Dejiny Janova

Tento článok pojednáva o dejinách Janova, od jeho počiatkov po začlenenie do Sardinského kráľovstva v roku 1815.

Oblasť Janova bola osídlená už niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom, žili tu napríklad Féničania, Gréci a Etruskovia. Už v antike sa stalo súčasťou Rímskej ríše. Po páde Západorímskej ríše profitoval z väčšej potreby námornej dopravy. Vládli mu postupne Ostrogóti, Byzantská ríša, Longobardi a Karolovci, až sa v 11. storočí stalo suverénnym mestským štátom. Bolo iba formálne podriadené Svätej ríši rímskej.

V priebehu 11. a 12. storočia upevnila nová republika svoju nadvládu nad Liguriou a získala aj prvé kolónie. Najdôležitejšie boli Korzika a časť Sardínie. Toto obdobie tiež charakterizujú početné vojny medzi Janovom a Pisou. Rozsiahly obchod s východným Stredomorím umožnil mestu výrazne zbohatnúť. Objavili sa však aj prvé interné problémy, ktoré mesto trápili až do 16. storočia a významne prispievali k jeho postupnému úpadku. Tieto konflikty začali hlavne v dôsledku sporov medzi cisárom Svätej ríše rímskej a pápežom, kedy sa Janovčania, podobne ako v iných severotalianskych mestách, rozdelili na dve frakcie, ktoré zápasili o moc. Republika sa výrazne podieľala na krížových výpravách, za čo bola odmenená obchodnými privilégiami vo vzniknutých štátoch. Významne však obchodovala aj s moslimami a Byzantskou ríšou.

V 13. storočí a prvej tretine 14. storočia zažil Janov obdobie svojho najväčšieho rozmachu. Okrem Pisy v tomto období zápasil aj s Benátkami, najmä kvôli kontrole nad východnými trhmi. Veľkou ranou bol pre Janov postupný úpadok križiackych štátov, dokázal sa však preorientovať na obchod s tamojšími moslimskými vládcami a zabezpečiť si rozsiahle obchodné privilégiá v Byzancii. Naproti Konštantínopolu založil svoju obchodnú kolóniu Pera a získal dôležitú kolóniu na Kryme - mesto Kaffa a okolie. Cez všetky úspechy už republika trpela problémami, ktoré priniesli jej úpadok - mohutné dlhy potrebné na financovanie častých vojen a hlavne vnútorné konflikty, ktoré spôsobovali časté vzbury a zmeny vlád. Na začiatku štrnásteho storočia sa občania snažili zaistiť poriadok odovzdaním vlády nad mestom cudzím vládcom. Tento krok bol ale úplne neúspešný a zlaté obdobie skončilo ničivú občianskou vojnou v rokoch 1316 až 1331.

Občianska vojna skončila a konflikty pokračovali najmä medzi urodzenými a neurodzenými občanmi. V roku 1348 zasiahla mesto čierna smrť, z ktorej sa už nikdy celkom nespamätalo. V nasledujúcich storočiach došlo k ďalším experimentom s cudzou vládou, vládnutím ľudu a vládnutím šľachty. Žiadne z nich však nedokázalo zabezpečiť trvajúci mier vnútri mesta. Ďalšie konflikty s Benátkami a Milánom, strata východných kolónií v dôsledku rozširovania Osmanskej ríše a konkurencie zo strany západoeurópskych krajín viedli k pomalému úpadku, až bolo v roku 1522 mesto prvýkrát za niekoľko storočí dobyté a vydrancované vojskami španielskeho kráľa.

V roku 1528 boli zrušené politické práva neurodzených občanov a z republiky sa stala dedičná oligarchia. Mesto sa ocitlo vo sfére vplyvu Španielska, pričom spočiatku profitovalo z jeho koloniálnych úspechov, následne ale upadalo v reakcii na španielsku krízu a bankroty. V roku 1768 musel Janov odpredať Korziku Francúzsku. V roku 1797 ho obsadilo Napoleonské Francúzsko . Podľa rozhodnutia Viedenského kongresu bolo mesto v roku 1815 pripojené k Sardinskému kráľovstvu, v rámci ktorého sa následne v roku 1861 stalo súčasťou zjednoteného Talianska.

Počiatky Janova (do roku 1000)

Oblasť Janova bola osídlená už od dávnych čias, okrem iného Féničanmi, Grékmi a Etruskami. Medzi jej výhody patrila výhodná poloha na spojnici severozápadného Talianska s morom, dobrý prírodný prístav, neskôr rozširovaný a vylepšovaný obyvateľmi mesta, a ľahko obrániteľná poloha. Medzi nevýhody patrilo náročné poľnohospodárstvo z dôvodu nedostatku vody a výnosnej pôdy, nijako zvlášť výnosné rybárčenie a absencia prírodných zdrojov. Už tieto výhody a nevýhody ukazujú, že sa Janovčania museli sústrediť na hľadanie blahobytu na mori, najmä s prihliadnutím na obklopenie Ligúrie mocnejšími susedmi

Pod Rímom bol Janov ešte stále málo dôležitým sídlom a aj v oblasti Ligúrie existovali sídla dôležitejšie, napríklad Ventimiglia, Albenga a Vado. V meste nezostali žiadne impozantné rímske budovy, jadro Janova (vrátane jeho prístavu) sa ale vyvinulo z pôvodného rímskeho mestečka a v meste z tejto doby prežili neskôr dôležité poznatky plavby a stavby lodí. V neskorom období Rímskej ríše vznikla v Janove pevná kresťanská komunita a v meste boli postavené prvé kostoly.

