Preskočiť na obsah

Brian Jones

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Brian Jones
Brian Jones v roku 1965
Brian Jones v roku 1965
Základné informácie
Rodné meno Lewis Brian Hopkin Jones
Umelecké mená Elmo Lewis
Narodenie 28. február 1942
Cheltenham, Gloucestershire, Anglicko
Úmrtie 3. júl 1969 (27 rokov)
Hartfield, East Sussex, Anglicko
Pôsobenie hudobník, skladateľ, producent
Žáner rock, blues, world
Hrá na nástrojoch gitara, harmonika, klávesy, sitar, apalačský cimbal, saxofón, marimba, koto, autoharfa, spev
Roky pôsob. 1957 – 1969
Vydavateľstvá Decca, Atco, London, Rolling Stones
Súvisiace
články 		The Rolling Stones

Lewis Brian Hopkin Jones (* 28. február 1942, Cheltenham, Anglicko – † 3. júl 1969, Hartfield, Anglicko) bol anglický hudobník, multiinštrumentalista a jeden zo zakladateľov skupiny The Rolling Stones.[1] Na nahrávkach kapely a na koncertoch v jej začiatkoch hrával na slide gitaru, neskôr spieval sprievodné vokály a hral na širokú škálu často exotických nástrojov.

Brian Jones v roku 1962 založil pôvodne britskú bluesovú skupinu a dal jej meno The Rolling Stones. Jeho kolegovia z kapely, Keith Richards a Mick Jagger, sa postupne stávali úspešným skladateľským tímom začali v kapele riadiť jej hudobné a umelecké smerovanie. Neskôr sa u Jonesa začali postupne zhoršovať problémy s alkoholom a drogami, jeho spolupráca v štúdiu bola čoraz menej spoľahlivá, čím sa jeho úloha v kapele, ktorú založil, oslabovala. Kríza jeho vzťahu s ostatnými členmi v júni 1969 vyvrcholila Jonesovým vylúčením. Jeho miesto po odchode zaujal gitarista Mick Taylor. O necelý mesiac po tejto udalosti sa Jones, ktorý mal v tom čase vo veku 27 rokov, v bazéne svojho domu na farme Cotchford v East Sussex utopil. O jeho smrti je zmienka v piesňach mnohých iných popových kapiel. Básne na túto tému napísali napríklad aj Pete Townshend, či Jim Morrison. V roku 1989 bol ako člen kapely Rolling Stones Brian Jones uvedený do Rokenrolovej sieni slávy.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

Lewis Brian Hopkin Jones[2][3] sa narodil v sobotu 28. februára 1942 v Dome ošetrovateľskej starostlivosti Park v Cheltenhame v grófstve Gloucestershire.[4] Vo veku štyroch rokov dostal zápal hrtanu, priedušnice a priedušiek súčasne (laryngotracheobronchitídu), ktorý spôsobil, že Jones dostal astmu, ktorú mal po zvyšok svojho života. Jeho rodičia, ktorí pochádzali zo strednej spoločenskej vrstvy, Lewis Blount Jones a Louisa Beatrice Jonesová (rodená Simmondsová), boli waleského pôvodu. Brian mal dve sestry: Pamelu, ktorá sa narodila 3. októbra 1943[5] a zomrela na leukémiu 14. októbra 1945 a Barbaru, ktorá sa narodila 22. augusta 1946.[6]

Jones navštevoval miestne školy: od septembra 1949 do júla 1953 Dean Close School a v septembri 1953, po zložení jedenásťnásobnej skúšky, nastúpil na chlapčenské gymnázium v ​​Cheltenhame (teraz Pate's Grammar School). V škole mal rád bedminton a potápanie a v školskom orchestri hrával na klarinet.[7]

Obaja Jonesovi rodičia sa zaujímali o hudbu. Jeho otec bol popri zamestnaní leteckého inžiniera učiteľom klavíra a jeho matka hrala na klavíri a organe a viedla zbor v miestnom kostole.[6] Jones ako dieťa počúval klasickú hudbu, no uprednostňoval blues a bluesových hudobníkov, najmä Elmore Jamesa a Roberta Johnsona. V roku 1957 prvýkrát počul hudbu amerického černošského džezového hudobníka Cannonballa Adderleya a začal sa zaujímať aj o tento hudobný žáner. Presvedčil svojich rodičov, aby mu kúpili saxofón a o dva roky neskôr mu rodičia ako darček k 17. narodeninám darovali prvú akustickú gitaru.[8] Potom Brian Jones začal vystupovať v miestnych bluesových a džezových kluboch, okrem toho vystupoval ako pouličný umelec a bral rôzne príležitostné práce..[9]

