John Lennon

John Lennon
John Lennon v roku 1974
Základné informácie
Popis umelca	anglický spevák, gitarista člen skupiny The Beatles
Rodné meno	John Winston Lennon
Narodenie	9. október 1940 Liverpool, Spojené kráľovstvo
Úmrtie	8. december 1980 (40 rokov) New York, New York, USA
Žáner	rock, pop rock, psychedelický rock, experimentálny rock, rokenrol, pop
Hrá na nástrojoch	vokály, gitara, klavír, klávesy, basgitara, harmonika
Roky pôsob.	1957 – 1976, 1980
Manželka	Yoko Ono (1969–1980)
Vydavateľstvá	Polydor Parlophone Apple Capitol Records Geffen EMI Music Group
Súvisiace články	The Beatles, Plastic Ono Band, The Quarrymen, The Dirty Mac
Webstránka	www.johnlennon.com
Hudobný portál  Britský portál  Biografický portál

John Winston Ono Lennon, MBE (rodným menom John Winston Lennon; * 9. október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, New York, USA), známy ako John Lennon, bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a aj úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a mierový aktivista.

Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj modernej populárnej hudby. Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho piesne ako „Imagine“ a „Strawberry Fields Forever“ sú často radené medzi najlepšie skladby storočia. V roku 1969 Lennon založil so svojou druhou manželkou Yoko Ono skupinu Plastic Ono Band. Po rozpade The Beatles v roku 1970 pokračoval Lennon vo svojej sólovej umeleckej kariére.

Lennon sa narodil v Liverpoole a ako teenager vyrastal medzi nadšenými fanúšikmi hudobného žánru skiffle. V roku 1956 založil svoju prvú kapelu Quarrymen, z ktorej neskôr v roku 1960 vznikla skupina The Beatles. Pôvodne bol faktickým lídrom kapely, neskôr sa do tejto úlohy postupne dostal Paul McCartney. Lennon bol charakterizovaný svojou rebelskou povahou a bystrým úsudkom v hudobnej tvorbe, písaní, výtvarnom vnímaní, filme, bol aj pohotovým rečníkom v rozhovoroch. V polovici 60. rokov minulého storočia vydal dve knihy: In His Own Write a A Spaniard in the Works, obidve koncipované v lyrickom štýle nonsensu a ilustrované jeho vlastnými kresbami. Počnúc skladbou „All You Need Is Love“ z roku 1967 boli jeho piesne prijímané ako hymny protivojnových a kontrakultúrnych hnutí. Medzi rokmi 1968 až 1972 vydal Lennon s Yoko Ono viac ako tucet platní vrátane trilógie avantgardných albumov, jeho prvej sólovej LP platne John Lennon/Plastic Ono Band. Má na svojom konte 25 najlepších singlov v rebríčku Billboard Hot 100 medzi ktorými sú: „Give Peace a Chance“, „Instant Karma!“, „Imagine“ a „Happy Xmas (War Is Over)“. V roku 1969 John Lennon usporiadal dvojtýždňovú protivojnovú demonštráciu nazvanú Bed-ins for Peace.

Po presťahovaní sa z Británie do New Yorku v roku 1971 jeho kritika Vietnamskej vojny vyústila do trojročných pokusov zo strany Nixonovej administratívy o jeho deportáciu z USA. V roku 1975 Lennon prestal s hudbou a venoval sa výchove svojho malého syna Seana. V roku 1980 spolu s Yoko Ono spolupracoval na projekte Double Fantasy. Tri týždne po vydaní tohto albumu ho vo vstupnom portáli obytného domu v Manhattane zastrelil fanúšik skupiny Beatles Mark David Chapman

Jeho najpredávanejší album Double Fantasy, získal v roku 1981 Cenu Grammy za album roka. Lennon bol ocenený Britskou cenou za mimoriadny prínos pre hudbu. V roku 2002 spoločnosť BBC uskutočnila verejný prieskum a Lennonovi britská verejnosť v ňom prisúdila ôsme miesto v zozname Stovky najväčších Britov všetkých čias. Časopis Rolling Stone Lennona zaradil v zozname najlepších spevákov na piate miesto a na tridsiate ôsme miesto v kategórii najväčší umelcov všetkých čias. V roku 1997 bol John Lennon uvedený do Siene slávy skladateľov piesní, do Rokenrolovej siene slávy bol uvedený dvakrát: ako člen kapely The Beatles v roku 1988 a ako sólový umelec v roku 1994.

Mladosť: 1940 – 1957

Lennonov dom na liverpoolskom predmestí Woolton

John Lennon sa narodil v liverpoolskej pôrodnici Júlii (rod. Stanleyovej) (*1914–†1958) a Alfrédovi Lennonovi (*1912–†1976). Alfred, ktorý mal írskych predkov, bol námorníkom na obchodnej lodi a v čase Johnovho narodenia bol, mimo domova. Meno John Winston Lennon rodičia svojmu synovi dali podľa starého otca z otcovej strany Johna „Jacka“ Lennona a stredné meno dostal podľa premiéra Winstona Churchilla. Lennonov otec bol často z domu preč, no pravidelne odosielal šeky na vtedajšiu adresu Newcastle Road č. 9, v Liverpoole, kde Lennon so svojou matkou býval. Vo februári v roku 1944, po dezercii od armády, prestal tieto šeky posielať. O šesť mesiacov sa pokúsil vrátiť domov a situáciu dať do poriadku, no potom, ako zistil, že jeho manželka je tehotná s iným mužom túto myšlienku zavrhol. Po dvoch sťažnostiach liverpoolskom na sociálnom úrade neskôr prebrala starostlivosť o Johna Juliina sestra, teta Mimi.

V júli 1946 ich navštívil Lennonov otec a zobral svojho syna do Blackpoolu, pričom s ním tajne zamýšľal emigrovať na Nový Zéland. Júlia spolu so svojim vtedajším partnerom Bobbym Dykinsom, prišla vtedy za ním a počas vášnivej hádky s jeho matkou ho otec, vtedy paťročného, nútil, aby si medzi nimi vybral. Spočiatku Lennon dvakrát označil otca, no keď matka odišla, začal plakať a šiel za ňou. Podľa spisovateľa Marka Lewisohna sa v skutočnosti Lennonovi rodičia dohodli, že Júlia by si ho mala vziať a postarať sa mu o domov. Svedok Billy Hall, ktorý tam v ten deň bol, povedal, že dramatické vykreslenie mladého Johna Lennona núteného urobiť rozhodnutie medzi rodičmi nebolo presné. Lennon potom takmer po nasledujúcich 20 rokov nebol s otcom v kontakte.

Po zvyšok svojho detstva a dospievania Lennon vyrastal ako jediné dieťa, spolu s tetou Mimi a s jej manželom Georgeom Toogoodom Smithovcami na predmestí Woolton v Liverpoole. Teta mu kupovala zväzky poviedok a strýko, mliekar na rodinnej farme, mu kúpil ústnu fúkaciu harmoniku a navádzal ho na lúštenie krížoviek. Julia ich doma pravidelne navštevovala a aj John často chodiavl na návštevy k nej. Doma mu mama často púšťala nahrávky Elvisa Presleyho, učila ho hrať na bendžo, napríklad pieseň „Ain't That a Shame“ o Fatsa Domina. V septembri 1980 sa Lennon vyjadril o svojej rodine a svojej rebelskej povahe: Časť zo mňa by chcela byť spoločnosťou akceptovaná a nechcela by byť týmto šialeným básnikom/hudobníkom, no nemôžem byť tým, čím nie som... Bol som ten, komu všetci ostatní chlapci – vrátane Paulovho otca – povedali: „Drž sa od neho“... Rodičia kamarátov inštinktívne rozpoznali, že robím problémy. Znamená to, že som im nevyhovoval, zle by som ovplyvnil ich deti a aj som to robil. Urobil som všetko pre to, aby som narušil domov každého priateľa... Čiastočne zo závisti, že nemám tento takzvaný domov... ale mal som... Bolo tam päť žien, ktoré boli mojou rodinou. Päť silných, inteligentných, krásnych žien, päť sestier. Jedna bola náhodou moja matka. Ona sa len nedokázala vysporiadať so životom. Bola najmladšia a mala manžela, ktorý utiekol k moru, bola vojna, ona sa so mnou nedokázala vyrovnať a nakoniec som žil s jej staršou sestrou. Tie ženy boli fantastické... A to bolo moje prvé feministické vzdelanie... Vnikla by som do myslí ostatných chlapcov. Pravidelne navštevoval svojho bratranca Stanleyho Parkesa, ktorý žil vo Fleetwoode a brával ho na výlety do miestnych kín.. Počas školských prázdnin Parkes často navštevoval Lennona so sesternicou Leilou Harvey. Trojica často, dvakrát alebo trikrát týždenne, cestovala na šou do Blackpoolu. Navštevovali cirkus Blackpool Tower, kde videli umelcov ako Dickie Valentine, Arthur Askey, Max Bygraves a Joe Loss, pričom Parkes spomínal, že Lennon mal obzvlášť rád Georgea Formbyho. Potom, ako sa Parkesova rodina presťahovala často trávili školské prázdniny v Škótsku. Parkes k tomu poznamenal: „John, Leila a ja sme si boli veľmi blízki. Z Edinburghu sme cestovali k rodinnému domčeku pri Durness. Trvalo to zhruba od Johnových deväť až do 16-tich rokov.“ Lennonov strýko George zomrel 5. júna 1955 vo veku 52 rokov na krvácanie do pečene.

Lennon vyrastal v anglikánskom prostredí a navštevoval základnú školu Dovedale. Po absolvovaní jedenástich skúšok navštevoval v septembri 1952 až 1957 strednú školu Quarry Bank v Liverpoole a Harvey ho v tom čase charakterizoval ako „šťastného dobrého pohodového a temperamentného chlapca“. Často kreslil komické karikatúry, ktoré sa objavili v jeho vlastnom školskom časopise nazvanom Daily Howl.

V roku 1956 kúpila Julia Johnovi jeho prvú gitaru. Bola to obyčajná, lacná akustická gitara Gallotone Champion, na ktorú požičala svojmu synovi päť libier a desať šilingov pod podmienkou, že gitaru doručia do jej vlastného domu a nie do Mimiho, pričom dobre vedela, že jej sestra nepodporovala Lennonove hudobné ašpirácie. Mimi bola skeptická k jeho tvrdeniu, že jedného dňa bude slávny. Dúfala, že ho hudba omrzí a často mu hovorila: „Gitara je veľmi dobrá, John, ale nikdy sa tým neuživíš." Dňa 15. júla 1958 Júliu Lennonovú zrazilo auto, keď kráčala domov z návštevy domu Smithovcov. Smrť matky tínedžera Lennona traumatizovala. Ďalšie dva roky veľa pil a často sa dostával do zúrivých bitiek. Pamiatka, jeho matky Júlie, bola neskôr hlavnou tvorivou inšpiráciou pre skladby, ako je napríklad pieseň „Julia“ skupiny The Beatles z roku 1968. Lennonove staršie školské roky boli poznačené posunom v jeho správaní. Učitelia na strednej škole Quarry Bank ho charakterizoval: „Má príliš veľa nesprávnych ambícií a jeho energia je často nesprávne smerovaná“ a „Jeho práci vždy chýba úsilie. Uspokojuje sa tým, že sa nechá viesť namiesto toho, aby využíval svoje schopnosti.“ Lennonovo nevhodné správanie spôsobovalo roztržky vo vzťahu s jeho tetou. Na skúškach neuspel, no po intervencii jeho tety a riaditeľa bol prijatý na Liverpool College of Art. Na vysokej škole sa začal hlásiť k subkultúre mladých, Teddy Boy, a hrozilo mu za jeho správanie vylúčenie. Podľa popisu Cynthie Powellovej, Lennonovej spolužiačky a neskôr aj jeho manželky, bol „pred posledným rokom z vysokej školy vyhodený“.

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare. V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare, dnes známe ako lennonky, ktoré už mu na tvári zostali. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs, The Silver Beetles a konečne The Beatles.

V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom.

Od The Quarrymen po The Beatles: 1956 – 1970

Formovanie, sláva a turné: 1956 – 1966

Ringo Starr, George Harrison, Lennon a Paul McCartney v roku 1963

Ako pätnásťročný John Lennon v septembri v roku 1956 založil skupinu hrajúcu v štýle skiffle, ktorá dostala názov podľa miestnej strednej školy, The Quarrymen. Od leta 1957 kapela hrala „oduševnený súbor piesní“, ktoré spolovice zneli ako skiffle a spolovice ako rock and roll. Lennon sa s McCartneyom prvýkrát stretol na druhom koncerte Quarrymen, ktorý sa konal na kostolnej záhradnej slávnosti vo Wooltone dňa 6. júla 1957. Lennon sa vtedy McCartneya spýtal, či sa nechce k ich kapele pridať.

McCartney hovoril, že Lennonova teta Mimi si „uvedomovala, že Johnovi priatelia boli z nižšej triedy“ a podporovala to, že ho navštevoval. Podľa Paulovho brata, Mikeho, ich otec mal obavy, Lennon dostane jeho syna do problémov a preto veľmi nebol ich priateľstvom nadšený. Napriek tomu súhlasil, aby skupina mohla skúšať v prednej izbe ich bytu na Forthlin Road. Počas tejto doby Lennon napísal svoju prvú pieseň, „Hello Little Girl“, ktorá sa neskôr v roku 1963 stala Top 10 britským hitom popovej skupiny The Fourmost.

McCartney v tejto dobe odporučil do skupiny aj ich ďalšieho sólového gitaristu, ktorým bol jeho kamarát George Harrison. Podľa Lennona bol vtedy štrnásťročný Harrison do kapely príliš mladý. Neskôr do kapely prijali na miesto basgitaristu spolužiaka Johna Lennona z umeleckej školy, Stuarta Sutcliffea. Začiatkom roka 1960 bola ich skupina premenovaná na „The Beatles“. V auguste toho istého roka dostali príležitosť na 48 nocí hrať v kluboch v západonemeckom Hamburgu. Na túto akciu začali zúfalo zháňať bubeníka. Nakoniec sa hráčom na bicie v kapele stal Pete Best. Lennonova teta bola z Johnových plánov zdesená, a prosila ho, aby namiesto hrania radšej pokračoval v štúdiu umenia. Po prvej návšteve v Hamburgu skupina prijala v apríli 1961 ďalšiu a potom ešte v apríli 1962 aj tretiu ponuku. Rovnako ako ostatní členovia kapely, Lennon v tomto období prvýkrát skúsil psychotropnú látku, fenmetrazín. Túto drogu pravidelne všetci užívali, aby vydržali existovať počas ich dlhých nočných hudobných vystúpení.

Lennon v roku 1964

Od roku 1962 až do jeho smrti v roku 1967 bol manažérom kapely Brian Epstein. Brian síce nemal žiadne predchádzajúce skúsenosti s manažovaním umelcov, no napriek tomu silne ovplyvnil to, ako sa skupina začala na pódiu obliekať a ako sa začala prezentovať. Lennon spočiatku voči jeho snahe budovať ich profesionálny imidž protestoval, no neskôr tomu s konštatovaním, že pre peniaze to teda spraví, vyhovel. Potom, ako sa Sutclife rozhodol zostať v Hamburgu, stal sa basgitaristom v kapele Paul McCartney a Petea Besta za bicími nahradil Ringo Starr. Tým sa skompletizovala známa štvorica hudobníkov, ktorá zostala spolu až do ich rozpadu v roku 1970. Prvý singel skupiny „Love Me Do“ vyšiel v októbri 1962 a dostal sa na 17. miesto v britských hudobných rebríčkov. Ich debutový album, Please Please Me, nahrali dňa 11. februára 1963 za menej ako desať hodín. V ten deň bol Lennon ešte k tomu prechladnutý a aj je to počuť na albume v skladbe „Twist and Shout“. Dvojica Lennon–McCartney na tento album spolu zložila osem zo štrnástich skladieb. Okrem niekoľko výnimiek, vrátane názvu albumu, sa v textoch ešte nevyžívali v slovných hračkách. Podľa Lennonových slov vtedy ešte „Len písali piesne... popové piesne bez toho, aby pri nich mysleli na viac – chceli len vytvoriť zvuk a slová boli pre nich takmer irelevantné." V rozhovore z roku 1987 McCartney povedal, že ostatní členovia The Beatles zbožňovali Lennona: „Bol ako náš vlastný malý Elvis... Všetci sme vzhliadali k nemu. Bol starší a bol do značnej miery vodcom, bol najrýchlejší a najmúdrejší."

