sobáš

[upraviť | upraviť zdroj]
Balduin bojuje s Turkami (stredoveká iluminácia z Piesne o Antiochii)

Za zlato nazhromaždené svojim predchodcom mohol Balduin od seldžuckého emira Balduka, ktorý vstúpil do Balduinových služieb, kúpiť mesto Samosatum, kde bolo o.i. aj veľké množstvo kresťanských väzňov, ktorých oslobodenie mu prinieslo medzi miestnymi kresťanmi popularitu.[7][56]

Balduin sa zrejme roku 1098 oženil s urodzenou Arménkou, ktorá je v literatúre zvyčajne nazývaná Arda[61] (hoci pre toto meno chýba opora v prameňoch), dcérou akéhosi Arména Thatula,[62][pozn. 11] a svojím rytierom odporúčal to isté. Bola to súčasť Balduinovej politiky splynutia s miestnym obyvateľstvom a s tým súvisiacim posilnením vplyvu križiakov.[7][pozn. 12]

V tom istom čase požiadal turecký vládca mesta Serudž Balduina o vojenskú pomoc proti vzbúrencom a Balduin vyhovel. Baldruk, ktorý bol vyslaný proti Serudži, však neplnil Balduinove pokyny, a tak bol popravený.[64] Balduin mesto získal a ponechal islamistom voľne prístupnú mešitu.[65] Tento čin svedčil o jeho politickej prezieravosti, ktorá však u niektorých Balduinových súkmeňovcov nedošla pochopenia.[66] Ešte roku 1098 Balduin odhalil sprisahanie namierené proti svojej osobe. Povstalci chceli miesto Balduina dosadiť jeho arménskeho svokra[67][pozn. 13] a boli potrestaní po európskom spôsobe:[7]

„ Keď o tom presvedčil popredných obyvateľov, dal Balduin jedným useknúť nohy, iným ruky, ďalším nosy a uši, niekoľkým potom odrezať jazyky a pery; všetci boli okrem toho podrobení eunušskému zmrzačeniu [kastrácii] a poslaní do vyhnanstva na všetky strany... “
– Guibert z Nogentu[69]

Nasledujúceho roku, dňa 15. júla 1099 kresťania dobyli Jeruzalem,[70] a Balduinov brat Godefroy sa stal prvým latinským vládcom Jeruzalema.[71][pozn. 14] Na sklonku toho istého roku (1099) sa Balduin vybral osláviť Vianoce do Svätého mesta, kde sa tiež stretol so svojím bratom Godefroyom.[77]

V lete (v auguste či v septembri) roku 1100 bol Bohemunda zajali Turci na ceste do mesta Meliténé.[78][79] V dôsledku Bohemundovho zajatia podnikol Balduin výpravu na sever, ktorá však bola iba obranná. Po návrate do Edessy sa však dozvedel nešťastnú správu.[80]

Jeruzalemským kráľom

[upraviť | upraviť zdroj]
Smrť Godefroya z Bouillonu (Salles des Croisades vo Versailles, 1839-1842)

Dňa 18. júla 1100 zomrel v Jeruzaleme po krátkej chorobe Godefroy. Všetko vojsko i s patriarchom Daimbertom z Pisy bolo v tábore pred prístavom Haifa a v meste zostala len Godefroyva osobná stráž.[81] Jej vážne chorý veliteľ Warner z Grey poslal k Balduinovi poslov so žiadosťou, aby sa dostavil do Svätého mesta a so svojimi vojakmi obsadil Dávidovu veža. Správa o Godefroyovom skone našla cestu aj k chamtivému jeruzalemskému patriarchovi, ktorý poslal odkaz svojmu spojencovi Bohemundovi do Antiochie so žiadosťou, aby prišiel do Svätého mesta a zároveň zakazoval Balduinovi vjazd do Jeruzalema. Odkaz sa k Bohemundovi nikdy nedostal.[78][82]

„ Keď teda ohlásene bolo pánu Balduinovi, že veškerý ľud jeruzalemský ho očakáva ako dediča kráľovstva, aby sa uviazal v kniežatstve, on lituje smrti bratovej, ale viac sa raduje z dedičstva, vzal radu, prenajal zem svoju, ktorú držal, a zveril akémusi Balduinovi grófovi, príbuznému svojmu [Balduinovi Le Bourg]. A zobralv svoju hrstku vojska, asi dvesto rytierov a peších sedemsto[pozn. 15] vydal se dne druhého října do Jerusaléma... “
– Fulcher zo Chartres[83]

Pri zastávke v Antiochii, kde bol nadšene privítaný, bolo Balduinovi zrejme ponuknuté regentstvo za zajatého Bohemunda. Doterajší edesský gróf však odmietol a vydal sa ďalej južným smerom. Cestou bola Balduinova skromná armáda prepadnutá Saracénmi, po urputnom boji neďaleko Psiej rieky (v blízkosti mesta Bejrút) sa Balduin dočkal víťazstva.[pozn. 16] Počas cesty do Jeruzalema moslimskí vládcovia pobrežných miest (Akkonu, Bejrútu, Týru a Sidone) prinášali Balduinovmu vojsku - vraj zo strachu - zásoby potravín. V Jaffe bol Balduin privítaný už ako vládca a zrejme 9. novembra prišiel do Jeruzalema, kde bol privedený do Chrámu Božieho hrobu.[84][14][85] Vo Svätom meste sa pevne chopil moci a vyhlásil sa - na rozdiel od svojho brata - dňa 11. novembra kráľom.[86] Ešte v polovici novembra sa vydal so svojím vojskom k Mŕtvemu moru, ale 21. decembra bol už späť v Jeruzaleme.[85] Na sviatok narodenia Pána, 25. decembra, ho patriarcha Daimbert, s ktorým sa zmieril, v Betleheme korunoval prvým kráľom jeruzalemským.[14][87][88][pozn. 17] zmieril sa tiež s Bohemundovym synovcom Tankredom, ktorý rovnako ako Daimbert usiloval o vládu v Jeruzaleme - ustanovil ho regentom zajatého Bohemunda (v marci 1101) a za to od neho dostal Galileu, ktorú obratom udelil Hugovi zo Saint-Omer.[14][89][90][91]

Boje s Egyptom, dobývanie moslimských prístavov

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladé kráľovstvo nebolo ešte úplne zabezpečené, najmä pri pobreží,[92] mnoho účastníkov výpravy sa po dosiahnutí cieľa v podobe dobytia Jeruzalema vydalo späť do vlasti a s Balduinom zostalo odhadom dvesto rytierov a tisíc pešiakov.[93] Do Levanty sa v rokoch 1100 - 1101 vydalo niekoľko pomocných výprav, z ktorých do cieľa však dospel len nepatrný zlomok mužov.[94] Aj napriek tomu sa postupne zvyšoval počet osadníkov vďaka pomoci flotíl talianskych mestských štátov a prichádzajúcim pútnikom.[93]