Formovanie Rolling Stones

[upraviť | upraviť zdroj]
Jones v zákulisí koncertu Rolling Stones v máji 1965

Brian Jones neskôr odišiel z Cheltenhamu do Londýna, kde sa stretol s hudobníkmi Alexisom Kornerom, s neskorším spevákom kapely Manfred Mann, Paulom Jonesom,[10] s basgitaristom Jackom Bruceom (pozdejšie hrával v kapele Cream) a s ďalšími, ktorí tvorili malú londýnsku rhythm and bluesovú a džezovú scénu. Hral na slide gitaru, stal sa z neho bluesový hudobník a krátky čas vystupoval pod pseduonymom „Elmo Lewis“. S Paulom Jonesom založili skupinu s názvom The Roosters. V januári 1963, po odchode oboch Jonesovcov zo skupiny, prevzal Brianovu pozíciu gitaristu, iný v tom čase začínajúci hudobník, Eric Clapton.[11]

Brian Jones v informačnom liste klubu v Soho, Jazz News dňa 2. mája 1962 zverejnil inzerát, v ktorom pozýval na konkurz v Bricklayer's Arms pube hudobníkov do práve vznikajúcej R&B skupiny. Ako prvý sa mu ozval klavirista Ian Stewart, neskôr sa k nim pridal aj spevák Mick Jagger. Jagger a jeho kamarát z detstva Keith Richards sa s Jonesom stretli, keď s Paulom Jonesom hrali s Kornerovou kapelou v Ealing Jazz Clube skladbu Roberta Johnsona „Dust My Broom“.[12] Jagger priviedol na skúšky gitaristu Richardsa, ktorý sa potom ku kapele pripojil. Jonesovo a Stewartovo prijatie Richardsa a spoločný záujem o hudbu v štýle skladieb Chucka Berryho, spôsobil odchod bluesových puristov, gitaristu Geoffa Bradforda a speváka Briana Knighta, ktorí Chucka Berryho neuznávali.[9] Ako hovoril Richards, Jones prišiel na názov „Rollin' Stones“ (neskôr pridali „g“), keď telefonoval s majiteľom miesta konania koncertu. „Hlas na druhom konci linky sa ho spýtal: A ako sa voláte? Na podlahe v miestnosti vtedy ležal album The Best of Muddy Waters a piata skladba na jeho prvej strane sa nazývala „Rollin' Stone Blues““.[13] The Rollin' Stones odohrali svoj prvý koncert v klube Marquee v Londýne dňa 12. júla 1962. Na pódium vtedy vystúpili: Jagger, Richards, Jones, Stewart, basgitarista Dick Taylor (neskôr hral v kapele Pretty Things) a za bicími bol Tony Chapman.[14][15]

Od septembra 1962 do septembra 1963 mali Jones, Jagger a Richards spoločný byt, ktorý Richards opisuje ako „krásne smetisko“.[16] V byte, ktorý mal adresu 102 Edith Grove, Chelsea. Bývali s budúcim fotografom Jamesom Phelgeom, ktorého meno v začiatkoch skupiny používali ako označenie pre autorstvo spoločne skomponovaných piesní „Nanker Phelge“. Jones a Richards trávili dni hraním na gitare pri počúvaní bluesových albumov (hlavne od Jimmyho Reeda, Muddyho Watersa, Willieho Dixona a Howlin' Wolfa). V tom čase Brian Jones tiež naučil Micka Jaggera hrať na ústnej harmonike.

Štyria členovia kapely The Rolling Stones hľadali basgitaristu a bubeníka. Na miesto basgitaristu napokon vybrali Billa Wymana. Bolo to aj preto, že mal vždy cigarety, vlastnoručne vyrobenú basgitaru a náhradný gitarový zosilňovač VOX AC30.[17] Po hraní s Mickom Avorym, Tonym Chapmanom a Carlom Littleom v januári 1963 konečne presvedčili Charlieho Wattsa, bubeníka ovplyvneného džezovou hudbou, aby sa k nim pridal. Wattsa vtedy kolegovia hudobníci považovali za jedného z najlepších bubeníkov v Londýne. Hral (okrem iného) aj so skupinou Blues Incorporated Alexisa Kornera. Watts popísal Jonesovu rolu v začiatkoch fungovania skupiny slovami: „Brian bol pri presadzovaní kapely na začiatku veľmi nápomocný. Keith a ja sme sa naňho pozreli a povedali sme si, že Brian je v obraze. Pre neho bolo ale krížovou výpravou dostať nás v ​​klube na pódium.“[18]

Brian Jones, ktorý pôsobil aj ako obchodný manažér kapely, dostával o 5 £ viac ako ostatní jej členovia (v roku 2023 je to ekvivalent na úrovni 132 £), čo sa zvyšku kapely nepáčilo a vyvolávalo to u nich nevôľu.[19] Richards povedal, že on aj Jagger boli prekvapení, keď sa dozvedeli, že Jones sa považoval za lídra a dostával extra príplatok, najmä keď sa zdalo, že rezerváciu robia iní ľudia, ako napríklad hudobný impresário a manažér, Giorgio Gomelsky.[20]

Hudobné príspevky

[upraviť | upraviť zdroj]
Jones (vľavo) s Rolling Stones v Štokholme v apríli 1966

