Bunun

Bununský jazyk alebo Bunun (čínsky v slovenskom prepise: Pu-nung-jü, pchin-jin: Bùnóng yǔ, znaky zjednodušené: 布农语, tradičné: 布農語) je jeden z formosanských jazykov, ktorými sa hovorí na Taiwane, geografická skupina Austronézskych jazykov. Je taktiež jednou z primárnych skupín austronézskej jazykovej rodiny alebo jednou z primárnej skupiny. Má tri veľké skupiny dialektov: Severné, Centrálne a Južné dialekty. Severné dialekty sú Takituduh a Takibaka, centrálne sú Takbanuaz a Takivatan a južný dialekt je Isbunkun. Najdominantnejší dialekt je Isbunkun a po ňom nasledujú centrálne dialekty. Bununským jazykom sa hovorí najmä v horách južného Taiwanu a to presnejšie v okrese Nan-tchou (pchin-jin: Nántóu xiàn, znaky: 南投縣), okrese Tchaj-tung (pchin-jin: Táidōng xiàn, znaky: 臺東縣), okrese Chua-lien (pchin-jin: Huālián xiàn, znaky: 花蓮縣) a v meste Kao-siung (pchin-jin: Gāoxióng shì, znaky: 高雄市).

Mnohí obyvatelia Taiwanu Bunun používajú pre komunikáciu práve južný dialekt Isbunkun. K roku 2002 je približne 38,000 obyvateľov stále aktívne používajúcich bununský jazyk a taktiež celková populácia Bunun k roku 2009. Počet Bunun ľudí, ktorí používajú bununský jazyk ako svoj popredný jazyk na komunikáciu zásadne klesá, a to kvôli vplyvu čínskej kultúry Chan.

Bununská verzia biblie je práve napísaná v južnom dialekte Isbunkun.

Bununský jazyk je taktiež známy pod názvami ako Bubukun, Bunan, Bunti, Bunum, Vonun, Vunum, Vunun alebo Vunung.

História

Ešte predtým ako Japonci prevzali kontrolu nad Taiwanom, ľudia Bunun žili vysoko v horách spolu s ľuďmi Atayal, v severnej a strednej časti centrálneho pohoria. Žili v prechodných osadách a cestovali vnútrozemím. Predpoklad je, že sa pôvodne celý kmeň Bunun usadil v oblasti Sinji (čínsky: 信義區, oblasť dnešného Tchaj-peju) v okrese Nan-tchou (čínsky: 南投縣). Z hôr postupne ľudia Bunun rozširovali svoje územie na juh a východ od konca 17. storočia.

Tradičný životný štýl ľudí Bunun sa zmenil, keď bol Taiwan prenechaný Japonsku na konci prvej čínsko-japonskej vojny v roku 1895. Japonci ich vnímali ako prekážku, a tak nútili vysokohorské kmene, aby sa čo najrýchlejšie postupne premiestnili do dedín so školami a hlavne s japonskými policajnými základňami. Čoraz väčší počet Taiwanských domorodcov sa počas druhej polovice 20. storočia začalo sťahovať do miest, a taktiež aj ľudia Bunun. Napriek tomu sa aj tak ľudia Bunun cítia byť spojený s horami, a snažia sa zachovávať si svoje tradície a svoj jazyk.