Korunovácia Balduina jeruzalemským kráľom (stredoveká iluminácia z História zámoria)

Krátko po svojej korunovácii Balduin zaútočil na bohatý arabský kmeň, kde pobil veľa mužov, a ženy a deti prikázal zajať. Medzi zajatcami bola aj tehotná manželka jedného zo šejkov, ktorú následne Balduin prepustil. Keď ju jej manžel našiel, ponáhľal sa za kráľom, aby mu poďakoval.[95] Južná hranica kráľovstva však bola ohrozovaná nájazdmi Egypťanov, ktorí v rokoch 1101 - 1105 podnikli niekoľko útokov na Balduinov štát.[96] Roku 1101 sa Balduin zmocnil nátlakovou dohodou za pomocou janovských lodí mesta Arsuf[97][pozn. 18] a toho istého roku dobyl Caesareu.[99][pozn. 19] Egypťania sa však formovali k útoku a s oveľa väčším vojskom (vraj s viac ako tridsiatimi tisíckami mužov; Balduinovu armádu tvorilo údajne deväťsto pešiakov a asi 260 rytierov), než akým disponoval Balduin, zaútočili na križiakov.[103] Tí veľkú presilu Egypťanov 9. septembra roku 1101 pri Aškelone porazili.[104][105] Tým Balduinovo vojenské šťastie skončilo, hoci len nakrátko ...

„ A nakoniec v radžabe (máj 1102) sa vydalo k Aškelonu egyptské vojsko, aby zabránilo Frankom zmocniť sa posledných zvyškov egyptského panstva v Sýrii. Keď sa o tom dozvedel Balduin, pán Jeruzalema, vyrazil proti nim so siedmimi stovkami rytierov a zaútočil na nich. Ale Boh pririekol víťazstvo moslimom a Frankovia boli s veľkými stratami porazení. Balduin utiekol a ukryl sa v rákosí. Moslimovia ich však zapálili a oheň ho začal ohrozovať. Podarilo sa mu utiecť do ar-Ramly [Ramly],[pozn. 20] hoci ho prenasledovali moslimovia… “
– Ibn al-Athír[107]

Balduin sa dostal z vopred stratenej pevnosti do Arsufu,[108][pozn. 21] kde sa stretol z Hugom z Tiberiady, ktorý prišiel do Arsufu aj s vojskom. Z Arsufu sa vydal do Jaffy pred ktorou medzitým vznikol tábor moslimov. Nakoniec Balduin Egypťanov s pomocou predovšetkým anglických lodí porazil a zvýšil tým svoj rešpekt v Svätej zemi.[110][104] Pri obrane Ramly zahynulo veľa kresťanských rytierov, medzi nimi aj Štěpán z Blois, jeden z vodcov prvej križiackej výpravy.[104]

Križiacke štáty v Levante roku 1102

Balduin mal rozpory s patriarchom Daimbertom, ktorý bol u kráľa pre svoju proantiochijskú a protikráľovskú politiku v Jeruzaleme veľmi neobľúbený.[pozn. 22] Daimbert bol obvinený zo zrady a z pokusu zavraždiť kráľa, napokon sa však s Balduinom, ktorý nutne potreboval financie, uzmieril a ponúkol mu úplatok. Balduin návrh prijal a nechal záležitosť byť, patriarcha i naďalej strojil úklady proti kráľovi. Nakoniec ho zničila nenásytnosť. Prisvojil si totiž dar jedného z normanských grófov v Taliansku,[pozn. 23] z ktorého mal časť dostať kráľ na výplatu vojakom. Daimbert bol po prezradení na Balduinovo naliehanie na zasadnutí cirkevných hodnostárov dňa 8. októbra 1102 zosadený.[112][114][115] V jeho pokladni bolo objavených 20 000 byzantiov, čo výrazne uľahčilo Balduinovi finančné starosti.[114] Na Daimbertovo miesto bol následne dosadený Evremar z Chocques.[115][pozn. 24]

V tejto dobe sa zostril spor medzi cisárom Alexiom a antiochijským Tankredom [pozn. 25] a Balduin sa po odkaze od Alexia priklonil na stranu Byzancie.[118][pozn. 26] Na jar 1103 sa Balduin prvýkrát pokúsil dobyť najlepší[92] prístav v Palestíne, Akkon. Útok nebol úspešný a kráľ sa stiahol späť do Jaffy.[119] Toho istého roku (1103) bol vážne zranený, rana išla zozadu k srdcu; po liečení sa však uzdravil.[120] Na jar budúceho roka - 1104 - Balduin druhýkrát udrel na Akkon.

„ Roku tisíc sto štvrtého, keď pominula zima a s rozkvitnutejším jarom oslávili sme v Jeruzaleme Veľkú Noc, kráľ Balduin zobraj svoj ľud a tiahol k Akku [Akkonu] a znovu ho obliehal. Na pomoc prišli janovskí s loďstvom sedmdesiatich zobcovitých lodí. A keď strojmi a častými útokmi dvadsať dní na mesto kolom dokola dorážali, Saracéni veľmi ustrašení chtiac nechtiac vydali ho kráľovi. Bolo nám ho veľmi treba, lebo je v ňom prístav tak užitočný, že medzi pevnými hradbami pojme bezpečne preveľa ľudí. (...) Keď takto mesto bolo dobyté, veľa Saracénov zabili, niektorých nechali nažive, všetky veci ich zabrali. “
– Fulcher zo Chartres[120]

Vtedy sa ešte vyhrotil vypätý spor medzi kráľom Balduinem a Tankredom, keď bol Balduin Le Bourg zajatý moslimami a jeho spolubojovník Bohemund sa namiesto toho, aby pomohol svojmu spojencovi, radšej stiahol, hoci sa gróf z Edessy predtým podieľal na vykúpení Tankredovho strýka Bohemunda zo zajatia Danišmendovcov. Normanom síce bola ponúknutá výmena Balduina Le Bourg za seldžuckú princeznú, ale Normani si vzali výkupné a Tankred obsadil Edessu.[121][pozn. 27]

Balduin bol z juhu i naďalej ohrozovaný Egypťanmi, ktorí proti nemu v roku 1105 vypravili veľmi silné a početné vojsko, ktoré sa najskôr zastavilo v meste Aškelon. Balduin najprv zvolal svojich vojakov do Jaffy a vydal sa k Ramle. Egyptskú armádu tvorilo asi 15 000 peších a jazdcov, Balduin mal k dispozícii menej ako 2 500 vojakov. Keď sa k Frankom pripojil so svojou armádou mladý následník trónu z Damasku menom Irtaš,[pozn. 28] boli šance kresťanov väčšie a nakoniec boli v bitke 27. augusta 1105 pri meste Ramla Egypťania porazení. Kresťania utrpeli ťažké straty a preto nepokračovali v prenasledovaní utekajúceho vojská moslimov. Touto porážkou Egypťanov bola južná hranica kráľovstva zabezpečená.[125][126][127] Egypťania sa síce ďalej pokúšali preniknúť do vnútrozemia, žiadny výraznejší úspech však nedosiahli.[128][pozn. 29] V rokoch 1106 a 1108 sa kráľ pokúsil dobyť prístav Sidón, ale nebol úspešný.[129]

