Dimitrij Plichta

	Dimitrij Plichta
	slovenský režisér, scenárista a dokumentarista
Narodenie	21. máj 1922; České Budějovice
Úmrtie	10. august 2004 (82 rokov); Dolná Sytová
	Biografický portál

Dimitrij Plichta (* 21. máj 1922, České Budějovice – † 10. august 2004, Dolná Sytová) bol slovenský režisér a scenárista, tvorca desiatok dokumentárnych, zväčša populárno-náučných filmov. Zomrel vo veku 82 rokov vo svojom dome v Dolnej Sytovej v Jizerských Horách na severe Čiech.

Štúdium a začiatky

Dimitrij Plichta študoval na gymnáziu a konzervatóriu v Brne. Po vojne študoval estetiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Najprv pôsobil ako rozhlasový režisér, neskôr v období rokov 1949 – 1970 ako režisér dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. V tomto období sa podieľal na vzniku filmov ako Bábkové divadlo, Putovný tábor, Deti žalujú, Víno a iné. Od roku 1959 pôsobil už aj ako režisér hraných filmov.

Hraná tvorba

Kto si bez viny

Film Kto si bez viny je celovečerným hraným debutom Dimitrija Plichtu, ktorý okrem réžie k filmu napísal námet aj scenár. Snímka rozpráva tragický príbeh mladého Róma Vinca (Ján Mistrík). Ten je prinútený základnou vojenskou službou žiť v kolektíve ľudí, ktorí mu nechcú ani nemôžu rozumieť. Napätie vyvrcholí v momente, keď sa Vincovi kamaráti rozhodnú, že Vincovi v mene jeho ženy Šujany (Mária Málková) napíšu list, že mu je neverná. Film vznikol v rámci 1. tvorivej skupiny Alberta Marenčina / Karola Bakoša. Autenticky hlavne pôsobia zábery a taktiež vedľajšie postavy z rómskej osady. V podstate lineárny príbeh o jednoduchom Rómovi je doplnený hudbou Ilju Zeljenku. Tému filmu ovplyvnil Plichtu jeho dokument Upre Roma, pri ktorého natáčaní sa hlbšie priblížil k rómskej problematike. Film je aj inšpirovaný skutočnými udalosťami a príbehmi, ktoré zažil Plichta pri natáčani dokumentu Upre Roma. Avšak podobne ako v jeho ďalších hraných filmoch sa Plichta sústreďuje predovšetkým na psychologickú rovinu príbehu, mravnosť, ľudské charaktery a motivácie ich konaní.

Šerif za mrežami

Dramatický príbeh Šerif za mrežami z prostredia nápravno-výchovného ústavu pre mladistvých je ďalším filmom Dimitrija Plichtu na ktorom sa podieľal režijne a zároveň aj v rámci námetu a scenára. Mladý Jakub sa z falošnej solidarity nechá odsúdiť za krádež namiesto "šerifa" ich partie. Dúfa, že "šerif" jeho gesto ocení. Toto presvedčenie mu dodáva silu vydržať neznesiteľné pomery v ústave. Plichta na ploche nápravného ústavu pre mladistvých ukazuje množstvo pokrivených charakterov mladých ľudí. A nastoľuje otázku: Je vôbec možné sa napraviť? Film má mozaikovitú štruktúru, napriek tomu pôsobí vysoko autentickým dojmom, čomu napomáha okrem reálneho prostredia ústavu v Libkoviciach ah civilné herectvo, kombinácia hercov s nehercami a taktiež dokumentaristicky ladená vizuálna stránka.

Láska neláskavá

Vo filme Láska neláskavá sa divák dostáva tentokrát do prostredia väzenia. Dievča (Andrea Čunderlíková) je odsúdená za zabitie človeka. Vo väzení spomína na minulosť, čo v nej zažila, až ju to priviedlo až do väzenia. Hlavná hrdinka mala ťažký život – nenašla pochopenie u vlastných rodičov a nakoniec aj zločin, za ktorý je uväznená spáchala v afekte. Film zobrazuje bezvýchodiskovú situáciu mladého človeka, ktorý sa dostane na zlú cestu, z ktorej už návrat nie je možný. Film sa natáčal pod vedením 2. tvorivej skupiny Moniky Gajdošovej a Juraja Krála. Niektoré scény sa priamo realizovali v skutočných väzniciach v Břeclavi a Pardubiciach. Kameramanom tejto Plichtovej snímky bol známy Vincent Rosinec.

Dokumentárna tvorba

Dimitrij Plichta nakrútil veľké množstvo dokumentov rôznej metráže s rôznou témou. Cestopisné dokumenty, zdravotnícke dokumenty, ktoré mali slúžiť ako istá osveta medzi obyvateľstvom, takisto krátke dokumenty z prostredia divadla a iné.