Brian Jones bol nadaným multiinštrumentalistom, ktorý ovládal širokú škálu hudobných nástrojov. Jeho schopnosť hrať na najrôznejších nástrojoch sa naplno prejavila najmä na albumoch Aftermath (1966), Between the Buttons (1967) a Their Satanic Majesties Request (1967). Ako gitarista v začiatkoch hlavne na živých vystúpeniach uprednostňoval bielu elektrickú gitaru v tvare slzy, ktorú vyrábala firma Vox. Hral aj na širokej škále elektrických a akustických gitár od spoločností ako Rickenbacker, Gibson a Fender. Ako hráč na slide gitaru uprednostňoval otvorené E a otvorené G ladenie.[21]

Keith Richards tvrdí, že to, čo on nazýva „tkaním gitár“[22] vzniklo v období keď počúvali albumy amerického bluesmena Jimmyho Reeda: „Počúvali sme z nahrávok tímovú prácu v kapele a snažili sme sa prísť na to, že čo sa štúdiu deje, ako by mohli pri hre spolu fungovať dve gitary aby to znelo, že sú štyri alebo päť.“[23]

Zmeny v dynamike a odcudzenie od kolegov v skupine

[upraviť | upraviť zdroj]
Jones (úplne vpravo) s Michaelom Cooperom, Mickom Jaggerom, Marianne Faithfullovou, Shepardom Sherbellom a Maharišim Mahéšom Jógím (vpredu) v Amsterdame, v septembri 1967

Manažér kapely Rolling Stones, Andrew Loog Oldham, si uvedomoval finančné výhody členov kapely, ktorí si píšu svoje vlastné piesne, čoho príkladom bola aj dvojica Lennon–McCartney, a že hranie coververzií dlho v centre pozornosti publika kapelu neudrží. Ďalej chcel, aby sa Jaggerova charizma a okázalosť stali v živých vystúpeniach stredobodom pozornosti. Brian Jones videl, že jeho vplyv na smerovanie Rolling Stones postupne klesá. Ich repertoár obsahoval čoraz menej bluesových coververzií, vznikalo viac originálov, ktoré zložila dvojica Jagger/Richards (hoci mnohé mali stále bluesový zvuk). Oldham okrem toho stupňoval nad kapelou svoju vlastnú manažérsku kontrolu a tým vytláčal Briana Jonesa z ďalšej jeho pozície.[24]

V marci 1967, keď bol Jones hospitalizovaný a všetci traja boli na výlete v Maroku, Anita Pallenbergová, jeho aktuálna priateľka, začala mať milostný vzťah s Keithom Richardsom,[25] Táto udalosť ešte viac poškodila už aj tak napäté vzťahy medzi Jonesom a Richardsom. Ako napätie v kapele a Jonesovo zneužívanie návykových látok narastalo, tak aj jeho hudobné príspevky sa stávali viac a viac sporadickými. Začala ho nudiť gitara, na hranie vyhľadával exotické nástroje a na nahrávaniach čoraz viac chýbaval. V promo filme We Love You od Petra Whiteheada, ktorý nakrútil v júli 1967, pôsobí Brian Jones mimoriadne opito a dezorientovane.[26]

Krátko po udalostiach na Richardsovej farme v Redlande v Sussexe dňa 10. mája 1967 bol Brian Jones za prechovávanie drog zatknutý. Úrady v jeho byte našli marihuanu, kokaín a metamfetamín. K užitiu marihuany sa priznal, no hovoril, že tvrdé drogy neužíva.[27]

Nepriateľstvo medzi Jonesom, Jaggerom a Richardsom vzrástlo a Jones sa tým naďalej od skupiny odcudzoval.[28] Hoci mnohí hovorili, že Brian Jones vie byť priateľský a spoločenský, Wyman, Richards a Watts poznamenali, že býva aj zlý a je s ním ťažká komunikácia.[29] Podľa väčšiny správ sa Jonesov postoj často menil. V jednej minúte bol pozorný a veľkorysý, v druhej sa zrazu snažil všetkých rozhnevať. Ako Wyman poznamenal v Stone Alone: ​​„Brianova osobnosť mala minimálne dve stránky. Jeden Brian bol introvertný, plachý, citlivý [a] hlboko zmýšľajúci. Z tej druhej stránky bol našuchorený páv, spoločenský, umelecký a zúfalo od svojich kolegov vyžadoval poklonky.“[30] Dodával k tomu ešte, že: „Potlačil každé priateľstvo na hranicu a ďaleko za ňu.“[31]

Charlie Watts spomínal, že Brian Jones sa vyžíval v pití a braní drog, „no na neho dobre nevplývali... nebol dostatočne silný psychicky a ani fyzicky, aby ich prijal. Brian bol jedným z tých ľudí, ktorí všetko robili prehnane.“ Watts tiež poznamenal, že Jones niekedy nebýval veľmi príjemný a že veľmi ľahko ľudí rozčuľoval.[32]