Dobývanie ďalších pobrežných miest a boj s moslimami

[upraviť | upraviť zdroj]
Balduin Jeruzalemský (stredoveká iluminácia z Románu o Godefroiovi z Bouillonu)

V februári 1105 zomrel jeden z vodcov kruciáty, Raimond zo Saint-Gilles.[130] Jeho nástupcom vo Svätej zemi a tripolským grófom sa stal jeho nemanželský syn Bertrand, ktorý priplával z Francúzska. Fakt, že sa Bertrand objavil v Levante ako Raimondov dedič, bol príčinou nového sváru medzi kresťanskými vodcami. Na jednej strane stál práve pripluvší Bertrand, na druhej Viliam Jordan z Cerdagne, syn Raimondovej sesternice, ktorý po Raimondovej smrti prevzal pozíciu veliteľa obliehania Tripolisu. Situáciu nakoniec musel riešiť Balduin; prišiel k Tripolisu a v jeho tábore sa Bertrand s Viliamom Jordanom zmierili[pozn. 30] Bertrand sa ujal otcovho dedičstva, Viliam bol odškodnený mestom Tortosa.[131][132][133][134]

Krátko potom bolo 12. júla 1109 zavŕšené úsilie grófa Raimonda: po šesťročnom obliehaní bol dobytý Tripolis[132] a stal sa hlavným mestom grófstva, ktoré podliehalo kráľovi Balduinovi, ktorého prestíž sa opäť zvýšila.[135][136]

„ ...dokázali to pomocou bojových veží, ktoré priviezli k hradbám. Keď obyvatelia videli ich presilu, zavládla medzi nimi panika a razom si boli istí svojou porážkou. Stratili odvahu a a kvôli oneskorení egyptskej flotily so zásobami a posilami zachvátilo ich zúfalstvo. (…) Frankovia ešte zosilnili obliehanie a dobyli mesto útokom na hradbové veže. (…) Mesto bolo vyrabované, muži zajatí, ženy a deti odvedené do otroctva. Do rúk víťazov spadlo nevyčísliteľné bohatstvo v šatstve a drahocennostiach, kódexy miestnej knižnice, cenné predmety a poklady patriace urodzeným z tohto mesta. Miestodržiteľ a jeho vojaci mali voľný prechod, lebo už skôr požadovali voľný odchod. (...) Obyvateľstvo však bolo ponechané osudu, bolo olúpené o majetek a vyrabované poklady zo skrýši, k čomu dochádzalo pomocou bolestivého mučenia…[pozn. 31] “
– Ibn al-Qalánisí[138]

Vo februári roku 1110 Balduin s pomocou Bertranda zaútočil na mesto Bejrút. Prístavné mesto bolo obliehané z mora i pevniny. Neskôr prišiel - okrem Janovčanov - obliehateľom na pomoc Joscelin z Courtenay, bratranec a vazal edesského grófa Balduina Le Bourg, a napriek priplávaniu egyptských lodí s potravinami bolo mesto 13. mája 1110 dobyté a úplne zničené. Kresťania zmasakrovali brániace vojsko i s miestodržiteľom, obyvateľov okradli a predali do otroctva.[118][135][139][140]

Balduin I. a nórsky kráľ Sigurd (ilustrácie Gerharda Munthea)

Po návrate do Jeruzalema sa Balduin toho istého roku vydal na pomoc Edesse, ktorú obliehal mosulský atabeg Maudúd. Spolu s ním tiahli na pomoc Balduinovi Le Bourg tiež Bertrand Tripolský a Arméni Kogh Vasil a abu-l-Gharib. Moslimovia, ktorí upustili pri uzretí jeruzalemskej armády od obliehania, sa neodvažovali postaviť kresťanom v otvorenom boji. Balduin odovzdal obyvateľom Edessy, ktorej okolie Turci vyplienili, potraviny a vrátil sa, snáď tiež v predtuche vpádu Egypťanov, späť do Jeruzalema. Cestou späť niekoľko kráľových vojakov zajaali Turci.[141][142][143]

Ešte toho istého roku (1110) Jeruzalem ako pútnik navštívil nórsky kráľ Sigurd I., ktorý sa tiež zúčastnil Balduinovho obliehania Sidónu. Balduin chcel pôvodne zaútočiť na Aškalon, nakoniec 19. októbra 1110 vzal útokom Sidon. Keď obliehaní videli márnosť odporu, vyslali zástupcov jednať s kresťanmi o kapitulácii. Žiadali ušetrenie obyvateľov a voľný odchod do Damasku. 4. decembra 1110 bolo mesto vydané Balduinovi, ktorý ustanovil v Sidóne vládu a potom sa vrátil do sídelného mesta.[144][145]

Budúceho roka (1111) sa Balduin opäť vydal na pomoc severným štátom, tentokrát bolo moslimskou koalíciou obkľúčené mesto Turbessel a Tankreda ohrozoval aleppský vládca Ridvan. Na výpravu sa spolu s kráľom vybral tripolský gróf Bertrand zo Saint-Gilles. Výprava mala však skôr výstražný charakter a keď došli kontingentu potraviny, vrátili sa späť.[146][147]

Na konci roka 1111 sa Balduin rozhodol zaútočiť na prístav Tyros,[148] poslednú vyspu moslimského panstva na palestínskom pobreží.[135] Keď zistil, že damašský atabeg Tughtikin sa ponáhľa mestu na pomoc, snažil sa útok urýchliť.[148] Dobývanie začalo na sklonku novembra roku 1111 ...

