Ďateľ bielochrbtý
| Ďateľ bielochrbtý | |
 samec | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
  | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Dendrocopos leucotos Bechstein, 1802 | |
| Synonymá | |
| ďateľ belochrbtý | |
 Mapa rozšírenia ďatľa bielochrbtého | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Ďateľ bielochrbtý alebo ďateľ belochrbtý[3] (Dendrocopos leucotos) je druh z čeľade ďatľovité. Obýva listnaté a zmiešané lesy boreálnej a montánnej boreálnej zóny Európy a Ázie. Je to stály druh, celý rok ostáva vo svojom teritóriu. Na Slovensku bolo dokázané alebo pravdepodobné hniezdenie v 53,70 % mapovacích kvadrátov a v 50,60 % mapovacích kvadrátov bol zistený v zime.[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov ďateľ bielochrbtý patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, populácia klesá kvôli odstraňovaniu odumretých stromov a zmenou listnatých lesov na ihličnaté. Výrazný pokles bol zaznamenaný v Škandinávii. Zväčšenie areálu rozšírenia bolo zistené vo Švajčiarsku a Slovinsku. Európske stavy sú v krátkodobom horizonte rokov 2000 – 2012 stabilné.[1]
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Veľký ako holub, málo väčší od ďatľa veľkého (dĺžka tela je asi 240 – 260 mm[5][6], krídla 144 mm chvosta 88 mm). Na krídlach nemá biele pole. Chrbtová časť je čierna, spodná časť s priečnymi bielymi a čiernymi pruhmi a škvrnami. Spodná časť chrbta je celkom biela, ostatné druhy ďatľov ju majú čiernu. Samček má tylo hlavy červené, samička čierne. Chvostové krycie perá sú ružovkasté.
Hlas
[upraviť | upraviť zdroj]Ďateľ bielochrbtý sa ozýva hlbším a mäkším kontaktným hlasom "kök", pripomína drozda čierneho a podobným "rärärä..." ako ďateľ veľký.[5] Bubnovanie je dlhšie ako u ďatla veľkého, nezrýchľuje na konci ako ďubník trojprstý ale druhá polovica víru je tichšia a rýchlejšia.
Výskyt a stav na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]Vyskytuje sa a hniezdi rovnomerne od Malých Karpát až po Vysoké Tatry (do 1 300 m), nie je však veľmi hojný, zatiaľ maximálna denzita 1 pár/10 ha bola zistená v bučine v pohorí Vtáčnik.[4] Stály vták. V zime sa spravidla nestiahne do nižších polôh ale je verný svojim hniezdnym teritóriam.[4]
Odhadovaný počet hniezdiacich párov je 1 500 – 2 500, zimujúcich jedincov 3 000 – 6 000. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytuje sú stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 V – zraniteľný. V roku 1998 LR:nt – menej ohrozený druh (nt – takmer ohrozený). V roku 2001 LR – menej ohrozený.[7] V roku 2014 NT* C1 – takmer ohrozený.[2][8][9] Európsky ochranársky status nezaradený SPEC. Stupeň ohrozenia S – vyhovujúci ochranársky status.[4]
Biotop
[upraviť | upraviť zdroj]Na Slovensku obýva staršie horské listnaté (hlavne bučiny ale aj dubiny) a zmiešané lesy (jedľo-bučiny a smrekovo-jedľovo-bukové porasty) od 330 – 1 300 m n. m..[4]
Hniezdenie
[upraviť | upraviť zdroj]Hniezdnu dutinu vysekávajú obaja najčastejšie v bezkorunnej časti kmeňa alebo hrubého konára suchého buka vo výške 3 – 10 m. Vchod býva kruhovitý alebo tvaru ležatej elipsy s priemerom 5 x 6 cm. Samotná dutina je hlboká 37[10] – 40 cm a široká 15 – 18 cm. V apríli až v máji znáša 3 – 6 (7) bielych lesklých vajec priemernej veľkosti 31,4 x 23,1 mm. Na znáške sedia obaja rodičia 13 až 16 dní, v noci samec. O výchovu mláďat sa takisto starajú obaja rodičia.[10]
Potrava
[upraviť | upraviť zdroj]Živí sa hmyzom, larvami, kuklami, ktoré zbiera v trúchnivejúcich kmeňoch a pňoch stromov. Konzumuje i plody rastlín (jarabina, lieskové orechy a pod.).[10]
Taxonómia
[upraviť | upraviť zdroj]- D. l. leucotos: Hniezdi v Európe po Ural.
- D. l. lilfordi: Hniezdi na Balkánskom polostrove, v juhovýchodnej časti Malej Ázii, v južných Apeninách a na Korzike. K tomuto poddruhu sa priraďujú aj populácie obývajúce Pyreneje. Niektorí autori popisujú tento poddruh ako samostatný druh (D. lilfordi). V miestach, kde sa vyskujú spoločne poddruhy lilfordi a leucotos, obsadzuje lilfordi zreteľne biotopy s vyšším podielom listnatých stromov a vo vyšších výškach.
