Jeruzalemské kráľovstvo

Jeruzalemské kráľovstvo Roiaume de Jherusalem Regnum Hierosolimitanum ←  1099 – 1291  → vlajka znak
Geografia Jeruzalemské kráľovstvo a ostatné križiacke štáty v dobe svojho najväčšieho rozmachu (30. roky 12. storočia)
Hlavné mesto	Jeruzalem (1099 – 1187) Akko (1191 – 1291)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	asi 250 000 vidiečanov (prevažne pôvodných Levantincov) 90 000 – 120 000 Európanov (žijúcich hlavne v mestách)
Národnostné zloženie	Frankovia, Arabi, Židia, Gréci, Sýrčania a iní
Jazyky	Latinčina, stará francúzština, taliančina, gréčtina, arabčina
Náboženstvo	rímskokatolícke, východné ortodoxné, orientálne cirkvi, judaizmus, islam
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia
Mena	denier
Vznik	1099 (obsadenie Svätej zeme križiakmi v priebehu prvej križiackej výpravy)
Zánik	1291 (pád Akkonu do rúk mamlúkom)
Predchádzajúce štáty: Fátimovský kalifát Nástupnícke štáty: Mamlúcky sultanát

Jeruzalemské kráľovstvo (v starej fr. Roiaume de Jherusalem, latinsky Regnum Hierosolimitanum) bol križiacky štát založený v Svätej zemi po prvej križiackej výprave v roku 1099. Celé jeho dejiny boli v znamení bojov proti moslimom – svoju existenciu proti ním uhájilo 200 rokov, kým nebolo Mamlúkmi v roku 1291 dobyté posledné mesto: Akkon.

Nové kresťanské kráľovstvo bolo v porovnaní so západoeurópskymi monarchiami relatívne malým a slabým štátom, ktorý musel byť často ekonomicky a vojensky podporovaný z Európy: v čase svojho vzniku nebolo oveľa viac než voľným spoločenstvom miest dobytých v priebehu prvej križiackej výpravy. Križiaci spočiatku využívali nejednotnosť moslimov k ďalším územným ziskom, v priebehu 12. storočia sa ale začali tvoriť protikresťanské aliancie. V dôsledku drvivého víťazstva sultána Saladina v bitke pri Hattíne bola z Európy vypravená tretia križiacka výprava, na ktorej sa zúčastnil aj anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a rímsko-nemecký cisár Friedrich I. Barbarossa, ani títo vládcovia však už nedokázali moslimský postup zvrátiť. Územie Jeruzalemského kráľovstva v neskorších rokoch pozostávalo iba z úzkeho pásu zeme pri stredomorskom pobreží, po dobytí Jeruzalema v roku 1187 sa novým hlavným mestom stal Akkon. V roku 1291 bolo kráľovstvo definitívne vyvrátené mamlúckym sultánom Kálilom.

V období najväčšieho rozmachu zaberalo kráľovstvo územie dnešného Izraela, západného brehu Jordánu a pásma Gazy. Patrilo k nemu aj územie dnešného Libanonu na severe, časť dnešného Jordánska a Sýrie na východe a časť sinajskej púšte na juhu. Križiaci sa rovnako pokúsili rozšíriť svoje dŕžavy o územie fátimovského Egypta, ale neúspešne. Palestínski križiaci boli silno viazaní na svojich najbližších susedov, predovšetkým na Arménske kráľovstvo v Kilíkii a Byzantskú ríšu, vďaka nim sa čiastočne „orientalizovali“.

Vznik kráľovstva a raná história

Dobytie Jeruzalema križiakmi v roku 1099.

Godefroi z Bouillonu ako Ochranca Svätého hrobu, idealizovaný renesančný portrét od Giacoma Jaqueria, 1420
(Majster z Mantaského hradu, nástenná maľba, hrad Manta, okolo 1420)

Pápež Urban II. vyhlásil v roku 1095 na koncile v Clermonte ťaženie proti „neveriacim“ (neskôr označované ako prvá križiacka výprava) s cieľom pomôcť východným kresťanom zastaviť postup seldžuckých Turkov v Anatólii. Ťaženie bolo vypravené v roku 1096, hlavným cieľom sa však stala Svätá zem. Vrcholom kruciáty bolo dobytie Jeruzalema v júli 1099.

Ešte pred samotným dobytím mesta, ale hlavne po ňom, sa medzi križiakmi rozhorel spor o budúcom štatúte Jeruzalema. Rytieri a svetskí účastníci výpravy požadovali zvolenie regulárneho kráľa, kým duchovenstvo presadzovalo rýdzo teokratickú vládu. Nakoniec bol po všetkých konfliktoch na trón zvolený dolnolotrinský vojvoda Godefroy z Bouillonu, ktorý prijal titul Ochranca Svätého hrobu (chyba, jazyk nebol zadaný ). Jeho porazený sok gróf Raimond z Toulouse potom odišiel do Jericha. Okrem nového vládcu mesta bol zvolený tiež nový jeruzalemský latinský patriarcha, vzdelaný, ale arogantný a nepopulárny Arnoul z Chocques.

Keď sa Godefroy ujal vlády, musel čoskoro čeliť bezprostrednej hrozbe v podobe mohutnej egyptskej armády pod velením vezíra al-Afdala, ktorý vyrazil znovu dobyť Jeruzalem. Znepriatelení európski rytieri sa vďaka tomu znovu zjednotili a vytiahli s vojskom Egypťanom v ústrety. Viac než dvojnásobné egyptské vojsko pri Aškelone rozprášili a loďstvo zahnali na útek. Týmto víťazstvom bolo križiacke ťaženie zavŕšené a nadvláda nad Jeruzalemským kráľovstvom zaistená. Na počiatku roku 1100 sa križiaci vysporadúvali s miestnymi arabskými emirmi, ktorí odmietli uznať ich vládu. Toho istého roku si križiaci podrobili oblasti Zajordánska a po priplávaní veľkej benátskej flotily vytiahli na Haifu. Nedlho potom, 18. júla 1100, Godefroy z Bouillonu zomrel.

Korunovácia prvého jeruzalemského kráľa Balduina I.
(miniatúra Vilhelma z Tyru: Histoire d'Outre-Mer, 13. storočie)

Nástupcom prvého križiackeho jeruzalemského vládcu sa stal jeho mladší brat Balduin z Boulogne, ktorý sa v Betleheme nechal korunovať za kráľa. Už v roku 1102 križiaci utrpeli porážku, z ktorej Balduin len ťažko vyviazol. Niekoľkokrát úspešne odrazil nájazdy arabských vojsk z Egypta na juhovýchode zeme a v roku 1113 tiež turecké útoky z Mosulu a  Damasku. Svoju politiku zameral expanzívnym smerom a často útočil na arabské územia za Jordánom, obsadil oblasti Moábu a Idumeie, kde v roku 1115 križiaci založili hrad Krak de Montréal. Balduin I. úspešne rozšíril územia svojho štátu, keď dobyl prístavné mestá Akkon (1104), Bejrút (1110), Sidon (1111) a v roku 1124 za pomoci benátskeho loďstva Tyros. Svoj status lénneho pána používal tiež pre ďalšie križiacke štáty na severe.

Počet kresťanov latinského rítu začal stúpať. Dôležitou úlohu začali v novom kráľovstve hrať talianske mestské štáty: Benátky, Pisa a Janov. Talianske loďstvo pomáhalo križiakom pri dobývaní palestínskych prístavov a odmenou za vojenskú pomoc im bolo pridelenie obchodných štvrtí v týchto novo dobytých mestách; Taliani sa podieľali na zvyšovaní latinskej populácie. Po vojenskom ťažení do Zajordánska v roku 1115 bol Jeruzalem znovu zaľudnený, a to predovšetkým križiackymi osadníkmi z Európy a domorodými kresťanmi. Jeruzalemské kráľovstvo však trpelo geografickou vzdialenosťou od západnej Európy a jeho východné hranice neboli ideálnou obrannou líniou. Väčšina územia, ktoré v tejto dobe jeruzalemský kráľ ovládal, sa nachádzalo v páse územia medzi Stredozemným morom a Jordánom. Zem za ním bola častým dejiskom nájazdov a vojenských stretov.