Kráľ Balduin prijíma posla (stredoveká iluminácia z Románu o Godefroiovi z Bouillonu)
„ Do mesta [Tyru] prichádzalo i veľa dobrovoľných pešiackych bojovníkov z okolia hory Ámil, rovnako ako z Damašku, zatiaľ čo atabeg [Tughtikin] posielal ďalšie posily. Keď sa na druhej strane Balduin dozvedel o spojenectve medzi atabegom a Tyrom, ponáhľal sa a zaútočil na mesto so všetkou silou dvadsiateho piateho dňa prvej džumády roku 505 (29. novembra 1111). Prikázal vyrúbať stromy a palmy a postaviť trvalé obydlia priamo pod hradbami. Potom na mesto niekoľkokrát zaútočil, aniž by dosiahol nejaký výsledok. Hovorilo sa, že obrancovia Tyru za púhy deň bojov vystrelili dvadsať tisíc šípov. (…) Stavba dvoch veží a ich vnútorného vybavenia trvala asi sedemdesiatpäť dní. Desiateho ša'bánu (11. feburára 1112) ich [Frankové] rozhýbali a doviezli k hradbám. Okolo veží sa rozpútala bitka… “
– Ibn al-Qalánisí[149]

Tyros sa bránil veľmi húževnato a dlho. Výdrž sa moslimom nakoniec vyplatila; Balduin musel niekedy na začiatku jari 1112 odtiahnuť naprázdno do Akkonu.[150][151][pozn. 32]

V roku 1112 zomrel Balduinov verný spojenec a vazal Bertrand, gróf tripolský. Jeho nástupca Pons z Tripolisu sa naopak priatelil s Tankredom,[68] princom galilejským a regentom antiochijským, ktorý však zomrel toho istého roku.[153]

Nasledujúceho roku (1113) sa kráľ Balduin s vojskom tretíkrát vypravil na sever proti Turkom, ktorí sa vydali k Galilejskému jazeru. Na juhu jazera uzrelo kráľovo vojsko asi 500 moslimov a začalo ich prenasledovať a vtedy bolo napadnuté zvyšnými štyrmi pätinami saracénskeho vojska zo zálohy; kresťania boli porazení (28. júna a dali sa na útek. V bitke zahynulo asi 30 jeruzalemských rytierov a 1 200 pešiakov. Po doplnení oddielov posilami z Antiochie a z Tripolisu, postavilo sa ešte raz proti Turkom; tentoraz však k bitke nedošlo.[154][155]

Tretí sobáš

[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovstvo jeruzalemské bolo zabezpečené, avšak nebola zabezpečená vláda rodu z Boulogne, pretože Balduin nemal so svojou druhou manželkou Ardou potomkov. Preto manželku zahnal.[68][pozn. 33] Ako tretia manželka bola kráľovi odporučená Adela del Vasto, vdova po sicílskom grófovi Rogerovi I. (zomrel 1101) a matka Rogera II. Adelheid bola kráľovi odporučená čiastočne preto, že bola považovaná za najbohatšiu nevestu v Stredomorí[157] a čiastočne preto, že by tým mohol Balduin získať významného spojenca - vládnucich sicílskych Normanov.[68][pozn. 34] Sobáš sa slávil v Akkone v roku 1113[159] a nevestine veno poslúžilo na zaplatenie kráľovských dlhov. Túžobne očakávané počatie následníka zlyhalo a kráľ, považovaný pápežom Paschalom II. za bigamistu, neskôr dal na naliehanie jeruzalemského patriarchu Arnoula z Chocques a Adelu zahnal.[68][160]

„ Keď sa blížil koniec roku [1116], kráľa prikvačila nemoc a pretože sa obával smrti, prepustil ženu svoju (...) sicílsku totiž grófku menom Adela, pretože neprávom ju bol pojal, keďže žila ešte manželka jeho, ktorú skôr zákonite bol pojal pre meste Edessa.[pozn. 35] “
– Fulcher ze Chartres[162]

Návrat sklamanej Adely, ktorá opustila Palestínu 25. apríla 1117, na mnoho rokov poznamenal vzťah medzi sicílskymi panovníkmi a križiackymi štátmi.[162][163]

Posledné roky, smrť a dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohreb kráľa Balduina I. (ilustrácia od Jeana Colombeho zo Zámorských cestách Frankov proti Turkom a ostatným Saracénom a Maurom zo zámoria od Sebastiena Mamerota)

Roku 1115 sa na severe opäť objavili Turci a utáborili sa pri meste Chezar, ktoré leží medzi Antiochiou a Damaskom. Podľa dohody, uzatvorenej kráľom Balduinom s antiochijským regentom Rogerom a s damaským vládcom Tughtikinom, sa kráľ pripravil k boju a vytiahol na sever, kde na neho už čakali spojenci. Príjazdom Balduinovho vojska boli Turci zastrašení a stiahli sa; rovnako urobil aj kráľ so svojou armádou a odišiel do Tripolisu. Absenciu kráľovho vojska využili moslimovia z Aksalonu a obľahli prístav Jaffa. Obyvateľom prístavného mesta sa na dvakrát podarilo útok odraziť.[164]

V nasledujúcich rokoch Balduin zabezpečoval južnú - egyptskú - hranicu svojho kráľovstva stavbou hraničných pevností[165] a roku 1118 sa rozhodol vydať na výpravu proti Egyptu.[166] Hoci jeho vojsko čítalo len 400 pešiakov a 216 rytierov, bolo ťaženie spočiatku úspešné; Egypťania sa totiž Balduina báli. Dostal sa až k Nílu,[167] avšak tam ťažko ochorel ...

„ ... kráľ pocítil, že sa mu obnovuje pálenie v jeho starej zacelenej rane a vzmáha sa v ukrutnú bolesť. Zveril sa s tým hneď svojim druhom a všetci plní boli vrúcnej útrpnosti a zarmútili sa a vzrušili. Rozhodnuté vrátiť sa, a pretože kráľ nemohol jazdiť, pristrojili mu nosítka zo stanových tyčí a položili ho na ne. A keď hlásateľ dá znamenie na roh, velené vykročiť k Jeruzalemu... “
– Fulcher zo Chartres[165]

Do Jeruzalema však nedošiel,[168] skonal na južnej hranici v malom mestečku El-Aris[163] 2. apríla 1118.[168] Bol pochovaný na Kvetnú nedeľu dňa 7. apríla 1118 v bazilike Božieho hrobu.[169] Jeho tretia manželka ho prežila len o dva týždne.[168]

Balduinova smrť nespôsobila žiadne vážnejšie otrasy kráľovskej moci, tiež snáď vďaka rýchlej voľbe nového kráľa. Do úvahy pripadali dvaja kandidáti: Eustach III., Balduinov najstarší brat, ktorý však vyčkával v Európe, a v Levante žijúci edesský gróf Balduin Le Bourg. Gróf Eustach, najbližší príbuzný zosnulého kráľa, sa veľmi neochotne vydal na cestu do Svätej zeme. V Apúlii ho však dostihla správa o udalostiach v Jeruzalemskom kráľovstve. Druhý kandidát, Balduin Le Bourg, totiž prišiel v ;deň pohrebu Balduina I. do Jeruzalema, kde ho kráľovská rada zvolila na odporúčanie Joscelina z Courtenay nástupcom zosnulého pod menom Balduin II. Šťastím pre kráľovstvo bolo, že nový kráľ nebol slabej povahy, vládol veľkou autoritou a rozhodol sa pokračovať v politike svojho predchodcu a zakladateľa kráľovstva Balduina I.[91][170][171]

