Charles Louis L’Héritier de Brutelle
| Charles Louis L’Héritier de Brutelle | |
| botanik a štátny úradník | |
| Dielo | |
|---|---|
| Polia pôsobnosti | botanika |
| Autorská skratka (botanika) | L'Hér. |
| Ocenenia | |
| člen Académie des sciences | |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 15. jún 1746 Paríž, Francúzsko |
| Úmrtie | 16. august 1800 (54 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Miesto pochovania | Cimetière du Père-Lachaise |
| Národnosť | francúzska |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Charles Louis L’Héritier de Brutelle (plné texty diel autora) |
Charles Louis L’Héritier de Brutelle (* 15. jún 1746, Paríž, Francúzsko – † 18. august 1800, Paríž) bol francúzsky botanik a štátny úradník z 18. storočia. Narodil sa v bohatej parížskej rodine z vyššej triedy, spojenie s francúzskym kráľovským dvorom mu vo veku dvadsaťšesť rokov zabezpečilo pozíciu superintendenta parížskych vôd a lesov.[1] V tejto funkcii vykonal L’Héritier rôzne štúdie pôvodných stromov a kríkov, pričom sa začal zaujímať aj o exotickú flóru. Charles Louis L’Héritier de Brutelle má v Medzinárodnom registri mien rastlín skratku L'Hér. Používa sa aj skratka L'Herit.
Skorý život
[upraviť | upraviť zdroj]Okrem toho, čo je uvedené vyššie, sa o jeho ranom živote pred prvým zamestnaním vie len málo. Zdá sa, že po nástupe na superintendenciu bol samouk v botanike.
V roku 1775 bol L’Héritier vymenovaný za sudcu na Cour des Aides v Paríži. Bol to súd, ktorý sa zaoberal daňovými deliktmi, no za jeho prezidenta Malesherbesa sa stal snáď jedinou francúzskou vládnou inštitúciou, ktorá chránila bežných občanov pred skorumpovaným štátom.[2] Sám Malesherbes bol zanieteným botanikom, no v tom istom roku (1775) bol nútený odísť z úradu, pretože zverejnil schému reformy daňového systému.
V roku 1775 sa L’Héritier oženil s Thérèse-Valère Doré. Za 19 rokov, kým Thérèse-Valère nezomrela, mali päť detí.
Vďaka svojmu súkromnému bohatstvu a verejným príjmom mohol L’Héritier vykonávať svoje botanické záujmy ako bohatý amatér. Bol prísnym nasledovníkom Linného systému klasifikácie rastlín. Najvplyvnejší francúzski botanici tej doby – Jussieu, Adanson a ďalší – obhajovali prirodzenejší systém klasifikácie, teda krásu. L’Héritier sa s nimi čoskoro nezhodol, hoci bol priateľom s inými učencami ako Georges Cuvier, Pierre Marie Auguste Broussonet a André Thouin. Prostredníctvom týchto kontaktov si dopisoval s ďalšími botanikmi ako Joseph Banks a James Edward Smith.
Okolo roku 1783 dostal nápad publikovať články o nových rastlinných druhoch.
Prvý zväzok Stirpes Novae (Nové rastliny) vyšiel v marci 1785, druhý v januári 1786, tretí v marci 1786. Ďalšie zväzky sa objavili v roku 1788 a neskôr. Tieto boli publikované na jeho vlastné náklady, rovnako ako takmer všetky jeho botanické práce, a obsahovali celostranovú ilustráciu znázorňujúcu každý nový druh. Od druhého zväzku kreslil ilustrácie Pierre-Joseph Redouté, ktorý neskôr pripísal L’Héritierovi zásluhy za naštartovanie jeho kariéry a slávy.[3]
Francúzska revolúcia
[upraviť | upraviť zdroj]Ako sudca uznávaného súdu a sám zastávajúci liberálne politické myšlienky nebol L’Héritier spočiatku ohrozený, keď sa v roku 1789 začala Francúzska revolúcia. Bol jedným z mála bývalých sudcov, ktorých vymenovali za sudcu revolučného tribunálu. V októbri 1789 bol dokonca vymenovaný za veliteľa národnej gardy svojho okresu. Jeho jednotky na základe jeho rozkazu zabránili masakru kráľovskej osobnej stráže, keď parížsky dav odviedol kráľa z Versailles do Paríža.
V roku 1790 bol zvolený do Académie des sciences ako pridružený člen napriek tomu, že de Jussieu, Adanson a Lamarck hlasovali proti nemu. Počas tejto fázy revolúcie pokračoval vo vydávaní botanických článkov.