Jonesove posledné významnejšie stretnutia s Rolling Stones boli na jar a v lete 1968, keď kapela produkovala singel „Jumpin' Jack Flash“ a album Beggars Banquet. Jeho posledný sólový gitarový part bol v piesni „No Expectations“, kde v Richardsovom akustickom rytme hrá na slide gitaru. Môžeme ho vidieť vo filme Jeana-Luca Godarda One Plus One, ako hrá na akustickej gitare, zhovára sa s Richardsom a fajčí cigarety. Film zaznamenáva natáčanie skladby „Sympathy for the Devil“

Kým kedysi Brian Jones na mnohých skladbách nahral viacero nástrojov, v neskoršom období svojho pôsobenia v skupine nahral na niekoľkých skladbách iba menšie party. Jeho posledné formálne vystúpenie bolo v decembri 1968 v The Rolling Stones Rock and Roll Circus, čiastočne koncertnom a čiastočne cirkusovom filme, ktorý organizovala kapela. Film bol zverejnený po viac ako 25 rokoch, pretože Jagger bol s výkonom kapely v porovnaní s ostatnými vo filme nespokojný. Okrem Rolling Stones v snímke účinkujú hudobníci ako Jethro Tull, John Lennon, The Who a Taj Mahal. Komentár zahrnutý ako bonusový materiál naznačil, že takmer každý na koncerte tušil, že Jonesov čas s Rolling Stones sa blíži k záveru a Roger Daltrey a Pete Townshend z The Who si mysleli, že to je jeho posledné živé hudobné vystúpenie.

Právne záležitosti a odchod z Rolling Stones

[upraviť | upraviť zdroj]

Brian Jones bol druhýkrát zatknutý za prechovávanie kanabisu dňa 21. mája 1968,. Podľa jeho vyjadrenia drogu v dome zanechali jeho predchádzajúci nájomníci. Keďže bol v tom čase v podmienke, v prípade dokázania viny mu hrozilo dlhé väzenie. Porota ho uznala vinným, no sudca sa nad Jonesom zľutoval a namiesto uväznenia mu dal pokutu 50 libier (v roku 2023 je ekvivalentom tejto sumy 1 095 libier) plus 105 libier v nákladoch (v roku 2023 je ekvivalentom tejto sumy 2300 libier) a povedal mu: „Preboha, nech sa už nedostaneš do problémov, lebo to naozaj bude vážne.“[33]

Jonesove problémy so zákonom, odcudzenie od členov kapely, zneužívanie návykových látok a výkyvy nálad sa stali pre jeho ďalšie funogovanie v skupine príliš veľkou prekážkou. Rolling Stones chceli v roku 1969 prvýkrát po troch rokoch ísť na turné do Spojených štátov, no Jones nebol na jeho absolvovanie schopný a jeho druhé zatknutie zvýšilo problémy so získaním amerických pracovných víz. Okrem toho sa často nezúčastňoval skúšok a nahrávacích stretnutí. Keď sa objavil, buď hudobne prispel len málo, alebo, keď to urobil, jeho kolegovia z kapely mu vypínali zosilňovač. Nakoniec takmer všetky gitary nahrával Keith Richards. Podľa spisovateľa Garyho Hermana bol Jones „doslova neschopný hrať. Keď sa pokúsil hrať na ústnej harmonike, začali mu krvácať ústa“.[34]

Takéto správanie bolo u neho problematické už počas nahrávaní albumov Their Satanic Majesties Request a Beggar's Banquet a ešte sa to zhoršilo v období, keď kapela začala nahrávať Let It Bleed. V marci 1969 si Jones od kapely požičal Jaguar a šiel na Pimlico Road na nákup. Po odtiahnutí zaparkovaného auta políciou si Jones najal auto so šoférom, aby sa dostal domov. V máji 1969 Jones narazil na motorke do výkladu a pod falošným menom bol tajne prevezený do nemocnice. Od týchto udalostí sa síce zúčastňoval nahrávaní, no do tvorby kapely už významnejšie neprispieval.[35] Do mája prispel dvakrát: nahral autoharfu v skladbe „You Got the Silver“ a perkusie do piesne „Midnight Rambler“. Jagger neskôr Jonesa upozornil, že ak sa nedostaví na plánované fotenie, bude z kapely vyhodený. Vyzeral dosť labilne, no napriek tomu prišiel a jeho posledné fotenie s kapelou The Rolling Stones sa uskutočnilo dňa 21. mája 1969, najskôr v St. Katherine Docks, Tower Bridge v Londýne a potom vo fotografickom štúdiu Ethana Russella v Južnom Kensingtone. Fotografie boli pripravované pre vydanie albumu Through the Past, Darkly (Big Hits Vol. 2) zo septembra 1969.[36]

Členovia skupiny The Rolling Stones sa rozhodli, že po vydaní albumu Let it Bleed (plánovaný v USA na júl 1969), začnú v novembri turné po Severnej Amerike. Vedenie kapely však bolo informované, že Brian Jones z dôvodu jeho stíhania za drogy nedostane na pracovný pobyt povolenie. Na návrh Stewarta sa Rolling Stones rozhodli do skupiny najať nového gitaristu. Dňa 8. júna 1969 Briana Jonesa navštívili Jagger, Richards a Watts a oznámili mu, že skupina, ktorú založil, bude pokračovať už bez neho.[37]