Upre Roma

Stredometrážny film z polovice päťdesiatych rokov zachytáva život Rómov v našej krajine. Plichta v rámci Česko-Slovenska prvýkrát zachytil v tomto filme rómsku otázku a problémy s ňou spojené, predovšetkým otázku sociálnej a spoločenskej zaostalosti tohto etnika. „Tento středometrážní film je určen pro nejširší distribuci, zvláště však tam, kde žijí občané cikánské národností. Je dokumentem toho, že v naší socialistické vlasti slouží lékař všem a všude, a to i tam, kde musí napřed bojovat s nevzdělaností, pověrou, bázní.“ (Filmový přehled 10/1956)

Stroskotáme zajtra

Celovečerný dokument, natočený vo farbe, zachytáva priebeh plavby dvoch športových lodí Horizont a Albatros so šesťčlennou posádkou cez Atlantik v roku 1968. Ide o do istej miery experimentálny cestopisno – dobrodružno - dokumentárny film. Filmom je divák sprevádzaný rozprávačom Leopoldom Haverlom. Plavby sa zúčastnil aj samotný Plichta ako člen posádky jednej z lodí. Pred samotnou plavbou bola posádka podrobená aj psychologickým testom, ktoré mal na starosti doktor Dytrych. "Z domu sme odišli ako vynikajúci kolektív, ale na mori nás zostalo šesť jednotlivcov. Je to asi obdobné, ako keď šla výprava na Hindúkuš, boli priviazaní na jednom lane a pri tom si dávali po hube." povedal Plichta v rozhovore s Richardom Blechom. Hudbu k dokumentu zložil Štěpán Koníček, ktorý s Plichtom viackrát spolupracoval pri hraných filmoch.

Charakteristika tvorby

Dimitrij Plichta sa vo svojej tvorbe sústredil predovšetkým na populárne, dokumentárno náučné snímky s rôznou problematikou. V rámci jeho hranej tvorby, ktorá nie je až taká rozsiahla sa sústredil predovšetkým na problémy mladých v súčasnej spoločnosti. Jeho filmy sa snažia zachytiť krehkosť ľudských vzťahov a citov. Väčšinou stavia Plichta svojich hrdinov hraných filmov do hraničných situácii (zabitie, krádež...) v prostrediach, ktoré sú sami o sebe náročné na psychiku človeka (väzenie, nápravný ústav). Vďaka všetkým týmto prostriedkom ale dokáže odhaľovať skutočné charaktery ľudí, bez vonkajšej pretvárky. "Človek sa v istých chvíľach stáva egoistom," povedal Plichta pri rozhovore o jeho plavbe po Atlantiku a filme Stroskotáme zajtra. Pravdivosť tohto tvrdenia mnohokrát potvrdzuje aj v jeho hraných snímkach. Aj v jeho hraných filmoch je cítiť silný vplyv dokumentárnej tvorby - filmy pôsobia civilne a veľmi autenticky. Aj v rámci vizuálnej stránky aj sujetom. Vo všetkých svojich celovečerných hraných filmoch, okrem postu režiséra, je aj autorom námetu a scenáru (okrem filmu Koliesko, kde je autorom námetu Milan Ferko; ide o adaptáciu jeho novely Dobrodružstvo s kolieskom). Plichta nemal stabilný štáb spolupracovníkov, avšak na všetkých jeho hraných filmoch (okrem debutu Kto si bez viny) komponoval hudbu významný hudobný skladateľ Štěpán Koníček.

Okrem filmov sa Dimitrij Plichta podieľal aj na vzniku viacerých divadelných hier.

Filmografia

Hraná tvorba

1976 – Terezu bych kvůli žádné holce neopustil
1969 – Láska neláskavá
1967 – Cézar a detektívi
1966 – Koliesko
1965 – Perlový náhrdelník
1965 – Šerif za mrežami
1963 – Kto si bez viny
1960 – Našiel som si kamaráta (TV film)
1959 – Náš školník
1958 – Aby nebyli sami

Dokumentárna tvorba

1968 – Stroskotáme zajtra
1957 – Zabraňte nákaze 092
1956 – Deti žalujú ...
1956 – Ľady na Dunaji
1956 – Víno
1956 – Za ľudovými hudobnými nástrojmi
1955 – Upre Roma
1954 – Ej, keď som išiel na zboj ...
1954 – Putovný tábor
1954 – Údržba ručných píl
1954 – Údržba sekier
1953 – Bábkové divadlo
1953 – Pioniersky palác
1952 – Prečo oslavujem 1. máj
1951 – Slovenské ľudové tance

Knižné zdroje

MACEK V., PAŠTÉKOVÁ J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997.
ŠMATLÁKOVÁ R., ŠMATLÁK M., Filmové profily. Bratislava: SFU, 2005.
ULMAN M., ULMAN P. Sprievodca klubovým filmom. Bratislava: ASFK, 2003.

Články v periodikách

Blech, Richard: Hovorí režisér Dmitrij Plichta. – In: Smena. – Roč. 21, č. 171 (22.6.1968), s. 3
A co vy? U apartu Dmitrij Plichta, scenárista a režisér. – In: Květy. – Roč. 35, č. 1 (1985), s. 41.
Dulíková, Radka: Slovo autora. – In: Československý voják. – Roč. 34, č. 21. (1985), s. 47.
Žantovský, Petr: Dmitrij Plichta. – In: Reflex. – Roč. 2, č. 25 (1991), s. 42-43.
Pelcrová, Kristína: Dmitrij Plichta. – In: Film.sk. – Roč. 5, č. 11 (2004), s. 36.

Externé odkazy

[1]
[2]
[3] Archivované 2007-07-12 na Wayback Machine