McCartney, Harrison a Lennon, v roku 1964

The Beatles dosiahli mainstreamový úspech vo Veľkej Británii začiatkom roku 1963. Lennon bol na turné, keď sa mu v apríli narodil jeho prvý syn, Julian. Počas vystúpenia Royal Variety Show, na ktorom sa zúčastnila aj kráľovná matka a iní britskí členovia kráľovskej rodiny, si Lennon robil srandu z publika: „Pre našu ďalšiu skladbu by som vás rád poprosil o pomoc. Pre ľudí na lacnejších miestach, tlieskajte rukami... a vy ostatní, stačí ak budete len štrngať šperkami." Po roku Beatlemánie v Spojenom kráľovstve, sa konal historický debut skupiny vo februári 1964 v USA v programe The Ed Sullivan Show, ktorý znamenal ich prielom k tomu, že sa stali medzinárodnými hviezdami. Nasledovalo dvojročné obdobie neustálych koncertných turné, nakrúcania filmov a písania piesní, počas ktorého Lennon napísal dve knihy, In His Own Write a A Spaniard in the Works. Skupina The Beatles získala uznanie aj od britského establišmentu. V roku 1965 boli v rámci vyznamenania Queen's Birthday Honors vymenovaní za členov Rádu Britského impéria (MBE).

Neskôr začalo Lennona znepokojovať to, že fanúšikovia, ktorí navštevovali koncerty Beatles, nemohli vďaka vreskotu publika počuť ich hudbu. Hovoril, že pieseň „Help!" z roku 1965 vyjadruje jeho pocity, ktoré začal mať z týchto frustrujúcich situácií. Pribral na váhe (neskôr to nazval „obdobím tučného Elvisa“) a začal mať pocit, že potrebuje zmenu. V marci toho roku on a Harrison nevedomky užili LSD. Bolo to potom, ako zubár usporiadajúci večeru, na ktorej sa zúčastnili spolu s manželkami, pridal hosťom túto drogu do kávy. Keď sa chystali odísť, hostiteľ im prezradil, čo sa stalo a odporučil im, aby kvôli pravdepodobným následkom radšej nevychádzali z domu. Neskôr, vo výťahu v nočnom klube, všetci uverili predstave, že horí. Lennon spomínal, že „Všetci vo výťahu vtedy hystericky kričali že horí (!)"

V marci 1966, počas rozhovoru s reportérkou londýnskeho denníka Evening Standard, Maureen Cleaveovou, Lennon poznamenal: „Neviem, či skôr zanikne kresťanstvo, alebo rokenrol, ale teraz sú The Beatles populárnejší ako Ježiš.“. Výrok zostal v Anglicku prakticky nepovšimnutý. Keď ho ale o päť mesiacov neskôr citoval časopis Teen, v USA spôsobil veľké pohoršenie. Výsledkom bol veľký rozruch. Boli pálené nahrávky The Beatles, rozhlasové stanice odmietali vysielať ich piesne, a boli rušené ich koncerty. Dokonca Lennonovu poznámku odsúdil aj Vatikán. Dňa 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, na ktorej sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon za svoje výroky ospravedlnil. Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, no aktivity Ku-klux-klanu a vyhrážky Lennonovi, prispeli k tomu, že sa kapela rozhodla prestať koncertovať.

Štúdiové roky, rozpad Beatles a sólová tvorba: 1966 – 1970

Lennon v roku 1967

Po poslednom koncerte skupiny 29. augusta 1966 Lennon nakrútil protivojnovú čiernu komédiu How I Won the War. Bolo to jeho jediné vystúpenie v celovečernom filme, v ktorom účinkoval mimo skupiny The Beatles. Po nakrúcaní filmu šiel v novembri spolu s kapelou do štúdia, kde sa dlhodobo venovali nahrávaniu hudby. Lennon v tom období začal vo zvýšenej miere užívať LSD a podľa spisovateľa, Iana MacDonalda, jeho neustále užívanie psychotropných látok viedli k tomu, že Lennon začal byť blízko svojej psychickej smrti. V roku 1967 vyšla skladba „Strawberry Fields Forever“, ktorú magazín Time ospevoval za jej „úžasnú vynaliezavosť“ a najvýznamnejší, prelomový album skupiny Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý obsahoval Lennonove texty, ktoré silne kontrastovali s jednoduchými milostnými piesňami z prvých rokov účinkovania skupiny.

Koncom júna ako príspevok Británie do satelitného vysielania Our World, skupina The Beatles zahrala Lennonovu skladbu „All You Need Is Love“. Počulo ju medzinárodné publikum, ktoré bolo odhadnuté na 400 miliónov ľudí. Zámerne zjednodušujúca pieseň vo svojom posolstve formalizovala jeho pacifistický postoj a stala jednou z hymien pre Leto lásky. Potom ako sa skupina The Beatles zoznámila s Mahariši Mahéšom Jógím sa skupina zúčastnila augustového víkendu osobnej výučby na jeho seminári transcendentálnej meditácie v Bangore vo Walese. Počas seminára sa dozvedeli o Epsteinovej smrti. „Vedel som, že sme vtedy mali problémy," povedal Lennon neskôr. „Nemal som žiadne mylné predstavy o našej schopnosti robiť čokoľvek iné ako hrať hudbu. Bál som sa – pomyslel som si: 'Teraz sme to kurva mali'." McCartney vtedy zorganizoval prvý post-Epsteinov projekt skupiny, televízny film Magical Mystery Tour, ktorý on sám napísal, vyprodukoval a zrežíroval a ktorý vyšiel v decembri toho roku. Zatiaľ čo samotný film sa ukázal byť ich prvým kritikou zaznávaným prepadákom, jeho vydanie soundtracku, na ktorom bola skladba, v ktorej sa Lennon inšpiroval dielom Lewisa Carrolla, „I Am the Walrus“, bolo úspešné.

Pod vedením Harrisona a Lennona odcestovali Beatles vo februári 1968 do Maharishiho ášramu v Indii, aby tam získali ďalšie rady. Počas pobytu zložili väčšinu skladieb, ktoré vyšli na ich dvoalbume The Beatles, ale zmiešané skúsenosti členov kapely s transcendentálnou meditáciou vniesli ostrý rozdiel vo vzťahoch členov skupiny. Po návrate do Londýna sa čoraz viac zapájali do obchodných aktivít vytvorením Apple Corps, multimediálnej korporácie zloženej z Apple Records a niekoľkých ďalších dcérskych spoločností. Lennon opísal tento podnik ako pokus o dosiahnutie „umeleckej slobody v rámci obchodnej štruktúry“. Debutový singel skupiny pre značku Apple, vydaný uprostred protestov v roku 1968, zahŕňal Lennonovu B-stranu „Revolution“, v ktorej volal po „pláne“ namiesto toho, aby sa zaviazal k maoistickej revolúcii. Pacifistické posolstvo piesne viedlo k výsmechu od politických radikálov v tlači Novej ľavice. Napätie na nahrávaniach Beatles v tomto roku vystupňoval navyše Lennon tým, že trval na tom, aby mal vedľa seba svoju novú priateľku, japonskú umelkyňu Yoko Ono. Porušil tým pravidlo kapely týkajúce sa manželiek a priateliek v štúdiu. Zvlášť si cenil svoj skladateľský podiel na dvojalbume a označil ho za nadradené dielo predchádzajúcemu projektu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Na konci roku 1968 sa Lennon zúčastnil v televíznom špeciáli The Rolling Stones Rock and Roll Circus, ktorý sa napokon neodvysielal. Lennon vystupoval so superskupinou Dirty Mac, v ktorej s ním účinkoval aj Eric Clapton, Keith Richards a Mitch Mitchell. Skupina tiež sprevádzala vokálne vystúpenie Yoko Ono. Filmová verzia z tejto akcie vyšla v roku 1996.

Yoko Ono a John Lennon v marci v roku 1969

Koncom roku 1968, Lennonove zvýšené užívanie drôg a rastúca posadnutosť Yoko Ono v kombinácii s neschopnosťou The Beatles dohodnúť sa na tom, ako by mala byť spoločnosť riadená, spôsobili, že v Apple sa rozhodli, že potrebujú profesionálny manažment. Lennon požiadal lorda Beechinga, aby túto úlohu prevzal, ale on odmietol a poradil Lennonovi, aby sa vrátil k nahrávaniu. Lennona oslovil Allen Klein, ktorý v období britskej invázie manažoval The Rolling Stones a ďalšie kapely. Začiatkom roku 1969 bol Lennonom, Harrisonom a Starrom Klein vymenovaný za výkonného riaditeľa spoločnosti Apple, no McCartney nikdy túto manažérsku zmluvu nepodpísal.

Lennon a Yoko Ono sa zosobášili 20. marca 1969 na Gibraltáre a čoskoro vydali sériu 14 litografií s názvom „Bag One“, na ktorých boli zobrazené scény z ich medových týždňov. Z týchto obrázkov bolo osem považovaných za neslušné a väčšina z nich bola zakázaná a skonfiškovaná. Lennonovo kreatívne zameranie sa naďalej posúvalo za hranice Beatles. V rokoch 1968 až 1969 spolu s Ono nahrali tri albumy experimentálnej hudby: Unfinished Music No. 1: Two Virgins (známy skôr pre obal ako pre hudbu), Unfinished Music No. 2: Life with the Lions a Wedding Album. V roku 1969 založili skupinu Plastic Ono Band a vydali Live Peace in Toronto 1969. V rokoch 1969 až 1970 vydal Lennon single: „Give Peace a Chance", ktorý bol všeobecne prijatý ako hymna proti vojne vo Vietname, „Cold Turkey". ktorý dokumentoval jeho abstinenčné príznaky po tom, čo sa stal závislým na heroíne a „Instant Karma!". Na protest proti zapojeniu Británie do Nigerijskej občianskej vojny, jej podpore Ameriky vo vojne vo Vietname a (skôr žartovne) proti tomu, že pieseň „Cold Turkey" padla v rebríčkoch, Lennon vrátil svoju medailu MBE. ku kráľovnej. Toto gesto nemalo žiadny vplyv na jeho status MBE, ktorého nie je možné sa vzdať. Medaila spolu s Lennonovým listom je uložená v Centrálnej kancelárii rytierskeho rádu rytierov

Lennon od skupiny Thel Beatles odišiel v septembri 1969, ale súhlasil s tým, že o tom nebude informovať médiá, až kým skupina neprerokuje ich nahrávaciu zmluvu. Pobúrilo ho neskôr, že McCartney v apríli 1970 zverejnil svoj vlastný odchod pri vydaní svojho debutového sólového albumu. Lennonova reakcia bola: „Ježiš Mária! On za to dostáva všetky zásluhy!" Neskôr napísal: „Založil som kapelu. Rozpustil som ju. Je to také prosté." V decembri 1970 v rozhovore s Jannom Wennerom z magazínu Rolling Stone verejne odhalil svoju zatrpknutosť voči McCartneymu, keď povedal: „Bol som blázon, keď som neurobil to, čo urobil Paul, ktorý to použil na propagáciu predaja svojej nahrávky." Lennon hovoril aj o Paulovom nepriateľstve, ktoré vnímali aj ostatní členovia, voči Yoko Ono a o tom, ako on, Harrison a Starr „už mali dosť toho, že sú pre Paula len pomocníkmi... Po smrti Briana Epsteina sme skolabovali. Paul nás prevzal a údajne nás viedol. Ale čo nás viedlo, keď sme sa točili v kruhu?"

Sólová kariéra: 1970 – 1980

Počiatočný sólový úspech a aktivizmus: 1970 – 1972

Reklama na skladbu "Imagine" pre časopis Billboard, 18. september 1971

V roku 1970 absolvovali John a Yoko primárnu terapiu u Arthura Janova v Los Angeles v Kalifornii. Terapia zameraná na uvoľnenie emocionálnej bolesti z raného detstva zahŕňala dve polovice dňa v týždni, ktoré sa konali s Janovom počas štyroch mesiacov. Janov plánoval pár liečiť dlhšie, no oni vyjadrili názor, že už necítia potrebu v terapii pokračovať a vrátili sa do Londýna. Lennonov sólový debut, album John Lennon/Plastic Ono Band (1970), mal priaznivé odozvy hudobnej kritiky, no príliš osobné texty a ostrý zvuk obmedzovali jeho komerčné využitie. Na albume je skladba „Mother“, v ktorej Lennon konfrontuje svoje pocity z odmietnutia v detstve a dylanovsky znejúca nahrávka „Working Class Hero“, ktorá je ostrým útokom proti buržoáznemu sociálnemu systému. Táto nahrávka bola kvôli slovám „ste stále len skurvení sedliaci“ vyradená zo záujmu pre odvysielanie v médiách.

V januári 1971 britský politický aktivista, spisovateľ, novinár, historik, filmár a verejný intelektuál pakistanského pôvodu, Tariq Ali počas rozhovoru s Lennonom vyjadril svoje revolučné politické názory. Lennon na to okamžite zareagoval napísaním piesne „Power to the People“. V texte k piesni zvrátil svoj nekonfliktný prístup, ktorý presadzoval v skladbe „Revolution“. Neskôr toto poprel tým, že konštatoval, text vznikol z pocitu viny a túžby po súhlase od radikálov akým bol napríklad aj Ali. Lennon sa spojil s Alim na protest proti stíhaniu kontroverzného časopisu Oz, ktoré bolo za údajnú obscénnosť. Lennon odsúdil konanie ako „nechutný fašizmus“ a on a Ono (ako skupina Elastic Oz Band) vydali singel „God Save Us/Do the Oz“ a zúčastnili sa pochodov na podporu tohoto časopisu.

Nakoľko Lennonovi záležalo, aby mal aj komerčný úspech jeho ďalší sólový projekt, album Imagine (1971), bol pre rádiá omnoho prijateľnejší. V časopise Rolling Stone o ňom napísali, že „obsahuje podstatný kus dobrej hudby“, ale dodali, že „v ňom vyjadrené postoje sa asi čoskoro budú zdať nielen nudné, ale irelevantné“. Titulná skladba albumu sa neskôr stala hymnou protivojnových hnutí, kým pieseň „How Do You Sleep?" sú hudobným útokom a reakciou na texty druhého McCartneyho albumu Ram. Narážky, ktoré v týchto textoch Lennon vycítil a boli McCartneyom neskôr potvrdené, smerovali na Johna a na Yoko Ono. V piesni „Jealous Guy“ sa Lennon zaoberá svojím ponižujúcim zaobchádzaním so ženami a uznáva, že toto jeho správanie bolo výsledkom dlhotrvajúcej neistoty.

Z vďačnosti za gitarové nahrávky na albume Imagine, Lennon spočiatku súhlasil s vystúpením na Harrisonovej benefičnej akcii Concert for Bangladesh, ktorá sa konala v New Yorku, no Harrison odmietal dovoliť, aby sa akcie zúčastnila aj Yoko Ono. Malo to nakoniec za následok, že sa dvojica hudobníkov pohádala a Lennon od svojho súhlasu odstúpil.

Lennon a Yoko Ono sa v auguste 1971 presťahovali do New Yorku. Krátko potom vyjadrili podporu politike radikálnej ľavice v USA. V decembri vydali singel „Happy Xmas (War Is Over)“. V novom roku prijala Nixonova administratíva to, čo nazvala „strategickým protiopatrením“ proti Lennonovej protivojnovej a anti-Nixonovskej propagande. Administratíva sa týmto pustila do štvorročného snaženia o hudobníkovu deportáciu zo Štátov. Lennon počas tejto doby absolvoval pokračujúci právny spor s imigračnými úradmi a bol mu zamietnutý trvalý pobyt v Spojených štátoch. Problém sa vyriešil až v roku 1976.