Na verejnosti to vyzeralo, ako keby Jones odišiel dobrovoľne. Ostatní členovia kapely mu povedali, že hoci bol prepustený, je to na ňom, ako to verejnosti povie. Brian Jones vydal 9. júna 1969 vyhlásenie, v ktorom svoj odchod oficiálne oznámil. V tomto vyhlásení okrem iného povedal, že už nie je stotožnený s tým, akým smerom sa kapela uberá.[38] Nahradil ho dvadsaťročný gitarista Mick Taylor, bývalý člen Mayallovej kapely The Bluesbreakers.

Počas obdobia jeho klesajúcej aktivity v kapele žil Brian Jones na usadlosti Cotchford vo východnom Sussexe, v rezidencii, ktorú predtým vlastnil autor Medvedíka Pú, spisovateľ Alan Alexander Milne,[39] a Jones ju kúpil v novembri 1968. Alexis Korner, ktorý ho navštívil koncom júna k tomu poznamenal, že Jones sa zdal „šťastnejší než kedykoľvek predtým“.[40] O Jonesovi je známe, že kontaktoval Kornera, Stewarta, Johna Lennona, Mitcha Mitchella, Alana Pricea a Jimmyho Millera ohľadom zámerov dať dokopy superskupinu. Jones im niekoľko týždňov pred svojou smrťou prevdepodobne predviedol niekoľko svojich vlastných piesní, medzi nimi aj „Has Anybody Seen My Baby?“ a „Chow Time“.[41]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]
Jonesov hrob na cintoríne Cheltenham v období 50. výročia jeho smrti v roku 2019.

Okolo polnoci, z 2. na 3. júla 1969, Briana Jonesa našli nehybného na dne jeho bazéna na farme Cotchford. Keď ho vytiahli z vody, jeho švédska priateľka, Anna Wohlinová, bola presvedčená, že je ešte nažive. Trvala na tom, že má stále pulz, no keď lekári prišli, bolo už neskoro. Po príchode do nemocnice bol vo veku 27 rokov vyhlásený za mŕtveho. V pitevnej správe bolo uvedené, že prvotnou príčinou skonu bolo utopenie, neskôr upresnené ako „smrť nešťastnou náhodou“. Koroner zároveň podotkol, že jeho pečeň a srdce boli vplyvom užívania drôg a alkoholu značne zväčšené.[40][42]

Po Jonesovej smrti Pete Townshend z kapely The Who napísal báseň s názvom „A Normal Day for Brian, A Man Who Died Every Day“ (vyšla v novinách The Times). Gitarista Jimi Hendrix mu v programe v americkej televízii venoval pieseň a Jim Morrison, spevák kapely The Doors publikovali báseň, ktorú nazval „Ode to L.A. While Thinking of Brian Jones, Deceased“.[43] Zhodou okolností Hendrix a Morrison zomreli v priebehu nasledujúcich dvoch rokov, pričom Morrisonova smrť pripadla na rovnaký dátum ako Jonesova. Všetci traja zomreli vo veku 27 rokov.[44][45]

Dňa 5. júla 1969, len dva dni po Jonesovej smrti, mala skupina The Rolling Stones vystúpiť na bezplatnom koncerte v Hyde Parku. Koncert bol týždne predtým propagovaný ako prvé verejné vystúpenie nového gitaristu kapely, Micka Taylora. Kapela sa napokon rozhodla venovať toto vystúpenie v Hyde Parku Jonesovej pamiatke. Na začiatku koncertu sa Jagger postavil na pódium, aby prečítal úryvky básne Percyho Bysshe Shelleyho, „Adonais“, ktorá je o smrti jeho priateľa Johnyho Keatsa. Kulisári potom ako poctu Jonesovi vypustili z priestoru javiska stovky bielych motýľov. Potom skupina s Taylorom na slide gitare zahrala pieseň Johnnyho Wintera, „I'm Yours and I'm Hers“, jednu z Jonesových obľúbených skladieb.

Súkromný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Brian Jones bol v súkromí nezodpovedný a žil dosť výrazným promiskuitným životom. Jeho prvé dieťa sa narodilo v roku 1958. Bábätko neznámeho pohlavia bolo dané na adopciu a na rozdiel od ostatných Jonesových detí sa buď nedozvedelo o ich vzťahu k Jonesovi, alebo verejne nebolo označené za jeho dieťa.[46]

V lete 1959 Jonesova priateľka, školáčka z Cheltenhamu Valerie Corbettová, otehotnela. Hoci ju Jones údajne povzbudzoval, aby išla na potrat, ona dieťa až do termínu pôrodu dňa 29. mája 1960 donosila a dala mu meno Barry David.[47] Čoskoro dala dieťa na adopciu.[7] Adoptívni rodičia chlapca premenovali na Simona.[48] Počas tohto obdobia žil Jones v zahraničí bohémskym životným štýlom, po uliciach hrával s gitarou za peniaze a žil z dobročinnosti iných. Nakoniec, keď mu došli peniaze, sa vrátil späť do Anglicka.[49]