Pád Rímskej ríše znamenal koniec starostlivo udržiavaných ciest, čo spôsobilo väčšie zameranie na námornú dopravu, z čoho mohol Janov vďaka svojej polohe profitovať. Krátko mu vládli Ostrogóti, než boli vytlačení Byzantskú ríšou, ktorá mesto ovládala v rokoch 537 až 642, kedy ho obsadili Longobardi. Ani za vlády Byzancie a Langobardov nebol Janov nijako dôležitý a o jeho histórii v tejto dobe toho príliš nevieme.

Longobardi boli v roku 774 ovládnutí dynastiou Karolovcov, počas ktorého vlády sa ale tiež nedochovalo o meste veľa záznamov. Vieme, že tu mali veľký vplyv duchovní z Milána, ktorého arcibiskupi tu dokonca strávili zhruba sedemdesiat rokov v exile pod ochranou Byzantskej ríše kvôli vpádu Langobardov. V tejto dobe blízko mesta vznikol kláštor v Capodimonte.

Rovnako ako veľká časť kresťanského Stredomoria v tejto dobe ani Janov nebol ušetrený pred moslimskými nájazdmi. Medzi rokmi 934 a 935 bolo mesto vydrancované počas nájazdu moslimov zo severnej Afriky a niekoľko nasledujúcich rokov bolo pravdepodobne opustené. Vtedajšie Arabské zdroje naznačujú, že už v tej dobe bol Janov pomerne veľkým mestečkom obchodujúcim nielen v ľanových tkaninách, ale aj v hodvábe, a bol tak pre útočníkov lákavou korisťou. Po tomto útoku sa mesto stalo iba tieňom seba samého a už sa nedozvieme, ako významné bolo. Všetky existujúce lokálne záznamy boli počas útoku zničené.

Okolo polovice desiateho storočia bol Janov znovu osídlený. Vo svete písomných záznamov sa znovu objavuje chartou, udelenou kráľovi Berengarovi a Adalbertovi v roku 958, ktorá potvrdzuje zvyky a vlastníctvo Janovčanov, od územia až po otrokov - otroctvo prežilo všetky predchádzajúce vlády mesta a zotrvalo najmenej do 17. storočia. Mesto bolo v tomto období opäť nevýznamné a ešte malo aj v Ligúrii vážnych konkurentov. Obchod bol minimálny a iba lokálny, obmedzený na komodity ako je olivový olej a gaštany. Napriek tomu sa Janov do roku 1016 zotavil natoľko, že bol schopný viesť po boku Pisy námornú ofenzívu proti moslimom na Sardínii. Existuje viac teórií ohľadom rýchleho rozvoja mesta v rokoch 950 až 1050. Niektorí historici presadzujú teóriu pomalého vývoja v celom tomto období, iní obhajujú náhly vzostup okolo prelomu tisícročia, ďalší vysvetľujú tento vzostup kapitalizmom, ktorý bol založený na zárobkoch z pirátstva a vojny proti moslimom.

Po roku 950 sa dochovali prevažne cirkevné záznamy, ktoré okrem zakladania kostolov a kláštorov informujú aj o zvykoch a práve používaných v oblasti. Mnohé zmienky hovoria o obzvlášť zložitom práve, keď niektorí žili podľa práva rímskeho, iní podľa práva langobardského a ďalší podľa práva sálského. Rozvoj pozemkov bol náročný z dôvodu nehostinnej krajiny, vlastníci preto vyhľadávali spôsoby ako rozvoj dosiahnuť, napríklad sa viac podielnikov zložilo na stavbu mlyna a následne sa delili o jeho výnosy, alebo boli pozemky lacno prenajaté za prísľub ich rozvoja a nájomník po určitej dobe ich časť získal do svojho vlastníctva. Urodzené rody boli dôležité v okolí Janova. Nad ním samým ale veľkú moc nemali. Niektoré z nich sa postupne sťahovali do mesta a stávali sa z nich prví obchodníci.

Počiatky republiky (1000 – 1190)

Janovskí historici začínajú zaznamenávať udalosti počas prvej križiackej výpravy. Prvé informácie o janovských námorníkoch máme teda iba od cudzincov, pričom tieto údaje môžu byť skreslené rivalitou ich štátov s Janovom. Na začiatku 11. storočia Janov a Pisa spolupracujú kvôli nutnosti spoločnej obrany proti moslimom. Roku 1016 zabraňujú obsadení Sardínie, ale obe mesta sa následne na tento ostrov zamerajú a spory ohľadom vplyvu nad ním rozpútajú v 60. rokoch 11. storočia prvú z mnohých vojen medzi nimi. Obe mestá ďalej zápasia s moslimami o kontrolu nad obchodom v západnom Stredomorí, pirátstvom a vojnou, ale zároveň s nimi aj čulo obchodujú - Janov bohatne na obchode s luxusným tovarom z východu, zatiaľ čo lokálnym obchodom si zaisťuje dostatok životne potrebných komodít, napríklad potravín.