Dvojalbum Some Time in New York City Lennon bol nahraný spolu s Yoko Ono a vyšiel v roku 1972. Hudobne sa na nahrávaní podieľala newyorská kapela Elephant's Memory. Dvojité LP, obsahovalo piesne o ženských právach, vzťahoch medzi rasami, úlohe Británie v Severnom Írsku a Lennonovými ťažkosťami pri získavaní zelenej karty. Album bol komerčne neúspešný a ani kritika ho za ťažkopádne politické slogany nevnímala priaznivo. Recenzia v NME mala formu otvoreného listu, v ktorom sa Tony Tyler z Lennona vysmieval ako z „patetického starnúceho revolucionára“. V USA bola ako singel z albumu vydaná nahrávka „Woman Is the Nigger of the World" a bola odpremiérovaná v televízii 11. mája v programe The Dick Cavett Show. Mnoho rozhlasových staníc tento singel odvysielať odmietlo, lebo obsahoval hanlivý výraz „neger“. S kapelou Elephant's Memory a hosťami Lennon a Yoko Ono usporiadali dva benefičné koncerty v New Yorku, z ktorých výťažok bol určený na pomoc pacientom v psychiatrickom zariadení Willowbrook State School. Lennonove posledné kompletné koncertné vystúpenie sa konalo 30. augusta 1972 v Madison Square Garden. Po tom, čo George McGovern v roku 1972 prehral prezidentské voľby, v ktorých súperil s Richardom Nixonom, sa Lennon a Yoko Ono zúčastnili povolebnom precitnutí, ktoré sa konalo v newyorskom dome aktivistu Jerryho Rubina. Lennon bol v depresii a bol opitý. Potom, ako vyšlo najavo, že mal sexuálny vzťah s jednou z hostí na večierku, sa s Yoko Ono rozišiel. Týmto incidentom je inšpirovaná pieseň Yoko Ono s názvom „Death of Samantha“.

„Stratený víkend“: 1973 – 1975

Propagačná fotografia Lennona a moderátora Toma Snydera z televízneho programu Tomorrow. Bol to posledný televízny rozhovor odvysielaný v roku 1975, ktorý Lennon poskytol pred svojou smrťou v roku 1980.

V roku 1973 keď Lennon nahrával album Mind Games, sa on a Ono rozhodli rozísť. Nasledujúce 18-mesačné obdobie, kedy boli odlúčení, označil Lennon ako svoj „stratený víkend“. Inšpiroval sa názvom dramatického filmu režiséra Billyho Wildera z roku 1945. Žil v tom čase spolu s asistenkou May Pangovou striedavo v Los Angeles a v New Yorku. Album Mind Games bol označený ako dielo skupiny „Plastic U.F.Ono Band“ a vyšiel v novembri v roku 1973. Lennon spolupracoval aj na nahrávaní skladby „I'm the Greatest", ktorý je na Starrovom albume Ringo (1973) vydanom v rovnakom mesiaci. Nahrávali ju spolu s Harrisonom a bola to jediná príležitosť, kedy sa väčšina členov kapely The Beatles stretla v štúdiu od od ich rozpadu až do Lennonovej smrti.

Začiatkom roku 1974 Lennon veľa pil a na titulky novín sa dostalo jeho alkoholové vyčíňanie s americkým spevákom a skladateľom Harrym Nilssonom. V marci došlo v klube The Troubadour k dvom značne medializovaným incidentom. Pri prvom incidente si Lennon prilepil nepoužitú menštruačnú vložku na čelo a potom obťažoval čašníčku. K druhému incidentu došlo o dva týždne neskôr, keď Lennona s Nilssonom vyhodili z toho istého klubu po tom, ako sa navážali do dvoch bratov, amerických folkových spevákov, hudobníkov a komikov, ktorí boli publiku známi ako Smothers Brothers. Lennon sa sa v tom čase rozhodol produkovať aj Nilssonov album Pussy Cats, k čomu Pangová prenajala pre všetkých hudobníkov plážový dom v Los Angeles. Po mesiaci ďalšieho hýrenia boli nahrávania v chaose a Lennon sa vrátil s Pangovou do New Yorku, kde prácu na albume dokončili. V apríli Lennon produkoval pieseň Micka Jaggera „Too Many Cooks (Spoil the Soup)“, ktorá potom zo zmluvných dôvodov zostala nevydaná viac ako 30 rokov. May Pangová nahrávku neskôr v roku 2007 poskytla na jej prípadné zaradenie do projektu The Very Best of Mick Jagger.

Neskôr sa Lennon opäť vrátil do New Yorku, kde nahral album Walls and Bridges. Album vyšiel v októbri 1974. Je na ňom skladba „Whatever Gets You thru the Night“, v ktorej účinkuje Elton John, ktorý do nej nahral vokály a klavír. Táto pieseň je v Lennonovej sólovej kariére jediným singlom, ktorý sa počas jeho života dostal na vrchol amerického rebríčka Billboard Hot 100. Pred koncom roka nasledoval druhý singel z albumu „#9 Dream“. Lennon spolupracoval aj na druhom Starrovom albume Goodnight Vienna (1974), na ktorý mu napísal titulnú skladbu a hral v nej na klavíri. Dňa 28. novembra Lennon prekvapivo vystúpil na koncerte Eltona Johna, ktorý sa konal na Deň vďakyvzdania v Madison Square Garden, čím splnil svoj sľub, že s ním bude koncertovať. Zaspievali si spolu skladbu „Whatever Gets You thru the Night“, o ktorej komerčnom potenciáli mal Lennon pochybnosti a ktorá dosiahla v rebríčkoch vrchol. Lennon ju zahral spolu so skladbami „Lucy in the Sky with Diamonds“ a „I Saw Her Standing There“, ktorú uviedol ako „pieseň svojho starého odcudzeného snúbenca menom Paul“. Lennon bol aj spoluautorom skladby „Fame“, prvej americkej jednotky Davida Bowieho, do ktorej pri nahrávaní v januári 1975 prispel hrou na gitaru a sprievodnými vokálmi. V tom istom mesiaci sa Elton John dostal na prvé miesto rebríčkov so svojim coverom piesne „Lucy in the Sky with Diamonds“, do ktorej Lennon prispel hrou na gitaru a vokálmi. Lennon je na singli uvedený pod prezývkou „Dr. Winston O'Boogie“.

Krátko nato sa on a Yoko Ono dali opäť dokopy. Lennon vo februári vydal album coververzií piesní iných autorov pod názvom Rock 'n' Roll (1975). Skladba z albumu, „Stand by Me“, sa stala na budúcich päť rokov jeho posledným singlom. Jeho posledné účinkovanie na pódiu sa konalo v špeciáli televíznej spoločnosti ATV, ktorý bol poctou impresáriovi Lewovi Gradeovi, konal sa 18. apríla 1975 a bol odvysielaný v júni. Lennon zahral na akustickú gitaru a za podpory osemčlennej kapely predviedol dve piesne z albumu Rock'n'Roll („Stand by Me“, ktorá nebola odvysielaná, a „Slippin' and Slidin'“), po ktorých nasledovala skladba „Imagine“. Skupina, sa nazvala Etc., mala za hlavami masky, ktoré mali byť Lennonovým podpichnutím, ktorým vyjadril, že Grade mal tiež dve tváre..

Prestávka a návrat: 1975 – 1980

Lennonova zelená karta, ktorá mu umožnila žiť a pracovať v Spojených štátoch.

Sean bol jediným spoločným dieťaťom Johna Lennona a Yoko Ono. Narodil sa na presne na Lennonove 35. narodeniny, dňa 9. októbra 1975. John sa rozhodol ujať úlohy manžela v domácnosti. Začala tak jeho päťročná prestávka, počas ktorej prestal účinkovať v hudobnom priemysle. Neskôr o nej povedal, že v tom čase „piekol chlieb“ a „staral sa o dieťa“. Venoval sa Seanovi, denne vstával o 6:00, aby plánoval a pripravoval jedlo a aby s ním trávil čas. Napísal a v júni prišiel do štúdia, kde nahral klavír v skladbe „Cookin' (In the Kitchen of Love)" na album Ringo's Rotogravure, ktorý Ringo Starr vydal v roku 1976. Bolo to jeho posledné nahrávanie až do roku 1980. V roku 1977 v Tokiu aj formálne potvrdil, že končí s hudbou a že sa rozhodol byť s dieťaťom, až kým nebude mať pocit, že si od rodiny môže zobrať voľno a venovať sa tvorbe. Počas prestávky v kariére vytvoril niekoľko sérií kresieb a spracoval knihu obsahujúcu zmes autobiografického materiálu a toho, čo nazval „šialené veci“, z ktorých všetky budú zverejnené až po jeho smrti. Z päťročnej pauzy sa vymanil v októbri 1980, keď vydal singel „(Just Like) Starting Over“. Nasledujúci mesiac vyšiel album Double Fantasy, ktorý obsahoval piesne napísané počas leta 1980, ktoré strávil na Bermudách. Lennon sa plavil na 43-metrovej plachetnici so svojím mladším synom v júni 1980 na ceste do britskej kolónie, kde krátko žili na Knapton Hill. Miestny obchodník Rolf Oskar Luthi, im nechal svoj Undercliff, dom vo Fairylands, kde umožnil Lennonovcom aby tam mohli mať prechodný pobyt.

Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich spoločného manželstva zažili. Hudba na albume bola odrazom Lennonovho naplnenia v jeho novoobjavenom stabilnom rodinnom živote. Nahral aj dostatok dodatočného materiálu, ktorý mal naplánovaný použiť na nasledujúcom albume Milk and Honey, ktorý mu vyšiel posmrtne v roku 1984.. Double Fantasy vydali spoločne Lennon a Yoko Ono krátko pred jeho smrťou. Album nebol najlepšie prijatý. Boli k nemu komentáre, ako boli napríklad slová „zhovievavá sterilita... a hrozné zívanie“ ktoré boli zverejnené v hudobnom časopise Melody Maker.

Vražda: 8. december 1980

Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je známy pod názvom The Dakota.

Apartmánový dom Dakota v New Yorku.

Dňa 8. decembra 1980 o piatej popoludní odchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen (majiteľ vydavateľstva Geffen Records), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden z fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman.

Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať. Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana.

Vchod do domu Dakota, kde bol zastrelený John Lennon

Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy zavolal "Mr. Lennon!", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého ramena. Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom dovnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona.“

Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72. ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D. Salingera, Kto chytá v žite (The Catcher in the Rye), kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi hodinami hudby skupiny The Beatles

Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice. Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia.

Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15.. John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi. Mal 40 rokov. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v Rooseveltovej nemocnici. Nasledujúci deň oznámila, že „John Lennon nebude mať pohreb“ a uzavrela to slovami, že „John miloval ľudí a modlil sa za nich. Urobte, prosím, to isté aj pre neho“. Jeho pozostatky boli spopolnené na cintoríne Ferncliff v Hartsdale v New Yorku. Yoko Ono potom rozptýlila popol v newyorskom Central Parku, kde neskôr vznikol pamätník Strawberry Fields. Chapman sa vyhýbal procesu, čím ignoroval radu svojho právnika a priznal sa k vražde druhého stupňa. Bol odsúdený na 20 rokov až doživotie.

V týždňoch po vražde sa singel „(Just Like) Starting Over“ a album Double Fantasy dostali na vrcholy rebríčkov v Spojenom kráľovstve aj v USA. Ďalším príkladom verejného výlevu smútku bolo, že singel „Imagine“ sa v januári 1981 dostal na prvé miesto v Spojenom kráľovstve a „Happy Xmas“ dosiahol druhé miesto. Singel „Imagine“ vystriedal na vrchole britskej hitparády druhý singel Johna Lennona, „Woman“, ktorý pochádza z albumu Double Fantasy. Neskôr v tom istom roku nahrala na počesť Johna Lennona skupina Roxy Music coververziu skladby „Jealous Guy“, ktorá bola v rebríčkoch Spojeného kráľovstva taktiež číslom jedna.

Osobné vzťahy

Cynthia Lennonová

Cynthia Lennonová v máji 1964 sedel v lietadle na medzipristátí v Los Angeles

Lennon sa stretol s Cynthiou Powellovou (1939 – 2015) v roku 1957, t. j. v období keď boli spolužiakmi na Liverpool College of Art. Powellová mala, pre jeho správanie a vzhľad, pred Lennonom trému, no počula, o jeho posadnutosti francúzskou herečkou Brigitte Bardotovou. Aby ho zaujala, prefarbila si vlasy na blond. Lennon ju pozval na rande, no ona namietala, že je zasnúbená. On na to reagoval odpoveďou: „Nežiadal som ťa, aby si si ma vzala, však?" Cynthia ho často sprevádzala na koncertoch skupiny The Quarrymen, neskôr spolu s McCartneyho priateľkou za ním vycestovali aj do Hamburgu..

Lennon bol od prírody veľmi žiarlivý, postupne sa stával majetníckym a Powellovú často desil svojím hnevom. Vo svojich pamätiach z roku 2005, ktoré vydala pod názvom John, Powellová spomína, že keď spolu chodili, Lennon ju raz udrel. Bolo to potom, ako ju videl tancovať so Stuartom Sutcliffom.. Po tomto incidente Cynthia ich vzťah ukončila. Trvalo tri mesiace, kým sa Lennon ospravedlnil a požiadal ju, aby sa dali znovu dokopy. Súhlasila a neskôr poznamenala, že už síce nikdy na ňu nebol fyzicky agresívny, no stávalo sa, že býval „verbálne ostrý a neprívetivý“. Lennon neskôr povedal, že kým nestretol Yoko Ono, nikdy nepochyboval o svojich šovinistických postojoch k ženám. Hovoril, že pieseň „Getting Better“ od kapely The Beatles vypovedá jeho vlastný príbeh: „Kedysi som bol krutý k svojej žene a fyzicky – k akejkoľvek žene. Bol som bitkár. Nevedel som sa vyjadrovať a preto som udrel. Bojoval som s mužmi a udieral ženy. Preto som v tvorbe vždy akcentoval mier.“

Lennon si spomínal na svoju reakciu z júla 1962, kedy sa dozvedel, že Cynthia je tehotná, a povedal: "Je tu len jedno riešenie Cyn. Budeme sa musieť vziať." Pár sa zosobášil 23. augusta 1962 v kancelárii Mount Pleasant Register Office v Liverpoole. Svedkom pri sobáši bol Brian Epstein. Johnove manželstvo sa začalo práve vtedy, keď sa po Veľkej Británii rozbehla Beatlemánia. Tak ako v deň svadby mal koncert, tak aj nasledovnom období takmer denne koncertoval. Epstein sa v tejto tmosfére obával, že fanúšikov predstava o ich ženatom idole odcudzí a preto žiadal Lennonovcov, aby ich manželstvo tajili. Julian sa narodil 8. apríla 1963. Lennon bol v tom čase na turné a svojho malého syna videl až o tri dni neskôr.

Cynthia pripisovala začiatok rozpadu manželstva Lennonovmu užívaniu LSD a cítila, že v dôsledku užívania drog o ňu pomaly strácal záujem. Keď skupina v roku 1967 cestovala vlakom do Bangoru vo Walese na seminár transcendentálnej meditácie u Maharishi Yogiho, policajt Cynthiu nespoznal a zabránil jej nastúpiť. Neskôr si na to spomínala spolu s pocitom, že tento incident zrejme symbolizoval koniec ich manželstva. Po dovolenke v Grécku, Cynthia prišla domov do Kenwoodu. Lennona vtedy našla sedieť na podlahe s Yoko Ono a obaja boli oblečení vo froté županoch, Šokovaná a s pocitom poníženia potom z domu odišla. O niekoľko týždňov neskôr ju Alexis Mardas informoval, že Lennon žiada o rozvod a zverenie Juliana do starostlivosti.. Dostala od Lennona list, v ktorom sa uvádza, že tak robí na základe jej cudzoložstva s talianskym hotelierom Robertom Bassaninim, čo Powellová poprela.. Po rokovaniach Lennon kapituloval a súhlasil s tým, aby sa s ním rozviedla na základe vzájomnej dohody. Prípad sa riešil mimosúdne v novembri 1968, pričom Lennon jej dal na opatrovanie Juliana ročnú rentu 100 000 libier (v tom čase to bolo 240 000 amerických dolárov).