Hodnotenie vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdá sa, že Balduin zrovna neprekypoval náboženským nadšením a hlavným motívom jeho účasti na križiackej výprave bola predovšetkým snaha o získanie majetku v Svätej zemi, čo dokázal svojim odklonom od hlavného voja križiackeho vojska a následným založením grófstva Edessa,[172] ktoré sa stalo prvým z východných latinských štátov.[7]

Na rozdiel od svojho zbožného predchodcu Godefroya bol veľmi schopným vládcom bez škrupulí[173] a presadzoval zmiešané manželstvá svojich mužov s domácim obyvateľstvom. Kým Godefroy dával svojim rytierom ako léno renty z výnosov trhov, miest či prístavov, zaviedol energický Balduin v Levante základné prvky feudalizmu ako kastelánstva, grófstva, barónstva a rytierske léna[174] a vytvoril v Jeruzalemskom kráľovstve pevnú monarchiu.[175]

Odkaz v literatúre a umení

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá kruciáta bola medzi kronikári veľmi obľúbená. Udalosti tohto významného stretnutia rôznych kultúr zaznamenávali ako súčasníci výpravy, tak aj neskorší kronikári. Medzi najvýznamnejších letopiscov (ktorí opisovali i Balduinove skutky) patria moslimovia Ibn al–Athír a Ibn al–Qalánisí, vzdelaná byzantská princezná Anna Komnena a samozrejme tiež franskí kronikári. Faktom je, že každý významný politický a kultúrny prúd ťaženia (Provensálčania, Normani, Lotrinčania) mal svojho kronikára, ktorý oslavoval činy vodcu tej určitej skupiny. Balduinovo meno vyniká v kronike Fulchera zo Chartres, účastníka výpravy a jeho kaplána v Edesse a v Jeruzaleme.[176][177]

„ Keď kráľ tento odišiel, ľud franský ťažko zaupel.

Bol ľudu Svojho to štít, veškera sila, pomoc.
Zbraň mocná do bojov, nepriateľovi škodca a postrach.
Vojvoda vlasti ctný, Josue to byl nový.
(...)
Osemnásť rokov panoval v kráľovstve jeruzalemskom,
náhle tu je, čo bolo, tým aby stal sa, čo bol.
Keď šestnásťkrát už Slnko spatrilo Barana,
Balduin bol dokonal, kráľ veľký, slavný.