Koncom roku 1792 sa však začal jakobínsky teror a hovorí sa, že L’Héritier bol istý čas uväznený a hrozila mu poprava, no niektorí z jeho botanických priateľov ho prepustili;[4] neexistuje žiadne nezávislé potvrdenie. Jeho bývalého patróna Malesherbesa popravili gilotínou.
Približne v čase, keď sa v roku 1794 skončil jakobínsky teror, zomrela L’Héritierova manželka Thérèse-Valère. Najstarší syn Jacques odišiel z domu a zdá sa, že sa stal odcudzeným; najstaršia dcéra odišla žiť do inej rodiny, zatiaľ čo L’Héritier a jeho služobníctvo sa starali o najmladších troch (najmladšia Rose mala v tom čase len dva roky, ale dožila sa 99 rokov).[5] L’Héritier sa znova neoženil.
Po revolúcii
[upraviť | upraviť zdroj]L’Héritier bol zničený revolúciou a musel prijať slabo platenú prácu na ministerstve spravodlivosti, hoci bol tiež členom komisie pre poľnohospodárstvo a umenie a podieľal sa na publikovaní niekoľkých poľnohospodárskych správ.
V roku 1795 sa Akadémia vied znovuzrodila ako Národný inštitút vied a umení a L’Héritier bol zvolený za riadneho člena, ktorý mal slušný plat. Stále mal svoju knižnicu a herbár, ktoré dal bezplatne využívať mladým botanikom, akými boli napríklad de Candolle.
Večer 16. augusta 1800, keď išiel domov po neskorej práci v Ústave, ho na ulici napadol a zavraždil neznámy útočník. Jedna fáma hovorila, že vrahom bol jeho najstarší syn.[6] Jeho telo teraz leží na cintoríne Père Lachaise.
Zanechal herbár s približne 8 000 druhmi a veľkú botanickú knižnicu, ktorá je údajne druhá po knižnici Sira Josepha Banksa. Herbár bol pridaný do francúzskych národných zbierok, zatiaľ čo knižnica bola rozptýlená.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]- Stirpes Novae aut minus cognitae, quas descriptionibus et iconibus illustravit... Paríž, ex typographia Philippi-Dionysii Pierres (1784) - (1791) - online, Gallica
- (Uverejnené po častiach, 1789-1793, hoci na titulnej strane sa píše 1788: pozri Stafleuovu esej, citovanú v ďalšom čítaní).
- Geraniologia, seu Erodii, Pelargonii, Geranii, Monsoniae et Grieli, Historia iconibus illustrata, Parisii, Typo Petri-Francisci Didot (1787-1788; 1792); platne od Pierra-Josepha Redoutého online.
- Cornus: specimen botanicum sistens descriptiones et icones specierum corni minus cognitarum, Parisiis, Typis Petri-Francisci Didot, (1788). Knižnica MGB, on-line.
- "Mémoire sur un nouveau žáner rastlín appelé Cadia", Magasin encyklopédique, (1795)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ ERICKSON, Robert F.. Charles Louis L Héritier de Brutelle, 1746 - 1800. [s.l.] : MBG Rare Books, 2003. Dostupné online.
- ↑ Stafleu, p. xiv.
- ↑ Stafleu, p. xix.
- ↑ Stafleu, p. xxxii.
- ↑ Stafleu, p. xxxiii.
- ↑ Stafleu, p. xxxv, citing James Edward Smith.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Sir Joseph Banks, 1958, The Banks Letters. A Calendar of the manuscript correspondence of Sir Joseph Banks. Editoval Warren R. Dawson.
- James Britten a BB Woodward, 1905, "L'Héritier's Botanical Works". The Journal of Botany. v. 43:266-273; 325-329.
- Günther Buchheim, " bibliographical account of L’Héritier’s ‘Stirpes novae'." Huntia, v. 2:29-58. 1965.
- Georges Cuvier, 1819, Recueil des Éloges Historiques, v. 1:109-133.
- Théodore J. E. Hamy, 1905, Joseph Dombey, sa vie, son oeuvre, sa correspondance.
- Frans A. Stafleu, 1963, L’Héritier de Brutelle: the man and his work, Sertum Anglicum, facs. vyd. xiii-xliii. Hunt Botanical Library, Pittsburgh.
- Arthur Robert Steele, 1964, Flowers for the King.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charles Louis L’Héritier de Brutelle
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Charles Louis L’Héritier de Brutelle
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Charles Louis L'Héritier de Brutelle na anglickej Wikipédii a Charles Louis L'Héritier de Brutelle na francúzskej Wikipédii.