Brian Epstein

Brian Epstein v roku 1965

Beatles vystupovali v liverpoolskom Cavern Clube v novembri 1961, keď ich po poludňajšom koncerte zoznámili s Brianom Epsteinom. Epstein bol homosexuál a uzavretý, neprístupný človek. Podľa životopisca, Philipa Normana, bolo jedným z Epsteinových dôvodov, prečo chcel riadiť skupinu to, že ho priťahoval Lennon. Veľmi krátko potom, ako sa narodil Julian, Lennon odišiel spolu s Epsteinom na dovolenku do Španielska. Táto skutočnosť vyprovokovala vznik špekulácií o ich vzájomnom vzťahu. Keď sa Lennona neskôr na to pýtali, odpovedal: „No, bol to takmer milostný vzťah, ale nie celkom. Nikdy sa to nenaplnilo, ale bolo to dosť intenzívne. Bola to moja prvá skúsenosť s homosexuálom, ktorú som si uvedomoval. Bol homosexuál. Sedeli sme v kaviarni v Torremolinos a pozerali na chlapcov okolo a ja som sa ho pýtal: 'Páči sa ti ten? Páči sa ti tamten?' Užíval som si to a celú dobu uvažoval ako spisovateľ. Zažival som to." Krátko po ich návrate zo Španielska, na oslavách McCartneyho 21. narodenín v júni 1963, Lennon fyzicky napadol uvádzača v Cavern Clube, Boba Woolera, za to, že povedal: „Aké boli tvoje medové týždne, John?“ Wooler, známy svojimi slovnými narážkami niekedy prívetivými, no aj ostrými poznámkami žartoval, no od Lennonovej svadby ubehlo desať mesiacov a medové týždne plánoval až o dva nasledujúce mesiace neskôr. Mal vypité, pochopil, to tak, že naráža na jeho sexuálnu orientáciu, tak si ho podal.

Lennon Epsteina za jeho homosexualitu a za to, že je Žid s obľubou zosmiešňoval. Keď raz Epstein hľadal nápady na to, ako nazvať jeho aktuálne vznikajúcu autobiografiu, mu Lennon ponúkol svoj nápad, aby jej dal meno Queer Jew (Homosexuálny Žid). Potom, ako počul o tom, ba sa biografia mala volať A Cellarful of Noise, vymyslel si vlastnú paródiu, ktorú komentoval: „skôr by som to pomenoval A Cellarful of Boys“.

Inokedy sa zas jedného z návštevníkov Epsteinovho bytu raz spýtal: „Prišiel si ho vydierať? Ak nie, budeš jediný bubák v Londýne, ktorý to neurobil." Počas nahrávania skladby „Baby, You're a Rich Man" zas prespieval pozmenené refrény na „Baby, you're a rich fag Jew".

Julian Lennon

Julian Lennon pri odhaľovaní pamätníka mieru Johna Lennona

Počas manželstva s Cynthiou sa v čase, keď sa jeho záväzky v spojitosti s The Beatles zintenzívnili a kapela bola na vrchole šialenej beatlemánie sa Johnovi Lennonovi narodil jeho prvý syn, Julian. Dňa 8. apríla 1963, keď Julian prišiel na svet, bol John Lennon na turné. Synove narodenie, podobne ako manželstvo jeho matky Cynthie s Lennonom, bolo utajené, pretože Epstein bol presvedčený, že verejná známosť týchto vecí môže ohroziť komerčný úspech clej kapely. Julian si spomínal, že ako malé dieťa vo Weybridge raz prišiel domov a mal so sebou akvarelový obrázok, ktorý v ten deň namaľoval. Na obrázku bola kopa hviezd a blonďaté dievča, ktoré spoznal v škole. Keď sa ho otec spýtal, čo je to na tom obrázku, tak mu Julian odpovedal: „It's Lucy in the sky with diamonds." Lennon túto odpoveď neskôr použil na názov piesne The Beatles, a hoci sa neskôr hovorilo, že jej názov je odvodený od skratky pre drogu LSD, Lennon trval na tom, že pieseň nemá s drogovým tripom nič spoločné. Lennon nemal k Julianovi blízko. Clapec mal lepší vzťah k McCartneymu než k vlastnému otcovi. V období kedy sa rodičia rozvádzali, počas cesty autom na návštevu Cynthie a Juliana, zložil McCartney Julianovi pieseň „Hey Jules“, ktorou ho chcel potešiť. Postupne sa z nej stala pieseň Beatles, ktorú poznáme ako „Hey Jude“. Lennon neskôr povedal: „To je jeho najlepšia pieseň. Začala ako pieseň o mojom synovi Julianovi a on z nej urobil „Hey Jude“. Vždy som si myslel, že je to o mne a Yoko Ono, ale on tvrdí, že nie je."

Lennonov vzťah s Julianom už bol napätý a po presťahovaní Lennona a Ona do New Yorku v roku 1971 Julian svojho otca až do roku 1973 nevidel. Na popud Pangovej sa zariadilo, aby Julian a jeho matka navštívili Lennona v Los Angeles a išli do Disneylandu. Julian sa potom začal pravidelne stretávať so svojím otcom a Lennon mu dal bubnovanie na skladbe „Ya Ya“ z albumu Walls and Bridges (1974). Kúpil Julianovi gitaru Gibson Les Paul a ďalšie nástroje a podporoval jeho záujem o hudbu, že mu ukazoval gitarové akordové techniky. Julian spomína, že on a jeho otec v čase, ktorý strávil v New Yorku, „vychádzali oveľa lepšie“: „Bolo veľa srandy, veľa sme sa nasmiali a celkovo sme sa dobre bavili."

Lennon v rozhovore pre Playboy s Davidom Sheffom krátko pred svojou smrťou povedal: „Sean je plánované dieťa a v tom je rozdiel. Juliana nemilujem o nič menej ako dieťa. Je to stále môj syn, či už pochádzal z fľaši whisky alebo preto, že sme v tých časoch nemali tabletky. Je tu, patrí mi a vždy aj bude.“ Povedal, že sa pokúša obnoviť puto s vtedy už 17-ročným mladíkom a sebavedome predpovedal: „Julian a ja budeme mať dobrý vzťah aj v budúcnosti." Po jeho smrti sa ukázalo, že vo svojej poslednej vôli pre Juliana zanechal veľmi málo.

Yoko Ono

Lennon a Ono v roku 1980 na fotografii od Jacka Mitchella

S Yoko Ono sa John Lennon prvýkrát stretol 9. novembra 1966 v galérii Indica v Londýne, kde Ono práve pripravovala svoju výstavu konceptuálneho umenia. Predstavil ich majiteľ galérie John Dunbar. Lennona zaujal projekt „Hammer A Nail", pri ktorom účastníci výstavy zatĺkli klinec do drevenej dosky a tým postupne vytvárali umelecké dielo. Hoci sa exhibícia ešte nezačala, Lennon chcel zatĺcť klinec do čistej dosky. Yoko Ono mu v tom zabránila a Dunbar sa jej vtedy spýtal: „Ty nevieš, kto to je? Je to milionár! Možno si to kúpi". Podľa Lennonových spomienok z roku 1980, Yoko Ono o Beatles nevedela nič, no ustúpila pod podmienkou, že jej Lennon zaplatí päť šilingov. Lennon jej na to odpovedal, že: „Dám ti imaginárnych päť šilingov a zatĺkam k nim imaginárny klinec." Yoko Ono k Johnovej spomienke dodala, že Lennon si ešte nato odhryzol z jablka, ktoré bolo súčasťou jej iného projektu, nazvaného Apple a to ju už naozaj veľmi rozzúrilo.

Po tejto udalosti začala Yoko Ono Lennonovi telefonovať a navštevovala ho v jeho dome. Keď Cynthia chcela od manžela vysvetlenie, Lennon to okomentoval slovami, že Yoko Ono sa len snaží získať peniaze za svoje „avantgardné bulshity“. Kým bola Cynthia v máji 1968 na dovolenke v Grécku, Lennon pozval Ono na návštevu. Strávili noc nahrávaním albumu Two Virgins, a potom sa podľa Johnovych slov „milovali za úsvitu“. Keď sa Lennonova manželka vrátila domov, našla Yoko Ono oblečenú v župane, ako s Lennonom popíja čaj. Keď ju Lennon uvidel povedal len, že „Ahoj." Yoko Ono v roku 1968 otehotnela a 21. novembra 1968 potratila chlapca, Bolo to len pár týždňov po tom, čo bol potvrdený Johnov a Cynthiin rozvod.

Dva roky pred rozpadom Beatles začali John Lennon a Yoko Ono svoje verejné protesty proti vojne vo Vietname. Zosobášili sa na Gibraltári dňa 20. marca 1969 a strávili medové týždne v amsterdamskom hoteli patriacom k reťazcu Hilton Hotels. Túto udalosť sa stala súčasťou jedného z dvoch týždňov patriacich do kampane Bed-In for Peace. Ďalší Bed-In Plánovali v Spojených štátoch, ale do tejto krajiny im bol stup zamietnutý, tak sa ďalší týždeň konal v hoteli Queen Elizabeth v Montreale, kde nahrali skladbu „Give Peace a Chance“. Často spájali svoje kampane s umeleckými projektami, podobne ako to bolo v prípade „bagizmu“, s ktorým sa prvýkrát predstavili počas tlačovej konferencie vo Viedni. Lennon opísal toto obdobie v piesni The Beatles nazvanej „The Ballad of John and Yoko“. Dňa 22. apríla 1969 Lennon si zmenil meno. Ako stredné meno si pridal „Ono“. Krátky ceremoniál k tejto udalosti usporiadal na streche budovy Apple Corps, kde Beatles tri mesiace predtým odohrali svoj posledný spoločný strešný koncert. Hoci potom meno John Ono Lennon používal, niektoré oficiálne dokumenty jeho meno uvádzali ako John Winston Ono Lennon. Pár sa po sobáši usadil v Berkshire. Potom, ako sa Yoko Ono zranila pri autonehode, Lennon zariadil, aby jej do nahrávacieho štúdia priniesli veľkú posteľ, kde spolu s The Beatles pracovali na svojom poslednom albume, Abbey Road..

Yoko Ono a John Lennon sa potom presťahovali do New Yorku, kde najprv žili v byte na Bank Street, Greenwich Village. Hľadali pritom iné bývanie, ktoré by bolo pre nich bezpečnejšie. V roku 1973 sa presťahovali do obytného domu s výhľadom na Central Park, ktorý sa volal Dakota a nachádzal sa na adrese 1 West 72nd Street.

May Pangová

May Pang v roku 2002

Aj v súčasnosti významnú americkú nezávislú produkčnú spoločnosť ABKCO Industries založil Allen Klein v roku 1968. Neskôr v tom istom roku ABKCO získala katalóg Cameo-Parkway Records spolu s nahrávacím zariadením, ktoré spoločnosť neskôr použila na výrobu hudobného materiálu niekoľkých svojich umelcov, medzi ktorých patrili aj kapely, ako The Beatles, či The Rolling Stones. Táto firma preto zastrešovala aj hudobné vydavateľstvo ABKCO Records.

May Pangovú ako recepčnú v budove tejto spoločnosti Klein zamestnal v roku 1969. John Lennon a Yoko Ono sa s ňou stretli v nasledujúcom roku. Po ich stretnutí sa Pangová stala ich osobnou asistentkou. V roku 1973, po troch rokoch spolupráce, sa jej Yoko Ono zverila, že sa ona a John navzájom veľmi odcudzili. Navrhla Pangovej aby si spolu s Johnom spolu začali a argumentovala tým, že sa Lennonovi veľmi páči. Pangová bola návrhom Yoko Ono ohromená. V tejto zvláštnej situácii nakoniec súhlasila, že sa stane Lennonovou spoločníčkou.

Nový pár krátko po rozchode Lennona a Yoko Ono odcestoval do Los Angeles, kde sa začalo 18-mesačné obdobie, ktoré bolo neskôr nazvané „stratený víkend“. V Los Angeles Pangová presvedčila Lennona, aby nadviazal pravidelný kontakt so svojim synom Julianom, ktorého predtým nevidel dva roky. Tiež sa obnovili priateľstvá s Ringom Starrom, s Paulom McCartneyom, s koncertným technikom kapely The Beatles, Malom Evansom, a s hudobníkom a Harrym Nilssonom. Raz v podnapitom stave, počas alkoholových excesov s Nilssonom, si Lennon mylne vysvetlil niektorú z Pangovej poznámok a v afektívnej reakcii sa ju pokúsil uškrtiť. Ustúpil až potom, čo mu v tom Nilsson fyzicky zabránil.

V júni sa Lennon a Pangová vrátili na Manhattan. Tam vo svojom novo prenajatom podkrovnom byte pripravili jednu izbu pre Juliana, ktorý ich v tom čase navštívil.. Lennon, ktorý bol počas dovtedajšej spoločnej existencie s Yoko Ono v sociálnej izolácii, potom začal znovu nadväzovať prerušené kontakty s ďalšími svojimi príbuznými a priateľmi. V decembri spolu s Pangovou uvažovali o kúpe domu. S Yoko Ono sa Lennon odmietal kontaktovať čo i len telefonicky.

V januári 1975 s osobným stretnutím s Yoko Ono súhlasil. Tvrdila mu vtedy, že našla spôsob, ktorý by mu mohol pomôcť v odvykaní od fajčenia. Po ich stretnutí sa už domov k Pangovej nevrátil a ani telefonicky sa s ňou nekontaktoval. Keď k nim Pangová na druhý deň telefonovala, Yoko Ono jej povedala, že Lennon nie je schopný momentálne komunikovať, nakoľko je vyčerpaný po absolvovaní hypnoterapie. O dva dni neskôr sa s Lennonom Pangová stretla u zubára. Lennon sa nesprával normálne, bol zmätený, Pangová mala z neho dojem, ako keby mu vymyli mozog. Lennon jej vtedy povedal, že jeho odlúčenie od Yoko Ono sa skončilo. Dodal, že Yoko Ono pripúšťa, že by ju vedela aj naďalej vnímať ako Lennonovu milenku.

Sean Lennon

Sean Lennon na podujatí Free Tibet v roku 1998

Yoko Ono po pokusoch mať s Lennonom dieťa prekonala tri potraty za sebou. K ďalšiemu jej tehotenstvu došlo práve v období, kedy sa pár dal po „stratenom víkende“ opäť dokopy. Yoko Ono chcela najprv ísť na interrupciu, no zmenila názor a súhlasila s tým, že tehotenstvo bude pokračovať pod podmienkou, že Lennon bude súhlasiť s tým, že sa stane mužom v domácnosti.

Lennonova pauza v hudobnom priemysle po Seanovom narodení trvala päť rokov. Lennon túto jeho novú situáciu intenzívne prežíval. Najal si fotografa, ktorý syna v každom dni jeho prvého roka života odfotil. K fotografiám Lennon vytvoril množstvo kresieb, ktoré po jeho smrti vyšli v knižnej podobe pod názvom Real Love: The Drawings for Sean. Lennon neskôr hrdo vyhlásil: „Nevyšiel z môjho tela, ale staral som sa o neho, pripravoval som mu jedlo, dbal som na tom, aby spával, naučil sa odo mňa plávať ako ryba.."