Janovskí námorníci sa zúčastňujú prvej krížovej výpravy, kedy pomáhajú so zásobovaním a dobývaním prístavov, ktoré nebolo možné bez lodí obliehať. Dohody s križiakmi zaisťujú následne Janovu lukratívne privilégiá v týchto prístavoch. Podľa janovského príbehu boli títo námorníci dôležitým faktorom aj pri dobývaní Jeruzalema - dve lode boli v prístave rozobraté a dopravené k obliehanému mestu, kde mali poslúžiť na výrobu obliehacích strojov. Vďaka tejto pomoci sa Janov ako prvý z talianskych miest uchytil na východe Stredomoria a presadzoval tu svoje obchodné záujmy až hlboko do 16. storočia.

Od roku 1099 riadi Janov spoločnosť občanov zvaná compagna, vedená štyrmi až ôsmimi konzulmi. Konzuli mali za úlohu reprezentovať mesto v rámci diplomatických rokovaní, slúžiť ako sudcovia a viesť armády. Tiež mali jurisdikciu nad obchodom. Niektoré z týchto povinností boli ďalej delegované na nižších konzulov. Do roku 1143 siahala ich autorita od Monaka až po Portovenere. V tejto dobe už je Janov naozaj nezávislým mestským štátom, s rozsiahlou námornou mocou a mohutným obchodným vplyvom. Stálym problémom boli verejné financie, potrebné na presadzovanie poriadku a bezpečia republiky. Získavané boli rôznymi spôsobmi, od priamych daní a ciel až po podnikanie štátu. Mnohokrát však museli konzuli pristúpiť aj k požičiavaniu prostriedkov odinakiaľ, čo sa postupom času stávalo vážnym problémom.

Ekonomické spory s Pisou a spory ohľadom vplyvu na Sardínii a Korzike spôsobili v dvanástom storočí ďalšie obdobie vojen medzi týmito talianskymi mocnosťami, ktoré boli ukončené až v dôsledku obojstranného vyčerpania. Pre zaistenie výhody nad svojím rivalom neváhali konzuli ani podplácať pápežskú kúriu. Naďalej pokračovali v zabezpečovaní dominancie v oblasti Ligúria získavaním miestnej šľachty a menších miest. Tiež zabezpečovali sieť spojeneckých dohôd pozdĺž stredomorského pobrežia, pre zaistenie bezpečia ich obchodu. Ku koncu prvej polovice 12. storočia sa Janov v rámci snahy o zaistenie pozície mocnosti v západnom Stredomorí zúčastnil reconquisty na Pyrenejskom polostrove, táto expedícia ale spôsobila iba ekonomické ťažkosti a nemalé dlhy, pretože musel byť v čase expedície významne obmedzený obchod a vydržovanie rozsiahleho vojska bolo veľmi drahé. Tieto problémy museli byť riešené novými daňami, požičiavaním peňazí aj predajom majetkov republiky. Cez to všetko vstupuje Janov do druhej polovice 12. storočia ako významná a prosperujúce stredomorská mocnosť.

Hlavným zdrojom bohatstva Janova bolo v tejto dobe obchodovania s ľahkými a drahými komoditami, ako sú čierne korenie, bavlna, zlato alebo hodváb, najdôležitejšími obchodnými partnermi potom boli križiacke štáty a Egypt, ale dôležitými zostávali aj Sicília a severná Afrika. Risk obchodných výprav sa často rozkladal medzi niekoľko podielnikov, čo umožňovalo nielen minimalizovať prípadné straty, ale aj začať mladým obchodníkom bez veľkého kapitálu. Aj právny systém mesta bol prispôsobený, aby čo najlepšie zodpovedal potrebám rozvíjajúceho sa obchodu, osobitný dôraz bol kladený na poctivosť a podvod sa veľmi tvrdo trestal. Obchodné dohody boli starostlivo preskúmané a uzavreté pod dohľadom svedkov. Väčšina ekonomiky mesta bola podriadená námornému obchodu, od stavby lodí a remesiel s ňou spojených až po rozširujúcu sa textilnú výrobu, závislú od dovážaných surovín. Pre zaistenie priamej vlády nad čo najväčšou časťou Ligúrie využívala republika svoje príjmy na skupovanie hradov, miest a polí od miestnej šľachty.

Zásadným problémom republiky sa v druhej polovici 12. storočia stali spory medzi mocnými rodmi, ktoré v mnohých prípadoch prerástli aj do otvorených bojov v uliciach a museli byť zmierňované za pomoci všetkých zložiek vlády, od konzulov až po cirkev. Tieto spory boli zvyčajne spôsobované rozdielmi v názoroch ohľadom vládnutia mestu. Množili sa vraždy, či už členov súperiacich frakcií alebo priamo mestských hodnostárov, a akokoľvek bolo v skorších obdobiach zakázané byť v meste ozbrojení, náhle boli ozbrojení všetci. Najbohatší občania si dokonca najímali osobné ochranky a opevňovali svoje sídla vo vnútri mesta. V dôsledku týchto bojov o moc došlo k reformám. Najprv bol založený poradný zbor starších zvaný anziani, následne potom úrad zvaný podesty, čo bol na rok volený profesionál z cudziny, slúžiaci ako hlavný riadiaci a súdny orgán mesta a vojenský veliteľ. Tento úrad bol založený na konci 12. storočia a s pár výnimkami bol používaný až do konca 13. storočia. Títo dočasní vládcovia konečne zaistili v uliciach mesta mier, spory ktoré boje spôsobili ale pod povrchom tleli naďalej.