Balduin II. predáva Šalamúnov chrám do rúk prvého veľmajstra rádu templárov Huguensovi de Payns a Goudefroiovi de Saint-Omer
(miniatúra Vilhelma z Tyru: Histoire d'Outre-Mer, 13. storočie)

Po smrti Balduina I. v roku 1118 na trón nastúpil jeho bratranec Balduin Le Bourg ako Balduin II. Prejavil sa ako schopný vládca, úspešne bránil kráľovstvo pred inváziou seldžuckých Turkov a fátimovských Egypťanov a ďalej rozširoval ovládané územia. Počas vlády Balduina II. vznikli vo Svätej zemi prvé rytierske rády a ďalej sa prehĺbil vplyv Jeruzalema nad križiackymi štátmi, Edessou a Antiochiou, kde sa Balduin II. stal regentom zastupujúcim ich indisponovaných vládcov – mŕtveho regenta Rogera zo Salerna z Antiochie a zajatého grófa Joscelina z Edessy. Sám kráľ bol počas svojej vlády niekoľkokrát porazený a dokonca zajatý Seldžukmi, jeho regentstvo a vláda v Jeruzaleme tím však neutrpeli. Balduinove dcéry boli potom vydávané do vládnucich rodov v Antiochijskom kniežatstve a Tripoliskom grófstve, najstaršia dcéra Melisenda mala po Balduinovej smrti zdediť korunu v Jeruzaleme. Balduinovi II. aj kráľovskej rade bolo jasné, že princezná by nemohla vládnuť sama, snažili sa ju preto zaistiť výhodný sobáš. So žiadostí o výber vhodného kandidáta na jeruzalemský trón sa obrátili na francúzskeho kráľa Ľudovíta VI., ktorý ako možného jeruzalemského kráľa odporučil Fulka V., grófa z Anjou a hlavu mocného rodu Anjouovcov.

Život v ranom kráľovstve

Osídľovanie Zámoria

Stabilnú zložku palestínskeho obyvateľstva tvorili vždy vidiečania. Odhaduje sa, že vtedy žilo v dedinách zhruba štvrť milióna predovšetkým domorodých obyvateľov. Vidiečania boli prevažne moslimovia, ale v okolí Betlehema, Ramly, Gazy, Keraku a východnej Galileje prevažovali kresťania. Rovnako v okolí novo zakladaných križiackych hradov bolo osídľované európskymi kresťanmi.

Po prvej križiackej výprave zostalo na Blízkom východe odhadom asi 10 000 križiakov-pútnikov a len malý počet rytierov. Bolo teda nutné získať pre nové kráľovstvo nových osadníkov z Európy. Na konci osemdesiatych rokov 12. storočia žilo v Zámorí 90 000 až 120 000 Európanov. Západní osadníci zaľudňovali predovšetkým veľké prístavné mestá, hlavne Akkon (ktorý mal odhadom až 40 000 obyvateľov) a Tyros (30 000 obyvateľov). Osídlenie Jeruzalema, ktorého pôvodné obyvateľstvo bolo vyvraždené po jeho dobytí v roku 1099, už bolo náročnejšie, pretože nebol obchodným centrom ani strediskom remeselnej výroby, nových osadníkov navyše odradzovalo jeho nehostinné púštne okolie. K osídleniu mesta preto jeruzalemskí králi lákali kolonistov mimoriadnymi privilégiami. V dobe bitke pri Hattíne mal Jeruzalem približne 20 000 obyvateľov.

Na čele mesta stála Mestská rada (la. Curia Burgensium), (fr. Cour des Bourgeois), ktorú vymenoval pán mesta a na jej čele stál vikomt. V kompetencii Mestskej rady bolo aj súdiť východných kresťanov a moslimov. V prístavných mestách zasadali súdy pre námorné záležitosti – (fr. Cour de la Mer). Vo veľkých obchodných strediskách mali rozsiahle privilégia talianski kupci, ktorí mali vlastnú samosprávu a kostoly s duchovným nezávislým od miestnej cirkvi. Toto postavenie však nebolo na všetkých miestach rovnaké a v jednotlivých mestách sa líšilo. Najvýznamnejšie postavenie mali v križiakmi kontrolovaných mestách obchodníci z Janova, Benátok, Pisy, ale aj z Marseille a Amalfi. Napriek tomu, že Latinovia predstavovali asi štvrtinu všetkého obyvateľstva v celom Jeruzalemskom kráľovstve, v mestách tvorili väčšinu.

Zvláštnym prvkom v talianskych štvrtiach križiackych miest v Palestíne boli komúny. Ich členovia sa sociálne nelíšili od ostatných obyvateľov miest, ale ich výhodné postavenie v meste bolo upravené zmluvami s jeruzalemským kráľom, ktorému v dobách dobytia prístavných miest levím podielom vypomáhalo loďstvo talianskych štátov.

Životný štýl zámorských Frankov

Skalný dóm v chrámovej časti v Jeruzaleme, vybudovaný v roku 691 na rozkaz kalifa Abd al-Malika byzantskými staviteľmi. Križiaci nesprávne pokladali Skalný dóm za Šalamúnov chrám.

Križiaci, ktorí sa vo Svätej zemi usadili, postupne prijali životný štýl miestnych ľudí. Začali sa obliekať ako Levantínci, keď hrubé ľanové odevy vymenili za ľahké vzdušné plátno. Niektorí Latinovia si nechali narásť fúzy ako Gréci či Sýrčania, iní sa holili. Rovnako sa Európania prispôsobili miestnemu stolovaniu, napríklad začali používať príbory. Na rozdiel od rodených Arabov a Grékov, ktorí jedli podľa vzoru starých Rimanov, Frankovia pri jedle zasadali k stolu. Kronikár prvej krížovej výpravy Fulcher z Chartres napísal:

„	...My, ktorí sme boli okcidentálcami [okcident je slovo pochádzajúce z latinčiny a znamená západ, je antonymom k slovu orient – východ] sme sa teraz stali orientálcami. Kto bol Rimanom alebo Frankom, je teraz Galilejcom, alebo obyvateľom Palestíny. A ten, kto bol občanom Remešu alebo Chartres, sa teraz stal občanom Tyru alebo Antiochie. Už sme zabudli na miesta, kde sme sa narodili; pre mnohých z nás sa už stali neznámymi alebo sa o nich aspoň nehovorí. Niektorí už tu majú svoje domy a svojich sluhov, ktorých získali dedením. Niektorí sa oženili so ženami, ktorá nie sú len z ich vlastného ľudu, ale sú napríklad Sýrčanky, či Arménky, či dokonca Saracénky, ktorým sa dostalo milosti krstu. ....Kto to bol pôvodne cudzincom, je dnes rodákom...	“
– Fulcher z Chartres

Európske štáty a Blízky východ okolo roku 1142. (Robert H. Labberton, Dawn of History, sixth edition, 1884)

Napriek tomu sa však úplne nevzdali svojej európskej identity. Palestínski Frankovia sa aj naďalej dorozumievali starou francúzštinou (latinčina bola jazykom vzdelancov, duchovenstva a úradných spisov) a ďalej sa hlásili ku katolíckemu vyznaniu. Stratili však vyhranený náboženský fanatizmus a nenávisť voči inovercom, ktorou oplývali nový prichádzajúci pútnici. Tí tiež pri pohľade na životnú úroveň svojich domorodých krajanov nevychádzali z údivu. Naopak návštevníci z východu aj domorodí Arabi sa na Frankov pozerali stále ako na barbarov. Arabský historik Usáma Ibn Munkiz Európanov a ich spoločnosť popísal:

„	Frankovia (Alláh sa od nich odvráť!) nemajú žiadnu cnosť, ktorou sa človek honosí, okrem statočnosti. U Frankov nikto okrem rytierov nepoužíva žiadnych výhod ani vysokého postavenia. Nikto okrem rytierov nie je považovaný za človeka. Len ich názory sú brané do úvahy, oni súdia a vládnu.	“
– Usáma Ibn Munkiz

Medzi západnou a miestnou kultúrou nedošlo k žiadnemu splynutiu. Latinovia sa väčšinou o moslimskú kultúru nezaujímali a ich západné zvyky domáci kultúrny život neovplyvnili. Na vysokej úrovni bola v Jeruzalemskom kráľovstve lekárska starostlivosť. Európski lekári získavali znalosti a skúsenosti od pokročilejších Židov a Arabov a v raných rokoch križiackeho kráľovstva dávali Frankovia prednosť miestnym lekárom pred svojimi krajanmi. Kronikár Vilhelm z Tyru napísal:

„	(Frankovia) pohŕdajú znalosťami a praxou našich latinských lekárov a veria len Židom, Samaritánom, Sýrčanom a Saracénom.	“
– Vilhelm z Tyru

V Jeruzaleme sa nachádzali štyri nemocnice a vlastnú nemocnicu mali aj ostatné veľké mesta ako Akkon, Nábulus, Askalon, Jaffa a Tyros. Každá nemocnica mala štyroch lekárov a štyroch ránhojičov. Väčšinu nemocníc spravoval rád johanitov, ktorých poslaním bola predovšetkým starostlivosť o kresťanských pútnikov.