V novembri 1959 išiel Jones do hotela Wooden Bridge v Guildforde. Stretol mladú vydatú ženu menom Angeline a obaja mali vzťah na jednu noc, z ktorého Angeline otehotenela. Ona a jej manžel sa rozhodli dieťa narodené 4. augusta 1960, ktoré dostalo meno Belinda,[50] vychovávať.[50] Jones sa o tehotenstve ani o narodení nikdy nedozvedel.[49]

V roku 1961 Jones požiadal o štipendium na Cheltenham Art College. Pôvodne bol prijatý, ale ponuka bola stiahnutá o dva dni neskôr po tom, čo nezverejnená osoba napísala na vedenie univerzity a nazvala Jonesa „nezodpovedným tulákom“. Neskôr toho roku, 22. októbra, Jonesova priateľka Pat Andrewsová porodila jeho štvrté známe dieťa, Juliana Marka Andrewsa.[51] Jones sa k nim nasťahoval a predal svoju zbierku nahrávok, aby pre novorodenca kúpil kvety a oblečenie.[52] V televíznom rozhovore Andrewsová uviedla, že v prvých dňoch ich vzťahu, hoci ona a Jones obaja pracovali, hrával skôr len preto aby si privirobil na nájom a obživu.[53] Spočiatku bol na Marka hrdý, no keď Rolling Stones získali manažéra, Jones sa od rodiny dištancoval. Povedal Pat, že to bude musieť bez neho „vydržať niekoľko mesiacov“, kým skupina nedosiahne nejaký úspech. Akonáhle sa však Rolling Stones stali úspešnými, Jones sa začal stále viac zaujímať o slávnych ľudí, ktorých stretával a ona „od Briana potom už nikdy nedostala ani cent“.[54] V tom istom rozhovore Andrewsová tiež poznamenala, že jej je ľúto Jonesa, pretože „iba využíva ľudí“.[55]

Začiatkom roka 1963 si Jones začal vzťah s Lindou Lawrenceovou. Dňa 23. júla 1964 Lawrenceová porodila Jonesovo piate dieťa, Juliana Briana Lawrenceho.[56] Lawrenceová sa neskôr vydala za škótskeho folk-popového speváka Donovana. Spoločne vychovali Juliana a zmenili mu meno na Julian Leitcha.

Začiatkom októbra 1964 Jonesova príležitostná priateľka Dawn Molloyová oznámila Jonesovi a manažmentu kapely Rolling Stones, že je s Jonesom tehotná. Od manažéra skupiny Andrewa Looga Oldhama dostala šek na 700 libier (v roku 2023 by to bolo 17 918 libier). Na oplátku podpísala dohodu, že záležitosť je nateraz uzavretá a že o Jonesovi ani o dieťati neposkytne verejnosti a ani tlači žiadne vyjadrenia. Nedatované vyhlásenie podpísala Molloyová a svedkom bol Mick Jagger. Molloyová nakoniec dala chlapca, ktorému dala meno Paul Andrew, na adopciu a jeho noví rodičia ho premenovali na Johna Maynarda.[48]

V roku 1965 sa Jones stretol s nemeckou speváčkou Nico a začal si s ňou trojmesačný vzťah. Jones Nico predstavil známemu umelcovi popartu, Andymu Warholovi, a doporučil, aby mu prdviedla svoju hudbu. Vďaka tejto udalosti neskôr získala svoju rolu v kapele The Velvet Underground. Počas tohto obdobia s Jonesom otehotnela, no v tom istom roku sa rozhodla v Londýne ísť na potrat. Obaja potom zostali priateľmi.[57]

O rok neskôr, počas turné, sa Jones v zákulisí stretol s taliansko-nemeckou modelkou a herečkou Anitou Pallenbergovou a začal s ňou dosť významný vzťah. Jones ale bol k nej extrémne násilný, pri jednom incidente si dokonca na Pallenbergovej tvári zlomil ruku.[58] V roku 1967 Pallenbergová od Jonesa odišla k jeho kolegovi z kapely Keithovi Richardsovi, čím sa napätie medzi hudobníkmi zvýšilo.