Obdobie najväčšej moci (1190 – 1331)

Spory s Pisou pokračovali a znovu vyústili do dlhého boja bez jasného víťaza. Janov si zaistil zadlžením miestneho vládcu nepriamu kontrolu nad Korzikou a Sardínia bola po skončení vojny rozdelená na ich zóny vplyvu. K sporom dochádzalo aj kvôli privilégiám ohľadom obchodu s Byzantskú ríšou, viď nižšie. K ďalšej vojne, tentoraz na Sicílii, došlo na začiatku 13. storočia. V tej dobe silneli spory s Benátkami, ktoré vyústili v boj o Krétu. Tie ale v roku 1212 skončili víťazstvom Benátok. V rovnakom roku bolo uzavreté prímerie aj s Pisou. Počas všetkých týchto zahraničných sporov sa musela republika ešte vysporiadať so vzburami menších ligúrskych miest a urodzených rodov, čoho bolo často docieľované využívaním síl lojálnych šľachticov.

Republika musí v 12. a 13. storočí balansovať medzi troma veľkými mocnosťami- Svätú ríšou rímskou, Byzantskou ríšou a Sicílskym kráľovstvom pod vládou Normanov, ktoré bolo ustanovené v južnom Taliansku a na Sicílii. Nemeckým kráľom a cisárom sa formálne podriadilo, ale odmietalo im vyplácať peniaze, pod zámienkou že už vydáva nemalé sumy na obranu pobreží severného Talianska. Kvôli tomu boli vzťahy s nimi napäté a Janov investoval veľa peňazí do obranyschopnosti Ligúria, napríklad vo forme skupovaní a udržiavania hradov chrániacich prístupy k mestu, výstavby a posilňovanie vlastných hradieb a dokonca aj pasovania vlastných rytierov, ktorí mali k obrane prispievať. S Byzantskou ríšou bolo postupne ustanovených niekoľko obchodných dohôd, ktoré zaisťovali mimo iného nízke clo pre janovských obchodníkov na celom území ríše a janovskú obchodnú štvrť v Konštantínopole, ktorá bola ale dvakrát s mohutnými finančnými stratami vydrancovaná. Prvýkrát z iniciatívy Pisy, druhýkrát Benátok . Republika nakoniec dosiahla s ríšou veľmi výhodné dohody roku 1201, roku 1204 ale bol Konštantínopol obsadený a vyplienený Benátčanmi, ktorí tak získali dominantné postavenie v zvyšku Byzantskej ríše na ďalších päťdesiat rokov. S Normanským kráľovstvom boli uzavreté dohody v snahe zabezpečiť medzi oboma štátmi mier. Napriek tomu sa ale Janov neskôr podieľal na dobytí Sicílie zo strany Svätej ríše rímskej.

Po roku 1212 začína mať republika vážne finančné problémy a musí zavádzať nové dane, okrem iného aj kvôli vedeniu nákladných vojen s Benátkami a Pisou. Z dôvodu Saladinovho víťazstva nad Jeruzalemským kráľovstvom bolo vážne narušené odbytište v svätej zemi a Byzantská ríša prestala na niekoľko desiatok rokov existovať. Napriek tomu sa Janovu darilo prosperovať. Obdobie vonkajšieho mieru ale znovu umožnilo vzostup vnútorných problémov. Toto striedanie vonkajších a vnútorných rozporov je príznačné pre celú históriu Janovskej republiky. Aj preto boli v roku 1215 pre zabezpečenie nestrannej justície zamestnaní profesionálni zahraniční sudcovia. V roku 1216 bol navždy zrušený úrad konzulov, pretože boje o tieto úrady často spôsobovali rozbroje a bol ďalej posilnený úrad podesty. Okrem iného aj pre zaistenie pokoja v Ligúrii sa Janov následne pripája k neúspešnej krížovej výprave do Egypta. Okrem toho sa zaplieta do ďalších vojen s Benátkami a Pisou. V následnej mierovej dohode Benátky okrem iného sľubujú zabezpečiť obnovenie obchodných privilégií Janova v následníckych štátoch Byzantskej ríše.

V roku 1220 potvrdil cisár Frederick II. chartou práva Janova na nadvládu nad Ligúriou a samosprávu. Ďalej ale odmietal uznať priviliégia mesta, čo zhoršilo vzťahy medzi ním a mestom. Počas konfliktu cisára s pápežom vznikli nielen v Janove, ale aj v celom severnom Taliansku dve strany - jedna podporujúca pápeža, druhá cisára. Vďaka ochote pápeža k vydávaniu privilégií Jánovu nakoniec v mocenskom boji zvíťazila frakcia naklonená pápežovi. Toto delenie ale spôsobovalo problémy aj v nasledujúcich storočiach. Po obchodnom embargu, zhabaní majetkov Janovčanov na území Ríše a ďalším sporom kvôli cisárovým bojom s Lombardiou začala v roku 1238 otvorená vojna medzi Janovom a Ríšou. Frakcia podporujúci cisára začala spôsobovať problémy v meste i mimo neho a niektoré podriadené mestá využili túto príležitosť na rebéliu. Kombinácia týchto hrozieb spôsobila, že po prvýkrát za tri storočia bol ohrozený sám Janov, a hoci toto nebezpečenstvo bolo odvrátené, vojna s cisárom trvala až do roku 1251 a bola veľmi vyčerpávajúca. V päťdesiatych rokoch 13. storočia boli rebélie potlačené a uzavretý mier so všetkými protivníkmi. Následne sa mesto vrátilo späť k mieru a prosperite.