Neurodzení Európania

Neurodzené európske obyvateľstvo bolo na Východe v dvoch pozíciách: voči križiackemu panstvu bolo poddanými a voči domorodcom vládnucou triedou. Neurodzení Latinovia pochádzali zo všetkých kútov Európy a rýchlo sa tunajším podmienkam prispôsobili. Títo obyvatelia žili väčšinou v mestách, kde získali status mešťanov (fr.bourgeois) a smeli vlastniť nehnuteľný majetok. Postavenie a výsady (fr. bourgeois) však mohli prostí Európania získať, v rámci niektorých zvláštnych privilégií, pokiaľ sa usadili na vidieku v okolí novo zakladaných križiackych hradov. Mešťania boli síce príslušníci sociálnej triedy, ale nepredstavovali slobodný stav.

Neurodzení Frankovia mali dovolené uzatvárať manželstvá s príslušníkmi miestnych kresťanských komunít. Miešanci Orientálcov a Európanov sa nazývali francúzsky poulains. Poarabštení poulains slúžili v jeruzalemskom vojsku, kde tvorili oddiely ľahkej jazdy, kde sa nazývali Turkopolovia – synovia Turkov.

Moslimovia a východní kresťania

Arabskí obchodníci s otrokmi (arabský rukopis pochádzajúci z rokov 1236 – 1237, Bibliothèque Nationale de France)

Moslimovia tvorili majoritnú vrstvu obyvateľstva na vidieku, zatiaľ čo z mesta boli vyhnaní. Väčšina z nich sa hlásila k šiítskemu islamu a uznávala fátimovský kalifát v Káhire. Vo vnútrozemí sa vyskytovali rovnako sunniti a na juhu zeme sa križiaci dostali do kontaktu s beduínmi, s ktorými nadviazali spoluprácu. Medzi Sidonom a Hebronom boli usadení šiítski drúzi, s ktorými Frankovia žiadne kontakty neudržovali.

Východní kresťania spočiatku uvítali križiacke vojská ako svojich osloboditeľov od moslimskej nadvlády. Sýrski jakobiti, ktorí hovorili arabsky, smeli zostať v mestách aj na vidieku. Východní ortodoxní, medzi ktorých patrili predovšetkým Gréci (hoci jazykom palestínskych Grékov bola poväčšine arabčina) a čiastočne tiež Arméni a Sýrčania sa tešili ochrane byzantského cisára a v mestách spravovali niektoré pamiatky. Križiacke panstvo však voči nim zaujímalo obozretný a nedôverčivý postoj.

Križiacka vláda, oproti moslimskej vláde, znamenala pre východných kresťanov isté ekonomické zlepšenie, pretože im križiaci trochu znížili daňové zaťaženie, zatiaľ čo Židia a moslimovia platili rovnaké poplatky, ako za Arabov. Z náboženského hľadiska však križiaci voči inoveriacim neboli tak tolerantní ako Arabi pred nimi. Latinská cirkev miestnym kresťanským komunitám zabrala kostoly a Frankovia im nikdy nepriznali samosprávu, ktorú im moslimovia neupierali. Jeruzalemský patriarcha nič menej vyžadoval poslušnosť od všetkých kresťanov bez rozdielu, pretože sa cítil najvyšším predstaviteľom kresťanstva vo Svätej zemi.

Veľmi priateľské vzťahy nadviazali Frankovia s kresťanskými maronitmi, ktorí žili v horských oblastiach nad Tripolisom. Tí dokonca slúžili v jeruzalemskom vojsku. V roku 1182 maroniti prijali pápežovu autoritu a boli zaradení do latinskej cirkvi.

Šľachta a feudálny systém

Jeruzalemské kráľovstvo a ostatné križiacke štáty okolo roku 1140. Alexander G. Findlay, Classical Atlas of Ancient Geography, 1849

Do Svätej zeme s prvou križiackou výpravou prišli prevažne drobní šľachtici, väčšinou Normania a Francúzi, ktorí vo svojej vlasti nehrali významnejšiu politickú rolu a neboli tak závislí na kráľovi ako veľkí feudáli. Francúzske feudálne zriadenie bolo v križiackych štátoch verne napodobené. Základnou jednotkou v spoločenskej organizácii bolo léno, ktoré bolo pridelené niektorému z rytierov. Lénom bola spravidla nejaká dedina či jej časť. Rytier mal zo svojho léna finančnú rentu a stelesňoval tu súdnu moc. Neskôr niektorí rytieri spojili viac lén dohromady a vznikali tak barónstva (fr. seigneurie) a označenie (fr. seigneur) vtedajšom pojatí znamenalo „lénny pán“). Barón potom svoje panstvo mohol rozdeliť medzi svojich rytierov-lénnikov, ktorí slúžili v barónovom vojsku namiesto platenia nájomného. Pretože na Východe bolo po prvej križiackej výprave viac pôdy, než urodzených dobyvateľov, prenikli niektorí prostí bojovníci medzi šľachtu – napríklad mocný rod Ibelinov pochádzal z rodu pisanských obchodníkov.

V polovici 12. storočia bolo v Jeruzalemskom kráľovstve na 20 000 šľachticov a 1500 lénnikov. Feudalizmus v Levante sa od systému v Európe v niektorých aspektoch líšil. Za prvé lénom tu mohlo byť aj mesto alebo mestská štvrť a príjmy z nej. Druhou odlišnosťou bolo postavenie ženy v miestnej spoločnosti, ktorá mohla byť lénnou paňou, lénnikom a mohla tiež léna dediť (pokiaľ nemala blízkeho mužského príbuzného).

V priebehu dvestoročnej histórie Jeruzalemského kráľovstva moc lénnikov prešla veľkými zmenami. Spočiatku križiacke vlády v Palestíne boli najvyššou autoritou moc kráľa, ktorý udeľoval a odoberal léna a mal tiež najvyššiu súdnu právomoc. Moc barónov od konca 12. storočia rástla a v 13. storočí už šľachtici v kráľovstve prakticky vládli. Významnou oporou kráľa v zemi bolo priame kráľovské léno, ktoré tvorila predovšetkým veľkomestá Jeruzalem, Tyros a Askalon – ten zaujímal asi tretinu zeme, zvyšok zaujímali panstva barónov.

Vláda a úradnícky aparát

Krak des Chevaliers v dnešnej Sýrii

Jeruzalemské kráľovstvo bolo dedičnou monarchiou. Kráľovou oporou a zároveň aj jeho opozíciou bola Kráľovská rada (franc. Haute cour, lat. Curia regnis), ktorá už pri korunovácii prvého kráľa Balduina I. deklarovala svoje právo kráľa „voliť“ – teda v praxi potvrdzovať nástupcu na trón – a jeruzalemský patriarcha riadil korunovačný ceremoniál. Kráľovskej rady sa mohli zúčastniť všetci kráľovi vazali, pretože najdôležitejšie úlohy hrali najmajetnejší baróni. V rade sa preberali všetky politické, finančné, právne a legislatívne záležitosti Jeruzalemského kráľovstva. Jej právomoci neboli nijak definované a posledné slovo mal teda kráľ, ktorý v rade zaujímal miesto ako (lat. primus inter pares) – prvý medzi rovnými.

Kráľ mal po boku tiež aj vysokých úradníkov. Jeho najvyšším zástupcom bol senešal, ktorý mal ako administratívnu, tak aj vojenskú právomoc a spravoval tiež dane. Najvyšším veliteľom vojska hneď po kráľovi bol konetábl, jeho zástupcom bol potom maršal. Administratívne záležitosti mal, podobne ako v Európe, na starosti kancelár a kráľov osobný majetok spravoval komorník.

Ekonomika

Zrúcaniny hradu Belvoir

Zloženie miest v Jeruzalemskom kráľovstve, zmiešané s talianskymi obchodníkmi viedlo k rozvoju ekonomiky skôr obchodným, než agrárnym smerom. Poľnohospodárstvo po úpadku východorímskej moci stagnovalo, aj cez to však obyvateľstvu pri pobreží poskytovalo obživu. Palestínske vnútrozemie bolo väčšinou pusté, poľnohospodárstvo sa dalo prevádzkovať len na niekoľkých miestach v Galilei a pri rieke Jordán, kde sa pestovalo južné ovocie. Jednou z mála plodín, ktorú križiaci na Východ doviezli z Európy, bola vinič. Pretože moslimovia piť víno nemôžu, vo svojich zemiach ho ani nepestovali.

