Preskočiť na obsah

Bitka na Kosovom poli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Kosovom poli

Bitka pri Kosovom poli, Adam Stefanovic 1870
Dátum 15. jún 1389
Miesto Kosovo, Brankovićovo Srbsko
Výsledok nerozhodný[pozn. 1]
Protivníci
Osmanská ríša srbské kniežatstvá
Bosna
Velitelia
Murad I.†
Bajazid I. 		Stefan Lazar I. Hrebeljanović†
Vuk Branković
Sila
27 tisíc - 40 tisíc 12 tisíc -30 tisíc
Straty
neznáme, sultán Murad I. neznáme, cár Lazar Hrebeljanović
Pamätník na mieste bitky

Bitka na Kosovom poli bola bitka medzi Srbskom s jeho spojencami a Osmanskou ríšou. Odohrala sa 15. júna 1389[pozn. 2] na Deň svätého Víta[3] približne 5 kilometrov severozápadne od Prištiny. Osmanskí Turci v nej definitívne porazili Srbské cárstvo, ktoré sa dostalo na vyše 500 rokov pod Turecké jarmo. Dodnes je 28. jún (Deň. sv. Víta v kalendári Srbskej pravoslávnej cirkvi) pre Srbov pamätný ako deň nešťastia.

Na strane jednej sa tu stretli srbský knieža Lazar Hrebeljanović, knieža Vuk Branković a bosniansky kráľ Tvrtko I. Kotromanić, na strane druhej osmanský sultán Murad I., ktorého sprevádzali jeho synovia Jakub a Bajazid. Kresťanské jednotky boli posilnené radom pomocných oddielov z Albánska, Bulharska a Uhorska[4]:72, Turkom asistovali ich vazali z podmanených krajín.[5]:97 Hoci výsledok bitky zostal nerozhodný (padli aj obaja vrchní velitelia), ďalšie činy uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. z Anjou znamenali oslabenie kresťanských spojencov,[6]:133 vďaka ktorým si Osmani upevnili svoje pozície na Balkáne, kde onedlho vyvrátili druhú bulharskú ríšu (definitívne v roku 1396).

Situácia pred bitkou

[upraviť | upraviť zdroj]
Vukašin, srbský kráľ a ochranca krajiny.

V polovici 14. storočia bolo najmocnejším a najvýznamnejším štátom na Balkáne Srbské cárstvo. Roku 1352 boli však Srbi porazení Osmanmi, tureckým kmeňom z Bitýnie, ktorý si na pomoc privolal byzantský autokrator Ióannes Kantakuzénos.[7][8]:329[9][pozn. 3] Toho roku (1352) obsadili pevnosť Tzympe a o dva roky neskôr (1354) dobyli vojská osmanského emira Orhana (Orchana) prístav Gallipoli.[5]:87 Keď však na sklonku roka 1355 zomrel cár Štefan Dušan, rôznorodá srbská ríša sa začala rozpadať. Tým sa štát stal oveľa menej obranyschopným, než bol za Dušanovej éry.[11]:323 Okrem Srbska a Byzancie sa do ťažkej situácie dostalo aj Bulharsko, kde cár Ivan Alexander (1331 – 1371)[6]:122 odovzdal vládu v časti ríše svojmu synovi Ivanovi Stracimirovi a Osmani naďalej postupovali na Balkán; roku 1359 dokonca obliehali Konštantínopol, sídelné mesto byzantských cisárov, a roku 1361 dobyli Didymoteichos.[pozn. 4] Orhanov druhorodený syn Murad I. [pozn. 5] pochopiteľne pokračoval vo výbojoch svojho otca: v 60. rokoch 14. storočia sa zmocnil takmer celej Trácie[6]:130 a najneskôr roku 1371 sa Turci zmocnili Adrianopol, kam Murad z maloázijskej Bursy presunul svoje sídlo.