Po roku 1255 sa začala zhoršovať ekonomická situácia, pretože po skončení vojny vojnová ekonomika zameraná na budovanie a vybavovanie flotíl stratila odbytiská. V nasledujúcich rokoch sa v meste zrútilo niekoľko bánk. To v kombinácii s faktom, že vládu v republike aj naďalej tvorili hlavne príslušníci urodzených rodov, vyvolalo v roku 1257 vzburu obyčajných ľudí, ktorí boli prekvapivo nenásilní a veľmi rýchlo úspešní. V dôsledku toho bol vytvorený nový úrad Capitano del popolo a boli zvolení noví príslušníci anziani. Prvý nositeľ tohto titulu, Guglielmo Boccanegra, následne vykonal reštrukturalizáciu financií republiky, obnovil dobré vzťahy so Sicíliou a s Byzanciou nepriamo zvýšil podiel bežných ľudí nad vládou nad mestom. Podporoval aj stavebníctvo. Za jeho úradovania bol mimo iného postavený Palazzo San Giorgio a významne vylepšený prístav. V roku 1262 došlo k rebélií urodzených, ktorí sa cítili odrezaní od moci. Vláda Boccanegry bola ukončená a Janov sa vracia k vláde podesty.

Do druhej polovici 13. storočia vstupuje Janov ako jedno z najväčších, najbohatších a najmocnejších miest Európy, ktoré práve triumfovalo nad svojimi súpermi. Zároveň ale stále trpí množstvom problémov, hlavne vnútornou nejednotou. V Stredomorí mu v podobe Barcelony a Marseille rastú noví rivali. Byzantská ríša bola obnovená roku 1261, čo umožnilo obnovenie obchodu s ňou. Janov aj naďalej mohutne obchodoval s Egyptom aj so Svätou zemou (hoci v tejto dobe došlo k zničeniu posledných križiackych štátov). V 60. rokoch 13. storočia bola získaná kolónia Kaffa na Kryme a dôležitou oblasťou pre janovskou ekonomiku sa stalo Čierne more . Ďalej pokračovalo aj obchodovanie so severnou Afrikou. Z dôvodu problémov s vládnucimi dynastiami bol však vážne narušený obchod so Sicíliou a Sardíniou. O svoju pozíciu na Sardínii Janov úplne prišiel, keď bola pápežom v roku 1297 pridelená Aragónsku. Medzi ďalšie ciele janovského obchodu patril juh Francúzska a Iberský polostrov.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 13. storočia prebieha ďalšia vojna s Benátkami, tá končí v roku 1270 prímerím bez významných následkov. Vojna ale opäť napína finančné zdroje republiky, nehovoriac o fakte, že Janov prehral väčšinu dôležitých bitiek a musel pokutovať svojich admirálov, aby motivoval ostatných.

Ďalšie problémy nastávajú s Karlom I. z Anjou, v tej dobe grófom z Anjou a Provence, ktorý nahradil nadvládu Svätej ríše rímskej v Taliansku a stal sa okrem iného aj sicílskym kráľom. V roku 1270 došlo v Janove k ďalšej revolúcii a moc získali rodiny Doria a Spinola, ktoré boli ku Karolovi nepriateľské. V roku 1273 začína vojna, v ktorej je Janov znovu zo všetkých strán ohrozený, ale darí sa mu ubrániť. S pomocou pápeža je uzavretý mier medzi bojujúcimi stranami v roku 1276. V roku 1282 začína sicílska revolúcia, ktorá z ostrova vyháňa Karola z Anjou a nastoľuje tu vládu aragonského kráľa Petra III. Janov bol v tomto konflikte oficiálne neutrálny, ale zrejme ho prijal pozitívne a pravdepodobne aj rebéliu tajne podporoval.

V dôsledku rebélie na Korzike prepuká v roku 1282 ďalší konflikt s Pisou, pre ktorý Janov vybavil masívnu flotilu- 189 lodí. V roku 1284 došlo k bitke medzi flotilami oboch mestských štátov blízkosti samotnej Pisy, v ktorej bola flotila z Pisy prakticky zničená. Napriek tomu, že sa vojna pretiahla až do roku 1288, táto strata a množstvo zajatcov znamenalo, že Pisa už nebojovala s Janovom ako rovný s rovným ako dovtedy, ale bojovala už iba o svoje prežitie.