Architektúra a umenie

Výjav vstupu Krista do Jeruzalema (Melisendin žaltár, Jeruzalem, približne v roku 1140)

Väčšina stavebnej činnosti západných dobyvateľov na Východe sa sústredila predovšetkým na pevnosti a hrady: Krak des Moab v Keraku a Krak de Montréal v Zajordánsku, Belvoir neďaleko Tiberiady v dnešnom severnom Izraeli, hrad Ibelin v blízkosti Jaffy, templárska pevnosť La Roche Guillaume v Turecku a predovšetkým slávny hrad rádu johanitov Krak des Chevaliers v dnešnej Sýrii a mnoho ďalších pevností.

Križiaci však nebudovali iba vojenskú architektúru, ale zameriavali sa tiež aj na kostoly, na ich stavbe sa mimo iného podieľali Arabi a miestne obyvateľstvo. V Jeruzaleme bolo kostolov dvadsať sedem, v Tyru dvanásť a v Akkone štyridsať.

Za vlády križiakov došlo k prestavaniu a rozšíreniu Baziliky Svätého Hrobu. Architektonicky táto prestavba vychádza z vtedajšej francúzskej a stredomorskej architektúry a je syntézou neskorších románskych a raných gotických prvkov. Prestavba spojila všetky do tej doby oddelené oltáre a bola dokončená v roku 1149.

Križiacke umenie a architektúra kombinovala západnú gotiku s byzantským slohom a islamskou architektúrou. Veľké mestá mali bežne kúpele, ktoré sa podobali tureckým či starým rímskym kúpeľom. Ženy navštevovali kúpele rovnako často ako muži, teda dvakrát až trikrát týždenne a kúpali sa oddelene od mužov. V domoch boli pokročilo riešené sociálne zariadenia, ktoré chýbali vo väčšine vtedajších svetových miest.

Vyobrazenie Baziliky Svätého hrobu v Jeruzaleme po prestavaní križiakmi v roku 1149

Jedným z najrannejších príkladov križiackeho umenia je Melisendin žaltár, iluminovaný rukopis zhotovený medzi rokmi 1135 – 1143, ktorý je dnes umiestnený v Britskej knihovne. Ostatné dochované rukopisy z križiackej Palestíny sú väčšinou z 13. storočia.

12. storočie

Edessa a Damask

Svadba princeznej Melisendy a Fulka z Anjou.
(miniatúra Vilhelma z Tyru: Histoire de la Conquête de Jérusalem, 13. storočie)

Keď v roku 1131 zomrel kráľ Balduin II., na trón nastúpila jeho dcéra Melisenda s manželom Fulkom z Anjou. Počas spoločnej vlády kráľovského páru zažil Jeruzalem najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. Po nástupu nového kráľa začali severné križiacke štáty revoltovať a podrývať jeruzalemskú autoritu. Nakoniec sa proti jeruzalemskému kráľovi obrátili. Fulkovi sa vďaka vojenskej prevahe podarilo uznanie lénnej závislosti ostatných križiackych vládcov vynútiť. Do Antiochijského kniežatstva potom dosadil svojho spojenca Raimonda z Poitiers.

Mosulský atabeg Zengí využil roztrieštenosti križiakov a zaútočil na križiacke územia. Vrcholom ťaženia bolo dobytie hradu Montferand, ktorý bránil sám kráľ Fulko a ktorého Zengí donútil kapitulovať. Fulko si dobre uvedomoval, že Zengího hrozba v dohľadnej dobe nepominie a preto koncom tridsiatych rokov uzavrel spojenectvo s damaským emirátom.

V roku 1143 Fulko pri love nešťastne spadol z koňa a zabil sa. Zengí okamžite vytiahol proti križiackym štátom a v roku 1144 dobyl Edesské grófstvo. Kráľovná Melisenda sa po manželovej smrti stala regentkou za staršieho maloletého syna, budúceho kráľa Balduina III. Kráľovská rada stanovila poradcom baróna Manasséa de Hierges, ktorý po Fulkovej smrti viedol jeruzalemské vojsko. V roku 1147 bol však Zengí zavraždený svojim eunuchom Jarankešom. Nový jeruzalemský kráľ Balduin III. vycítil príležitosť a vytiahol proti Damasku. Ťažením nič nedosiahol a nakoniec ustúpil späť do Palestíny. O rok neskôr dorazil do zeme kontingent druhej križiackej výpravy.

Stretnutie vodcov križiackej výpravy v Akkone v roku 1148 sa zúčastnil francúzsky kráľ Ľudovít VII. a nemecký kráľ Konrád III. Koncil potom presadil, navzdory niekoľkým opozičným šľachticom, ťaženie na Damask. Križiacka výprava potom skutočne v roku 1148 na Damask vytiahla, ale obliehanie mesta skončilo úplným fiaskom.

Nástup Balduina III.

Pečať kráľa Balduina III. (The Crusaders, Warriors of God)

Potom, čo sa križiaci neúspešne pokúsili dobyť Damask, vytiahol moslimský vládca Núr ad-Dín proti Antiochii a porazil kniežaťa Raimonda. Nedlho potom bol zajatý edesský gróf Joscelin II. a jeho žena ostatnú časť Edesského grófstva predala Byzantskej ríši. Po smrti antiochijského kniežaťa a zajatí edesského grófa bol tiež zavraždený tripoliský gróf Raimond II., čím bol jeho štát uvrhnutý do vnútornej krízy. Jeruzalemský kráľ najprv vytiahol oslobodiť Antióchiu od Núr ad-Dína a potom s ním uzavrel prímerie, čím získal oddychový čas na to, aby mohol nájsť nového vládcu pre severné križiacke štáty. Aj keď Edesské grófstvo už de facto neexistovalo, novým titulárnym grófom sa stal syn Joscelina II. Joscelin III. Balduin III. sa tiež stal poručníkom nového grófa z Tripolisu, ktorý bol neplnoletý a za neho prakticky vládla matka. Nakoniec sa kráľ snažil vybrať ženícha pre ovdovenú antiochijskú kňažnú Konstanciu, ale pre jej vzdor sa tak tri roky nedarilo. Potom si zvolila za manžela nemajetného francúzskeho rytiera Renauda de Châtillon.

Aj keď bolo Balduinovi III. už dvadsať rokov, musel sa o moc stále deliť so svojou matkou Melisendou. Balduin si preto na jeruzalemskom patriarchovi vynútil svoju korunováciu ako samovládca kráľovstva. Tím vyvolal otvorený konflikt s Melisendou a jej spojencom Manassém de Hierges, v ktorom Balduin III. zvíťazil. Kráľovná odišla do ústrania a Manassés de Hierges opustil Blízky východ.

V roku 1153 Balduin III. dobyl poslednú baštu egyptskej moci v Levante – prístav Aškelon. Mesto získal údelom kráľov mladší brat Amaury. Dobytím Askalonu križiaci ovládli celé palestínske pobrežie. Výprava však stála kráľovskú pokladnicu veľké peniaze a v dobe, keď sa Núr ad-Dín zmocňoval Damasku, bol sa nútený jeruzalemský kráľ len prihliadať.

Aliancia s Byzanciou

V päťdesiatich rokoch 12. storočia sa jeruzalemská politika zameriavala na vrelejšie vzťahy s byzantským cisárom, čo bolo potvrdené na jar 1158 sobášom kráľa Balduina s neterou cisára Manuela I. V tej dobe však nový antiochijský knieža Renaud de Châtillon spolu s arménskymi spojencami zaútočil a vyplienil byzantský Cyprus. Balduin III. sa od Renauda dištancoval a na jeseň 1158 cisár Manuel vytiahol na východ na trestnú výpravu.

Cisár Manuel I. prijíma jeruzalemských emisárov v čele s Vilhelmom z Tyru, miniatúra pochádzajúca z 13. storočia z Akkonu

V roku 1159 zomrela Manuelova manželka Berta ze Sulzbachu a cisár sa obrátil na jeruzalemského kráľa, aby mu sprostredkoval nový sobáš s niektorou z križiackych šľachtičien. Balduin preferoval svoju neter Melisendu, dcéru tripoliského grófa, ale cisár nakoniec zvolil dcéru antiochijskej kňažnej Konstancie Marii. Balduina III. a jeruzalemský aj tripoliský dvor cisár svojim rozhodnutím podráždil, vzťahy sa však skoro zase urovnali. V roku 1163 stále bezdetný Balduin III. ochorel a v Bejrúte zomrel. Na trón nastúpil jeho mladší brat, gróf z Jaffy a Askalonu Amaury.

