Cvernovka (Bratislava)

Cvernovka, budova starej pradiarne

Fasáda budovy na Svätoplukovej ulici

Cvernovka je ľudový názov továrne na nite a niťové produkty v bratislavskej mestskej časti Ružinov. Oficiálne názvy továrne boli: Bratislavská cvernová továreň (1900 – 1957), Závody Medzinárodného dňa žien, š.p. (1957 – 1990), BCT – Bratislavská cvernová továreň, akciová spoločnosť (od roku 1991).

História výroby

Uhorská cvernová továreň začala vyrábať nite 17. januára 1902 a stala sa tak prvou továrňou na nite v Uhorsku. O jej vznik sa postarali viedenskí podnikatelia Salcher a Richter, ktorí si v dnešnej Bratislave v roku 1901 otvorili obchod s cvernami a textilným tovarom. Výrobu rôznych druhov nití spustili v nasledujúcom roku za pomoci kapitálu anglickej rodiny Coatsovcov. V Cvernovke sa vyrábali bavlnené nite, neskôr k nim pribudli vlnené cverny na kartónových cievkach.

Továreň tvorí komplex budov s typickou továrenskou architektúrou začiatku 20. storočia. Pôvodný areál továrne sa nachádza v mieste ohraničenom dnešnými ulicami Trnavskou, Záhradníckou, Miletičovou a Jégého, neskôr pribudli ďalšie budovy v areáli na Mlynských Nivách medzi ulicami Svätoplukova, Páričkova a Košická.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa firma nazývala Bratislavská cvernová továreň. Vyvážala nite do najmenej 6 krajín. V medzivojnovom období BCT postupne rozširovala sortiment o vyšívacie, háčkovacie a štopkacie priadze. Bola to jedna z prvých fabrík, ktorá v stredoeurópskom priestore priniesla v roku 1934 na trh pestrofarebný sortiment šijacích nití. V anglických rukách zostala až do znárodnenia v roku 1948/1949. Vtedy Cvernovka spoločne s prevádzkami v Malackách, Kútoch a inde prešli pod spoločný národný podnik (n. p.) Danubia.

Po nežnej revolúcii a ďalších zmenách sa Cvernovka v roku 1991 vrátila k názvu Bratislavská cvernová továreň a Danubius. Takto fungovali až do roku 2002, keď sa dostali do konkurzu a v roku 2004 postupne zanikla výroba nití aj priadze. Výroba bola definitívne ukončená v roku 2004.

Areál Mlynské Nivy

Areál na Mlynských Nivách bol otvorený v roku 1902 ako Uhorská cvernová továreň. Poslednej veľkej dostavby a prestavby sa dočkal v roku 1992. V 2004 bola výroba ukončená a budovy v areáli začal nový majiteľ, Sekyra Group, prenajímať súkromným nájomníkom.

V rokoch 2006/2007 sa v hlavnej budove Pradiarne začali schádzať umelci z kreatívnych odvetví, vďaka lacnému podnájmu v dobrých priestoroch. Postupne pretvorili Cvernovku na špecifickú kultúrno-umeleckú identitu v meste. Začali sa združovať a z uzavretej komunity sa stalo centrum pre širokú verejnosť. Nadšenie vrcholilo až do roku 2012 vďaka občianskym združeniam ako Mladý pes, Čerstvé ovocie a vďaka novovytvorenej platforme Galleria Cvernovka. Odovzdávali tu ceny Oskara Čepana, Národnú cenu za dizajn, konali sa tu obhajoby absolventských prác VŠVU, mestské trhy a prvé máje. Spontánnosť narazila na úrady, keď v máji 2012 zakázal Stavebný úrad Ružinov konanie všetkých verejných akcií, pretože priestory boli evidované ako sklad a neboli skolaudované. Musela skončiť Galleria Cvernovka či kníhkupectvo Alexis, ktorého interiér získal architektonickú cenu CE.ZA.AR a mal miesto v zahraničných rebríčkoch „najkrajších kníhkupectiev na svete“.