Bývalí členovia The Beatles

Lennon (vľavo) a skupina The Beatles prichádzajú v roku 1964 do New Yorku

Počas rokov, ktoré nasledovali po rozpadeThe Beatles v roku 1970, mal Lennon priateľské vzťahy s Ringom Starrom, Jeho kontakty s McCartneym a s Harrisonom boli odlišné. Najprv s Harrisonom vychádzali dobre, no po tom, čo sa Lennon v roku 1971 presťahoval do USA, sa ich cesty rozišli. V decembri 1974, keď bol Harrison v New Yorku na turné Dark Horse, Lennon súhlasil, že vystúpi s ním na koncerte no po hádke o tom, že Lennon odmietol podpísať dohodu, ktorá by definitívne rozpustila legálne partnerstvo Beatles sa spoločné vytúpenie nekonalo. Harrison neskôr hovoril o tom, že Lennon bol ochotný s ním komunikovať počas paitich rokov v dobe, keď mal prestávku a venoval sa Seanovi, no Yoko Ono mu v tom bránila. Harrisona urazilo aj to, že Keď Lennon vydal v roku 1980 svoju biografiu o Georgeovi sa v nej zmienil len okrajovo. Pre Playboy poznamenal, že ho naštvalo, že jeho vplyv v svojom živote obišiel. Spomenul každého hráča na saxofón, či štúdiového gitaristu, ktorých počas rokov stretol, jeho v knihe vynechal.

Lennon najintenzívnejšie prežíval pocity, ktoré mal voči McCartneyovi. Okrem útokov v texte piesni „How Do You Sleep?“, sa Lennon s McCartneyom tri roky po rozdelení skupiny hádal aj prostredníctvom tlače. Neskôr boli náznaky, že by medzi nimi mohlo dôjsť k zmiereniu a v roku 1974 spolu dokonca nahrali hudbu, no napokon sa opäť rozišli. V apríli 1976, počas poslednej McCartneyho návštevy, Lennon hovoril, že spolu v televízore sledovali časť programu Saturday Night Live, v ktorom Lorne Michaels zverejnil výzvu, že poskytne tritisíc dolárov, ak sa The Beatles v show stretnú. Podľa Lennona dvojica vážne uvažovala, že do štúdia prídu a zo žartu sa pokúsia získať svoj podiel, no boli vraj na to príliš unavení. Lennon zhrnul svoj názor na McCartneya v rozhovore tri dni pred svojou smrťou slovami: „Počas mojej kariéry som si vybral prácu len dvomi ľuďmi: Paulom McCartneym a s Yoko Ono... nebola to zlá voľba."

Spolu s odcudzením od McCartneyho, Lennon s ním vždy prežíval istú hudobnú súťaživosť a neustále jeho tvorbu sledoval. Počas prestávky v kariére od roku 1975 až do doby krátko pred smrťou sa podľa Freda Seamana, vtedajšieho asistenta Johna Lennona a Yoko Ono, Lennon utešoval myšlienkou, že on síce netvorí, kým McCartney produkuje len to, čo Lennon považuje za priemerný materiál. Lennon pri návrate do štúdia v roku 1980, keď McCartney práve vydal singel „Coming Up“, hovoril, že si musel z nahrávania „odskočiť na sucháre“, pretože nevedel dostať jeho melódiu z hlavy. V tom istom roku sa Lennona opýtali, či sú to obávaní nepriatelia alebo najlepší priatelia. Lennon odvetil, že nie sú ani jedným z toho. Nikoho z nich už dlho nevidel. Ale dodal aj: „Mám ich stále rád. The Beatles skončili, ale John, Paul, George a Ringo existujú naďalej."

Politický aktivizmus

Nahrávanie skladby „Give Peace a Chance“ počas Bed-In for Peace v hoteli Queen Elizabeth v Montreale

John Lennon a Yoko Ono mali svoje prvé medové týždne v marci 1969, ktoré sa konali v amsterdamskom hoteli Hilton. Táto ich verejne prezentovaná udalosť, spojená s vyjadrovaním odporu voči vojne dostala názova Bed-In for Peace, no vo svojom výsledku sa stretla s celosvetovým mediálnym výsmechom. Počas druhej časti Bed-In o tri mesiace neskôr sa mladomanželský pár ubytoval v hoteli Queen Elizabeth v Montreale. Lennon tam napísal a nahral skladbu „Give Peace a Chance“. Pieseň, ktorá vtedy vyšla ako singel, bola rýchlo verejnosťou interpretovaná ako protivojnová hymna a spievalo ju štvrť milióna účastníkov na demonštrácii proti vojne vo Vietname, ktorá sa konala vo Washingtone, DC na druhý Deň vietnamského moratória dňa 15. novembra 1969. V decembri toho istého roku v 10 mestách po celom svete zaplatili za bilbordy, ktoré v národnom jazyku hlásali „War Is Over! If You Want It“.

Lennon a Ono začali v priebehu roka podporovať snahy rodiny posledného britského popraveného kriminálnika, Jamesa Hanrattyho, ktorá sa snažila dokázať jeho nevinu. Hanratty bol obesený v roku 1962. Podľa Lennona tí, ktorí Hanrattyho odsúdili, boli „tí istí ľudia, ktorí nosia zbrane do Južnej Afriky a zabíjajú černochov na uliciach... Tí istí bastardi majú kontrolu, tí istí ľudia riadia všetko, to je celá tá sprostá buržoázna scéna.“ V Londýne k tomu usporiadali John Lennon a Yoko Ono pochod s transparentmi „Británia zavraždila Hanrattyho“ a „Tichý protest pre Jamesa Hanrattyho“ a natočili 40-minútový dokument o tomto prípade. Na odvolacom pojednávaní o viac ako tridsať rokov neskôr bolo Hanrattyho odsúdenie potvrdené po tom, čo sa zistilo, že dôkazy DNA sa zhodujú, čím sa potvrdila pravda tých, ktorí ho odsúdili..

John Lennon a Yoko Onopočas vystúpenia na „John Sinclair Freedom Rally“ v decembri 1971

V roku 1971 John Lennon a Yoko Ono poslali kyticu ruží a šek na 5 000 Libier pre Glasgovčanov, ktorí sa rozhodli napriek tomu, že hrozilo zrušenie ich pracovných pozícii, naďalej precovať bez nároku na mzdu a svojou prácou takto dokázať, že ich pozície sú stále potrebné. Keď sa v auguste toho roku presťahovali do New Yorku, spriatelili sa s dvoma radikálnymio mierovými aktivistami, Yippie, Jerrym Rubinom a Abbie Hoffmanovou, ktorí patrili ku mimo zákon postavenej Chicagskej sedmičky. Ďalší politický aktivista, John Sinclair, básnik a spoluzakladateľ Strany bielych panterov, si odpykával desať rokov väzenia za predaj dvoch jointov marihuany, pri ktorom bol prostihnutý po predchádzajúcich odsúdeniach za prechovávanie drogy. V decembri 1971 v Ann Arbor, v štáte Michigan, sa 15 000 ľudí zúčastnilo akcie „John Sinclair Freedom Rally“, protestného a benefičného koncertu s podporou Lennona, Stevieho Wondera, Boba Segera, či Bobbyho Sealea zo Strany čiernych panterov a ďalších. John Lennon a Yoko Ono sprevádzaní Davidom Peelom a Jerrym Rubinom, predviedli akustický set štyroch piesní z ich pripravovaného albumu Some Time in New York City vrátane skladby „John Sinclair“, ktorej texty vyzývali na jeho prepustenie. Deň pred zhromaždením schválil michiganský senát návrh zákona, ktorý výrazne znížil tresty za prechovávanie marihuany a o štyri dni neskôr bol Sinclair na základe odvolacej kaucie prepustený. Vystúpenie bolo zaznamenané a dve zo skladieb sa neskôr objavili na kompilácii John Lennon Anthology (1998).

Po incidente z Krvavej nedele v Severnom Írsku z roku 1972 John Lennon povedal, že vzhľadom na voľbu medzi britskou armádou a IRA sa postaví na stranu druhej menovanej. Lennon a Yoko Ono napísali dve piesne, ktoré boli protestom proti britskej prítomnosti a akciám v Írsku a nahrali ich na album Some Time in New York City: „The Luck of the Irish“ a „Sunday Bloody Sunday“. V roku 2000 David Shayler, bývalý člen britskej bezpečnostnej služby MI5, skonštatoval, že Lennon poskytol finančnú podporu IRA, čo Yoko Ono okamžite poprela.. Životopisec Bill Harry zaznamenáva, že po Krvavej nedeli Lennon a Ono finančne podporili produkciu filmu The Irish Tapes, ktorý bol politickým dokumentom podporujúcim Írsky republikanizmus. Vo februári 2000 aj Lennonov bratranec Stanley Parkes tvrdil, že hudobník počas 70. rokov peniaze IRA poskytol. Po udalostiach Krvavej nedele sa Lennon a Ono zúčastnili protestu v Londýne, o čom na svojej titulke písali aj ľavicovo orientované noviny Red Mole pod titulkom „Za IRA, proti britskému imperializmu“.

Podľa správ v archívoch FBI a potvrdených v roku 2006 Tariqom Alim Lennon sympatizoval s Medzinárodným marxistickým hnutím, trockistickou skupinou, ktorá vznikla v Británii v roku 1968. FBI sa napriek všetkému domnievala, že Lennonové revolučné aktivity bolo slabo účinné, pretože bol „neustále pod vplyvom narkotík“.

V roku 1972 Lennon prispel kresbou a veršovačkou s názvom „Prečo je smutné byť gayom?“ do knihy Lena Richmonda a Garyho Nogueru The Gay Liberation Book. Lennonovým posledným aktom politického aktivizmu bolo vyhlásenie na podporu štrajkujúcich menšinových hygienických pracovníkov v San Franciscu 5. decembra 1980. On a Yoko Ono mali plánované pripojiť sa k robotníckemu protestu 14. decembra.

Pokus o deportáciu

Lennon a Ono na tlačovej konferencii, na ktorej oznámili vznik Nutopie

Po vplyve skladieb „Give Peace a Chance“ a „Happy Xmas (War Is Over)“ na protivojnové hnutie, sa Nixonova administratíva dopočula správy o Lennonovej účasti na koncerte v San Diegu, ktorý sa mal konať v rovnakom čase ako Republikánsky národný zjazd preto sa pokúsili o jeho deportáciu. Nixon veril, že Lennonove protivojnové aktivity môžu ohroziť jeho znovuzvolenie. Republikánsky senátor Strom Thurmond vo februári 1972 navrhol, že proti Lennonovi „by bola deportácia strategickým protiopatrením“. Nasledujúci mesiac začala americká imigračná a naturalizačná služba (INS) deportačné konanie s odôvodnením, že jeho odsúdenie za priestupok z roku 1968, kedy bol v Londýne stíhaný za prechovávanie kanabisu zapríčinilo, že nie je spôsobilý na zotrvanie v Spojených štátoch. Lennon strávil ďalších tri a pol roka na pojednávaniach o deportácii a mimo nej až do 8. októbra 1975, keď odvolací súd zrušil pokus o deportáciu s vyhlásením, že „súdy nebudú tolerovať selektívnu deportáciu založenú na tajných politických dôvodoch“. Kým prebiehali právne spory, Lennon navštevoval zhromaždenia a vystupoval v televízii. Spolu s Yoko Ono vo februári 1972 boli týždeň hosťami The Mike Douglas Show, pričom sústredili pozornosť Ameriky na hostí ako bol Jerry Rubin a Bobby Seale. V roku 1972 Bob Dylan napísal INS list, v ktorom obhajoval Lennona a uviedol v ňom aj, že John a Yoko majú dobrý ohlas verejnosti a stali sa súčasťou umeleckého diania v krajine. Inšpirujú, prekračujú a stimulujú, a tým len pomáhajú ostatným vidieť jasnešie. Tým narúdšajú nudnú príchuť malicherného komercializmu, ktorý prevládajúce masmédiá vydávajú za umenie. Podľa neho by mali zostatť, lebo pre Johna a Yoko je v krajine dostatok priestoru.

23. marca 1973 dostal John Lennon rozkaz do 60 dní opustiť USA. Yoko Ono medzitým trvalý pobyt dostala. V reakcii na to Lennon a Ono usporiadali 1. apríla 1973 tlačovú konferenciu v New York City Bar Association, kde oznámili vytvorenie štátu Nutopia, miesta, kde nie je „žiadna krajina, hranice, pasy, len ľudia“. Mávajúc bielou vlajkou Nutopie (dve vreckovky) požiadali o politický azyl v USA. Tlačová konferencia bola natočená a objavila sa v dokumente z roku 2006, The U.S. vs. John Lennon. Čoskoro po tlačovej konferencii vyšlo najavo Nixonovo zapojenie do politického škandálu a v júni sa vo Washingtone, DC, začalo vypočúvania vo veci Aféry Watergate. O 14 mesiacov neskôr tieto okolnosti viedli k prezidentovej rezignácii. V decembri 1974, keď on a členovia jeho sprievodu navštívili Biely dom, Harrison požiadal Geralda Forda, Nixonovho nástupcu, aby sa v tejto záležitosti prihovoril. Fordova administratíva prejavila chabý záujem pokračovať v boji proti Lennonovi a príkaz na deportáciu bol v roku 1975 zrušený. Nasledujúci rok dostal Lennon zelenú kartu potvrdzujúcu jeho trvalý pobyt a keď bol v januári 1977 inaugurovaný za prezidenta Jimmy Carter, John Lennon sa s Yoko Ono sa zúčastnili inauguračného plesu.

Dohľad FBI a odtajnené dokumenty

Dôverný (na obrázku odtajnený a čiastočne scenzurovaný) list J. Edgara Hoovera o sledovaní Johna Lennona FBI

Po Lennonovej smrti podal historik Jon Wiener na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám požiadal o zložku FBI, v ktorej bola dokumentovaná úloha úradu pri pokuse o hudobníkovu deportáciu. FBI priznala, že má 281 strán spisov o Johnovi Lennonovi, no väčšinu z nich odmietla zverejniť s odôvodnením, že obsahujú informácie ohrozujúcu národnú bezpečnosť. V roku 1983 Wiener s podporou Americkej únie občianskych slobôd v južnej Kalifornii podal na FBI žalobu. Po nej prebehlo 14 rokov súdnych sporov, kým bola FBI prinútená zadržanú dokumentáciu vydať. Advokátska spoločnosť ACLU, zastupujúca Wienera, nakoniec získala v roku 1991 priaznivé rozhodnutie vo svojom spore proti FBI. Ministerstvo spravodlivosti sa v apríli 1992 proti rozhodnutiu odvolalo na Najvyšší súd, no tento súd prípad ďalej skúmať odmietol. V roku 1997, v súlade s novým pravidlom prezidenta Billa Clintona, že dokumenty by mali byť zadržané iba v prípade, ak by ich zverejnenie znamenalo „predvídateľnú škodu“, Ministerstvo spravodlivosti vyriešilo väčšinu nevyriešených otázok mimosúdne zverejnením všetkých sporných dokumentov okrem desiatich.

Wiener zverejnil výsledky svojej 14-ročnej kampane v januári roku 2000. V knihe Gimme Some Truth: The John Lennon FBI Files sa nachádzajú faksimile dokumentov, vrátane „dlhých správ od dôverníkov podrobne opisujúcich každodenný život protivojnových aktivistov, poznámky pre Biely dom, prepisy televíznych relácií, v ktorých Lennon vystupoval, a návrh, aby Lennona zatkla miestna polícia pre obvinenia z prechovávania drôg“. O príbehu rozpráva aj dokumentárny film The US vs. John Lennon. Posledných 10 dokumentov v Lennonovom spise FBI, ktoré informovali o jeho vzťahoch s londýnskymi protivojnovými aktivistami v roku 1971 a ktoré boli zadržané ako obsahujúce „informácie o národnej bezpečnosti poskytnuté cudzou vládou pod výslovným prísľubom dôvernosti“, bolo zverejnených v decembri v roku 2006. Neobsahovali žiadne náznaky, že by britská vláda považovala Lennona za vážnu hrozbu. Jedným z príkladov zo zverejneného materiálu bola správa, že dvaja prominentní britskí ľavičiari dúfali, že Lennon zafinancuje ľavicové kníhkupectvo a čitáreň.