Amaury I. a päť výprav do Egypta

Keď Amaury I. nastúpil na trón, Núr ad-Dín ohrozoval všetky križiacke štáty a kráľ si uvedomoval nutnosť pokračovania priateľského kurzu k Byzancii. Zároveň bol však posadnutý myšlienkou dobytia Egypta. O Egypt však mal záujem aj Núr ad-Dín, ktorý tu v roku 1163 pomohol zosadenému vezírovi Šávarovi späť do jeho úradu. Šávar sa ale nakoniec obrátil k Núr ad-Dínovi chrbtom a spojil sa s jeruzalemským kráľom. Ten roku 1164 vtrhol do Horného Egypta, kde v pevnosti Bilbajs obkľúčil Núr ad-Dínovu armádu. Núr ad-Dín preto zaútočil na severnú Sýriu a donútil tak Amauryho sa stiahnuť späť.

V roku 1167 Núr ad-Dínov emir Šírkúh zhromaždil nové vojsko pre ťaženie do Egypta. Šávar sa opäť obrátil o pomoc na Amauryho I. Ten opäť vytiahol na juh, kde po niekoľkých nerozhodných bitkách obe strany uzavreli prímerie a Šávar bol donútený križiakom platiť vysoký tribút.

Pod pyramídami v Gíze mesiace táboril Núr ad-Dínov vojvodca Asad ad-Dín Šírkúh

Už v októbri ďalšieho roku však križiaci vtrhli do delty Nílu, kde zmasakrovali miestne kresťanské obyvateľstvo. Keď potom Amaury obliehal Káhiru, Egypťania požiadali o pomoc Núr ad-Dína, ktorý v januári 1169 donútil jeruzalemské vojsko k ústupu. Šírkúh sa stal novým egyptským vezírom a po ňom nastúpil jeho synovec Saláh ad-Dín Jusúf ben Ajjúb.

Amaury a byzantský cisár Manuel považovali Saláh ad-Dínovo prevzatie moci v Egypte, spolu s Núr ad-Dínom v Sýrii, za porušenie rovnováhy síl. Cisár preto zosnoval ďalšie egyptské ťaženie a prisľúbil palestínskym Frankom na pomoc loďstvo. Po týždňoch čakania skutočne križiaci s flotilou po boku vytiahli do Egypta, kde obliehali prístav Damietta. Mesto však útoku odolalo a útočníci sa nakoniec stiahli. Tím tiež skončilo päť križiackych pokusov o dobytie Egypta.

Napriek pohrome, akou skončilo ich spoločné podnikanie, bolo Amauryho a Manuelovo spojenectvo naďalej udržované. V roku 1173 ponúkla jeruzalemským križiakom spojenectvo moslimská sekta asasínov, ktorých šejkom bol v tej dobe Rašíd ad-Dín Sinan, medzi križiakmi známy ako Starec z hôr. Proti spojenectvu sa však postavili templári a asasínskeho posla zabili. Amaury I. sa rozzúril, nechal zodpovedných templárov zatknúť a u pápeža dokonca žiadal zrušenie templárskeho rádu. Sinanovi sa kráľ ospravedlnil a ten ospravedlnenie prijal. V roku 1174 Núr ad-Dín zomrel a po niekoľkých mesiacoch ho nasledoval aj Amaury I. Necelý týždeň po Amauryho smrti bol za nového jeruzalemského kráľa korunovaný jeho trinásťročný syn ako Balduin IV. Do roku 1180 prebiehali pravidelné drobné šarvátky medzi Saláh ad-Dínom a novým kráľom, potom bolo zjednané prímerie na dva roky. Toho roku zomrel aj cisár Manuel I. a s jeho smrťou stratilo Jeruzalemské kráľovstvo mocného spojenca.

Moslimská ofenzíva a úpadok kráľovstva

Arcibiskup Vilhelm z Tyru a Balduin IV., Vilhelm u chlapca rozpoznáva prvé príznaky lepry.
(miniatúra Vilhelma z Tyru: Historia rerum in partibus transmarinis gestarum, 13. storočie)

Amauryho následník Balduin IV. od útlej mladosti trpel leprou. Aj cez svoju chorobu sa ukázal byť veľmi rozhodným a energickým kráľom a vojvodcom. V tej dobe sa už naplno prejavilo rozdelenie kráľovského dvora a jeruzalemských barónov na dve názorové skupiny. Prvú skupinu tvorili predovšetkým šľachtici, ktorí sa vo Svätej zemi narodili a ich rody tu žili po niekoľko generácií. Po nástupe Balduina IV. mali títo šľachtici tiež na dvore prevahu. Ich hlavnými predstaviteľmi boli grófi z Tripolisu Raimond III. a barón z Ramly a Nábulusu Balian. Tí zastávali umiernené názory na spolužitie s moslimmi a presadzovali voči ním aj Byzancii ústretovejšiu politiku, vojensky zameranou na obranu zeme. Druhou skupinou boli šľachtici, ktorí sa v Palestíne nenarodili, ale získali tu svoje panstvá a v arabskom svete sa príliš neorientovali. Tí presadzovali voči moslimským štátom útočnú a dobyvačnú politiku a medzi ich predstaviteľov patrili bratia Guy a Amaury de Lusignan a tiež aj Renaud de Châtillon. Od roku 1180 získali priaznivci agresívnejšej politiky významné miesta v štátnej správe a potom aj rozhodujúce slovo na dvore, keď sa kráľova sestra Sibyla vydala za grófa z Jaffy a Askalonu Guya de Lusignan. Guyovej dvorskej skupine sa tiež podarilo na uvoľnené miesto jeruzalemského patriarchu zvoliť arcibiskupa z Caesareje Herakleia, zatiaľ čo Raimond III. so svojimi priaznivcami presadzoval akkonského arcibiskupa, kronikára a vychovávateľa Balduina IV., Vilhelma.

Bitka pri Montgisarde: Chorý kráľ Balduin IV. víťazí nad Saladinom (Charles Philippe Larivière, Salles des Croisades, Versailles (1839 – 1842))

V Egypte zatiaľ narastala po smrti Núr ad-Dína moc vezíra Saláh ad-Dína Jusúfa ben Ajjúba, neskôr známeho ako Saladin. Saladin najprv začal zjednocovať moslimov v Sýrii a narazil na odpor vládcov v Aleppu a Mosulu, ktorí boli zo Zengího rodu. Jeruzalemskí križiaci, ktorí si novú Saladinovu hrozbu dobre uvedomovali, zo všetkých síl sa snažili podporiť zengíovských vládcov a v roku 1176 sa im Saladina podarilo od útoku na Aleppo odradiť.

Kvôli neustálym lúpežným nájazdom Renauda de Châtillon na obchodné karavány Arabov Saladin na Jeruzalemské kráľovstvo zaútočil. Do čela jeruzalemských vojsk sa postavil kráľov švagor Guy, ktorý však predviedol iba svoju váhavosť v boji a jeho odporcom, na čele s Raimondom III., kráľa primäli Guya z funkcie veliteľa odvolať. Do čela armády sa napriek svojmu malomocenstvu postavil kráľ Balduin osobne a Guya vyšachoval z nástupníctvom na trón tým, že nechal korunovať svojho päťročného synovca za korunného princa. Kráľovým zástupcom sa stal Raimond III., ktorý sa rovnako stal regentom kráľovstva po dobu neplnoletosti mladého Balduina V. a veliteľom armády. Svoju zdatnosť Raimond III. preukázal, keď Saladina zahnal od obliehania Keraku (pevnosti Renauda de Châtillon), kde sa v tej dobe konala svadba jeho nevlastného syna Homfroia a kráľovej mladšej sestry Isabely a kde bol tiež prítomný veľký počet významných svadobčanov z rádov barónov.

V roku 1185 chorý kráľ zomrel a Raimond III. sa tak mohol z pevnej pozície regenta naplno zmocniť vlády za mladého kráľa Balduina V. Raimond tiež vyjednal so Saladinom prímerie na štyri roky. O rok neskôr však nečakane mladý kráľ zomrel a Raimond stratil svoje regentské práva. Moc prešla na matku zosnulého kráľa Sybilu a jej manžela Guya de Lusignan, ktorí si po krátkom konflikte vládu v Jeruzaleme zaistili. Raimond III. odišiel z Jeruzalema do Tiberiady, kde sa dohodol so Saladinom na vzájomnom prímerí. Dvorská strana bojachtivých šľachticov sa tak dostala opäť k moci.