“
– Fulcher zo Chartres[178]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pri transkripcii mena Balduin sa historici držia nemeckého ekvivalentu.[1]
  2. ↑ Informácia od J.E.R.Doméneca o „dobytí Jeruzaléma vojskami Godefroia z Bouillonu a Balduina z Flámska“[5] je dvojznačná. Prvý význam je, že sa na dobytí Jeruzalema podieľali i Balduinove vojská, pričom on sám sa akcie nezúčastnil. Tento názor sa však nejaví ako pravdepodobný, hoci vychádzal k Edesse od sýrskej hranice s menším oddielom, než s akým k hraniciam prišiel od pohoria Antitaurus.[6] Pravdepodobnejšia je druhá verzia, tj. zámena mena Balduin s menom Róbert, pretože Róbert II. Flámsky sa na obliehaní Jeruzalema so svojim kontingentom zúčastnil.[7]
    O Balduinovi z Flámska hovorí i F. Gabrieli v poznámkach, tu musí ísť o o Balduina z Bouillonu (hovorí sa tu o „analógii Balduinov z Flámska a z Jeruzalema“).[8] Flámsko a Boulogne ležia v rovnakom geografickom regióne.
    O „Baldvinovi, grófovi flámskom a budúcom kniežati edesskom“ však hovorí i V. Černý vo svojich poznámkach.[9] Tu ide asi o faktografický omyl, pretože mienený je pravvdepodobne Balduin z Bouillonu, nie Róbert Flámsky,lebo Černý zmieňuje Baldvina ako jedného z vodcov križiackeho kontingentu, ktorý sa „od polovice augusta 1096 bral pochodovým smerom Petra Pustovníka, tj. južným Nemeckom, Uhrami a Balkánským polostrovom“. Čas i trasa by odpovedali skutočnej Balduinovej ceste.[10] Róbert Flámsky sa preplavoval po mori cez Jadran.[11]
  3. ↑ Názory historikov na stupeň príbuzenského stavu medzi Balduinom z Bouillonu a Balduinom Le Bourg sa líšia. Hovorí sa o nich buď ako o bratrancoch,[14][15], ale vyskytuje sa i názor, že Balduin Le Bourg (Balduin II.) bol synovcom Balduina I.[16] Možná bol Balduin Le Bourg synom bratranca Balduina I. Huga z Rethelu.[17]
  4. ↑ Balduin prísahu porušil ako prvý, vo februári 1098 po zmocnení sa pôvodne byzantskej Edessy.[7] Za všetkých veliteľov, ktorí chceli v Levante zostať, bude nakoniec lénnu prísahu chcieť dodržať len Raimond ze Saint-Gilles po dobytí Antiochie na prelome jara a leta roku 1098.[34]
  5. ↑ Druhý voj bol od prvého vzdialený asi päť kilometrov.[40]
  6. ↑ Sultán Kilič Arslan ihneď po dobytí Nikaia križiakmi (resp. Grékmi) zmobilizoval vojsko a vyrazil proti križiakomm.[41]
  7. ↑ Úmrtie Balduinových potomkov a neplodnosť jeho ďalších dvoch manželstiev spôsobili, že po ňom dedil jeho príbuzný Balduin Le Bourg.[15]
  8. ↑ Podľa Matúša z Edessy (in: V.Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik, str. 56–57) sa však Balduin zmocnil Turbesselu až v dobe od 25. ferbruára 1098 do 2. februára 1099[49], čo ale vyvrátila V. Hrochová v Křižácích v Levantě (už na začiatku febrára 1098 Balduin vstupoval do Edessy).[50] Tu sa však môže jednať o chybný prevod letopočtov.
  9. ↑ Na štvrtom ekumenickom koncile konanom roku 451 v Chalkedone bolo dohodnuté, že Kristus má dve odlišné prirodzenosti, ktoré sú však spojené v jednej osobe. Monofyzitizmu (monos – jediný, fysis – podstata, prirodzenosť), učenia o tom, že sa po Kristovom vtelení z jeho telesnej a božskej podstaty stala jediná prirodzenosť, ktorá nebola rovnaká s ľudskou telesnosťou,[51] sa však Arméni drželi i po jeho oficiálnom odsúdení.[52]
  10. ↑ Podľa Arména Matúša z Edessy sa Thoros stal obeťou útoku obyvateľov mesta.[55]
  11. ↑ Mohol sa menovať aj Taphnuc, Tafroc alebo Thoros.[62]
  12. ↑ Rovnakou taktikou sa riadili i dvaja Balduinovi nástupci v Edesse, Balduin Le Bourg a Joscelin I. z Courtenay.[63]
  13. ↑ Thatul sa radšej spasil útekom, smeroval najprv „do hôr“,[62] potom sa však usadil v Konštantinopoli, kam časom pribudla i Arda.[68]
  14. ↑ Aký bol Godefroyov presný titul historici nevedia. Zrejme často zmieňovaný Advocatus Sancti Seplurchri (ochranca/správca/obhajca Božieho hrobu),[71][72][73][74] možná jen Vládce Jeruzaléma.[75][76]
  15. ↑ Podľa Ibn al-Athíra bolo vojakov celkovo päťsto.[76]
  16. ↑ Moslimský kronikár Ibn al-Athír píše o opačnom výsledku.[76]
  17. ↑ Korunovácia sa neuskutočnila v Jeruzaleme kvôli odporu patriarchu Daimberta, ktorý si chcel zachovať vrchné postavenie v hlavnom meste.[88]
  18. ↑ V moslimských kronikách sa udáva, že se kresťania sa mesta zmocnili pravdepodobne v roku 1100 dohodou.[98]
  19. ↑ Podľa moslima Ibn al-Athíra sa Caesarey zmocnili v máji asi roku 1100,[100] podľa S. Runcimana 17. mája 1101 (čo v podstate súhlasí s Fulcherovým letom 1101).[101][102]
  20. ↑ Stalo sa tak 17. mája 1102.[106]
  21. ↑ Ibn al-Athír píše, že Balduin utiekol do Haify.[109]
  22. ↑ Situáciu musel dokonca upokojovať pápežský legát Móric z Porta, ktorý priplával na jar 1101; po jeho smrti pokračoval vo vyjednávání Róbert z Paríža.[111]
  23. ↑ Menoval sa Roger. Steven Runciman mu pririekol priezvisko z Apúlie;[112] mohlo však íst ako o Rogera I. Sicílskeho, ktorý zommrel roku 1101, tak o jeho syna Rogera II., vtedy nezletilého. V úvahu tiež prichádza Roger Borsa, synovec Rogera I. (a brat Bohemunda z Tarentu), skutočný vládca Apúlie.[113]
  24. ↑ Evremar bol hneď roku 1108 – asi na nátlak Arnoula zo Chocques, bývalého (1099) jeruzalemského patriarchu – zosadená a nahradený Gibelinom z Arlesu. Po jeho smrti roku 1112 bol nastolený opäťt Balduinov spojenec Arnoul (1112–1118).[116][115]
  25. ↑ Vzťahy medzi sicílskymi Normanmi a byzantskými císarmi neboli nikdy dobré. Od 60. rokov 11. storočia až do konca 12. storočia spolu boli v takmer neustálom konflikte.[117] Tento konkrétny spor vypukol kvôli vyhnaniu byzantskej posádky z prístavného mesta Latakia vojskom Tankredovym.[118]
  26. ↑ Na Tankredovom dvore pobýval vyhnaný patriarcha Daimbert.[118]
  27. ↑ Tankred však v Edesse priamo nevládol; jeho zástupcom v grófstve bol jeho bratranec (či švagor) Richard zo Salerna.[122][123]
  28. ↑ Irtaš sa k Balduinovi pripojil i napriek tomu (alebo možno práve preto), že zvyšok armády z Damašku bojoval na strane Egypťanov; v Damašku zomrel vládca mesta Dukak a jeho dvanásťročný brat Irtaš sa hlásil o vládu po ňom. Nakoniec na ňu však dosiahol atabeg Tughtikin.[8][96][124]
  29. ↑ Na jeseň roku 1106 vtiahla niekoľko tisícová egyptská armáda do kráľovstva a zmasakrovala pútnikov medzi Arsufom a Jaffou; keď tiahli smerom k Jeruzalemu, vyrazil kráľ proti nim a zahnal ich na juh do Askalonu. Roku 1107 Egypťania obliehali mesto Hebron a takmer ho dobyli, včasný príchod kráľa Balduina však jeho pádu zamedzil. O tri roky neskôr prenikli až k Jeruzalemu.[128]
  30. ↑ V Balduinovom tábore sa tiež za jeho účasti zmieril edesský Balduin Le Bourg a Tankred z Antiochie.[131]
  31. ↑ V. Hrochová uvádza, že bolo rabovanie zastavené.[137]
  32. ↑ Tyros bol kresťanmi dobytý až v roku 1124 vojskami Balduinovho nástupcu Balduina (II.) Le Bourg.[152]
  33. ↑ Jeho druhá manželka bola pôvodne poslaná do kláštora svätej Anny v Jeruzaleme. Dostala sa však do byzantského Konštantinopola, kde sa stala známou svojim bezstarostným a márnotratným užívaním života.[68][156]
  34. ↑ Sicílskymi Normanmi z rodu Hauteville[158] boli i Bohemund a Tankred, kniežatá z Antiochie, s ktorými však Balduin príliš dobre nevychádzal.[46]
  35. ↑ Z Fulcherovho vyprávania logicky vyplývá, že Balduin svoju manželku zapudil už v roku 1116; jeho tvrdenie potvrdzuje napr. Harold S. Fink (in: Baldwin W. Marshall, A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years),[160] naopak Steven Runciman uvádza ako dátum Balduinovho ochorenia (teda i rozvodu) marec 1117.[161]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci v Levantě. Praha : Mladá fronta, 1975. Ďalej len Hrochová. S. 301.
  2. ↑ a b HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. Ďalej len Hrochová. Kroniky. S. 54.
  3. ↑ BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 707 s. Dostupné online. S. 672. (anglicky)
  4. ↑ a b c Hrochová, str. 38
  5. ↑ FRANCESCO, Gabrieli. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. Ďalej len Gabrieli. ISBN 978-80-257-0333-5. S. 6.
  6. ↑ a b Baldwin, str. 302
  7. ↑ a b c d e f g h Hrochová, str. 48
  8. ↑ a b Gabrieli, str. 301