V roku 1290 uzatvára Janov pakt s egyptským sultánom- obchodníci pochopili, že s križiackymi štátmi je koniec a snažili sa zachrániť obchodné príležitosti na východe. Tento pakt zaisťoval republike obchodné práva, zatiaľ čo oni sa zaväzovali nahradiť škody spôsobené svojimi pirátmi a brániť týmto pirátom napádať egyptskej lode. V tomto roku kvôli nevôli ľudu (pravdepodobne v dôsledku dlhých vojen a vysokých daní), skončila vláda rodov Doria a Spinola. Najvyšší úradníci už nemali byť vyberaní z obyvateľov Janova.

V čase mieru, ako už to bolo obvyklé, vznikali vnútorné rozpory. Na prelome rokov 1295 a 1296 prepukol v meste chaos, ktorý bol v februári ukončený a ako vládcovia mesta znovu boli opäť dosadené rody Doria a Spinola, aj napriek rozhodnutiu z roku 1290. Tieto rody opäť nastolili poriadok, ale zároveň sa republika ocitla vo vojne s Benátkami ohľadom plnenia mierovej zmluvy z roku 1288. V bitke pri ostrove Curzola na pobreží Dalmácie porazila v roku 1298 Janovská flotila Benátky. Obe strany utrpeli ťažké straty. O rok neskôr preto Janov s Benátkami a Pisou uzavreli mier. Mierová dohoda s Benátkami potvrdila status quo a mier s Pisou bol pre Janov veľmi výhodný. Vládcovia z rodov Doria a Spinola následne rezignovali a mesto sa vrátilo k vláde podesty.

Následne však prepukajú ďalšie nepokoje a Janovčania, unavení dekádou vnútorných bojov, odovzdávajú roku 1311 vládu nad mestom Henrichovi VII. Luxemburskému, ktorý sa práve snažil obnoviť imperiálnu nadvládu nad severným Talianskom. Výmenou za obnovenie mieru a poriadku sa Janov na najbližších dvadsať rokov dobrovoľne vzdal samostatnosti. Aj napriek tomu, že skutočná moc stále zostávala rodom Doria a Spinola, prináša imperiálna nadvláda vítanú úľavu od vnútorných bojov. Henrich ale v roku 1313 umiera a Janov je opäť bez vládca. Vracia sa ta do stavu z roku 1311. V roku 1316 v dôsledku sporov medzi rodmi Doria a Spinola prepuká občianska vojna, ktorá sa postupne rozvíja do vojny guelfov proti ghibellinom a zapájajú sa do nej aj zahraničné mocnosti. V roku 1318 bola nadvláda nad mestom v snahe zabezpečiť mier na obmedzenú dobu odovzdaná Robertovi Neapolskému a pápežovi. Tento krok ale nebol úspešný a občianska vojna pokračovala ďalej. Vojna sa skončila až v roku 1331. Bola pre Janov veľmi ničivá (aj samotné mesto bolo nejakú dobu obliehané). Znamenalo to začiatok konca janovskej moci. Okrem iného prišla republika v roku 1324 o svoju časť Sardínie.

V roku 1331, ešte pred ukončením občianskej vojny, vyrastala pred Janovom nová vonkajšia hrozba - Katalánci, ktorí napádali západnú Ligúriu. Táto hrozba trvala dlho a bola bez ráznej odpovede z janovskej strany.

Úpadok (1331 – 1522)

V roku 1335 vyháňa povstanie rektora vládnuceho v mene Roberta Neapolského. Mesto si opäť vládne samo v réžii rodov Doria a Spinola. Rozbroje medzi guelfami a ghibellinmi od tejto chvíle slabnú a budúca nestabilita bude spôsobená hlavne konfliktmi medzi urodzenými a neurodzenými občanmi. V roku 1339 dochádza k ďalšej revolúcii, v ktorej neurodzení občania ukončujú vládu urodzených a Simone Boccanegra je menovaný dóžom Janova, po vzore Benátok. Boccanegra sa snaží konsolidovať Ligúriu, zabezpečiť dobré podmienky pre obchod a riešiť problém zadlženosti. Do tejto doby, a aj naďalej, musela byť takmer každá vojna financovaná pôžičkami. Tento štátny dlh vyplácal vysoké úroky (okolo 10% ročne) a bol veľkou záťažou pre štát, pretože úroky samy o sebe vyžadovali väčšinu príjmov štátu a na financovanie tohto dlhu museli byť zavádzané nové dane. Tieto dane boli príčinou pre množstvo nasledujúcich povstaní a veľké náklady na dlh navyše znižovali schopnosť štátu financovať svoju obranu. V roku 1344 prebehla ďalšia revolúcia, tentoraz v rukách nespokojnej, od moci odrezané šľachty. Boccanegra, ochotný začať ďalšiu občiansku vojnu, odstúpil. Revolúcia ale nebola úspešná a po pol roku utíchla.