- D. l. uralensis: Tento poddruh sa vyskytuje v náväznosti na nominátnu formu smerom na východ. Obýva južnú hranicu Tajgy až po Bajkalské jazero. Má svetlejšie farby a dosahuje väčšie rozmery ako nominátny poddruh.
- D. l. subcirris, je najväčším poddruhom s najsilnejším zobákom, obýva severné ostrovy Japonska.
V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje v izolovaných oblastiach v početných poddruhoch. Tu sa dostáva aj najjužnejšie, až k okraju Tropického pásma. Tieto poddruhy sú menšie a tmavšie ako nominátna rasa. Za zmienku stojí ostrovný poddruh
- D. l. owstoni, pretože sa zafarbením veľmi odlišuje od ostatných. Obýva niektoré ostrovy Rjúkju. Je to malá rasa s krátkym zobákom a zo všetkých drobných poddruhov má pomerne najdlhšie krídla, 160mm. Na rozdiel od špinavo bielej kostrče nominátneho poddruhu má táto rasa čiernu kostrč a na bruchu má široké čierne pásy.
Ochrana
[upraviť | upraviť zdroj]Ďateľ bielochrbtý je zákonom chránený, spoločenská hodnota je 3000 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021).[11]
Pre vzácny výskyt a užitočnosť ho treba všade v jeho biotopoch chrániť prírode blízkym hospodárenim.[4]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Párik, samček vyššie -
Samec pri hľadaní potravy -
-
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b IUCN Red list 2021.2. Prístup 14. novembra 2021.
- ↑ a b Demko M., Krištín A. & Pačenovský S. 2014: Červený zoznam vtákov Slovenska. SOS/BirdLife Slovensko, 52 pp. [online]. vtaky.sk, 2014, [cit. 2018-03-03]. Dostupné online.
- ↑ KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010 (2016), rev. 2016-10-23, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. Autor druhu Rudolf Kropil. ISBN 80-224-0714-3. Kapitola Ďateľ bielochrbtý, s. 409 – 410.
- ↑ a b JONSSON, Lars. Die Vögel Europas und des Mittelmeerraumes. Stuttgart : Franckh-Kosmos, 1992. ISBN 3-440-06357-7. (po nemecky)
- ↑ PETERSON, R. T.; MOUNTFORT, G.; HOLLOM, P. A. D.. Európa madarai. Budapest : Gondolat, 1986. ISBN 978-80-7234-292-1. (preklad do maďarčiny)
- ↑ BALÁŽ, Daniel; MARHOLD, Karol; URBAN, Peter. Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. 1. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. 160 s. Dostupné online. ISBN 80-89035-05-1. Kapitola Červený (ekosozologický) zoznam vtákov (Aves) Slovenska: Anton Krištín, Ľudovít Kocian, Peter Rác (en: Red (Ecosozological) List of Birds (Aves) of Slovakia), s. 150 - 153.
- ↑ DEMKO, Miroslav; KRIŠTÍN, Anton; PUCHALA, Peter. Červený zoznam vtákov Slovenska. Tichodroma, roč. 25, čís. 2013, s. 69 - 78. Dostupné online [cit. 2018-03-03].
- ↑ JEDLIČKA, Ladislav; KOCIAN, Ľudovít; KADLEČÍK, Ján; FERÁKOVÁ, Viera. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov fauny a flóry [online]. Bratislava: Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, Univerzita Komenského v Bratislave, vydavateľstvo Faunima, online in vtaky.sk, 2007, [cit. 2018-03-04]. Dostupné online.
- ↑ a b c FERIANC, Oskár. Vtáky Slovenska 2. Bratislava : Veda, 1979.
- ↑ Vyhláška č. 170/2021 Z. z. [online]. [Cit. 2021-06-23]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ďateľ bielochrbtý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Ďateľ bielochrbtý
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Veľmi dobré fotografie a text na vysokej odbornej úrovni od Geralda Gormana (po anglicky)
- Factsheet, BirdLife International 2005, pdf (po anglicky)
- Hlas ďatla bielochrbtého na xeno-canto zoznam nahrávok bez mapy (rýchlejšie) alebo zoznam nahrávok s mapou. (po anglicky)
- Videá, fotografie a nahrávky zvukov o Dendrocopos leucotos na stránke eBird - Cornell Lab of Ornithology - Macaulay Library a podrobné informácie o Dendrocopos leucotos na stránke Birds of the World - Cornell Lab of Ornithology (v roku 2020 došlo k spojeniu s obsahom HBW online aj IBC, kompletný obsah je prístupný po registrácii)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Weißrückenspecht na nemeckej Wikipédii.