Pád Jeruzalema a tretia križiacka výprava

Jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan (Francoise Edouard Picot, Salles des Croisades, Versailles (1839 – 1842))

Guy de Lusignan sa ukázal ako zlý a nerozhodný vládca. Kráľov blízky spojenec Renaud de Châtillon znovu zaútočil na saracénsku karavánu a zajatých obchodníkov a tovar odvliekol do Keraku. Saladin túto akciu vzal ako zámienku k vojne a začal sa chystať na boj. Šľachtici boli Renaudovou akciou rozhorčení a Raimond III. z Tripolisu aj antiochijský knieža Bohemund III. odmietli mať s novou vojnou so Saladinom čokoľvek spoločného. Guy de Lusignan však začal v okolí Nazaretu zhromažďovať všetky vojska. Tripoliský gróf Raimond sa nakoniec k vojsku pripojil tiež. V následnej bitke pri hattínskych rohoch 4. júla 1187 však jeruzalemské vojsko Saladin porazil a zajal kráľa aj ostatných vodcov. Raimondovi III., Balianovi z Ibelinu, Reginaldovi zo Sidonu, patriarchovi Herakliovi, titulárnemu grófovi z Edessy Joscelinovi III. a asi trom tisíckam ďalších kresťanov sa podarilo vyviaznuť. Renaud de Châtillon bol Saladinom popravený a Guy de Lusignan s ostatnými boli s poctami odvedený do zajatia. Potom Saladin už dobýval ľahko jedno križiacke územie za druhým a 2. októbra 1187 padol samotný Jeruzalem. Iba niekoľko miest a hradov zostalo v križiackych rukách, ako prístav Tyros, (chránený strýkom Balduina V. Konrádom z Montferratu, ktorý dorazil z Konštantínopola), mesto Antiochie, Tripolis a hrady Beaufort, Chastel Blanc, Marqab, Tortosa a Krak des Chevaliers.

Konrád z Montferratu, obranca Tyru (Francoise Edouard Picot, Salles des Croisades, Versailles (1839 – 1842))

Strata Jeruzalema na jeseň roku 1187 ukončila na čas existenciu Jeruzalemského kráľovstva. Mnoho obyvateľov utieklo pred Saladinom do Tyru, Tripolisu, či Egypta, odkiaľ sa vrátili naspäť do Európy. Kresťania, ktorí padli Saladinovi do rúk, sa mohli vykúpiť; tí, ktorí sa nemohli od moslimov vyplatiť, upadli do otroctva. Na dobytých územiach nastala veľká zmena v zložení obyvateľstva. Kresťania západného rítu museli odísť a na ich miesto prichádzali moslimovia. Východní kresťania smeli zostať, rovnako ako Židia, ktorých postavenie sa dokonca oproti križiackej vláde zlepšilo. Pád Jeruzalema otriasol celou Európou. Hovorí sa, že pápež Urban III. vtedy zomrel žiaľom, ale je veľmi pravdepodobné, že sa o tejto porážke pred smrťou vôbec nestihol dozvedieť. Jeho nástupca Gregor VIII. sa obrátil na európskych kráľov s výzvou, aby sa zriekli bojov medzi sebou a vydali sa na novú križiacku výpravu. Potom, čo do Európy začali prichádzať prví utečenci so správami o katastrofe v Zámorí, začali do Svätej zeme prúdiť menšie ozbrojené kontingenty na pomoc križiakom v Palestíne. Ako prví na Blízky východ dorazili normanské lode sicílskeho kráľa Viliama II. a významne pomohli pri obrane Tyru a Tripolisu. Neskôr priplávali lode z Dánska, Flámska aj Anglicka a tiež prispeli loďstva talianskych mestských štátov. V niekoľkých neskorších rokoch sa po súši aj po mori vydali smerom do Svätej zeme mohutné vojska európskych monarchov, vrátane kontingentu francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta, anglického kráľa Richarda I. Levie srdce aj rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu. Do dejín tieto menšie aj väčšie oddelené putujúce expedície vstúpili pod súhrnným názvom tretia križiacka výprava.

V lete roku 1188 Saladin prepustil kráľa Guya de Lusignan a ten sa vydal do Tyru. Obranca mesta a uznávaný veliteľ Konrád z Montferratu však čerstvo prepusteného Lusignana odmietol vpustiť do mesta a uznať ho kráľom. Guy nechcel zostať sedieť nečinne pod hradbami Tyru a s hŕstkou svojich vojakov za pomoci pisánskeho loďstva zaútočil na Akkon. Časom Guy získaval podporu od miestnych Frankov, dokonca sa k nemu pripojil aj Konrád. Po príchode európskych posíl z Francúzska a Anglicka, na čele s panovníkmi oboch zemí, sa mesto križiakom 12. júla 1191 vzdalo.

Perzská miniatúra z arabského kódexu pochádzajúca z konca 12. storočia patriaca údajne Saladinovi

Po dobytí mesta medzi Guyom a Konrádom prepukol znovu spor o jeruzalemskú korunu. Guy sa však nehodlal svojho postavenia vzdať. Vzhľadom na to, že Guyova žena, kráľovná Sybila bola po smrti, stratil podľa mnohých šľachticov svoje práva na kráľovský titul. Titul tak automaticky prešiel na Sibylinu sestru Isabelu, ktorá bola vydaná za Homfroia IV. z Toronu. Konrád nechal Isabelu s Homfroiom rozviesť a potom ju sám požiadal za manželku, čím sa stal uchádzačom o trón. Európski králi sprostredkovali kompromis: Guy de Lusignan mal doživotne zostať kráľom a Konrád s Isabelou sa mali stať jeho nástupcovia. Skutočnú vládu v zemi však držal anglický kráľ Richard.

Francúzsky kráľ Filip z Akkonu odplával 31. júla 1191. Richard I. zostal ešte celý rok až do októbra 1192 a nakoniec sa so Saladinom dohodol na päťročnom prímerí. Križiaci si mali podržať palestínske pobrežie až po mesto Jaffa a Jeruzalem sa mal stať pútnickým miestom voľne prístupným pre kresťanov. Dohoda bola potvrdené 2. septembra 1192 a Richard I. sa vydal na cestu do Európy. Zatiaľ však znovu vzplanula nevraživosť medzi Guyom, na ktorého stranu sa postavili Pisánci, a Konrádom, ktorého podporovali Janovania. Richard Levie srdce vymenoval kráľom viac podporovaného Konráda a Guya odškodnil Cyprom, ktorý pri ceste do Svätej zeme dobyl na Byzantskej ríši. Pretože ho ale po dobytí obratom predal templárom, musel Cyprus Guy od nich najskôr odkúpiť. Tým dal vzniknúť novému križiackemu štátu Cyperské kráľovstvo. Konrád z Montferratu bol však zanedlho na príkaz Starca z hôr v Tyru zavraždený.

Vdova Isabela bola potom vydaná za Richardovho synovca Henricha ze Champagne. Henrich nebol nikdy korunovaný za kráľa, cez to v Palestíne fakticky vládol. Po Saladinovej smrti v roku 1193 a Guya de Lusignan o rok neskôr posilnil Henrich zo Champagne svoju pozíciu a dohodol sa s Guyovým bratom, cyperským kráľom Amaurym, ktorý si nenárokoval jeruzalemský trón. Henrichova a Isabelina dcéra bola neskôr vydaná za Amauryho syna Huga, čím vznikla nová jeruzalemská panovnícka dynastia.

13. storočie

Cisár Friedrich II. (vľavo) na stretnutí so sultánom al-Kamilom, (Giovanni Villani)

Znak Jeruzalemského kráľovstva

Znak zjednoteného kráľovstva jeruzalemského a cyperského

Znak kráľovstva Cypru, Arménska a Jeruzalema, po roku 1393

Nasledujúcich sto rokov bolo Jeruzalemské kráľovstvo obklopené sýrskym územím. Oproti stavu pred Hattínom a Saladinovou ofenzívou bolo len torzom. Hlavné mesto sa presťahovalo do prístavného mesta Akkonu a kontrolovalo oblasť pobrežia dnešného severného Izraela na juhu a južného a centrálneho Libanonu. Do Svätej zeme už prakticky neprúdili západní kolonisti a naopak miestni šľachtici odchádzali do Cyperského kráľovstva a nových križiackych štátov v Grécku.

Nový kráľ Henrich zo Champagne zomrel v roku 1197 a vdova Isabela sa po štvrtýkrát vydala, a to za brata svojho bývalého švagra Amauryho II. z Lusignanu. Potom, čo tretia križiacka výprava skončila prímerím so Saladinom, bola naplánovaná štvrtá križiacka výprava, ktorú viedol Bonifác z Montferratu. Výprava dobyla hlavné mesto Byzancie Konštantínopol, ale do Svätej zeme ich účastníci nikdy nedorazili.