V roku 2012 sa takisto zmenil aj majiteľ, areál kúpil francúzsky developer JF Hamilton, ktorý krátko po kúpení začal areál búrať. Búranie však bolo zastavené ešte v ten deň, lebo developer nemal búracie povolenie. Statika budov ale bola poškodená natoľko, že 2 budovy (Farbiareň/Zošľachťovňu z roku 1903 a Kotolňu/Zámočnícku dielňu z roku 1912) nakoniec museli byť dobúrané.

Po tomto čine sa s areálom opäť nehýbalo, developer neodpovedal na otázky o budúcnosti areálu a iba „vyberal nájomné“, čo len prispelo k ďalšiemu rozvoju kreatívnych odvetví v Cvernovke. V žiadnej inej budove v Bratislave sa nenachádzalo toľko umelcov, výtvarníkov, kreatívcov, architektov, videomakerov alebo dizajnérov ako práve v Cvernovke, ktoré z nej spravili prvý veľký slovenský kultúrny hub a významný bod na mape Bratislavy, ktorý začal priťahovať aj turistov.

Na konci roku 2015 kúpil areál fínsky developer YIT, a keďže obdobie finančnej krízy končilo, bolo jasné, že developer bude mať s uzemím svoje zámery. A tak sa aj stalo. K 30. aprílu 2016 dostali výpoveď nájomníci z Etážovej budovy (prístavba Pradiarne z roku 1964), druhej najväčšej budovy v areáli Cvernovky. Budova vraj mala problém so statikou a zatekajúcou strechou. Na túto skutočnosť reagovali umelci z vedľajšej budovy Pradiarne, z ktorých štyria (Viliam Csino, Boris Meluš, Branislav Čavoj a Šymon Kliman) založili Nadáciu Cvernovka s cieľom združiť všetkých umelcov v areáli Cvernovky a spoločne sa s nimi podieľať na ďalších krokoch s developerom.

Ako bodku za umeleckým obdobím Etážovej budovy zorganizoval ateliér Časopriestor v piatok 4. marca 2016 hudobnú akciu Derniéra, na ktorú prišlo cez 500 ľudí. Toto podujatie ešte viac zdôraznilo význam kultúrneho centra v Cvernovke pre širokú verejnosť.

Medzitým bol vypracovaný Územný plán zóny Cvernovka, do ktorého Nadácia Cvernovka zahlásila hromadnú pripomienku o zachovaní kultúrnej funkcie v budove Pradiarne, ktorú cez internet podpísalo viac ako 2000 ľudí. Chvíľu sa hovorilo aj o odkúpení Pradiarne od developera, žiaľ, ani to nepomohlo záchrane kultúrneho centra v Cvernovke, a k 1. júlu 2016 dostali výpoveď aj všetci nájomníci v Pradiarni. Nájomníci sa napokon vďaka Nadácii Cvernovka a Bratislavskému samosprávnemu kraju presťahovali do budovy bývalej Strednej odbornej školy chemickej na Račianskej 78, ktorá je dnes známa ako kulturno-kreatívne centrum Nová Cvernovka, ktoré pokračuje v pôvodnej kultúrnej funkcií, aká bola v starej Cvernovke.

Následne zorganizoval YIT na územie Cvernovky (neskôr predstavená ako projekt Zwirn) internú architektonickú súťaž, ktorú vyhral ateliér Compass. Neskôr prebehlo búranie ďalších budov, z pôvodného areálu napokon ostala iba budova Pradiarne (vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku) z roku 1903, Silocentrála z roku 1904 a budova bývalej ubytovne z roku 1961 (dnes prestavaná na bytový dom Pari).

V súčasnosti (november 2019) prebieha rekonštrukcia Pradiarne spolu so Silocentrálou na industriálno-kancelársky objekt Pradiareň 1900. Pamiatka ma tvoriť srdce nového projektu Zwirn.