Jones mal následné vzťahy s anglickou modelkou Suki Potierovou a švédskou krajčírkou Annou Wohlinovou, ako aj v roku 1968 krátky vzťah s americkou modelkou menom Donyale Luna, ktorá niekoľko mesiacov pred jeho smrťou s ním účinkovala aj v koncertnom filme The Rolling Stones Rock and Roll Circus. Wohlinová žila s Jonesom v roku 1969, keď zomrel. O tomto období, ktoré s ním strávila napísala dve knihy.[59][60] Wohlinová uvádza, že počas posledného roka sa Jones vyjadril, že má veľký pocit viny pre to, že tu nie je so svojimi deťmi. Chcel začať odznova, stať sa „skutočným otcom“ a v dome, ktorý kúpil svoje budúce deti aj vychovávať. Želal si tiež, aby do domu prišli bývať aj jeho synovia Mark a Julian, ktorí neboli daní na adopciu.[61]

Jonesovo najmladšie známe dieťa je dcéra Barbara Anna Marion, ktorá sa narodila vydatej Američanke Elizabeth v roku 1969. Elizabeth so svojím manželom dievča vychovala. Barbara je v dokumente o Jonesovej smrti z roku 2019.[62]

Wohlinová vo svojej prvej knihe uviedla, že v auguste 1969 potratila dievčatko. Dieťa sa malo volať Johanna. Bolo to meno, ktoré si s Jonesom vybrali keď si spolu plánovali rodinu.[63]

Diskografia

[upraviť | upraviť zdroj]
s Rolling Stones
s The Beatles
S Jimim Hendrixom
  • „All Along the Watchtower“ (1968) perkusie
  • „My Little One“ (2011, zaznamenané v roku 1967) sitar, perkusie
  • „Ain't Nothin' Wrong With That“ (2011, zaznamenané v roku 1967) sitar, perkusie
s duom Peter and Gordon[41]
  • „A Mess of Blues“ (1964) harmonika
  • „You've Had Better Times“ (1968) bicie
s formáciou McGough and McGear[41]
  • „Basement Flat“ (1968) saxofón
  • „Summer with Monica“ (1968) saxofóne
s Marianne Faithfullovou
  • „Is This What I Get For Loving You?“ (1966) eufónium[41]
s the Andrew Oldham Orchestra
  • „365 Rolling Stones“ (1964) spev, tlieskanie rúk[65]
s Hapshash and the Coloured Coat
  • „Western Flier“ (1969) klavír, gitara, ústna harmonika[66]
sólová diskografia