Po smrti Amauryho a Isabely sa novou kráľovnou stala mladá Isabelina dcéra Mária z Montferratu, ktorá bola vydaná za omnoho staršieho a nemajetného európskeho rytiera Jána z Brienne. Pri pôrode Jánovej dcéry však Márie zomrela a ovdovený Ján vládol ďalej ako regent. V roku 1217 bola vyhlásená piata križiacka výprava a v septembri toho roku do Akkonu priplával rakúsky vojvoda Leopold VI., uhorský kráľ Ondrej II. a cyperský kráľ Hugo. Sýrski Ajjúbovci však o vojnu nestáli a bitke s križiakmi sa vyhýbali. Za tejto situácie Frankovia svojim ťažením nedosiahli ničoho a zahraniční spojenci Jána z Brienne nakoniec z Palestíny odplávali.

V roku 1225 sa mladá dcéra Jana z Brienne Jolanda vydala za rímsko-nemeckého cisára Fridricha II. Fridrich Jána z Brienne zosadil z jeruzalemského trónu a v roku 1227 odplával na Východ. V roku 1229 vyjednával s egyptským sultánom al-Kamilom z rodu Ajjúbovcov. V Jaffe obaja panovníci 11. februára 1229 uzavreli dohodu o návratu Jeruzalema pod vládu kresťanov. Moslimovia však mali v meste náboženskú slobodu a držali v rukách Omarovu mešitu a al-Aksá, a Fridrich sa ešte toho roku vrátil do Talianska. Po jeho odchode v Palestíne aj na Cypre vypukla proti cisárovej autorite revolta, na ktorej čele bol klan Ibelinov. Hneď ako vypršalo prímerie vyjednané Fridrichom, kvarismedskí Turci s Egypťanmi znovu dobyli neopevnený Jeruzalem. V ďalších rokoch sa už piata križiacka výprava vo Svätej zemi prakticky neodohrávala. V roku 1239 priplával navarrský kráľ Theobald zo Champagne, ktorý sa znovu zmocnil Jeruzalema a pomohol križiakom pri dobývaní Aškalonu, ale už nasledujúceho roku zo Svätej zeme odišiel. V októbri 1240 dorazil do Akkonu Richard z Cornwallu – priamy zástupca cisára Fridricha II. a jeho záujmov. Richard utíšil rozbroje medzi akkonskými barónmi a ich odpor proti rímsko-nemeckej moci v kráľovstve, rozšíril územie Jeruzalemského kráľovstva a uzavrel výhodné prímerie s moslimmi. Hneď ako však Richard z Cornwallu odišiel, baróni proti cisárovi opäť povstali.

V roku 1242 bola na dva nasledujúce roky zvolená regentkou kráľovstva za neplnoletého kráľa Konráda II. cyperská kráľovná Alice. Po Alicinom skorom skone nastúpil na regentský post ľahko ovplyvniteľný Henrich I. Baróni ďalej upevňovali svoju moc a vládu v kráľovstve. Tyros bol vyňatý z kráľovského vplyvu a pridelený Philippovi de Montfort a akkonská komúna bola rozpustená. Jeruzalem 23. augusta 1244 padlo do rúk chórezemských vojsk v egyptských službách a miestni kresťania boli vyhnaní. V októbri toho istého roku podľahla akkonská rytierska armáda egyptsko-chórezemským silám a kráľovstvo sa z tejto rany už nikdy nespamätalo. Táto bitka býva tiež niekedy označovaná ako „druhý Hattín“.

Emile Signol: Ľudovít IX. Svätý na križiackej výprave
(Salles des Croisades, Versailles)

V roku 1250 prišiel do Palestíny (po neúspechu svojej križiackej výpravy v Egypte) francúzsky kráľ Ľudovít IX. V dobe, keď bol Ľudovít prepustený zo zajatia, dostali sa do popredia egyptských dejín Mameluci, ktorí v Egypte vyhlásili Mamelucký sultanát. Francúzsky kráľ bol v Zámorí celé štyri roky, počas ktorých Jeruzalemskému kráľovstvu prakticky vládol.

Po Ľudovítovom odchode späť do Francúzska (1254) zomrel mladý kráľ Konrád II. z hohenstaufovskej dynastie a jeho dedičom sa stal jeho syn Konrád III. V Jeruzalemskom kráľovstve zatiaľ vypukla nová občianska vojna: Pisánci sa spolu s templári postavili proti Benátčanom, podporovaným Ibelinmi a Provensálcami. V uliciach hlavného mesta sa bojovalo, na moriach bojovala medzi sebou talianske loďstvo a rôzne záujmové skupiny súperili o ostatné mesta pod kresťanskou nadvládou.

Do dejín Blízkeho východu začali stále viac prenikať Mongoli, ktorých kresťanskí vládcovia v Kilíkii a Antiochii ochotne uznali za svojich vládcov. Baróni v Akkonu to však neurobili. Mongolský chán Hülegü, ktorý založil mongolský Ilchanát v Perzii, požadoval poddanstvo tiež aj od mamelukov. Tí však odmietli a rozhodli sa pre vojnu. Hülegü bol však príliš zamestnaný v Perzii, sultán Kutuz v roku 1260 porazil pri Ajn Džalúde mongolské vojská generála Ketbughy. Jeruzalemskí baróni, naplno zamestnaní vlastnými svármi, zachovali neutralitu. Mocenské centrá Mosul a Aleppo sa následne opäť vrátili pod moslimskú vládu. Mongoli sa obmedzili na vládu v Perzii a križiaci v Palestíne sa už nemohli spoliehať na ich vojenskú pomoc.

Ešte v rok 1260 bol mamlúcky sultán Kutuz zavraždený vojvodcom Bajbarsom, ktorý nastúpil na jeho miesto. Bajbars o tri roky neskôr začal rozsiahlu ofenzívu proti križiakom a zaútočil priamo na Akkon. Vďaka pomoci od križiakov z Cypru sa podarilo kresťanom mesto udržať. Bajbars, nazývaný Panter, však do roku 1268 obsadil väčšinu križiackych oporných bodov v Palestíne a Galileji. Najväčším Bajbarsovým úspechom však bolo dobytie Antiochie. Jedinou pomocou, ktorá z Európy dorazila, bol malý kontingent na čele s anglickým princom Eduardom. Potom, čo sa Eduard zoznámil so zlou miestnou situáciou, vyjednal v roku 1271 s Bajbarsom mier na desať alebo jedenásť rokov a po úspešnom úniku z pokusu o atentát sa vrátil do Európy.

Bojov na hradbách Akkonu v roku 1291 sa osobne zúčastnili tiež aj veľmajstri rytierskych rádov johanitov a templárov

Po Eduardovom odchode začali akkonskí baróni riešiť otázku následníctva. Titulárny jeruzalemský kráľ Konradin bol po prehranej bitke pri Tagliocozzo Karolom z Anjou v roku 1268 bezprecedentne popravený a opustený trón mal pripadnúť cyperskému kráľovi Hugovi III. Iróniou osudu ďalšia uchádzačka o trón, Mária, titulárna kňažná antiochijská, za úplatu prenechala svoje nároky práve Karolovi z Anjou. Ten do Akkonu vyslal svojho zástupcu Rogera zo San Severina. Kráľovstvo sa rozdelilo na dva tábory priaznivcov Karola z Anjou a Huga III. Až po Karolovej smrti v roku 1285 aj jeho stúpenci uznali za právoplatného kráľa Hugovho syna Henricha.