Šírenie čiernej smrti v Európe, 1346-1353

V roku 1348 zasahuje Janov čierna smrť. O priebehu choroby v Janove toho veľa nevieme, rovnako ako zvyšok Európy ale zrejme prišiel o veľkú časť svojej populácie. Podľa jednej verzie udalostí čierna smrť prišla do Európy cez krymský prístav Kaffa, ktorý bol obliehaný Tatármi . Choroba zasiahla obliehajúcu armádu, ktorá v snahe rozšíriť ju aj v meste, katapultovala svojich mŕtvych cez hradby. Lode odchádzajúce z prístavu potom mor rozšírili do Európy. Mohutné straty spôsobili zvýšenie ceny práce a v konečnom dôsledku aj kvality života. Mor ale zmenil aj náhľad ľudí na svet. Mení sa aj prístup obchodníkov, ktorí sú naďalej opatrnejší a prikladajú väčšiu váhu riziku. Rozširuje sa tiež využitie poistenia a je menej inovácií. Kvôli zabezpečeniu východného obchodu začína krátko po opadnutí epidémie ďalšia vojna s Benátkami. V roku 1353, po ťažkých stratách a mnohých porážkach, odovzdávajú Janovčania nadvládu nad mestom Giovannimu Viscontimu, lordovi a arcibiskupovi Milána pre zabezpečenie ochrany pred nepriateľmi a financovanie ďalšieho priebehu vojny. V roku 1355 bol uzavretý mier a obe strany vyčerpané vojnou pristúpili na kompromisné riešenie arbitráží.

Roku 1356 sa do mesta vracia Simon Boccanegra a po krátkej revolúcii sa znovu ujíma titulu dóžu. Ďaleko menej ako predtým závisí na urodzených a namiesto toho vyzdvihuje k moci neurodzení ľud. Prebieha ďalšia vojna, tentoraz s Aragónskom, ktoré prináša ďalšie zadlženie a Boccanegra sa ju snaží čo najrýchlejšie ukončiť. Roku 1363 Boccanegra umiera, pravdepodobne na otravu. Ako nový dóža je zvolený Gabriele Adorno, ktorý sa tiež opiera hlavne o neurodzený ľud. Ten dojedná v roku 1367 ukončenie zmluvy s Viscontim a ešte v roku 1363 vydáva nový zákonník, ktorý okrem iného kodifikuje spôsob vlády republike, čím sa snaží zabezpečiť vnútorný mier. V priebehu jeho vlády prebieha niekoľko povstaní, až je v roku 1370 po nenásilnom puči odstránený. Novým dóžom je zvolený Domenico Campofregoso.

Okrem obchodu s východným Stredomorím a svojimi kolóniami - najdôležitejšími sú Pera (u Konštantínopola ), Kaffa (na Kryme) a Korzike - môžeme nájsť janovskej lode aj na severe Európy, Afriky, v Španielsku i vo Francúzsku. Objem obchodu ju čierna smrť prakticky nezasiahla. Verejné financie sa naopak stále zhoršovali a s každým ďalším konfliktom upadala republika do väčších dlhov.

Medzi rokmi 1378 až 1381 prebieha ďalšia vojna s Benátkami, tentoraz kvôli janovskému obsadenie Cypru. Vojna opäť skončila bez jasného víťaza vyčerpaním bojujúcich strán. Uzavretý mier bol kompromisom. Na rozdiel od Benátok, ktoré z vojny odišli nepoškodené, Janov sa prepadá do ďalších dlhov a nepokojov. V roku 1383 vypukla kvôli novej dani povstanie, ktoré zvrhlo vtedajšieho dóžu Niccolo Guarca. Po krátkom období chaosu je k moci opäť vyzdvihnutý Gabriele Adorno. Zároveň v meste znovu vzniká mor. V práve vypuknutej pápežskej schizme sa Janov stavia na stranu pápeža Urbana VI., ktorého dokonca zachraňuje a nejakú dobu chráni v Janove.

90. roky 14 storočia prinášajú niekoľko ďalších povstaní. V túžbe po pokoji, sa mesto po dlhých debatách obracia na francúzskeho kráľa Karola VI., ktorý za uznanie svojej suverenity a pomoc vo vojnách sľúbil zabezpečiť v meste poriadok a pomôcť v obrane Janova proti prípadnému útoku. V roku 1396 Adorno rezignuje na pozíciu dóžu a vzápätí je menovaný guvernérom v mene kráľa. Podriadenie ale zatiaľ nerpinieslo svoje ovocie, lebo guvernér bol vo svojej moci obmedzený prakticky rovnako ako dóža.

Počas 15. storočia sa znižuje objem obchodu. Na jednej strane kvôli strate väčšiny východných trhov- čiastočne pôsobením Benátok a sčasti Turkov, ktorí obsadzujú väčšinu východných kolónií - na strane druhej zvyšujúcou sa konkurenciou západoeurópskych mocností na západe. V meste posilňuje textilná výroba, čo umožňuje zabrániť rýchlemu prepadu, ale aj v tomto odvetví má Janov veľkú konkurenciu. Republiku navyše dusí zväčšujúci sa verejný dlh. Dlh je konsolidovaný, inštitúcia ktorá ho spravuje - Casa san Giorgio, riadená najväčšími podielnikmi, sa postupne stáva štátom v štáte - zasahuje do politiky, vyberá väčšinu daní a dokonca priamo spravuje niektoré územia Dovtedy to bola vec nevídaná.