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Wyman & Coleman 1997, s. 24, 76, 93, 101–18.
  2. ↑ Brian Jones [online]. The Rolling Stones. Dostupné online. Archivované 2015-04-13 z originálu.
  3. ↑ BARNARD, Stephen. The Rolling Stones: Street Fighting Years. [s.l.] : BDD Illustrated Books, 1993. ISBN 978-0-7924-5801-2. S. 22.
  4. ↑ Jackson 1992, s. 3.
  5. ↑ FreeBMD Entry Info [online]. . Dostupné online.
  6. ↑ a b Wyman & Havers 2002, s. 10, 16.
  7. ↑ a b Wyman & Havers 2002, s. 19.
  8. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 23.
  9. ↑ a b Wyman & Havers 2002, s. 35–36.
  10. ↑ REJ, Bent. The Rolling Stones: in the beginning. Great Britain : Firefly Books Ltd, 2006. ISBN 978-1-55407-230-9. S. 66.
  11. ↑ CLAPTON, Eric. Clapton: The Autobiography. First. vyd. [s.l.] : Broadway Books, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-385-51851-2. S. 40.
  12. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 32.
  13. ↑ Jagger et al. 2003, s. 42.
  14. ↑ KARNBACH, James; Benson, Carol. It's Only Rock 'n' Roll: The Ultimate Guide to the Rolling Stones. [s.l.] : Facts on File, Inc., 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-8160-3035-4. S. 57–58.
  15. ↑ Some sources including Keith Richards erroneously list Mick Avory as the drummer at that gig, but Avory himself denies it.
  16. ↑ Jagger et al. 2003, s. 37.
  17. ↑ WYMAN, Bill. Bill answers fans' questions [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-09-13 z originálu.
  18. ↑ Jagger et al. 2003, s. 43.
  19. ↑ Jackson 1992, s. 65, 114.
  20. ↑ Richards & Fox 2010, s. 125–126.
  21. ↑ Paul Trynka interview with Dick Taylor, early bass player for the Rolling Stones: Open G tunings and open secrets [online]. . Dostupné online. Archivované 2018-01-25 z originálu.
  22. ↑ Rolling Stones' Guitar Weaving (Podcast)-Q107 Toronto [online]. . Dostupné online. Archivované 2013-10-21 z originálu.
  23. ↑ Jagger et al. 2003, s. 39.
  24. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 76.
  25. ↑ Richards & Fox 2010, s. 198–199.
  26. ↑ Jackson 1992, s. 161.
  27. ↑ Jackson 1992, s. 154.
  28. ↑ Booth, Stanley (2012) The True Adventures of the Rolling Stones. Canongate Books. p. 107.ISBN 978-0-85786-352-2
  29. ↑ Richards & Fox 2010, s. 271–272.
  30. ↑ Wyman & Coleman 1997, s. 83.
  31. ↑ Wyman & Coleman 1997, s. 76.
  32. ↑ The Rolling Stones: Charlie Watts' biggest regret about Brian Jones [online]. 26 April 2022. Dostupné online.
  33. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 311.
  34. ↑ Herman, Gary (1982) Rock 'N' Roll Babylon. Norfolk: Fakenham Press. p. 44.ISBN 978-0-85965-041-0
  35. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 323.
  36. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 344.
  37. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 324–326.
  38. ↑ Wyman & Havers 2002, s. 326.
  39. ↑ MIDDLETON, Christopher. The rock 'n' roll house at Pooh corner. The Daily Telegraph (London), 12 May 2012. Dostupné online [cit. 2012-08-23].
  40. ↑ a b Wyman & Havers 2002, s. 329.
  41. ↑ a b c d The Pipes of Pan [online]. Aeppli.ch. Dostupné online. Archivované 2013-10-04 z originálu.
  42. ↑ From the archive, 8 July 1969: Jones drowned while 'drunk and drugged'. The Guardian, 8 July 2011. Dostupné online [cit. 2020-03-27].
  43. ↑ Max A.K.. Ode to L.A. While Thinking of Brian Jones, Deceased [online]. People.nnov.ru. Dostupné online. Archivované 2013-10-26 z originálu.
  44. ↑ The 27 Club: Musicians Who Died Young [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-06-29 z originálu.
  45. ↑ The Greatest Myth of Rock & Roll [online]. . Dostupné online. Archivované 2009-01-22 z originálu.
  46. ↑ TRYNKA, Paul. Sympathy for the Devil: The Birth of the Rolling Stones and the Death of Brian Jones. [s.l.] : 9781448154050, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-4481-5405-0. S. 38.
  47. ↑ TRYNKA, Paul. Sympathy for the Devil: The Birth of the Rolling Stones and the Death of Brian Jones. [s.l.] : 9781448154050, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-4481-5405-0. S. 47.
  48. ↑ a b TRYNKA, Paul. Sympathy for the Devil: The Birth of the Rolling Stones and the Death of Brian Jones. [s.l.] : 9781448154050, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-4481-5405-0. S. 358.
  49. ↑ a b Wyman & Havers 2002, s. 28.
  50. ↑ a b TRYNKA, Paul. Sympathy for the Devil: The Birth of the Rolling Stones and the Death of Brian Jones. [s.l.] : 9781448154050, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-4481-5405-0. S. 72.
  51. ↑ FreeBMD Entry Info [online]. . Dostupné online.
  52. ↑ Just Who Was Brian Jones? [online]. Brian Jones Fan Club. Dostupné online. Archivované 2019-02-26 z originálu.
  53. ↑ Pat Andrews With Her Son Mark (Brian Jones was the father) (circa 1964) - YouTube [online]. 19 February 2012. Dostupné online.
  54. ↑ Pat Andrews With Her Son Mark (Brian Jones was the father) (circa 1964) - YouTube [online]. 19 February 2012. Dostupné online.
  55. ↑ BBC Arena: S49, E3; The Stones and Brian Jones, 2023
  56. ↑ Jackson 1992, s. 93.
  57. ↑ WITTS, Richard. Nico: Life And Lies Of An Icon. [s.l.] : Ebury Publishing, 1993. ISBN 9780863696558. S. 122.
  58. ↑ SHEFFIELD, Rob. Why Anita Pallenberg, Rolling Stones Muse, Was Queen of the Underground [online]. 14 June 2017. Dostupné online.
  59. ↑ WOHLIN, Anna. The murder of Brian Jones : the secret story of my love affair with the murdered Rolling Stone. London : Blake, 1999. Dostupné online. ISBN 978-1-85782-316-5.
  60. ↑ WOHLIN, Anna. The wild and wicked world of Brian Jones : the amazing true story of my love affair with the murdered Rolling Stone. London : Blake, 2005. Dostupné online. ISBN 978-1-85782-567-1.
  61. ↑ MALMSTEDT, Lotta. Brian Jones dog i hennes armar [online]. Sweden: Sveriges Radio, 29 August 2020. Dostupné online. (Swedish)
  62. ↑ Nya bevis i dokumentär: Brian Jones blev mördad [online]. 1 August 2019. Dostupné online.
  63. ↑ WOHLIN, Anna. The Murder of Brian Jones: The Secret Story of My Love Affair with the Murdered Rolling Stone. London : Blake, 2000. Dostupné online. ISBN 9781857823349. S. 249. (En)
  64. ↑ You Know My Name (Look Up The Number) [online]. The Beatles Bible, 16 March 2008. Dostupné online. Archivované 2015-12-29 z originálu.
  65. ↑ The Complete Works of the Rolling Stones – Database [online]. Nzentgraf.de. Dostupné online. Archivované 2012-03-20 z originálu.
  66. ↑ THE LOOK – adventures in rock and pop fashion:: » Hapshash: Acid, art, music and madness [online]. Rockpopfashion.com, 14 August 2008. Dostupné online. Archivované 2014-01-13 z originálu.

Citované zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Brian Jones na anglickej Wikipédii.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Brian Jones
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Brian_Jones&oldid=7952393“