Zoznam budov v pôvodnom areáli Cvernovky

Názov budovy	Postavená	Zbúraná
Pradiareň	1903	nie
Silocentrála	1904	nie
Ubytovňa	1961	nie
Farbiareň / zošlachťovňa	1903	2012
Zámočnícka dielňa / kotolňa	1912	2012
Hala zošľachťovne	1967	2012
Sklad zošľachťovne	1980	2012
Vrátnica	1992	2016
Jedáleň	1961	2016
Garáže	1959	2016
Stolárska dielňa	1903	2016
Sklad olejov	1930	2016
Etážová budova	1964	2017
Budova hygienických zariadení	1965	2017
Mechanická dielňa / vodný zdroj	1910 / 1952	2017
Sklad odpadu	1988	2017
Úpravňa	1910	2017
Polyfunkčná prístavba Páričkova	1992	2017
Výšková administratívna budova Páričkova	1992	2018
Výrobná budova	1990	2018
Trafostanica pri Silocentrále	1955	2019
Zvyšné prístavby Pradiarne	?	2019
Administratívna budova Košická + Dokončovňa	1970	2020

Areál Trnavské mýto

Areál na Trnavskom mýte bol otvorený 14. júna 1909 pod názvom Danubius – textilné závody. Pôvodný areál továrne sa nachádzal v bloku ulíc Trnavská, Záhradnícka, Miletičova a Jégého, ale po zastavení výroby v roku 2004 bolo z neho postupne ukrajované a areál bol postupne zbúraný (hlavne západné dvojpodlažné krídlo) a zastavaný obytným súborom Jégeho alej. Z celého areálu zostala zachovaná len hlavná, 4-podlažná budova, prezývaná aj ako „Ružový hrad“, ktorá je aj vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku.

Prvé náznaky prestavby „Ružového hradu“ sa objavili už v roku 2006, keď vtedajší vlastník, developer Immofinanz, predstavil zámer Century Residence. Nasledovná finančná kríza a finančné problémy developera ho donútili zámer prehodnotiť, a tak sa z celého zámeru realizovala iba rekonštrukcia vonkajšej fasády, výmena strechy a okien a čiastočné búracie práce v interiéri. Z Ružového hradu sa tak stala hala, ktorú začal od roku 2008 developer prenajímať na kultúrne, spoločenské a eventové akcie.

4. decembra 2011, počas hudobného podujatia Uprising Winter Edition 2011 začali horieť propán-butánové fľaše, ktoré začali vybuchovať. Akcia bola prerušená, návštevníci boli evakuovaní a na miesto boli vyslaní hasiči. Požiar poškodil veľkú časť interiéru objektu a aj prednú fasádu. Odvtedy je budova Ružového hradu opustená až dodnes. Prístup do nej je zakázaný, no prespávajú v nej bezdomovci alebo ju ilegálne navštevujú Urban exploreri.

V novembri 2017 odkúpil budovu aj s priľahlými pozemkami český developer FINEP, ktorý plánuje pokračovanie jeho projektu Jégeho alej. V roku 2019 sa začalo s výstavbou Jégého alej V, v rámci ktorého sa má budova cvernovky prestavať na byty, majú sa postaviť dve 8-poschodové budovy, jedna 26-poschodová budova a nakoniec aj 34-poschodová budova. Projekt dostal zelenú aj napriek nesúhlasu okolitých obyvateľov. Tí založili aj petíciu, no zbytočne. Po rokoch snahy chrániť pamiatku dostal zelenú tento projekt, ktorý podľa názoru väčšiny obyvateľov znehodnotí pamiatku. 11 rokov sa darilo projektu vyvarovať, no dnes sa začal realizovať. V minulosti bolo v hre viacero projektov, pôvodne ešte od rakúskej spoločnosti IMMOEAST, no kvôli finančnej kríze sa projekt nezačal realizovať. Projekt, ktorý sa realizuje dnes, bol pôvodným projektom inšpirovaný.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cvernovka (Bratislava)

Externé odkazy

• Cvernovka Archivované 2015-10-07 na Wayback Machine – Galleria Cvernovka
• Príbeh Cvernovky, alebo ako v Bratislave popierame históriu i zákony – Denník N
• Bývalá cvernovka bude slúžiť na rezidenčné bývanie – Bratislavské noviny