Dlhý pochod (armáda)
| Dlhý pochod | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Čínska občianska vojna | |||||||
 Dlhý pochod 1934–5. Červená prerušovaná čiara vyznačuje trasu 1. frontu Červenej armády, bodkovane ďalšie fronty a zbory. Preškrtnuté ružové oblasti sú soviety zlikvidované Kuomintangom v rokoch 1932 a 1933. | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Kuomintang a miestni militaristi
|
 Komunistická strana Číny
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| Čankajšek | Mao Ce-tung Čou En-laj | ||||||
| Sila | |||||||
| viac ako 300 000 | 86 000 v októbri 1934 7000 v októbri 1935 | ||||||
Dlhý pochod (čín. 长征 – Čchang-čeng) je udalosť odohrávajúca sa počas čínskej občianskej vojny, pri ktorej dochádza k ústupu vojsk Červenej armády Čínskej komunistickej strany (komunisti) pred Národnou revolučnou armádou Kuomintangu (nacionalistov) od októbra 1934 až do októbra 1935. Skladal sa z niekoľkých pochodov smerujúcich z územia južnej Číny (Ťiang-si), ktoré sa však držali hlavného smeru najskôr na západ (Cun-i) a potom na sever (S’-čchuan, Šen-si) a skončil v severočínskom meste Jen-an, ktoré se stalo novou základňou komunistov. Učastníci prešli vzdialenosť viac ako 9000 kilometrov v priebehu zhruba 370 dní. Ústup viedol cez hornatú časť územia Číny, ktoré spolu s dĺžkou samotného pochodu a nepriaznivým počasím robili túto cestu veľmi náročnú. Toto malo za následok veľké straty na ľudských životoch. Z pôvodných 86 000 účastníkov cestu prežilo asi 8 000 ľudí.
Ťiang-si a prítomnosť komunistov
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1930 bola na územiach provincií Ťiang-si a Fu-ťien neoficiálne založená Čínska sovietska republika.[1] Provincia Ťiang-si sa stala centrom komunistického diania v Číne. V tej dobe na jej čele stál Čou En-laj s väčšinovou podporou ostatných komunistov.
Situácia v provincií sa v tejto dobe rýchlo menila, keďže ľudia boli podrobení čistkám a výsluchu vedeného pod záštitou Mao Ce-tunga. Dôvodom bolo zbavenie sa špiónov Kuomintangu, v čom ho podporil aj Čou En-laj. Toto prinieslo vysoké obete (až 70 000 - nie len komunistov), čo zapríčinilo rapídne zníženie počtu komunistov v Ťiang-si (60 000→30 000). Avšak neskôr bol Mao silno kritizovaný Čou En-lajom za to, že sa okrem špiónov zbavoval aj protimaoistov, čo vyústilo odobratím Maovej funkcie.[2]
Obkľúčenie Ťiang-si a útek komunistov
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1933 do Ťiang-si prišli Po Ku a nemecký poradca Otto Braun.[3]
Čankajšek, ktorý dal na radu nemeckého poradcu menom Hans von Seeckt, nariadil obkľúčenie Ťiang-si vojskami Kuomintangu, pričom boli vyvraždené tisíce komunistov.[4]
Pod vedením Po Kua, Otta Brauna a Čou En-laja mal vzniknúť plán úteku. Nakoniec plán skompletizoval Čou, ktorý bol poverený logistikou v tajnosti. Do poslednej chvíle sa o rozdelení nič nevedelo a o pláne boli informovaní len najvyšší predstavitelia a však len tesne pred začiatkom operácie. Bolo rozhodnuté, že sa komunisti rozdelia na dve skupiny.[5]
V júni 1934 pod velením Fang Č'-mina nastal prvý pohyb komunistickej strany, kryjúci ústup hlavnej skupiny. Došlo k úspešnému prerazeniu nacionalistickej blokády, čím sa začal dlhý pochod smerom na západ do Cun-i.
Konferencia v Cun-i
[upraviť | upraviť zdroj]Táto konferencia prebiehala 15. – 17. januára 1935 a rokovalo sa o rozdelení moci v červenej armáde. Počas konferencie sa hľadal vinník zodpovedný za straty.
Po Ku pokladal za problém obrovskú presilu nepriateľských vojsk a organizáciu komunistických vojsk. Čou En-laj sa rozhodol vziať vinu na „seba“ a uznáva pochybenie velenia komunistických vojsk. Tým si získal sympatie ostatných členov konferencie.
Mao Ce-tung však nebol spokojný a pokladal za dôležité vyvodiť dôsledky. Potom ako sa vyjadril k slabému vedeniu a taktikám komunistickej armády, väčšina účastníkov sa priklonila na stranu Maa.[6]
Otto Braun bol odvolaný a z troch členov vedenia červenej armády sa iba Čouova politická kariéra nezrútila.[7] Vedenie červenej armády preberá Čang Wen-tchien, keďže Mao nemal dostatočnú podporu účastníkov. Čou bol znova zvolený za jedného z veliteľov a mal posledné slovo vo vojenských záležitostiach, pričom Mao sa stal jeho asistentom.[6]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Mao Zedong - Printer-friendly - MSN Encarta [online]. web.archive.org, 2009-10-29, [cit. 2023-08-30]. Dostupné online. Archivované 2009-10-29 z originálu.
- ↑ BARNOUIN, Barbara; YU, Chang geng. Zhou Enlai: a political life. Hong Kong : Chinese University Press, 2006. ISBN 978-962-996-280-7.
- ↑ LIANG, Hsi-Huey. Die deutsche Beraterschaft in China, 1927–1938. Militär-Wirtschaft-Aussenpolitik (The German Advisory Group in China. Military, Economic, and Political Issues in Sino-German Relations, 1927–1938). Edited by Bernd Martin. [Düsseldorf: Droste, 1981.]. The China Quarterly, 1982-12, roč. 92, s. 746–747. Dostupné online [cit. 2023-08-30]. ISSN 0305-7410. DOI: 10.1017/s0305741000001193.
- ↑ KAMPEN, Thomas. Mao Zedong, Zhou Enlai and the evolution of the Chinese communist leadership. Copenhagen : Nordic Inst. of Asian Studies, 2000. (1st publ.) ISBN 978-87-87062-76-3.
- ↑ BARNOUIN, Barbara; YU, Chang geng. Zhou Enlai: a political life. Hong Kong : Chinese University Press, 2006. ISBN 978-962-996-280-7.
- ↑ a b BARNOUIN, Barbara; YU, Chang geng. Zhou Enlai: a political life. Hong Kong : Chinese University Press, 2006. ISBN 978-962-996-280-7.
- ↑ KAMPEN, Thomas. Mao Zedong, Zhou Enlai and the evolution of the Chinese communist leadership. Copenhagen : Nordic Inst. of Asian Studies, 2000. (1st publ.) ISBN 978-87-87062-76-3.