  9. ↑ ČERNÝ, Václav. Staré francouzské kroniky. Praha : SNKLU, 1962. Ďalej len Černý. S. 54.
  10. ↑ Hrochová, str. 21–22
  11. ↑ Hrochová, str. 32
  12. ↑ ZACOUR, Norman P.; HAZARD, Harry W., a kol. The impact of the Crusades on the Near East. Madison : University of Wisconsin Press, 1985. 599 s. Dostupné online. S. 297. (anglicky)
  13. ↑ TYERMAN, Christopher. Svaté války : dějiny křížových výprav. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 926 s. ISBN 978-80-7422-091-3. S. 202.
  14. ↑ a b c d Hrochová, str. 76
  15. ↑ a b Hrochová, Kroniky, str. 72
  16. ↑ BROOKE, Christopher. Evropa středověku v letech 962–1154. Praha : Vyšehrad, 2006. [ďalej len Brooke]. S. 316.
  17. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. Diel II. The kingdom of Jerusalem and the frankish east. [s.l.] : Cambridge University Press, 1965. Ďalej len Runciman II.. Kapitola Appendix III., s. 525. (anglicky)
  18. ↑ HELLER. Genealogia ducum Brabantiae heredum Franciae. Hannover : [s.n.], 1880. Dostupné online. S. 389. (latinsky)
  19. ↑ RUNCIMAN, Steven. A History of the Crusades. Diel I. The First Crusade and the Foundation of the Kingdom of Jerusalem. [s.l.] : Cambridge University Press, 1965. Ďalej len Runciman I.. ISBN 0-521-34770-X. Kapitola The princes and the Emperor, s. 146. (anglicky)
  20. ↑ BALARD, Michel. Encyclopedia of the Middle Ages. Ed. André Vauchez, Barrie Dobson, Michael Lapidge. Diel 1: A-J. Chicago : Fitzroy Dearborn Publishers, 2000. ISBN 9781579582821. Heslo Baldwin I of Jerusalem, s. 142. (anglicky)
  21. ↑ ANDRESSOHN, John Carl. The ancestry and life of Godfrey of Bouillon. Freeport : Books for Libraries Press, 1972. ISBN 0-8369-8114-6. Kapitola Godfrey's Life before the Crusades, s. 39-40. (anglicky)
  22. ↑ MURRAY, Alan V. The Crusader Kingdom of Jerusalem : a dynastic history 1099-1125. Oxford : Unit for Prosopographical Research, 2000. (Occasional publications of the Oxford Unit for Prosopographical Research; zv. 4.) ISBN 1900934035. Kapitola The Origins of the Bouillon-Boulogne Dynasty, s. 35. (anglicky)
  23. ↑ KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž : (1066–1214) : rytířské bitvy a osudy I. Praha : Mladá fronta, 2005. 278 s. Ďalej len Kovařík. ISBN 80-204-1289-1. S. 112.
  24. ↑ Hrochová, str. 7
  25. ↑ a b Hrochová, str. 22
  26. ↑ CONTAMINE, Philippe. Válka ve středověku. Praha : Argo, 2004. 485 s. Ďalej len Contamine. ISBN 80-7203-615-7. S. 81.
  27. ↑ a b Hrochová, kroniky, str. 36
  28. ↑ Baldwin, str. 297
  29. ↑ Baldwin, str. 284
  30. ↑ Hrochová, str. 23
  31. ↑ Hrochová, str. 24
  32. ↑ Baldwin, str. 285
  33. ↑ a b Hrochová, str. 25
  34. ↑ Hrochová, str. 43–44
  35. ↑ KOMNENA, Anna. Paměti byzantské princezny. Praha : Odeon, 1996. 565 s. Ďalej len Anna Komnena. ISBN 80-207-0527-9. S. 306.
  36. ↑ Baldwin, str. 289
  37. ↑ Hrochová, str. 33-34
  38. ↑ Hrochová, str. 34
  39. ↑ Runciman I., str. 195, 197
  40. ↑ NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země. [s.l.] : Amercom SA, 2010. 96 s. ISBN 978-83-261-0383-4. S. 35.
  41. ↑ Hrochová Kroniky, str. 52
  42. ↑ Nicolle, str. 35-36
  43. ↑ Hrochová, str. 35-36
  44. ↑ Baldwin, str. 296-297
  45. ↑ Baldwin, str. 300
  46. ↑ a b c Hrochová, str. 39
  47. ↑ Baldwin, str. 301
  48. ↑ Hrochová, str. 46
  49. ↑ a b Hrochová, Kroniky, str. 56
  50. ↑ a b c Hrochová, str. 47
  51. ↑ ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. Ďalej len Zástěrová. ISBN 80-200-0454-8. S. 53–54.
  52. ↑ Hrochová, str. 40
  53. ↑ Baldwin, str. 303
  54. ↑ Hrochová, str. 47-48
  55. ↑ a b Hrochová. Kroniky, str. 57
  56. ↑ a b Baldwin, str. 304
  57. ↑ Runciman I., str. 206
  58. ↑ Baldwin, str. 316
  59. ↑ Hrochová, str. 44
  60. ↑ Hrochová, str . 44-45
  61. ↑ HODGSON, Natasha. Conflict and cohabitation: Marriage and diplomacy between Latins and Cilician Armenians, c. 1097-1253. [s.l.] : Taylor & Francis, 2010. ISBN 978-0-415-58040-3. S. 88. (anglicky)
  62. ↑ a b c Runciman I., str. 209
  63. ↑ Hrochová, str. 98
  64. ↑ Runciman I., str. 209-210
  65. ↑ DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha : Orbis, 1973. Ďalej len Duggan. S. 47.
  66. ↑ ANTONY, Bridge. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. Ďalej len Bridge. ISBN 80-200-0512-9. S. 60.
  67. ↑ Runciman I., str. 211
  68. ↑ a b c d e f Hrochová, str. 93
  69. ↑ Kovařík, str. 119
  70. ↑ Hrochová, str. 61
  71. ↑ a b Hrochová, str. 65
  72. ↑ TATE, Georges. Křižáci v Orientu. Praha : Slovart, 1996. Ďalej len Tate. S. 52.
  73. ↑ Baldwin, str. 339
  74. ↑ Runciman I., str. 292
  75. ↑ Brooke, str. 450
  76. ↑ a b c Gabrieli, str. 41
  77. ↑ Baldwin, str. 374-375
  78. ↑ a b Baldwin, str. 380
  79. ↑ Gabrieli, str. 40-41
  80. ↑ Runciman I., str. 321-322
  81. ↑ Hrochová, str. 75
  82. ↑ Runciman I., str. 315-318
  83. ↑ CHARTRES, Fulcher zo. Fulchera Chartresského Historie Jerusalémská čili děje rytířstva křesťanského na výpravě do země svaté od léta Páně MXCV do MCXXVII a kralování obou Balduinů v Jerusalémě. Praha : Družstvo přátel studia, 1920. 158 s. S. 59.
  84. ↑ Fulcher, str. 60-63
  85. ↑ a b Baldwin, str. 381
  86. ↑ Runciman I., str. 325
  87. ↑ Fulcher, str. 63-65
  88. ↑ a b Baldwin, str. 382
  89. ↑ Fulcher, str . 67
  90. ↑ Baldwin, str. 380-381
  91. ↑ a b Duggan, str. 72
  92. ↑ a b Hrochová, str. 77
  93. ↑ a b Tate, str. 53
  94. ↑ Hrochová, str. 80-81
  95. ↑ Runciman II., Str. 72
  96. ↑ a b Hrochová, str. 84
  97. ↑ Fulcher, str. 67-68
  98. ↑ Gabrieli, str. 41–42
  99. ↑ Fulcher, str. 68-69
  100. ↑ Gabrieli, str. 42
  101. ↑ Runciman II., str. 73
  102. ↑ Fulcher, str. 69
  103. ↑ Fulcher, str. 70
  104. ↑ a b c Hrochová, str. 82
  105. ↑ Fulcher, str. 73
  106. ↑ Baldwin, str. 365
  107. ↑ Gabrieli, str. 43
  108. ↑ Fulcher, str. 78
  109. ↑ Gabrieli, str. 44
  110. ↑ Fulcher, str. 79-81
  111. ↑ Runciman II., str. 81–83
  112. ↑ a b Runciman II., str. 82
  113. ↑ Brooke, str. 303–305
  114. ↑ a b Hrochová, str. 83
  115. ↑ a b c Baldwin, str. 383
  116. ↑ Runciman II., str. 84–85
  117. ↑ Zástěrová, str. 242–261
  118. ↑ a b c d Hrochová, str. 86
  119. ↑ Fulcher, str. 81
  120. ↑ a b Fulcher, str. 82
  121. ↑ Hrochová, str. 87
  122. ↑ Baldwin, str. 393
  123. ↑ Runciman II., str. 47
  124. ↑ Runciman II., str. 89
  125. ↑ Hrochová, str. 84-85
  126. ↑ Runciman II., Str. 89-90
  127. ↑ Fulcher, str. 86-89
  128. ↑ a b Runciman II., Str. 90-91
  129. ↑ Baldwin, str. 386
  130. ↑ Baldwin, str. 396
  131. ↑ a b Hrochová, str. 91
  132. ↑ a b Gabrieli, str. 50
  133. ↑ Gabrieli, str. 302
  134. ↑ Fulcher, str. 93
  135. ↑ a b c Hrochová, str. 92
  136. ↑ Baldwin, str. 398
  137. ↑ Hrochová, str. 91–92
  138. ↑ Gabrieli, str. 50–51
  139. ↑ Gabrieli, str. 52
  140. ↑ Fulcher, str. 94
  141. ↑ Fulcher, str. 95
  142. ↑ Runciman II., Str. 116-117
  143. ↑ Baldwin, str. 399
  144. ↑ Gabrieli, str. 53
  145. ↑ Fulcher, str. 96
  146. ↑ Fulcher, str. 96-97
  147. ↑ Baldwin, str. 400
  148. ↑ a b Gabrieli, str. 55
  149. ↑ Gabrieli, str. 55–56
  150. ↑ Gabrieli, str. 58
  151. ↑ Fulcher, str. 98
  152. ↑ Hrochová, str. 99
  153. ↑ Baldwin, str. 401
  154. ↑ Baldwin, str. 402
  155. ↑ Fulcher, str. 99-100
  156. ↑ HAZARD, Harry W., a kol. The art and architecture of the crusader states. Madison : University of Wisconsin Press, 1977. 414 s. Dostupné online. S. 93. (anglicky)
  157. ↑ Hrochová - kroniky, str. 72
  158. ↑ Brooke, str. 303
  159. ↑ Fulcher, str. 101
  160. ↑ a b Baldwin, str. 406
  161. ↑ Runciman II., str. 104–105
  162. ↑ a b Fulcher, str. 106
  163. ↑ a b
  164. ↑ Fulcher, str. 102-103
  165. ↑ a b Fulcher, str. 108-109
  166. ↑ Bridge, str. 89
  167. ↑ Duggan, str. 77
  168. ↑ a b c Hrochová, str. 94
  169. ↑ Runciman II., Str. 106
  170. ↑ Hrochová, str. 94-95
  171. ↑ Runciman II., Str. 143-144
  172. ↑ Brooke, str. 311-313
  173. ↑ Brooke, str. 316
  174. ↑ Contamine, str. 84
  175. ↑ BARBER, Malcolm. Noví rytíři : dějiny templářského řádu. Praha : Argo, 2006. 433 s. Ďalej lenBarber. ISBN 80-7203-764-1. S. 14.
  176. ↑ Hrochová, str. 124-125
  177. ↑ Hrochová. Kroniky, str. 32
  178. ↑ Fulcher, str. 109