Medzi rokmi 1398 a 1401 prebieha v Janove rada ďalších rebélií. V roku 1401 je ako guvernér dosadený Jean Le Meingre, maršal Francúzska, ktorý poriadok udržuje silou a represívnymi opatreniami. Kvôli násilnosti a nákladnosti nového režimu stráca podporu občanov a v roku 1409, keď sa nachádza vo Francúzsku, je Le Meingre zosadený novú vzburou a jeho zástupcovia vyhnaní z mesta. K rebélii sa rýchlo pripája celá Ligúria a francúzska vláda tu končí. Vláda nad mestom je následne odovzdaná markízovi z Montferratu, ktorý dostáva rovnaké práva ako mával dóža. V roku 1413, po ďalšej vzbure, vzniká vláda vedená dóžom Giorgo Adornom, zložená rovným dielom z urodzených a neurodzených občanov. V rokoch 1414 a 1415 prebieha ďalšia občianska vojna, ktorá končí zvolením Tommasa Campofregosa za dóžu. Ten rýchlo obnovuje poriadok a znižuje niektoré dane pre zabezpečenie popularity medzi chudobnými. Ďalej rozširuje prístav a arzenál.

V roku 1421 ale niektorí z urodzených Janovčanov v exile vyhľadávajú pomoc v Miláne a v dôsledku útoku Milána a Aragónska sa republika opätovne podriaďuje Milánu dohodou podobnej tej s francúzskym kráľom. Miláno tvrdo nastoľuje poriadok. Nakoniec však zaťahuje Janov do svojich bojov s Benátkami, čím vzniká už piata a posledná vojna medzi týmito štátmi. Táto vojna skončila roku 1433. Na konci roka 1435 vzniká proti nadvláde Milána vzbura (poslednou kvapkou bola požiadavka milánskeho vojvodu na zapojenie do vojny proti Francúzsku po boku Kataláncov) a republika sa zbavuje ďalšej cudzie nadvlády.

Nasledujúce roky sa nesú v duchu obvyklých problémov s Aragónskom, Milánom a domácimi rebéliami. V roku 1453 dobýva sultán Mehmed II. Konštantínopol, ktorý obraňovali okrem iných aj janovskí vojaci. Akonáhle je istá porážka, Janov si zachováva svoje obchodné práva v oblasti bývalej Byzantskej ríše. Sama Pera však je už navždy stratená. V roku 1475 dobývajú Turci i Kaffu. Z dôvodov neschopnosti vzdorovať samostatne Aragónsku sa v roku 1454 republika opätovne dáva do područia Francúzska.

Francúzska nadvláda vydržala do roku 1461, kedy nepopularita francúzskeho režimu spôsobuje ďalšiu revolúciu. Po rýchlom vyhnaní Francúzov nasleduje obdobie bojov o moc, po ktorom prepuká vojna proti Francúzsku, ktoré sa snaží Janov znovu obsadiť. S pomocou Milána sa Janov ubráni, zakrátko, v roku 1464, ale podlieha Milánu. Po vražde milánskeho vojvodu sa Janov v roku 1477 znovu búri a, po ďalšom období nepokoja, v roku 1478 vzniká vláda rovno delená medzi ľud a šľachtu. V nasledujúcich rokoch prebehlo niekoľko ďalších revolúcií, ktoré končia roku 1488 ďalším podriadením Milánu. Vo francúzskej invázii do Talianska v roku 1494 podporoval Janov po boku Milána francúzskeho kráľa Karola VIII. Táto invázia začína niekoľko storočí zasahovania cudzích mocností do talianskych záležitostí a postupný úpadok tunajších štátov.

V roku 1499 sa Janov znovu dostáva do područia Francúzska. V roku 1507 prebehlo posledné ľudové povstanie, ktoré však bolo francúzskym kráľom čoskoro potlačené. V roku 1512 boli Francúzi vytlačení španielskou koalíciou, už o rok neskôr sa ale vracajú. Po ďalšej Španielmi podporovanej vláde je mesto od roku 1515 podriadené Francúzsku. V roku 1522 vojsko španielskeho kráľa dobýva a drancuje Janov prvýkrát za stovky rokov.

Oligarchia (1522 – 1815)

Od tejto doby sa Janov nachádza vo sfére vplyvu Španielska a už nikdy sa v Stredomorí nestane veľkým hráčom. V roku 1528 boli zrušené politické práva neurodzených a štát od tej chvíle riadi len šľachta. Z Janova sa týmto stáva dedičná oligarchia . V roku 1571 sa zúčastňuje malý janovský kontingent bitky pri Lepante, ktoré je poslednou veľkou janovskou námornou bitkou. Cez svoju alianciu so Španielskom profituje Janov z bohatstva privážaného z Nového sveta- hovorilo sa, že zlato sa rodí v Novom svete, umiera v Španielsku a je pochované v Janove. Táto prosperita ale končí množstvom španielskych bankrotov. V roku 1768 je Janov donútený odpredať Korziku Francúzsku. V roku 1797 sa dostal pod vplyv napoleonskeho Francúzska a v roku 1805 je dokonca anektovaný. V roku 1815 bol Janov Viedenským kongresom prisúdený Sardínskému kráľovstvu a v roku 1861 sa tak stal súčasťou zjednoteného Talianska.

Pozri aj

Janovská republika

Použitá literatúra

Walton, Nicholas. Genoa, 'La superba' - The Rise and Fall of a Merchant Pirate SuperPower. London: Hurst & Company, 2015. ISBN 978-1-84904-512-4
Epstein, Steven A. Genoa & the Genoese, 958-1528. Chapel Hill: The University of North Carolina Press, 1996. ISBN 0-8078-2291-4