Literárna tvorba

Okrem autorstva textov v piesňach The Beatles, i vo svojich sólových projektoch John Lennon je aj autorom niekoľkých knižiek básní a krátkej prózy. 23. marca 1964 vydal svoju prvotinu pod názvom John Lennon: In His Own Write (ISBN 0-684-86807-5). Je to zbierka krátkych poviedok, ktoré si sám ilustroval. Sú napísané v surrealistickom duchu. Knižka vyšla v roku 1996 v českom preklade pod názvom John Lennon: Písání (Argo, Praha 1996, ISBN 80-7203-003-5).

24. júna 1965 vyšla druhá knižka pod názvom John Lennon: A Spaniard in the Works (ISBN 1-56849-299-5). V českom preklade vyšla v roku 1999 pod titulom John Lennon: Španěl na vesnici.

V roku 1986 vyšla ďalšia zbierka poviedok pod názvom The Estate of John Lennon and Yoko Ono, v českom preklade z roku 1994 ako John Lennon: Nanebepění (Votobia, Praha 1994, ISBN 80-85619-16-4). Okrem iného obsahuje aj slávnu poviedku „Balada o Johnovi a Yoko“, kde John Lennon rozpráva o zoznámení sa s Yoko Ono.

Spisovateľ Bill Harry, ktorý sa zaoberal biografiami týkajúcimi sa skupiny The Beatles, napísal, že Lennon začal s podporou svojho strýka kreatívne kresliť a písať už v ranom veku. Svoje príbehy, poéziu, skice a karikatúry zhromažďoval v cvičebnici Quarry Bank High School, ktorej dal názov Daily Howl. Kresby často znázorňovali zmrzačených ľudí, zápisky boli satirické a v celej knižke bolo množstvo slovných hračiek. Podľa spolužiaka Billa Turnera vytvoril Lennon knižku Daily Howl, aby ňou pobavil svojho najlepšieho priateľa a neskoršieho kolegu z kapely Quarrymen, Peta Shottona, ktorému ukazoval svoje práce skôr, než ich videl niekto iný. Turner povedal, že Lennon „bol posadnutý oblasťou okolo Leedsu a Liverpoolu, známou pod prezývkou Wigan Pier, ktorá sa v dielach neustále objavovala“ aj v Lennonovom príbehu A Carrot in a Potato Mine, (niečo ako Mrkva a baňa na zemiaky) „ bola baňa na konci móla Wigan.“ Turner opísal, ako jedna z Lennonových karikatúr zobrazovala značku autobusovej zastávky označenú otázkou: „Prečo?“ Hore bola lietajúca palacinka a dole „slepý muž s okuliarmi, ktorý vedie slepeckého psa, ktorý ma tiež okuliare“.

Lennonova láska k slovným hračkám a nezmyselnými zvratmi si našla širšie publikum, keď mal 24 rokov. Harry píše, že kniha John Lennon: In His Own Write (1964) vyšla po tom, čo „prišiel ku nemu nejaký novinár, ktorý sa motal okolo Beatles a on mu ukázal svoje literálne pokusy. On mu vtedy povedal: „Napíš knihu“ a tak vznikla Johnova prvá knižka. Podobne ako Daily Howl bola zmesou rôznych formátov vrátane poviedok, poézie, hier a kresieb. Jeden príbeh, „Dobrý pes Nigel“, rozpráva príbeh o „šťastnom psovi, ktorý močí na lampu, šteká, vrtí chvostom – až zrazu začuje správu, že o tretej bude zabitý“. Týždenný literárny prehľad The Times Literary Supplement považoval Lennonove básne a príbehy za „pozoruhodné a aj veľmi vtipné, kde nezmysly bežia ďalej, slová a obrazy sa v reťazci čistej fantázie navzájom podnecujú“. Book Week uviedol: „Toto je písanie nezmyslov, ale stačí si len preštudovať ako sa má písať literatúra v žánri nezmyslov, aby ste si uvedomili, ako dobre to Lennon podal. Zatiaľ čo niektoré jeho homonymá sú bezdôvodnou slovnou hračkou, mnohé iné majú nielen dvojitý význam, ale aj dvojité ohraničenie.“ Lennon bol prekvapený nielen pozitívnym prijatím, ale aj tým, že kniha vôbec nejaké recenzie mala a radil, aby čitatelia brali knihu vážnejšie ako on sám. On na nich pracoval, len tak zo žartu.

V kombinácii s A Spaniard in the Works (1965), In His Own Write sa vytvoril základ divadelnej hry The Lennon Play: In His Own Write, ktorú spoluadaptovali Victor Spinetti a Adrienne Kennedyová. Po rokovaniach medzi Lennonom, Spinettim a umeleckým riaditeľom Národného divadla sirom Laurenceom Olivierom sa hra v roku 1968 predstavila v divadle The Old Vic. Na jej premiérovom predstavení sa zúčastnili aj John Lennon a Yoko Ono, čo bolo vtedy ich druhé spoločné verejné predstavenie. V roku 1969 Lennon napísal „Four in Hand“, paródiu založenú na jeho tínedžerských skúsenostiach so skupinovou masturbáciou, pre hru Kennetha Tynana Oh! Calcutta! Po Lennonovej smrti boli publikované ďalšie diela, vrátane Skywriting by Word of Mouth (1986), Ai: Japan Through John Lennon's Eyes: A Personal Sketchbook (1992), s Lennonovými ilustráciami definícií japonských slov, a Real Love: The Drawings for Sean (1999). Ukážky jeho spisov a kresieb sú aj v multimediálnej retrospektívnej kompilácii The Beatles Anthology (2000).

Umelecké aktivity

V roku 1967 John Lennon, ktorý navštevoval umeleckú školu, financoval a anonymne sa zúčastnil konceptuálnej umeleckej výstavy Yoko Ono, Half-A-Room, ktorá sa konala v Lisson Gallery. Po jeho spolupráci s Yoko Ono v umeleckom zoskupení The Plastic Ono Band, ktorá začala v roku 1968, sa Lennon zapojil do medzinárodného umeleckého hnutia Fluxus. V lete 1968 začal Lennon predvádzať svoje maliarske a konceptuálne umenie na svojej umeleckej výstave You Are Here, ktorá sa konala v galérii Roberta Frasera v Londýne. Prehliadka, ktorá bola venovaná Yoko Ono, zahŕňala okrúhly biely monochromatický obraz s priemerom šesť stôp (asi 183 cm) s názvom You Are Here (1968). Jeho povrch okrem bieleho monochromatického náteru obsahoval iba drobný ručne písaný nápis „You are here“ („ste tu“). Tento obraz a predstavenie vo všeobecnosti bolo koncipované ako odpoveď na konceptuálne umelecké dielo Yoko Ono, This is Not Here (1966), ktoré bolo súčasťou jej inštalácie nástenných textov hnutia Fluxus s názvom Blue Room Event (1966). Blue Room Event pozostával z viet, ktoré Yoko Ono napísala priamo na biele steny a strop svojho newyorského bytu. Lennonova show You Are Here obsahovala aj šesťdesiat charitatívnych zberných boxov, pár Lennonových topánok s nápisom „Vyzúvam sa ti“, hotový čierny bicykel (zrejmá pocta Marcelovi Duchampovi a jeho bicyklovému kolesu z roku 1917), prevrátený biely klobúk s nápisom „For The Artist“ a veľká sklenená nádoba plná odznakov a bielych špendlíkov, ktoré bolo možné zadarmo si zobrať. Reakciu verejnosti na šou tajne snímala skrytá kamera. Na otvorenie 1. júla John Lennon, oblečený celý v bielom (rovnako aj Yoko Ono), vypustil na mestskú oblohu 365 bielych balónov. Ku každému balónu bola pripojená malá papierová kartička, ktorá sa s komentármi od nálezcu mala poslať späť Lennonovi do galérie Roberta Frasera na Duke Street 69.

Po presťahovaní sa do New Yorku, od 18. apríla do 12. júna 1970, John Lennon a Yoko Ono usporiadali pod názvom GRAPEFRUIT FLUXBANQUET. sériu podujatí a koncertov konceptuálneho umenia Fluxus v obchode Tone Deaf Music Store, ktorý patril hudobníkovi Joemu Jonesovi. Vystúpenia obsahovali exhibície Come Impersonating John Lennon & Yoko Ono, Grapefruit Banquet a Portrait of John Lennon as a Young Cloud od Yoko + Everybody. V tom istom roku Lennon zverejnil aj The Complete Yoko Ono Word Poem Game (1970): konceptuálnu umeleckú básnickú koláž, ktorá využíva rozrezanú (alebo découpé) aleatorickú techniku náhodnej zhody typickú pre práce Johna Cagea a mnohých umelcov Fluxusu. Techniku cut-up možno badať prinajmenšom u dadaistov z 20. rokov 20. storočia, no na začiatku 60. rokov ju spopularizoval spisovateľ William S. Burroughs. Pre The Complete Yoko Ono Word Poem Game John Lennon odfotil svoj portrét, ktorý bol aj súčasťou balenia albumu The Beatles z roku 1968 (známeho aj ako The White Album) a rozrezal ju na 134 malých obdĺžnikov. Na zadnú stranu každého fragmentu bolo napísané jediné slovo, ktoré bolo možné prečítať v ľubovoľnom poradí. Portrét mal byť zostavený v ľubovoľnom poradí. The Complete Yoko Ono Word Poem Game predstavil John Lennon Yoko Ono dňa 28. júla v popísanej obálke, ktorú si mohla náhodne zostaviť a podľa vlastného uváženia znovu pozmeniť.

Lennon až do konca svojho života príležitostne robil náladové kresby a umelecké výtvarné grafiky. Napríklad v londýnskej galérii umenia Eugena Schustera vystavoval svoje litografie Bag One, výstavu, ktorá obsahovala niekoľko erotických obrázkov. Výstava bola otvorená 15. januára 1970 a o 24 hodín neskôr na miesto jej konania vpadli policajti, ktorí z dôvodu etických nedostatkov 8 zo 14 litosov skonfiškovali. Litografie nakreslil Lennon v roku 1969 a zaznamenávali jeho svadbu a medové týždne s Yoko Ono a jednu z ich Bed-In for Peace, ktoré sa konali pre ich záujem o svetový mier.

V roku 1969 sa Lennon objavil v umeleckom filme, ktorý nakrútila Yoko Ono v rámci hnutia Fluxus Self-Portrait, ktorý pozostával z jediného štyridsaťminútového záberu Lennonovho penisu. Tento film mal aj reálnu premiéru v lodýnskom Inštitúte súčasného umenia. V roku 1971 John Lennon nakrútil ďalší experimentálny umelecký film s názvom Erection, ktorý bol Georgem Maciunasom, zakladateľom umeleckého hnutia Fluxus a súčasníkom avantgardy Yoko Ono, zostrihaný na 16 mm film. Film používa ako soundtrack piesne „Airmale“ a „You“ z albumu Yoko Ono, Fly, z roku 1971.

Hudobný prejav

Používané hudobné nástroje

Lennonove gitary Les Paul Jr.

John Lennon v detstve hrával na harmoniku. Dal mu ju vodič autobusu po ceste k bratrancovi do Škótska. Bola to v autobuse zabudnutá harmonika, ktorú mal šofér odloženú v depe v Edinburghu. Harmoniku používal John Lennon aj počas profesionálnej kariéry. Počas rokov, keď kapela The Beatles hrávala v Hamburgu bol zvuk harmoniky jedným z charakteristických (tzv. signature) znakov ich interpretácie rokenrolových skladieb. Harmoniku je počuť vo vaicerých prvých nahrávkach The Beatles. a aj prvých. Lennonova matka učila Johna hrať na bendžo, neskôr mu kúpila akustickú gitaru. Ako šestnásťročný v skupine Quarrymen hrával na rytmickej gitare.

Ako jeho kariéra postupovala, hral na rôzne elektrické gitary, najmä na Rickenbacker 325, Epiphone Casino a Gibson J-160E a od začiatku svojej sólovej kariéry na gitaru Gibson Les Paul Junior. Producent albumu Double Fantasy, Jack Douglas, hovoril, že od čias Beatle mal Lennon zvyk naladiť D-strunu mierne naplocho, takže jeho teta Mimi z nahrávok vedela rozpoznať, ktorá gitara je jeho.

Príležitostne John Lennon hral na šesťstrunovej basovej gitare Fender Bass VI, ktorou nahradzoval basgitaru v niektorých skladbách The Beatles: „Back in the U.S.S.R.“, „The Long and Winding Road“, „Helter Skelter“, v ktorých hral Paul McCartney na iný hudobný nástroj.

John Lennon ovládal aj klávesové nástroje. Ďalším nástrojom, na ktorý Lennon hrával, bol klavír, na ktorom skomponoval mnoho piesní, vrátane „Imagine“, ktorá je jeho najznámejším sólovým dielom. Jeho jamovanie na klavíri s McCartneym v roku 1963 viedlo k vzniku nahrávky skupiny The Beatles, ktorá sa ako prvá dostala na vrchol rebríčkov v Spojených štátoch, „I Want to Hold Your Hand“. V roku 1964 sa stal jedným z prvých britských hudobníkov, ktorí si zaobstarali klávesy Mellotron, hoci ho na nahrávkach The Beatles nebolo počuť až do roku 1967, kedy vydali skladbu „Strawberry Fields Forever“.

Štýl spevu

Britský kritik Nik Cohn o Lennonovi poznamenal: „Vlastnil jeden z najlepších popových hlasov všetkých čias, chrapľavý, rozbitý, vždy divoký a namyslený.“ Cohn napísal, že Lennon, pri speve piesne „Twist and Shout“, pôsobil akoby sa „prehnal do totálnej nesúdržnosti a napoly sa roztrhol.“ Keď Beatles nahrali poslednú pieseň počas vtedy jednodňového nahrávania, z ktorého vznikol debutový album kapely z roku 1963, Please Please Me, Lennonov hlas bol už tak poznačený prechladnutím, že ho takmer nemal. Lennon k tomu povedal: „Nevedel som spievať tú prekliatu vec, len som ju vykričal.“ Slovami životopisca Barryho Milesa: „Lennon svoje hlasivky jednoducho roztrhal v záujme rock'n'rollu.“ Producent The Beatles, George Martin, hovoril, ako mal Lennon „vrodenú nechuť k vlastnému hlasu, ktorej on nikdy nerozumel. Stále mu hovoril:,Urob niečo s mojím hlasom!...daj naň niečo... Urobte to inak'“

Keď sa skončila kapela The Beatles a John prešiel do sólovej kariéry, jeho spevácka technika prechádzala do čoraz širšieho výrazového rozsahu. Životopisec Chris Gregory o Lennonovi píše, že „predbežne začínal odhaľovať svoju neistotu v množstve akusticky vedených „spovedných“ balád, čím sa začal proces jeho „verejnej terapie“, ktorý nakoniec vyvrcholil prvotnými výkrikmi v piesni „Cold Turkey“ a katarzným albumom John Lennon/Plastic Ono Band." Hudobný kritik Robert Christgau označil tento Lennonov „najväčší vokálny výkon... od kriku po kňučanie, elektronicky modulované... násobené do ozveny, filtrované a prehrávané do zdvojených stôp." David Stuart Ryan popísal Lennonov vokálny prejav ako rozsah od „extrémnej zraniteľnosti, citlivosti a dokonca naivity“ až po tvrdý „chrapľavý“ štýl. Aj Wiener vnímal kontrasty a povedal, že spevákov hlas môže byť „sprvu utlmený, čoskoro takmer praskne od zúfalstva“. Hudobný historik Ben Urish spomína, že pár dní po Lennonovej vražde počul v rádiu pieseň „This Boy“ s ktoru vystúpila skupina The Beatles v Ed Sullivan Show: „Keď Lennonove vokály dosiahli svoj vrchol... až to bolelo počuť ho s takou úzkosťou a emóciami kričať. Ale boli to moje emócie, ktoré som počul v jeho hlase. Robil to tak stále."