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 707 s. Dostupné online. (anglicky)
  • BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
  • BROOKE. Evropa středověku v letech 962-1154. Praha : Vyšehrad, 2006. 480 s. ISBN 80-7021-831-2.
  • ČERNÝ, Václav. Staré francouzské kroniky. Praha : SNKLU, 1962. 414 s.
  • DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha : Orbis, 1973. 214 s.
  • GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5.
  • HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. 289 s. ISBN 80-204-0621-2.
  • HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s.
  • CHARTRESS, Fulcher zo. Fulchera Chartresského Historie Jerusalémská čili děje rytířstva křesťanského na výpravě do země svaté od léta Páně MXCV do MCXXVII a kralování obou Balduinů v Jerusalémě. Praha : Družstvo přátel studia, 1920. 158 s.
  • KOMNENA, Anna. Paměti byzantské princezny. Praha : Odeon, 1996. 565 s. ISBN 80-207-0527-9.
  • KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž : (1066-1214) : rytířské bitvy a osudy I. Praha : Mladá fronta, 2005. 278 s. ISBN 80-204-1289-1.
  • MURRAY, Alan V. The crusader kingdom of Jerusalem : a dynastic history 1099-1125. Oxford : Prosopographica et Genealogica, 2000. 280 s. ISBN 1900934035. (anglicky)
  • NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-1896-5.
  • PETERS, Edward. The First Crusade: the chronicle of Fulcher of Chartres and other source materials. 2. vyd. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1998. 317 s. ISBN 0-8122-1656-3. (anglicky)
  • RILEY-SMITH, Jonathan. The First Crusade and the Idea of crusading. London : Continuum, 2003. 227 s. ISBN 0-82-648431-X. (anglicky)
  • RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 1, The first Crusades and the foundation of the Kingdom of Jerusalem. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. 376 s. ISBN 0-521-06161-X. (anglicky)
  • RUNCIMAN, Steven. A history of the crusades. Vol. 2, The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East : 1100-1187. London : Penguin Books, 1990. 536 s. ISBN 0-14-013704-1. (anglicky)
  • TANNER, Heather. Families, Friends, and Allies : Boulogne and Politics in Northern France and England, c. 879-1160. Leiden ; Boston : Brill, 2004. 399 s. ISBN 9004132430. (anglicky)
  • TATE. Křižáci v Orientu. Praha : Slovart, 1996. ISBN 80-85871-15-7.
  • TYERMAN, Christopher. Svaté války : dějiny křížových výprav. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 926 s. ISBN 978-80-7422-091-3.
  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Balduin I. Jeruzalémský na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Balduin_I._(Jeruzalem)&oldid=7899207“