Rok 1371 bol pre balkánske krajiny do istej miery zlomový. Najprv vo februári zomrel bulharský cár Ivan Alexander,[pozn. 6] ktorý svoju ríšu už skôr rozdelil na niekoľko častí. 26. septembra potom utrpeli kresťanské vojská v bitke pri Čirmene (Černomenu na rieke Marica, asi 40 kilometrov západne od Adrianopolu) strašnú porážku od Turkov, aj keď boli kresťania v presile.[8]:332 Obaja vojvodcovia kresťanov, samozvaný srbský kráľ Vukašin (Valkašin, Samozvanec od 1366) a jeho brat, macedónsky despota Jovan (Ivan) Ugljesa, v bitke zahynuli.[4]:72 Niekoľko mesiacov po bitke (4. decembra) pri Čirmene zomrel srbský cár Štefan Uroš, posledný Nemanjićovec na srbskom tróne. Srbsko aj Bulharsko sa teda aj de iure rozpadli.[6]:131-132 Srbsko bolo vtedy úplne rozdrobené a v Byzancii začal zúriť boj medzi cisárom Ióannom V. (1341 - 1391)[pozn. 7] a jeho synom-uzurpátorom Andronikom IV. (1376 – 1379).[11]:324-325

Murad vtedy posilnil svoje pozície v Európe - podrobil si pohraničných bejov a vyhlásil sa sultánom. Novopečený sultán tiež vtedy zasiahol v Byzantskej ríši a opäť dosadil na trón zosadeného cisára Ióanna V. a jeho druhorodeného syna Manuela (neskoršieho Manuela II.).[10]:38-39[11]:326 V roku 1382 bola Osmanmi dobytá Sofia, roku 1383 Serrai a v roku 1386 prenikli do Bosny. Toho istého roku (1386) padla do osmanských rúk Larisa a Niš.[13][10]:39. Tureckú ofenzívu sa snažilo zastaviť srbské knieža Lazar Hrebeljanović (1371 - 1389), najmocnejší muž srbského "štátu", ktorý sa s Osmanmi stretol v roku 1386/1387 v bitke pri Pločniku na rieke Toplica a za pomoci bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Kotromanića (1353 – 1391, kráľom od 1377) ich porazil.[6]:133[14][15] Murada to však nezastrašilo a pokračoval v expanzii - ešte roku 1387 Osmani dobyli Berrhoiu a Solún. V lete toho istého roku bolo turecké vojsko porazené Vlatkom Vukovičom, vojvodcom bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Táto prehra však podnietila sultána k vojenskému zásahu.

Bitka

[upraviť | upraviť zdroj]

Ani sultán Murad, a ani Srbi sa po dvoch nedávnych vojenských stretnutiach nechceli púšťať do drobných ťahaníc a šarvátok, skôr sa chystali k bitke, ktorá mala o osude tej či onej strany rozhodnúť. Ako kresťania, tak moslimovia (tiež ich kresťanskí vazali) sa snažili získať na svoju stranu čo najviac kniežat z regiónu.[16] Do čela kresťanskej aliancie sa postavil vtedy najvýznamnejší muž Srbska, Lazar Hrebeljanović (*1329), ktorého manželka Milica pochádzala z najslávnejšieho srbského stredovekého rodu Nemanjićovcov; jej praprapradedom bol slávny Stefan Nemanja (1166 – 1196).[13][5]:94, 608-609 Lazar bol síce najmocnejším srbským kniežaťom vtedajšej doby, ale jeho panstvo ani zďaleka nedosahovalo rozlohy Dušanovej „veľkosrbskej ríše“.[4]:67[5]:95 Lazarovým mocným spojencom bol bosniansky kráľ Tvrtko, ktorý Lazarovi poslal vojvodcu Vlatka Vukoviča, víťaza od Bileća, i s vojskom.[4]:72 Ďalším Lazarovým spolubojovníkom bol manžel jeho dcéry Mary Vuk Branković, na území ktorého nakoniec došlo ku krvavému skríženiu zbraní.[5]:610-611[16] Potenciálna "vyššia moc" v balkánskom regióne - Byzantská ríša - bola už v úplnom rozvrate, pretože dynastia Palaiologovcov už úplne strácala centrálnu moc.[11]:326 Ďalší veľký štát - Uhorské kráľovstvo - sa tiež zatiaľ príliš nezapájalo do balkánskych pomerov.[8]:333