Historický význam

Lennonova socha pred Cavern Clubom v Liverpoole

Hudobní historici Schinder a Schwartz sa zaoberali premenami štýlov populárnej hudby, ktoré sa odohrali medzi 50. a 60. rokmi 20. storočia. Poznamenali, že vplyv skupiny The Beatles nemožno preceňovať: po „revolúcii zvuku, štýlu a postavenia populárnej hudby a otvorení dverí k rokenrolu prílivu vlny britských rockových umelcov“ skupina „strávila zvyšok 60. rokov rozšírovaním štýlových hraníc rockovej hudby“. V roku 1999 na Národný deň poézie uskutočnila BBC anketu s cieľom označiť najviac obľúbenú pieseň Spojeného kráľovstva a jej víťazom sa stala skladba „Imagine“.

V roku 1997 Yoko Ono a nadácia Broadcast Music, Inc (BMI) aby si uctili pamiatku Johna Lennona a jeho významný tvorivý odkaz založili každoročnú hudobnú súťaž program pre skladateľov moderných hudobných žánrov. Prostredníctvom štipendií Johna Lennona a nadácie BMI bolo talentovaným mladým hudobníkom v Spojených štátoch poskytnutých viac ako 400 000 dolárov. Pre hudobných historikov Urisha a Bielena boli Lennonovým najvýznamnejším úsilím „autoportréty... v jeho piesňach, ktoré hovorili o ľudských stavoch“.

V roku 2013 globálna nezávislá spoločnosť spravujúca práva a hudobné služby, Downtown Music Publishing, podpísala pre USA zmluvu o správe vydavateľstva so spoločnosťami Lenono Music a Ono Music, ktoré sú domovským katalógom skladieb Johna Lennona a Yoko Ono. Podľa podmienok dohody Downtown spravuje Lennonove sólové diela, vrátane „Imagine“, „Instant Karma (We All Shine On)“, „Power to the People“, „Happy Xmas (War Is Over)“, „Jealous Guy“, „(Just Like) Starting Over“ a ďalších.

Hviezda Johna Lennona na Hollywoodskom chodníku slávy v Los Angeles (Kalifornia)

John Lennon je subjektom pre mnohé pamätníky a pocty. V roku 2002 bolo letisko v Lennonovom rodnom meste premenované na Liverpool John Lennon Airport. Na oslavu Lennonových 70. narodenín v roku 2010 Cynthia a Julian Lennonovci odhalili pamätník mieru Johna Lennona v parku Chavasse v Liverpoole. Liverpoolská socha s názvom Peace & Harmony zobrazuje symboly mieru a je na nej nápis „Mier na Zemi pre zachovanie života · Na počesť Johna Lennona 1940–1980“. V decembri 2013 pomenovala po Lennonovi Medzinárodná astronomická únia jeden z kráterov na planéte Merkúr. V Havane na Kube je park Johna Lennona, v ktorom je jeho socha sediaca na lavičke.

Streetartový obraz Johna Lennona na Lennonovom múre v Prahe

Pocty

Skladateľské partnerstvo Lennona-McCartneyho je považované za jedno z najvplyvnejších a najúspešnejších v 20. storočí.

Ako interpret, autor či spoluautor mal John Lennon 25 singlov na prvom mieste v rebríčku US Hot 100:

• Ako sólový hudobník (2): „Whatever Gets You thru the Night“, „(Just Like) Starting Over“.
• So skupinou The Beatles (20): „Can't Buy Me Love“, „I Feel Fine“, „I Want to Hold Your Hand“, „Love Me Do“, „She Loves You“, „A Hard Day's Night“, „Eight Days a Week“, „Help!“, „Ticket to Ride“, „Yesterday“, „Paperback Writer“, „We Can Work It Out“, „All You Need Is Love“, „Hello, Goodbye“, „Penny Lane“, „Hey Jude“, „Something“/„Come Together“, „Get Back“, „Let It Be“, „The Long and Winding Road“/„For You Blue“.
• Ako spoluautor a interpret na nahrávkach iného umelca (2): „Fame“ (David Bowie), „Lucy in the Sky with Diamonds“ (Elton John).
• Ako spoluautor na albumoch iných interpretov (1): „A World Without Love“ (Peter and Gordon)

Predaj albumov Johna Lennona v USA predstavuje 14 miliónov kusov. Jeho najpredávanejším albumom je Double Fantasy. V Spojených štátoch sa vypredal v trojmiliónovom náklade. Bol vydaný krátko pred Lennonovom smrťou a v roku 1981 získal Cenu Grammy za album roka. V nasledujúcom rokubola Johnovi Lennonovi udelená cena Brit Award za mimoriadny prínos v hudbe.

Účastníci prieskumu BBC Johna Lennona v roku 2002 zvolili na ôsmu priečku zoznamu „100 najväčších Britov“. Medzi rokmi 2003 až 2008 v časopise Rolling Stone bolo v niekoľkých recenziách umelcov a hudobných publicistov vyjadrené uznanie Johnovi Lennonovi a bolo mu priznané piate miesto v rebríčku „100 najlepších spevákov všetkých čias“ a 38. miesto v rebríčku „100 najlepších umelcov všetkých čias“. Lennonove albumy, John Lennon/Plastic Ono Band a Imagine sú umiestnené na 22. a 76. mieste zoznamu „500 najlepších albumov všetkých čias“, ktorý bol zverejnený v časopise Rolling Stone. V roku 1965 bol John Lennon spolu s ostatnými členmi skupiny The Beatles vymenovaný za člena Rádu Britského impéria (MBE), no svoju medailu kvôli „angažovanosti Británie na veci Nigéria-Biafra, proti britskej podpore Ameriky vo vojne vo Vietname a proti vyradenia sinnglu Cold Turkey z hudobného rebrička" v roku 1969 vrátil. V roku 1987 bol John Lennon posmrtne uvedený do Sieni slávy hudobných skladateľov a v roku 1994 aj do Rokenrolovej sieni slávy.

Diskografia

Štúdiové albumy

• John Lennon/Plastic Ono Band (1970) – UK #8, US #6 RIAA: zlato
• Imagine (1971) – UK #1, US #1 RIAA: 2x platina
• Some Time in New York City (s Yoko Ono) (1972) – UK #11, US #48
• Mind Games (1973) – UK #13, US #9 RIAA: zlato
• Walls and Bridges (1974) – UK #6, US #1 RIAA: zlato
• Rock 'n' Roll (1975) – UK #6, US #6 RIAA: zlato
• Double Fantasy (s Yoko Ono) (1980) – UK #1, US #1 RIAA: 3x platina
• Milk and Honey (s Yoko Ono) (1984) – UK #3, US #11 RIAA: zlato

Kompilácie

• Shaved Fish (kompilácia singlov) (1975) UK #5; US #12 RIAA: platina
• The John Lennon Collection (kompilácia „best-of“ a singlov) (1982) UK #1; US #33 RIAA: 3x platina
• Menlove Ave. (kompilácia nahrávok z rokov 1973 – 74) (1986) US #147
• Imagine: John Lennon (1988) UK #64; US #31 RIAA: gOLD
• Lennon (4CD box set) (1990)
• Lennon Legend: The Very Best of John Lennon (1997) UK #3; US #65 RIAA: zlato
• John Lennon Anthology (1998) UK #64; US #99 RIAA: zlato
• Wonsaponatime (1998) UK #76
• Acoustic (kompilácia väčšinou predtým vydaných akustických skladieb) (2004) UK #133; US #31
• Peace, Love & Truth (2005)
• Working Class Hero: The Definitive Lennon (2005) UK #11; US #135
• The U.S. vs. John Lennon (2006)
• Remember (2006)

Koncertné albumy

• Live Peace in Toronto 1969 (1969) US #10
• Live in New York City (1986) UK #55; US #41 RIAA: zlato
• Live Peace in Toronto 1969 (2006) Mobile Fidelity Gold CD reissue

Experimentálne nahrávky

• Unfinished Music No.1: Two Virgins (s Yoko Ono) (1968) – US #124
• Unfinished Music No.2: Life with the Lions (s Yoko Ono) (1969) – US #174
• Wedding Album (s Yoko Ono) (1969) – US #178

Bootleg

• Free As A Bird: The Dakota Beatle Demos (domáce nahrávky) (1996)

Single

• 1969 „Give Peace a Chance“ (Plastic Ono Band) #2 UK; #14 US
• 1969 „Cold Turkey“ (Plastic Ono Band) #12 UK; #30 US
• 1970 „Instant Karma!“ (pod menom John Ono Lennon) #3 US; #4 UK
  • Úplný názov: „Instant Karma! (We All Shine On)“ RIAA: zlato
• 1971 „Mother“ (USA) #43 US
• 1971 „Power to the People“ (nahrali John Lennon/ Plastic Ono Band) #6 UK; #11 US
• 1971 „Imagine“ (John Lennon) (US A) #3 US
• 1971 „Happy Xmas (War Is Over)“ (USA) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir)
• 1972 „Happy Xmas (War Is Over)“ (UK only) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) #4 UK
• 1972 „Woman Is the Nigger of the World“ #57 US
• 1973 „Mind Games“ #26 UK; #18 US
• 1974 „Whatever Gets You Thru the Night“ #36 UK; #1 US
• 1975 „#9 Dream“ #23 UK; #9 US
• 1975 „Stand by Me“ #30 UK; #20 US,
• 1975 „Imagine“ (UK only) #6 UK
• 1980 „(Just Like) Starting Over“ #1 UK; #1 US RIAA: zlato
• 1980 „Happy Xmas (War Is Over)“ (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) #2 UK
• 1980 „Give Peace a Chance“ (spolu s The Plastic Ono Band) (UK re-entry) #33 UK
• 1980 „Imagine“ (UK re-entry) #1 UK
• 1981 „Woman“ #1 UK, #2 US RIAA: zlato
• 1981 „Watching the Wheels“ #30 UK; #10 US
• 1981 „Happy Xmas (War Is Over)“ (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) #28 UK
• 1982 „Love“ (z albumu John Lennon/Plastic Ono Band - 1970) #41 UK
• 1984 „Nobody Told Me“ #6 UK; #5 US
• 1984 „Borrowed Time“ #32 UK
• 1984 „I'm Stepping Out“ #55 US, #88 UK
• 1984 „Every Man has a Woman who Loves Him“
• 1985 „Jealous Guy“ #65 UK
• 1988 „Imagine“/„Jealous Guy“ #45 UK
• 1988 „Jealous Guy“ (USA) #80 US
• 1999 „Imagine“ (UK) #3 UK
• 2003 „Happy Xmas (War Is Over)“ (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK) #32 UK

Filmografia

Všetky diela, ktoré vyšli po jeho smrti v roku 1980 využívajú archívne zábery.

Filmy

Rok	Titul	Postava	Poznámky
1964	Hard Day's Night A Hard Day's Night	Hrá seba samého
1965	Help!	Hrá seba samého
1967	Bottoms	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1967	How I Won the War	Gripweed
1967	Magical Mystery Tour	Hrá seba samého / Ticket Salesman / Magician with Coffee	Tiež rozprávač, autor a režisér (neuvedený producent)
1967	Pink Floyd: London '66-'67	Hrá seba samého (neuvedený)	Krátky dokumentárny film
1968	Yellow Submarine	Hrá seba samého	Kameo v závere
1968	Two Virgins	Hrá seba samého	Krátky film, autor, producent, režisér
1968	No. 5	Hrá seba samého	Krátky film, autor, producent, režisér
1969	Bed Peace	Hrá seba samého	Autor, producent, režisér
1969	Honeymoon	Hrá seba samého	Autor, producent, režisér
1969	Self-Portrait	Hrá seba samého	Krátky film, autor, producent, režisér
1969	Walden (Diaries, Notes, and Sketches)	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1969	Muhammad Ali, the Greatest	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1970	Apotheosis	Hrá seba samého	Krátky film, autor, producent, režisér
1970	Let It Be	Hrá seba samého	Dokumentárny film (výkonný producent – ako The Beatles)
1970	Fly	neuvedené	Krátky film, autor, producent, režisér
1970	Freedom	neuvedené	Krátky film, hudba, autor, producent, režisér
1970	3 Days in the Life	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1971	Breathing Together: Revolution of the Electric Family	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1971	Up Your Legs Forever	neuvedené	Producent, režisér
1971	Erection	neuvedené	Krátky film, producent, režisér
1971	Clock	Hrá seba samého / spevák	Hudba, autor, producent, režisér
1971	Sweet Toronto	Hrá seba samého	Koncertný film
1971	The Museum of Modern Art Show	Hrá seba samého	Krátky dokumentárny film
1972	Ten for Two: The John Sinclair Freedom Rally	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1972	Eat the Document	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1976	Chelsea Girls with Andy Warhol	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1977	The Day the Music Died	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1982	The Compleat Beatles	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1988	Imagine: John Lennon	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1990	The Beatles: The First U.S. Visit	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1996	The Rolling Stones Rock and Roll Circus	Hrá seba samého	Koncertný film z roku 1968
2003	Lennon Legend: The Very Best of John Lennon (DVD)	Hrá seba samého	Remastrovaná zbierka hudobných videí
2006	The U.S. vs. John Lennon	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2006	John & Yoko: Give Peace a Song	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2007	I Met the Walrus	Hrá seba samého (hlas)	Krátky film, nahratý v r. 1969
2008	All Together Now	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2010	LennoNYC	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2016	The Beatles: Eight Days a Week	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2021	The Beatles: Get Back	Hrá seba samého	Dokumentárny film

Televízia

Rok	Titul	Postava	Poznámky
1963 – 64	Ready Steady Go!	Hrá seba samého	Hudobný program, 4 časti
1964	Around the Beatles	Hrá seba samého	Koncertný špeciál
1964	What's Happening! The Beatles in the U.S.A.	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1964 – 65	The Ed Sullivan Show	Hrá seba samého	Variety show, 4 časti
1965	The Music of Lennon & McCartney	Hrá seba samého	Rôzne špeciálne pocty
1965 – 66	Not Only... But Also	Obsluha toalety / hosť	časti: „Episode #1.1“ (1965) a „Christmas Special“ (1966)
1966	The Beatles at Shea Stadium	Hrá seba samého	Koncertný špeciál
1966	The Beatles in Japan	Hrá seba samého	Koncertný špeciál
1969	Rape	Hrá seba samého	Dráma/thriller, zvuk, strih, autor, producent, režisér
1971 – 72	The Dick Cavett Show	Hrá seba samého	Talk show, 3 časti
1972	John Lennon and Yoko Ono Present the One-to-One Concert	Hrá seba samého	Koncertný špeciál
1972	Imagine	Hrá seba samého	Hudobný filmový špeciál
1975	A Salute to the Beatles: Once upon a Time	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1977	All You Need Is Love: The Story of Popular Music	Hrá seba samého	Dokumentárny film miniséria
1987	It Was Twenty Years Ago Today	Hrá seba samého	Dokumentárny film
1995	The Beatles Anthology	Hrá seba samého	Dokumentárny film miniséria
2000	Gimme Some Truth: The Making of John Lennon's Imagine Album	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2000	John & Yoko's Year of Peace	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2008	Classic Albums: John Lennon/Plastic Ono Band	Hrá seba samého	Dokumentárny film
2018	John & Yoko: Above Us Only Sky	Hrá seba samého	Dokumentárny film

Dokumentárne a hrané filmy

• The U.S. Versus John Lennon
• Imagine: John Lennon
• How I Won The War

Bibliografia

• (1964) John Lennon: In His Own Write (ISBN 0-684-86807-5).
  • v. r 1996 v českom preklade pod názvom John Lennon: Písání (Argo, Praha 1996, ISBN 80-7203-003-5).
• (1965) John Lennon: A Spaniard in the Works (ISBN 1-56849-299-5)
  • v. r 1999 v českom preklade pod názvom John Lennon: Španěl na vesnici.
• (1986) The Estate of John Lennon and Yoko Ono
  • v. r 1994 v českom preklade pod názvom John Lennon: Nanebepění (Votobia, Praha 1994, ISBN 80-85619-16-4)

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku John Lennon na anglickej Wikipédii.