Pád Akkonu

V tom istom období vstupovalo do Palestíny vojsko nového mamlúckeho sultána Kalávúna za jeho vlády došlo v roku 1283 k predĺženiu prímeria s kresťanským kráľovstvom Akkon, a to na desať rokov, desať mesiacov, desať dní a desať hodín. Sultán súhlasil s predĺžením prímeria, pretože nepovažoval Akkon za hrozbu, ale za výhodného obchodného partnera. Prímerie sa ale vzťahovalo iba na Akkon, na ostatné územné pozostatky Jeruzalemského kráľovstva sultán ďalej bez milosti útočil – v roku 1285 tak napadol a dobyl hrad johanitov Margat, v roku 1287 bola dobytá Lakatiea, 19. apríla 1289 Tripolis a toho istého roku Botron a Nefín. Pretože sultán udržoval voči Akkonu aj naďalej prímerie, zavládol v tomto kresťanskom kráľovstve strach a Henrich II. Cyperský vyslal do Európy poslov s prosbou o pomoc. Na výzvu pápeža Mikuláša IV. sa ale zišlo len šesťdesiat rytierov, ktorých vyslal anglický kráľ Eduard I., a štyridsať templárov z Katalánska. V tej dobe skončila križiacka výprava v strednom a severnom Taliansku a žoldnieri bez práce tak radi prijali výzvu k odchodu do Akkonu. Väčšina z týchto ozbrojencov nikdy predtým vo Svätej zemi nebola, a mali teda o spolužití moslimov a kresťanov značne skreslené predstavy, čo následne viedlo k rade konfliktov. Títo novo príchodzí žoldnieri nebrali žiadny ohľad na snahu o pokojné spolužitie a udržiavaní prímeria s moslimským obyvateľstvom. Došlo ku krvavému napadnutiu moslimských roľníkov, sýrskych obchodníkov a dokonca aj pravoslávnych Grékov, vtedy nevinných obyvateľov, ktorí s Akkonom pokojne obchodovali. Moslimovia, ktorí masakru unikli, sa odobrali do Káhiry, kde podali sťažnosť u sultána Kalavuna. Ten sa po porade s islamskými duchovnými vodcami rozhodol prímerie zrušiť a vytiahnuť na Akkon. Počas príprav na ťaženie Kalavun zomrel a za nového sultána bol vyhlásený al-Ašraf Kálil, Kalavunov druhorodený syn, ktorý v prípravách na boj pokračoval a oficiálne vyhlásil Akkonu vojnu. Dňa 5. marca 1291 potom sultán dorazil s hlavným vojskom na dohľad od hradieb Akkonu a začalo obliehanie. 4. mája 1291 priplával do obliehaného mesta Henrich II. Cyperský, s sprievodom stovky rytierov a dvoch tisíc ozbrojencov. Keď ale Henrich II. Cyperský zbadal silu protivníkovej armády a značne poškodené opevnenie mesta, pochopil, že obrancovia nemajú žiadnu šancu a tak už 8. mája mesto opäť opustil. Rovnako sa zachovalo 3000 obyvateľov, vrátane miestnej aristokracie, ktorí sa rovnako urýchlene nalodili a utiekli. Sultánova armáda zatiaľ ďalej pokračovala v ostreľovaní opevnenia obliehacími strojmi, kopala štôlne pod hradbami a odrážala občasné výpady protivníka. Posledný mohutný útok na oslabený Akkon začali sultánove vojska v piatok 18. mája 1291, keď sa im postupne podarilo, časť po časti, dobyť takmer celé mesto. Počas týchto bojov bol zabitý veľmajster johanitov Jean de Villiers a veľmajster templárov Guillaume de Beaujeu. Padla aj väčšina anglických rytierov a francúzskych rytierov z gardy jeruzalemského kráľa. Ostatní utekali na more a snažili sa nalodiť na rýchlo odplávajúce lode. Boje ďalej pokračovali v akkonskej citadele chránenej templármi, v sídle nemeckého rádu a v sídle špitálnikov, kde pokračoval odpor rádových rytierov, johanitov, templárov, teutonov, lazaritov a svätotomášských rytierov. Sídla jednotlivých rádov postupne kapitulovali a najdlhšie sa udržala citadela, údajne až do 28. mája 1291. Obyvatelia a obrancovia Akkonu, ktorí sa nezachránili útekom na cyperských lodiach, boli nakoniec čiastočne zabití a čiastočne predaní do otroctva. Zostávajúce tri templárske hrady, Sidon, Tortos a Atlita, sultánove vojská obsadili počas júla a augusta 1291, potom, čo ich templári opustili. Epopeja Jeruzalemského kráľovstva na ázijskej pevnine, trvajúca takmer dvesto rokov, skončila. Cyperské kráľovstvo, s ktorým Akkon od dôb Huga III. tvoril úniu, však pretrvalo mnoho ďalších desaťročí. Niektorí európski monarchovia a šľachtici nosia titul Jeruzalemský kráľ až do súčasnosti.

Referencie

Literatúra

• BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years [online]. Madison: University of Wisconsin Press. Dostupné online. (anglicky)
• BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
• DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha : Orbis, 1973. 214 s.
• GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5.
• HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. 289 s. ISBN 80-204-0621-2.
• HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s.
• IBN MUNKIZ, Usáma. Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky. Praha : Academia, 2009. 348 s. ISBN 978-80-200-1814-4.
• KOMNÉNA, Anna. Paměti byzantské princezny. Praha : Odeon, 1996. 565 s. ISBN 80-207-0527-9.
• KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž : (1066-1214) : rytířské bitvy a osudy I. Praha : Mladá fronta, 2005. 278 s. ISBN 80-204-1289-1.
• NICOLLE, David. Druhá křížová výprava 1148 : pohroma před branami Damašku. Praha : Grada, 2010. 96 s. ISBN 978-80-247-3413-2.
• NICOLLE, David. Křižácké hrady ve Svaté zemi : 1097–1192. Praha : Grada, 2007. 64 s. ISBN 978-80-247-1891-0.
• NICOLLE, David. Křižácké hrady ve Svaté zemi : 1192–1302. Praha : Grada, 2009. 64 s. ISBN 978-80-247-2874-2.
• NICOLLE, David. Pád Akkonu 1291 : krvavý zánik křižáckých států. Praha : Grada, 2010. 96 s. ISBN 978-80-247-3414-9.
• NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-1896-5.
• NICOLLE, David. Třetí křížová výprava 1191 : Richard Lví srdce, Saladin a zápas o Jeruzalém. Praha : Grada, 2008. ISBN 978-80-247-2382-2.
• PETERS, Edward. The First Crusade: the chronicle of Fulcher of Chartres and other source materials. 2. vyd. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1998. 317 s. ISBN 0-8122-1656-3. (po anglicky)
• RILEY-SMITH, Jonathan. The First Crusade and the idea of crusading. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1986. 227 s. ISBN 0-81-228026-1. (po anglicky)
• RILEY-SMITH, Jonathan. The Oxford illustrated history of the Crusades. Oxford : Oxford University Press, 1995. 436 s. ISBN 0-19-820435-3. (po anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 1, The first Crusades and the foundation of the Kingdom of Jerusalem. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. 376 s. ISBN 0-521-06161-X. (po anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the crusades. Vol. 2, The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East : 1100-1187. London : Penguin Books, 1990. 376 s. ISBN 0-14-013704-1. (po anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 3, The kingdom of Acre and the later crusades. London ; New-York ; Toronto : Penguin Books, 1990. 529 s. ISBN 0-14-013705-X. (po anglicky)
• SMAIL, Raymond Charles. Crusading Warfare (1097-1193). New York : Barnes & Noble Books, 1956. 272 s. ISBN 1-56619-769-4. (po anglicky)
• SOUKUP, Pavel. Třetí křížová výprava dle kronikáře Ansberta. Příbram : Knihovna Jana Drdy v Příbrami, 2003. 151 s. ISBN 80-86240-67-3.
• TATE, Georges. Křižáci v Orientu. Praha : Nakladatelství Slovart, 1996. 192 s. ISBN 80-85871-15-7.
• TYERMAN, Christopher. God's War : A New History of the Crusades. Cambridge : Belknap Press of Harvard University Press, 2006. ISBN 0-674-02387-0. (po anglicky)
• WOLFF, Robert L.; HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 2, The later Crusades, 1189-1311. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 871 s. Dostupné online. (po anglicky)
• ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.

Pozri aj

Jeruzalem Križiacke výpravy Edesské grófstvo Antiochijské kniežatstvo Tripoliské grófstvo

Latinské cisárstvo Solúnske kráľovstvo Achájske kniežatstvo Aténske vojvodstvo Vojvodstvo Naxos

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jeruzalemské kráľovstvo

Externé odkazy

• Latin Kingdom of Jerusalem (1099–1291) – Článok v Katolíckej encyklopédii
• Latin Kingdom of Jerusalem na heraldica.org
• Kingdom of Jerusalem Archivované 2008-02-09 na Wayback Machine Looklex Encyclopaedia
• Kingdom of Jerusalem 1099–1291 Archivované 2008-02-18 na Wayback Machine
• The Kingdom of Jerusalem
• Königreich Jerusalem Archivované 2008-10-07 na Wayback Machine
• Le royaume latin de Jérusalem
• Les Croisades Et Le Royaume De Jerusalem Archivované 2008-02-23 na Wayback Machine
• REGNO DI GERUSALEMME
• Иерусалимское королевство

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jeruzalémské království na českej Wikipédii.