Dátum 15. jún 1389 je jedným z najdôležitejších momentov srbských národných dejín. V utorok na sviatok svätého Víta sa spojenecké vojská Srbov, Bosniakov, Albáncov, Uhrov a Bulharov stretli s osmanským sultánom Muradom I. (1326 – 1389). Do rozhodujúcej bitky ich viedol najmocnejšie srbské knieža Lazar Hrebeljanović (1329 – 1389), ktorý velil srbskému vojsku, ktoré nieslo najväčšiu ťažobu tureckého náporu. Doteraz nie je celkom jasné, ako bitka prebiehala. Vo väčšine prameňov sa uvádza, že v predvečer bitky srbský bojovník Miloš Obilić smrteľne zranil tureckého sultána. Smrť vojvodcu obvykle ukončí celý konflikt, tentoraz však rozpútala búrku, ktorá nemala v stredoveku obdoby.

Murad I. Hüdavendigar, sultán-mučeník.

Nevlastný Muradov syn Bajazid I. zvaný Ildirim (1354 – 1403) sa do čela osmanskej armády postavil skôr, než v tureckých radoch vypukla panika. Hoci Srbi začali mať prevahu, náhlym útokom na srdce srbského vojska súboj rozhodol v prospech polmesiaca. Jeho najväčší protivník Lazar padol do jeho rúk a nad Muradovou mŕtvolou prišiel o hlavu. Podľa srbského patriarchu Danila III. radšej zvolil smrť, než aby žil v hanbe. Po kosovskej bitke sa veľmi rýchlo rozšíril kult svätého Lazara a dodnes patrí medzi hlavných srbských kresťanských svätcov a mučeníkov.

Dôsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

Dôsledky srbskej porážky nadobudli ďalekosiahlych rozmerov. Turci nekompromisne vyhladili všetku srbskú šľachtu a územie ležiace medzi Dunajom, Sávou, Drinou a Timokom sa dostalo do ich vazalskej závislosti. Osmanskej ríši sa tak otvorila brána na Balkánsky polostrov, čím bol na stovky rokov ovplyvnený osud nielen porazených, ale aj podstatnej časti Európy.

Hoci Srbi utrpeli porážku, pripomínajú si bitku ako svoje víťazstvo. Smrť ich najväčších hrdinov, svätcov a mučeníkov je oslavovaná v rade mýtov i ľudových spevov. Každoročne si potom pripomínajú veľkosť Srbskej ríše a sviatok svätého Víta považujú za deň, kedy si pravoverné vojsko zvolilo prijatie do kráľovstva nebeského pred pozemským víťazstvom. Od tejto chvíle sa pokladajú za nebeský národ.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Vzhľadom k málo jasnému priebehu bitky sa história prikláňa skôr k nerozhodnému výsledku, aj napriek tomu, že neskôr znamenalo Kosovo pole pre Srbov symbol krutej porážky, a že prvé správy po boji hovoria naopak o prehre Osmanov.[1][2]
  2. ↑ Niektoré zdroje sa pokúšajú uvádzať dátum 28. jún podľa gregoriánskeho kalendára, ale ten bol prijatý až v roku 1582 vo väčšine katolíckych krajín a neplatil spätne. Okrem toho proleptický gregoriánsky dátum bitky je 23. jún, nie 28. jún. Napriek tomu sa výročie bitky dodnes oslavuje 15. júna podľa juliánskeho kalendára (Vidovdan, teda Deň svätého Víta v kalendári Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorý je stále juliánsky), čo zodpovedá 28. júnu gregoriánskeho kalendára v 20. a 21. storočí.
  3. ↑ V Byzantskej ríši zúrila v rokoch 1341/1342 - 1354 občianska vojna medzi priaznivcami mladého legitímneho cisára Ióanna V. Palaiologa, za ktorého spravovala ríšu jeho matka Anna Savojská, a priaznivcami vojvodcu Ióanna Kantakuzéna, predtým vrchného veliteľa armády. Kantakuzénos začal nadväzovať s Turkami kontakty, ktoré sa ríši neskôr stali osudnými.[6]:126-127 Najskôr Kantakuzénovi pomáhal ajdinský emir Önür, neskôr však samotní Osmani (emir Orhan so svojim synom Sulejmanom).[10]:33 Osmani sa práve v bitke roku 1352 pričinili o porážku Srbov.[6]:128
  4. ↑ Možno bolo dočasne tiež hlavným mestom osmanskej ríše.[12]
  5. ↑ Orhanov starší syn Süleyman, ktorý velil obliehaniu Gallipoli, zomrel r. 1357, snáď na následky zranení, ktoré utrpel po páde z koňa.[10]:34
  6. ↑ Podľa Dějin Bulharska zomrel 13. februára, podľa Bulharských zemí do 1396 to bolo až 17. februára.
  7. ↑ Ióannes V. Palaiologos bol trikrát zvrhnutý - najskôr v roku 1347 vojvodcom Ióannom Kantakuzénom (do 1354), potom v roku 1376 svojim synom Andronikom IV. (do r. 1379) a napokon vnukom Ióannom VII. (1390).[11]:490