• Ali, Tariq. John Lennon, the FBI and me. The Guardian (UK), 20 December 2006. Dostupné online [cit. 2010-08-18].
• David Bowie – Billboard Singles [online]. AllMusic. [[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné online.]
• Elton John – Billboard Singles [online]. AllMusic. [[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné online.]
• John Lennon – Billboard Singles [online]. AllMusic. [[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné online.]
• John Lennon Discography, Singles & EPs, Happy Xmas (War is Over) [online]. AllMusic. Dostupné online. Archivované 2010-09-23 z [[[:Šablóna:AllMusic]] originálu.]
• Peter and Gordon – Billboard Singles [online]. AllMusic. [[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné online.]
• The Beatles – Billboard Singles [online]. AllMusic. [[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné online.]
• Anderson, Jennifer Joline. John Lennon: Legendary Musician & Beatle. [s.l.] : ABDO Publishing Company, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-60453-790-1.
• Babiuk, Andy. Beatles Gear. [s.l.] : Backbeat, 2002. ISBN 978-0-87930-731-8.
• Badman, Keith. The Beatles Diary, Volume 2 : After the Break-Up, 1970–2001. [s.l.] : Omnibus Press, 2001. ISBN 978-0-7119-8307-6.
• Badman, Keith. The Beatles Off The Record: The Dream Is Over. [s.l.] : Omnibus Press, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-9199-6.
• 100 great British heroes. BBC News, 21 August 2002. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• 1969: Millions march in US Vietnam Moratorium. BBC News, 2008. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• The Beatles in Bangor. BBC News. Dostupné online [cit. 2014-12-18].
• Judge releases Lennon letters. BBC News, 19 February 2000. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• Lennon filmmakers credit campaign. BBC News, 12 October 2006. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• Lennon ship log book up for sale. BBC News, 27 March 2006. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• The Lennon–McCartney Songwriting Partnership. BBC News, 4 November 2005. Dostupné online.
• US chat show veteran Douglas dies. BBC News, 12 August 2006. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• Lennon killer is denied parole for the sixth time. BBC News, 7 September 2010. Dostupné online [cit. 2010-09-08].
• Bennahum, David. The Beatles After the Break-Up: In Their Own Words. [s.l.] : Omnibus Press, 1991. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-2558-8.
• Blaney, John. John Lennon: Listen to this Book. [s.l.] : Paper Jukebox, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-9544528-1-0.
• Bright, Martin. Lennon aided IRA, claims MI5 renegade. The Guardian (UK), 20 February 2000. Dostupné online [cit. 2010-05-10].
• Brooks, Richard. Julian Lennon gives family peace a chance. The Times (UK), 13 June 2009. Dostupné online [cit. 2010-05-10].
• Brooks, Xan. Lennon too stoned to be a revolutionary. The Guardian (UK), 23 September 2005. Dostupné online [cit. 2010-12-22].
• Brown, Peter. The Love You Make: An Insider's Story of The Beatles. [s.l.] : McGraw Hill, 1983. Dostupné online. ISBN 978-0-07-008159-8.
• Browne, Jackson. 100 Greatest Singers of All Time. Rolling Stone, 12 November 2008. Dostupné online [cit. 2010-09-10].
• Buchanan, Jason. Overview of Twenty to Life: The Life and Times of John Sinclair' [online]. AllMovie, 2009. Dostupné online.
• Calkin, Graham. Anthology [online]. Graham Calkin, 2002. Dostupné online.
• Clark, Neil. Hanratty Deserved to Die. The Spectator, 11 May 2002. Dostupné online [cit. 2015-11-23].
• Cleave, Maureen. The John Lennon I Knew. The Daily Telegraph (London), 5 October 2005. Dostupné online [cit. 2015-03-28].
• Cohn, Jonathan. The Lost Lennon Tapes. Rolling Stone.
• Coleman, Ray. John Winston Lennon. [s.l.] : Sidjwick & Jackson, 1984. ISBN 978-0-283-98942-1.
• Coleman, Ray. John Ono Lennon: Volume 2 1967–1980. [s.l.] : Sidgwick & Jackson, 1984. ISBN 978-0-283-99082-3.
• Coleman, Ray. Lennon: The Definitive Biography. [s.l.] : Harper, 1992. ISBN 978-0-06-098608-7.
• Deming, Mark. Overview of John Lennon: Live in New York City' [online]. AllMovie, 2008. Dostupné online.
• Doggett, Peter. You Never Give Me Your Money: The Beatles After the Breakup. [s.l.] : HarperCollins, 2010. ISBN 978-0-06-177446-1.
• The Editors of Rolling Stone. Harrison. New York, NY : Rolling Stone Press, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-3581-5.
• Edmondson, Jacqueline. John Lennon: A Biography. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-313-37938-3.
• Emerick, Geoff; Massey, Howard. Here, There and Everywhere: My Life Recording the Music of the Beatles. [s.l.] : Penguin Books, 2006. ISBN 978-1-59240-179-6.
• Everett, Walter. The Beatles as Musicians: Revolver through the Anthology. [s.l.] : Oxford University Press, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-19-512941-0.
• Everett, Walter. The Beatles as Musicians: The Quarry Men through Rubber Soul. [s.l.] : Oxford University Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-19-514104-7.
• Fawcett, Anthony. John Lennon: One Day at a Time. [s.l.] : Evergreen, 1976. ISBN 978-0-394-17754-0.
• Frankel, Glenn. Nowhere Man (p4). The Washington Post, 26 August 2007. Dostupné online [cit. 2010-05-10].
• Friedman, John S.. The Secret Histories: Hidden Truths that Challenged the Past and Changed the World. [s.l.] : Macmillan, 2005. ISBN 978-0-312-42517-3.
• Gerson, Ben. Imagine. Rolling Stone, 28 October 1971. Dostupné online [cit. 2010-11-12].
• Ginell, Richard S.. Milk and Honey Review [online]. AllMusic, 2009. [[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné online.]
• Glenn, Alan. The Day a Beatle Came to Town. The Ann Arbor Chronicle, 2009. Dostupné online [cit. 2010-12-09].
• Goldman, Albert Harry. The Lives of John Lennon. [s.l.] : Chicago Review Press, 2001. ISBN 978-1-55652-399-1.
• Goodman, Joan. Playboy Interview with Paul and Linda McCartney. Playboy, December 1984. Dostupné online.
• Gould, Jonathan. Can't Buy Me Love: The Beatles, Britain and America. [s.l.] : Piatkus, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-7499-2988-6.
• Grammy Award Winners [online]. National Academy of Recording Arts and Sciences. Dostupné online. Archivované 2010-05-01 z originálu. http://www.grammy.com/nominees/search
• Gregory, Chris. Who Could Ask For More: Reclaiming The Beatles. [s.l.] : The Plotted Plain Press, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-9557512-0-2.
• Greenberg, Keith Elliot. December 8, 1980: The Day John Lennon Died. [s.l.] : Backbeat Books, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-87930-963-3.
• Harry, Bill. The Beatles Encyclopedia: Revised and Updated. [s.l.] : Virgin Publishing, 2000. ISBN 978-0-7535-0481-9.
• Harry, Bill. The John Lennon Encyclopedia. [s.l.] : Virgin, 2000. ISBN 978-0-7535-0404-8.
• Harry, Bill. John Lennon and Blackpool. Mersey Beat, 2009. Dostupné online [cit. 2010-12-05].
• Holsinger, M. Paul. War and American popular culture: a historical encyclopedia, Volume 1998. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 1999. ISBN 978-0-313-29908-7.
• Hoppa, Jocelyn. Celluloid Heroes: John Lennon and How I Won the War. Crawdaddy!, 10 November 2010. Dostupné online [cit. 2010-11-15].
• Ingham, Chris. The Rough Guide to The Beatles. [s.l.] : Rough Guides, 2006. ISBN 978-1-84353-720-5.
• JACKSON, Andrew Grant. Still the Greatest: The Essential Solo Beatles Songs. Lanham, MD : Scarecrow Press, 2012. ISBN 978-0-8108-8222-5.
• Kruse, Robert J. II. Sound, Society and the Geography of Popular Music. Ed. Johansson, Ola. [s.l.] : Ashgate, 2009. ISBN 978-0-7546-7577-8. Geographies of John and Yoko's 1969 Campaign for Peace: An Intersection of Celebrity, Space, Art, and Activism, s. 11 – 32.
• Landau, Jon. Mind games. Rolling Stone, 3 January 1974. Dostupné online [cit. 2010-11-12].
• LAVEZZOLI, Peter. The Dawn of Indian Music in the West. New York, NY : Continuum, 2006. ISBN 0-8264-2819-3.
• Lawrence, Ken. John Lennon: In His Own Words. [s.l.] : Andrews McMeel Publishing, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-7407-5477-7.
• Lawrence, Robb. The Modern Era of the Les Paul Legacy: 1968–2008. [s.l.] : Hal Leonard, 2009. ISBN 978-1-4234-5531-8.
• Lennon, Cynthia. A Twist of Lennon. [s.l.] : Avon, 1978. ISBN 978-0-380-45450-1.
• Lennon, Cynthia. John. [s.l.] : Crown Publishers, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-307-33855-6.
• Lewisohn, Mark. The Beatles Recording Sessions. [s.l.] : Harmony Books, 1988. ISBN 978-0-517-57066-1.
• LEWISOHN, Mark. The Complete Beatles Chronicle: The Only Definitive Guide to the Beatles' Entire Career. London : Hamlyn, 2000. ISBN 0-600-60033-5.
• LEWISOHN, Mark. The Beatles:All These Years, Volume 1. New York : Crown Publishing, 2013. ISBN 978-1-4000-8305-3.
• Logan, Nick. Magical Mystery Tour. NME (UK), 25 November 1967.
• Loker, Bradford E.. History with the Beatles. [s.l.] : Dog Ear Publishing, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-60844-039-9.
• Most Excellent Order of the British Empire. The London Gazette (supplement), 4 June 1965. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• MacDonald, Ian. Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties. [s.l.] : Pimlico, 2005. ISBN 978-1-84413-828-9.
• McGinty, Stephen. Jimmy Reid: A working-class hero and the saviour of Clyde yards. The Scotsman (UK), 12 August 2010. Dostupné online [cit. 2010-08-18].
• Miles, Barry. Paul McCartney: Many Years From Now. [s.l.] : Henry Holt & Company, 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-8050-5248-0.
• MILES, Barry. The Beatles Diary Volume 1: The Beatles Years. London : Omnibus Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-8308-3.
• Norman, Philip. A Talk with Yoko. New York, 25 May 1981. Dostupné online.
• Norman, Philip. John Lennon: The Life. [s.l.] : Ecco, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-06-075401-3.
• Pang, May. Instamatic Karma: Photographs of John Lennon. [s.l.] : St. Martin's Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-312-37741-0.
• Peebles, Andy; Lennon, John; Ono, Yoko. The Lennon tapes: John Lennon and Yoko Ono in conversation with Andy Peebles, 6 December 1980. [s.l.] : BBC, 1981. ISBN 978-0-563-17944-3.
• Perone, James E.. Songs of the Vietnam Conflict. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-313-31528-2.
• Prown, Pete; Newquist, Harvey P.. Legends of Rock Guitar: The Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists. [s.l.] : Hal Leonard, 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-7935-4042-6.
• RIAA: Searchable database [online]. Record Industry Association of America, 2010. Dostupné online. Archivované 2007-06-26 z originálu.
• RIAA Gold & Platinum Top Selling Artists [online]. Record Industry Association of America. Dostupné online. Archivované 2013-07-25 z originálu.
• Roberts, David. Guinness World Records: British Hit Singles. 14th. vyd. [s.l.] : Guinness World Records, 2001. ISBN 978-0-85156-156-1.
• Riley, Tim. Tell me why: a Beatles commentary. [s.l.] : Da Capo Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-306-81120-3.
• RODRIGUEZ, Robert. Fab Four FAQ 2.0: The Beatles' Solo Years, 1970–1980. Milwaukee, WI : Backbeat Books, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-4165-9093-4.
• RODRIGUEZ, Robert. Revolver: How the Beatles Reimagined Rock 'n' Roll. Milwaukee, WI : Backbeat Books, 2012. ISBN 978-1-61713-009-0.
• David Bowie [online]. Rock and Roll Hall of Fame, 1996. Dostupné online.
• The RS 500 Greatest Albums of All Time. Rolling Stone, 18 November 2003. Dostupné online [cit. 2010-04-28].
• 100 Greatest Artists of All Time. Rolling Stone, 12 April 2008. Dostupné online [cit. 2010-05-10].
• Ryan, David Stuart. John Lennon's Secret. [s.l.] : Kozmik Press Centre, 1982. Dostupné online. ISBN 978-0-905116-08-2.
• SCHAFFNER, Nicholas. The Beatles Forever. New York, NY : McGraw-Hill, 1978. Dostupné online. ISBN 978-0-07-055087-2.
• Schechter, Danny. The More You Watch, the Less You Know: News Wars/Submerged Hopes/Media Adventures. [s.l.] : Seven Stories Press, 1997. ISBN 978-1-888363-80-7.
• Schinder, Scott; Schwartz, Andy. Icons of Rock: An Encyclopedia of the Legends Who Changed Music Forever. [s.l.] : Greenwood Press, 2007. ISBN 978-0-313-33845-8.
• Seaman, Frederic. The Last Days of John Lennon. [s.l.] : Birch Lane Press, 1991. ISBN 978-1-55972-084-7.
• SHEFF, David. All We Are Saying: The Last Major Interview with John Lennon and Yoko Ono. New York, NY : St. Martin's Press, 2000. Dostupné online. ISBN 0-312-25464-4.
• Shennan, Paddy. What will Liz think of these?. The Liverpool Echo, 26 November 2007. Dostupné online [cit. 2010-05-10].
• Songwriters Hall of Fame. John Lennon [online]. 2015. Dostupné online. Archivované 2012-04-24 z originálu.
• SPIZER, Bruce. The Beatles Solo on Apple Records. New Orleans, LA : 498 Productions, 2005. ISBN 978-0-9662649-5-1.
• Spitz, Bob. The Beatles: The Biography. [s.l.] : Little, Brown, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-316-80352-6.
• Other noises, Other notes. Time, 3 March 1967. Dostupné online [cit. 2010-11-27].
• The Beatles. The Beatles Anthology. [s.l.] : Chronicle Books, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-8118-2684-6.
• The Brits 1982 [online]. The Brit Awards. Dostupné online.
• John Lennon [online]. The Rock and Roll Hall of Fame, 1994. Dostupné online.
• Celebrity Obituaries – Allen Klein. The Telegraph, 5 July 2009. Dostupné online [cit. 2010-12-05].
• FBI Releases Last Pages From Lennon File. The Washington Post, 20 December 2006. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• TILLERY, Gary. Working Class Mystic: A Spiritual Biography of George Harrison. Wheaton, IL : Quest Books, 2011. ISBN 978-0-8356-0900-5.
• Urish, Ben; Bielen, Kenneth G. The Words and Music of John Lennon. [s.l.] : Praeger, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-275-99180-7.
• Vigilla, Hubert. Album Review : John Lennon – Imagine. Treble, 29 August 2005. Dostupné online [cit. 2014-10-02].
• Wald, Jonathan. Lennon killer denied parole [online]. CNN, 6 October 2004, [cit. 2010-05-11]. Dostupné online.
• 'Warner Brothers. John Lennon: Imagine, Cynthia Lennon Interview. [s.l.] : Warner Brothers, 1988.
• Wenner, Jann S. Lennon Remembers. [s.l.] : Verso, 2000. Dostupné online. ISBN 978-1-85984-600-1.
• Wiener, Jon. Come Together: John Lennon in His Time. [s.l.] : University of Illinois Press, 1990. Dostupné online. ISBN 978-0-252-06131-8.
• Wiener, Jon. Gimme Some Truth: The John Lennon FBI Files. [s.l.] : University of California Press, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-520-22246-5.
• Wiener, Jon. He didn't have to do it. That's one reason he's still admired. The Guardian (UK), 19 December 2006. Dostupné online [cit. 2010-08-18].

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému John Lennon