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ŠESTÁK, Miroslav; TEJCHMAN, Miroslav; HAVLÍKOVÁ, Lubomíra; PELIKÁN, Jan; HLADKÝ, Ladislav, a kol. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 756 s. ISBN 80-7106-266-9. S. 72.
  2. ↑ RYCHLÍK, Jan. Dějiny Bulharska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2000. 508 s. ISBN 80-7106-404-1. S. 133.
  3. ↑ Krvavý deň svätého Víta [online]. hn.hnonline.sk, [cit. 2021-10-12]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  4. ↑ a b c d ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 756 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9.
  5. ↑ a b c d e PELIKÁN, Jan, et al. Dějiny Srbska. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2005. 670 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-671-0.
  6. ↑ a b c d e f g RYCHLÍK, Jan. Dějiny Bulharska. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2000. 508 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-404-1.
  7. ↑ Vládcové v Evropě 3, str. 144
  8. ↑ a b c DRŠKA, Václav; PICKOVÁ, Dana. Dějiny středověké Evropy. 1. vyd. Praha : Aleš Skřivan ml., 2004. 364 s. ISBN 80-86493-11-3.
  9. ↑ KREISER, Klaus; NEUMANN, Christoph K. Dějiny Turecka. Preklad Petr Kučera. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2010. 329 s. (Dějiny států.) ISBN 978-80-7422-012-8. S. 32.
  10. ↑ a b c d ŠTĚPÁNEK, Petr. 1453: Pád Konstantinopole – zrod Istanbulu. Vyd. 1. Praha : Triton, 2010. 266 s. (Dějiny do kapsy; zv. 6.) ISBN 978-80-7387-285-4.
  11. ↑ a b c d e ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 532 s. ISBN 80-200-0454-8.
  12. ↑ AMORT, Čestmír. Bulharské země do roku 1396 : přehled bulharských dějin od nejstarších dob do pádu pod tureckou nadvládou. 1. vyd. Praha : SPN, 1978. 243 s. S. 220.
  13. ↑ a b WEITHMANN, Michael W. Balkán : 2000 let mezi Východem a Západem. Preklad Jan Souček, Růžena Dostálová. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1996. 431 s. ISBN 80-7021-199-7. S. 98.
  14. ↑ Vládcové v Evropě 3, str. 149
  15. ↑ Kosovo rovné, str. 17
  16. ↑ a b Kosovo rovné, str. 18

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva na Kosově poli na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bitka_na_Kosovom_poli&oldid=7813744“